Juhom Maroka 1/4

Prológ

Niektoré veci zrejú v hlave dlho a podobu dostávajú až pod vplyvom konkrétnych informácií. Správy o magických dunách Maroka nazývané Erg Chebbi dráždili moju fantáziu. Predstavy obrovských pohorí jemného piesku uprostred kamenistej roviny, možnosti výjazdov do neobývaných častí Sahary na Alžírskych hraniciach ma poháňali k jasnému rozhodnutiu. Chcem to vidieť zo sedla motorky.

Idylická predstava o chystaní, príprave a odchode sa mení ako vždy na zbesilý kolotoč pracovných povinností až na hranicu infarktu. K tomu organizovanie výpravy, chystanie techniky a hlavne získavanie všetkých dostupných vedomostí o mieste výletu. Okolnosti nám prajú: v Alžírsku síce zastrelili šéfa tajnej služby ale inak kľud, v Západnej Sahare je dočasné prímerie. Oproti minulému roku nie sú prívalové dažde, hašiš nezdražel a ťavy opekneli. Mínové polia nepribudli ani neubudli, môžeme vyraziť.

S Karčim (KTM 950 Adventure S), Slavom (KTM 450 EXC) a so mnou na palube dodávky opúšťame rodnú hrudu v polovici marca. Po ceste ešte nákup nitrianskeho chleba, v Blave prevzatie kamery na prilbu od Hergiho a po 36 hodinách máme v Gibraltare o 3.200 km na tacháči viac. Lenže chyba! Sme na opačnej strane zátoky, musíme prejsť 20km do Algecirasu. Len tak že stihneme trajekt na africkú stranu, dokonca nás ošklbú iba o 20€ navyše. Zatiaľ všetko klape. Pristávame v Ceute, bezcolnej zóne v správe Španielskeho Kráľovstva v Afrike. Po polnoci nakupujeme lacné palivo do všetkých nádrží a bandasiek, dopĺňame zásoby piva a ideme k hraniciam. Chalani veľmi nechcú, majú strach, že pre nulovú prevádzku v noci nás nudiaci sa colníci úplne prehádžu, ale viem svoje. Pri záverečnom sedení som zrušil vo výprave demokraciu a nahradil ju tyraniou s občasnými zábleskami láskavosti. Pre neznalých: demokracia je v ťažkých podmienkach veľmi detinskou formou záhuby. Cestovania znalí vedia. Preto nariaďujem prechod hraníc.

Španielska čiara nás zdrží asi pol minúty. Na Marockej strane sa dejú čudné veci. Hoci obďaleč stojí skupinka domácich preťažených dodávok rozobratých do súčiastok, nedám sa vyviesť z miery. Colníci chodia v predklone, krátko nahliadnu do dodávky napratanej motorkami, haraburdím, bravčovými lahôdkami a chlastom a hotovo. Riešime papiere keď uvidím dôvod riťolezenia. Z unimo bunky sa vysúka dôstojník s hrubými lampasami, všetci ešte zväčšia predklon a tvária sa podlízavo. Ako vždy neváham, vyťahujem novinársky preukaz a slávnostne oznamujem ich tlmočníkovi rovnako zle anglicky ako potom on mne, že som prišiel navštíviť ich prekrásnu demokratickú krajinu ako známy cestopisec. Zároveň idem vzhliadnuť na Touareg Rally, pričom Karči je môj osobný šofér a sluha a Slavo fotograf a kuchár. Chalani sa tomu smejú netušiac, že to tak bude naozaj. Po zdvihnutí obrvy gumáka ostatní začnú lietať okolo ako šialení, papiere nám vypisujú na chrtoch a hneď sme hotoví. Neplatíme úplatok, celé predstavenie trvá 20 minút a ako bonus sa pri rozlúčke boss na nás usmeje!!! Podriadení to pochopia ako povel k servilnému rehotu a za jeho zvukov sa poberáme v ústrety dobrodružstvu.

Vo výstavnej štvrti ulíham na 4 hodiny na trávu zabalený do plachty na motorku, Karči do kabíny a Slavo na motorky! Ako tam spal neviem, ale obavy z arabského sveta dokážu divy. Ráno pri vykonávaní potreby pozerám na megabilboard miestneho vládcu. Usmievam sa naň, pretože je tyran rovnako ako ja a stúpam do veľkého lajna neznámeho pôvodu. Super, výprava bude so šťastným koncom. Mierne meníme plán, na juh sa nebudeme presúvať dvaja na motorkách a jeden ako doprovod v aute. Túžba po dunách je veľká, nasadáme a vnútrozemím jacháme zelenými horami, potom obrovskými náhornými plošinami s výškami nad 2.000m do národného parku s cédrami. Tu zožerieme kilo slaniny, dáme vietnamské slíže a po štamperlíku a pokračujeme už vyprahnutou krajinou. Neustále nádherné scenérie preruší tma. Zastavujeme v Er Rachidii, čapujeme naftu za 0,67€. Benzín stojí 0,89€. Asi sa sem presťahujem. A nižšie na juh, o polnoci stojíme na hranici púšte po 1.000km po cestách Maroka. Posádka sa búri, má strach z posledného úseku po off cestách ale tyrani sú na to, aby svoje ovečky jemným nátlakom posunuli tam, kde podľa ich úsudku patria. Na Saharu.

Erg Chebbi

Na rovine s čiernymi kameňmi sa vypína ako výsmech ľudskej logike pohorie z jemného oranžovo červeného piesku do výšky až 200m. Duny, duny, obrovské duny a tak dokola. 30km na dĺžku, 15 na šírku. Bludisko meniace sa denne pred očami, napriek tomu stáročia ako celok na jednom mieste. Hrob hlupákov a nepripravených. Tajomstvo Sahary - jedno z mnohých. Náš cieľ.

Ráno o 2:00 dorážame do kasby Hotel Les Dunes D´or podľa rady Žabu. Keď tu býval Katroš, môžeme aj my. Je otvorené dokorán, nikde nikoho. Nakoniec sa objaví mladý berber, dohadujeme cenu a ulíhame v krásnej hlinenej pevnosti do štýlovej izby. Ráno budím Karčiho a Slava, vediem ich átriom s bazénom cez nádhernú okobercovanú jedáleň na terasku za hotel. Nevyspatý frflú do chvíle pohľadu na rannú panorámu. Priamo od budovy začínajú duny, vpredu 50, potom 80 a za nimi tie 150 – 200 metrové. Hra svetla a tieňov, príval energie nakopnú ich ustaté telá. Už nechcú ani raňajky, iba jazdiť. Ale raňajky dávame, nedočkavo vybaľujeme a konečne fičíme okrajom dunových polí pomedzi pretekárov Touareg Rally k ich check pointu. Kecáme s pretekármi, potom s médchen na kontrolnom bode. Pofotíme a začíname jazdiť vážne piesky. Tie sú podobnej konzistencie a farby ako v Tunisku, iba je sucho do hĺbky a asi 35°C v tieni. Preto je podklad veľmi sypký a nestabilný. Jazdíme menšie duny, Karči zapadá a predvádzam metodiku vyhrabania sa a rozbehu. Inak výborný jazdec Karči sa v priebehu dňa snáď 30 krát zahrabe a predvedie 10 excelentných držkopádov. Pri jednom z nich sa splnila moja prvá predpoveď – Karči tuní predné plexi pri prelete ponad riadítka do nebezpečnej podoby. Vyčnievajúce hroty odstraňujeme pomocou narezania nožíkom a zlomením. Po 40km v piesku radšej volíme oddych. Teplota atakuje maximum našej výdrže a preto cez poludnie ustupujeme do hotela.

Všetci dostávame do seba v pravidelných dávkach vodu obohatenú o vitamíny a minerály, napriek tomu mám prvé 2 dni nábeh na kŕče v nohách. Na púšti trvá 3 dni, pokiaľ metabolizmus nabehne na iný teplotný a energetický režim. Nepochopenie tohto procesu pri námahe do krajnosti môže spôsobiť vážne problémy.

Pred večerom teplota klesá, tiene sa predlžujú a pevné duny sú čitateľné. Opäť pokúšame 2 hodiny šťastie v dunách. Učíme sa ich čítať, jazdiť po hrebeňoch. Našťastie stretávame partu Portugalcov na džípoch a štvorkolkách a tí predvádzajú majstrovstvo jazdy v piesku. Lámu vozidlá na hranici možností a v hlavách sa nám postupne rozsvecuje. Takto to má byť! Mozaika zapadla a všetko je zrazu jasné. Už vieme ako na to. Dosahujeme hrebeň vysoký 70m. Po návrate očista, údržba, ťaví chutný perkelt a spať.