Enem O.T.R.A.* aneb 2020 Slovenských

Nakoľko od môjho posledného záhulu ubehli už vyše tri mesiace a mňa to stále viac a viac ťahá tráviť dlhé hodiny v sedle oceľového koníka, rozhodol som sa, že je na čase ísť sa povoziť opäť raz trochu nad rámec mojich sobotňajších päťsto a šesťstovákov.

A keďže sa domnievam, že v našej vlasti je toho dosť na videnie, rozhodol som sa tento krát pre potulky našou rodnou hrudou. Ten, kto nepozná vlastnú krajinu, nemal by sa hrnúť do cudziny, to je môj názor. Previesť sa po Slovensku, pojazdiť menej frekventované cesty, navštíviť zopár známych a hlavne stráviť dlhé, ale pekné hodiny v náručí mojej jedinej vernej „Tlstej Berty“ ako ju bol svojho času označil bijou210.

Pol dňa dovolenky na piatok vybranej, trasa neistá, iba hrubý náčrt v hlave. Držať sa našich južných hraníc smerom na povesťami a mýtmi opradený východ našej malej krajiny, ktorý mám prechodený peši a kde mám nejedného kamoša a kamošku. V rámci týždňa som už zopár z nich obvolal a zhrozil ich správou, že ma môžu v najbližších dňoch očakávať. Tu sa moje plánovanie končí, mapa v tankvaku, zvyšok sa bude riešiť operatívne. Idem sa v podstate bezcielne voziť, mám vytýčených iba pár zlomových bodov. Spraviť zoznam, pobaliť veci, dobre sa vyspať.

Piatok

Okolo jedenástej sa prezliekam do motorkárskeho, Berta už na mňa smutne a nedočkavo čaká na parkovisku a ja robím poslednú kontrolu pred odjazdom. Balíček tabaku, kombajn a papieriky zbalené, jedlo a pitie nechávam na operatívu, beriem akurát jednu fľašu bylinkovej minerálky z kancelárskych zásob. Lúčim sa s kolegami (ktorí si už pomaly zvykli, že s nimi v kancelárii sedí cvok), nahadzujem tankvak aj s bočnými brašnami, nádrž plná, ABS funguje, světlá svítí, trouba troubí.... Nasadzujem helmu, sklápam plexi, štartujem a vyrážam aby som predbehol pracovne migrujúcu časť nášho obyvateľstva a užil si ako tak voľné cesty. I tak začína moja nie síce epická, rozhodne ale pekná púť zemou našich otcov a dedov.

Prvé kilometre smerujú na juh. Dunajská Streda, Komárno, Štúrovo, Šahy. Čím ďalej idem, tým viac sa snažím vyhýbať hlavným ťahom a využívam najmä cesty druhej a tretej triedy. Idem štýlom – pekná odbočka, šups ho tam - ďalej smer Veľký Krtíš, Slovenské Ďarmoty, Lučenec, Halič, Ružiná, na krátko späť na hlavný ťah smer Košice, Teplý Vrch, Tornaľa, Rožňava, Dedinky, späť do Rožňavy, Moldava nad Bodvou, Šaca, Zlatá Idka, Košice a späť k Šaci, kde som už cestou sem zhliadol pekný Motorest. Do neho dorážam okolo 21:30, za dnes nejakých 660 km, ukladám sa spať.

Sobota

Dnešný deň sa niesol v znamení krajného východu a severovýchodu. 7:30 vyrážam zo Šace, v Košiciach to točím smer Trebišov, Slovenské Nové Mesto, Čierna nad Tisou. Odtiaľto po okreskách popri Slovensko – Ukrajinskej hranici. Maťovce, Vyšný Komárnik, NP Poloniny. Verchovina, krásny to kraj. Ako už bol kedysi dávno spieval F.K.V. Na Ukrajinu som sa nakoniec nedostal, lebo ako správne zpohodlnelý občan EU som nechal cestovný pas v BA. V Novej Sedlici telefonujem bohusact-ovi a dohadujem detaily nášho zajtrajšieho stretnutia. V Snine sa stretávam s Glock7 a prostredníctvom jeho GPS sa po okreskách dostávame cez Medzilaborce a Stropkov na Duklu. Tu sa delíme a ja smerujem popri Poľskej hranici cez Zborov na Bardejov. Tu badám prvé náznaky mrakov. Nuž čo, snáď to stihnem. Leda prd. Pri Starej Ľubovni ma chytá lejak, ktorý sa ma drží až do Liptovského Petra, kde sa rozhodujem ubytovať a navečerať. V noci je hnusne, prší, predpoveď na nedeľu nič moc, a to ešte idem do Košicov. Njn, za normálneho už ma nepovažujú ani vlastní rodičia.

Nedeľa

Ráno už síce neprší, ale aj tak nič extra, cesty mokré, smer na východ husté mraky. Čo už, aj to je údel motorkára a ako sa vravieva, neexistuje nevhodné počasie, iba zle oblečený motorkár. V LM sa stretávam s bohusactom, kecáme o motorkách, o turistike, o živote, kochám sa pohľadom na Triumpha. Je krásny. Jaro je skvelý chlapík, takto si predstavujem dokonalý dôchodok. Vyrážame smer Podbanské, kde sa Jaro otáča, keďže začína pršať. „Dišč“ sa ma drží až skoro do Košíc. V miestnom „Auparku“ Optima sa stretávam s kamoškou a jej snúbencom, trochu robím divadlo ľuďom na parkovisku keď sa odstrájam z nepremoku a korytnačky a rozhodnem sa počkať, kým sa počasie neumúdri, preto sedíme najprv v Pizzerke a potom na kávičke. Odovzdávam „cestovateľskú“ whisky (Prešla ca. 3500 km, kým sa dostala do rúk určenia), kecáme a zrazu si uvedomujem, že už sú skoro 4 hodiny. Preto sa pomaly ale isto lúčim, nahadzujem výstroj na seba aj hrocha a 16:17 vyrážam na zrýchlený presun smer Bratislava. Beriem to klasicky spodom – Rožňava, Lučenec, Zvolen, Nitra, Bratislava. Pred bytovku na terasu dorážam o 20:48, vybaľujem veci, hlásim sa, že už som dorazil, moto ukladám do garáže, dávam sa dokopy a uvedomujem si, že je to opäť raz za mnou. Podľa tachometra je to od garáže do garáže presne 2020 km a ja by som najradšej pokračoval, nechce sa mi vôbec vracať do bežného režimu, najradšej by som sa na to všetko vyflákol, nakopol stroj a .... ale dosť bolo snenia, zajtra ma čaká opäť robota a hrejivý pocit, že v stredu frčím na „Saharu“ do Hlbokého, kde prevetrám moju malú vojenskú Rakúšanku v piesku.

Fotky tentokrát nemám ani len z mobilu, nebol čas, každú voľnú minútu som strávil na cestách, v sedle môjho železného tátoša. Celú trasu mám v pamäti, to mi akosi postačuje. Opäť si uvedomujem, že tento druh motorkovania nie je určený každému, ale mňa to baví, mne ide o pocit z jazdy, alebo ako Jura povedal „Jezdím, nepózuju“. Každá hodina na motorke, každý kilometer na cestách je pre mňa momentom plným zážitkov. Pre mňa bola vždy cieľom cesta a radšej ako sa niekde vyvaľovať som bol v pohybe. Asi som dušou kamionista, alebo niečo také.