Porovnávací test exotov Ducati, Voxan a Buell

Milan Mikulík (Milan Mikulík - mikulec):

Voxan Cafe Racer 1000

Táto bábika z Francúzska ma oslovila hneď na prvý pohľad. Krásne tvarované krivky jej tela sú úplná pastva pre moje úchylné oči. A k tomu tá jej farba. Eh mm...

Vôbec ma nezaujíma výkon, váha, spotreba... Nevadí mi ani ten posed, ktorý je dosť natiahnutý cez dlhú nádrž. Všetko mi padne nejako hneď do ruky. Všetky ovládače sú tam ako je zvykom, žiadne výstrelky alebo nové zlepšováky. Klasické budíky s veľmi čitateľnými stupnicami, kontrolky vyriešené štýlom á la vlastná výroba z hliníkovej platne a pár LED diód. Jediné, čo mi tak trochu vadilo, boli zvláštne fungujúce späťáky. Asi polovica zrkadla je využitá na zobrazenie jazdcových rúk. Takže keď chceš vedieť, čo sa deje vzadu, treba uhnúť tú ruku, čo sa tam predvádza.

Tak ako vyzerá, tak aj jazdí. Či jazda po meste alebo mimo, stále mi dáva pocit, že k sebe patríme. Vyžaruje z nej taká pohoda. Také niečo nadprirodzené. Motor má krásny priebeh od 2000 otáčok až po ani neviem koľko - nejako sa mi potom strácala realita. Jazdou na nej som sa prestával zaoberať všetkým nepodstatným. Až pri zosadnutí a vrátení sa späť do reality, začínam rozmýšľať, či by jej neprospelo viac výkonu, lepšie nastavený podvozok, či trochu účinnejšie a menej utrasené brzdy. Minimálne tie brzdy by bodli. Ostatné myslím nie je vôbec potrebné. Dokonca by sa lepším motorom asi stratila tá pohoda, ktorú vyžaruje.

Dá sa na nej jazdiť pijánko, užívať si ten klídek, kochať sa krajinou, alebo proste iba urezávať z cesty pred sebou. „Prtkať“ si ho niekde v stredných otáčkach, poprípade zrýchliť a začať stíhaciu jazdu za tým bláznom na Monstrovi pred tebou. K tomu stačí len otočiť plynom, dostať otáčky nad 5000, skryť sa za plexištít a nepustiť ho z dohľadu. Rýchlosti tam šupuješ bez spojky, držíš tam plný a sústredíš sa len na to jediné. Nestratiť ho z dohľadu a čo najskôr ho predbehnúť.

Po rovine je nastavenie podvozku veľmi príjemné, čo je fajn na rovnej ceste, v zákrutách až tak "gut" nie je. Nie že by to bolo na neudržanie na ceste, no viem si predstaviť aj väčšiu istotu. Ale tak ako mi nevadí slabší výkon motora, nevadí mi ani toto. Možno by som radšej vymenil komfort za stabilitu, ale nie je to zlé ani takto.

Ten, kto si kúpi Voxana, ten mu určite odpustí tých pár nedostatkov na kráse v podobe nedokonale nalepenej nálepky na kryte zadného sedla, určite mu nebudú vadiť ani späťáky, či posed. Podvozok si upraví podľa seba a výkon motora zmení výmenou rozety alebo pastorku. A svojou umiernenou jazdou dokáže eliminovať spotrebu ôsmych litrov určite aj o dva litre. A aj keby nie, tak ten kto vyvalí okolo 13 000 Euro za niečo, čo neposkytuje závratné výkony, ani neudáva najmodernejšie trendy, nebude vyplakávať za spotrebou či už šesť, osem alebo deväť litrov. Ten kto si ho kúpi, kúpi si ho pre tie pocity...

Plusy a mínusy

Buell XB9SX

Aká náhodička. Túto motorku som obkukával asi štyri roky dozadu vo Viedni v Harley. Strašne ma vtedy zaujala taká kopa železa natlačená komplet na sebe. K tomu tá priesvitná nádrž a krásne namiešaná modrá farba. Predný kotúč je už úplný úlet. Vtedy som bol dosť nalomený, že raz budem takú mať doma. Našťastie sa tak nestalo a ja sa teším ešte stále dobre fungujúcim ušiam a dobrému psychickému stavu. Relatívne...

Kurňa, keď naštartuje, až vtedy sa vám ukáže úplná odlišnosť od všetkého ostatného. Toto je motorka pre poriadneho chlapa. Bábofka má problém udržať ho už pri naštartovaní. To, čo sa začne diať rozhýbaním piestov, tak to sa nedá ani opísať. Rachot, aký narobí na voľnobeh...

Nič ale ešte nie je stratené, stále je čas vypnúť motor, vytiahnuť kľúčik z ľavej strany svetla a zahodiť ho čo najďalej, lebo ako náhle zaradíte a pohnete sa, tak to už absolútne strácate šancu zostúpiť bez ujmy na vašom zdravotnom stave. Rev, čo sa tiahne z výfukov, vlastne to sa asi nedá ani nazvať výfuky, ale nástroj na trhanie bubienkov, je tak zúrivý, že mi dunelo v celom tele ešte keď som išiel spať.

Jo a to trasenie musím tak isto spomenúť. Neschopnosť opätovne chytiť rajdy, po tom ako ste ich odvážne pustili po naštartovaní nie je preto, že by sa vám klepali ruky od strachu, strach ste už trochu prehlušili tým, že ste nechali naštartované a nezahodili kľúč. Nakoniec sa vám to podarí a možno sa odvážite postúpiť do ďalšieho levelu, a teda radíte za jedna.

Spojka ide prekvapivo ľahko, čím naznačuje, že po tom bude nasledovať niečo, niečo zvláštne, niečo zlé, možno aj nezvratné. Nesmelo, ba priam opatrne začínate cestu resetu vašej hlavy. Všetko sa snažíte robiť pomaly, podľa strachom zvoleného pracovného postupu. Zrazu sa prichytíte ako sa priblblo škeríte do prilby a pri každom podradení si dávate aj dva "medziplyny". Ten rachot už nevadí, dokonca chýba. Z hlavy je už všetok rozum vymenený za dunihluk a vy ho potrebujete doplniť, aby ste si neuvedomili, čo sa vám stalo s tým obsahom, ktorý vám tam tlačili od narodenia až doteraz. Určite by ste okamžite zosadli, možno aj za jazdy zoskočili a utekali hľadať vytrasený a vydunený rozum cestou naspäť.

Krútiaci moment je geniálne lineárny už od volnobehu. Síce tam dali málo mustangov na nejakú drsnú a raketovú akceleráciu, ale nie je to prekážkou, keďže rozum už nemáte a nevadí vám ani to, že pri predbiehaní máte pocit, že ťaháte 30-tonový náves a ten vás festovne brzdí. Nevadí vám ani to, že to auto oproti vyblikuje, a len tak tak sa zaraďujete pred toho, čo ste mu opálili výfukom farbu na ľavom boku auta. Táto demencia sa stupňuje až do toho, že si s kľudom idete zatáčky pätou do predu ako na motarde, v meste plašíte ľudí, prebúdzate ich tým prestrašným rachotom zo zamyslenia a obrovskú radosť vám robí, keď po pridaní opadáva fasáda z budov.

Síce sa nemáte možnosť pri vyšších rýchlostiach skryť za niečím, čo aspoň trochu odvráti ten nápor vetra, ale mozog je už aj tak nenávratne preč. Tak si presadnete viac k nádrži, nahnete sa dozadu a nohy vystrčíte na imaginárne predkopnuté stupačky. Úplná normálka. Neviem čo sa tak čudujete...

Teraz s odstupom času a naplnení hlavy niečím normálnym si uvedomujem, ako tam chýba trochu výkonu, ako sa na tom dobre jazdí, a ako to slušne brzdí. Nezabudnem ani na to brutálne teplo, čo ide zo zvodov na vnútornú stranu stehna. A že sa netreba starať o reťaz :).

Plusy a mínusy

Ducati 1100 Monster

Ducati, Ducati, ale ste to dobabrali. To boli prvé slová, čo som povedal, keď som uvidel jej menšiu sestru 696. Len dúfam, že takto nebude vyzerať aj veľký bráško. Nejako mi to nepasuje. Takto zmodernizovať MONSTRA. Motorku, ktorá šokovala svet na výstave v Kolíne nad Rýnom v roku 1992. Áno, vidíte správne. Písal sa rok ‘92 a prvý monster sa ukázal svetu. A celých 15 rokov bol skoro bez zmeny. Druhí ho len márne kopírovali, snažili sa napodobniť filozofiu, ktorú vyslovil návrhár Miguel Galluzzi: "Všetko, čo potrebujete, je sedlo, nádrž, motor, dve kolesá a riadidlá." A oni nám ho takto zmodernizujú.

Pri kontakte „fejs tu fejs“ to nie je o nič lepšie a môj názor sa veľmi nemení. Nemení sa dokonca ani po nasadnutí. Tak my dvaja si nebudeme rozumieť. Ja sa ti nemienim prispôsobovať, nemysli si. Si len obyčajná motorka! Nepáčiš sa mi, zle sa mi na tebe sedí a dúfam, že aspoň čosi zajazdíš, a tým si ma získaš.

Je sedem ráno, otáčam kľúčikom, stlačím štartér a motorka iba cvakne. Ty si aká nevychovaná. To sa nevieš ani sama naštartovať? To sú mi teda novinky. Tak stláčam ešte raz a držím pokým nenaštartuje. No tak ale toto. Pozrime sa, aký pekný zvuk vieš vyčarovať. Ale niečo mi tu zase chýba. Jasné, spojka zakrytá, utlmená a človek aby rozmýšľal či tam vôbec je. Aspoň páčka spojky ide ťažko, lebo tieto novinky ma asi unudia na smrť.

Klepem na radičku, krásny cvak a môžeme vyraziť. Bože dobrý, toto si im dovolil dať namiesto budíkov? Toto? To je vážne asi zlý sen. Otáčkomer dominuje skoro celému kokpitu, ale nejako to je pre mňa celé nezrozumiteľné. Teplota len v podobe paličiek, rýchlosť v digi číslach a potom už iba hodiny alebo najazdené kilometre. Síce tam je funkcií za plnú hrsť, len keby som ich vedel nájsť. Teda zatiaľ budem spokojný, keď ma aspoň trocha povozíš, zvyknem si na teba a privezieš ma domov tak, ako si ma brala. Na oplátku ťa ja odovzdám takú, akú som ťa bral. Kilometre sa nám medzi tým zbierajú, niečo sa už aj v mojej hlave začína prikláňať k tomu, že si celkom dobrá, a že možno ti tie zmeny prospeli.

Stále jazdím tak do 6 tisíc a tep mám silno v normále do nejakých 70 úderov. To si skutočne taká uspávačka? Mi ani nehovor. A kde sa vzal, tu sa vzal, gauner sa mi ukázal. Otáčky vyleteli nad 6000 a ja sa ocitám mimo moje chápanie. Na rovinu musím priznať, že ani do tých 6000 to nie je také nemastné neslané. To len preto, že som na to zvyknutý. Štvorvalec sa na to vážne nechytá. Ale čo ma zaskočilo nad tých spomínaných šesť, je tá drzosť a pahltnosť po otáčkach. Škoda, že to končí pri osem päťsto. Zase ten obmedzovač. Nielenže mi najprv vyblikuje červenými kontrolkami do očí, ešte ma musí aj seknúť. Stále ma niečo bude otravovať? Nestačí, že nedokážem dodržiavať predpisy a povolenú 50-tku prekračujem minimálne nonstop. No a mimo mesto? To radšej ani nebudem písať.

Bielu Horu si dávam niekoľko krát za sebou, občas ťuknem po prednej radiálke, tá si odvádza prácu znamenite, žiadne seky, trhačky, nepredvídateľné zmeny, všetko presne tak, ako má byť. No a mňa prekvapuje, že vôbec nevysadám. A klopím vôbec? Alebo to za mňa robí už trochu vychovaný Monster? Vidím, dal si si povedať. Tak je to správne. Kázeň musí byť!

Doma ho umývam, rozprávam sa s ním, ako ma prekvapil, a že sa mi už celkom páči, a že by som si ho aj nechal v Ducati izbe, a že ma hrozne mrzí ukopnutá smerovka. Ale tak blbo upevnenú smerovku som ešte nevidel. Pri nasadaní ju tak ľahko ulomíte len miernim ťuknutím kolena.

A resumé? Brzdy teda na porátku, radení téš v richtiku, na tú digitálnu srandu sem si zvikeu, manévrovatelnost vynikajúca, no a zloba co z neho srší - chcem vjec a vjec...

Na úplný záver sa musím priznať. To ako sa mi nepáčil, bol asi len obranný mechanizmus pred strachom, že sa mi tak strašne zapáči, ja ho budem milovať a vy sa dozviete moju orientáciu...

Plusy a mínusy