RUMUNSKO 2009 – Po stopách Rally Central Europe 1/2

Myšlienka

Pri návšteve Rally Central Europe na jar 2008 mi bolo jasné, že sa na miesta preteku vrátim. Krásna príroda s možnosťou bezstresového jazdenia ma oslovili.

Už v zime často otváram Google Earth a študujem možnosti jazdenia v terénoch nad Baia Mare v Rumunsku. Oblasť horského hrebeňa Ignis s priľahlými poľanami sa na monitore ukazovali ako ideálne. Tieto trávnaté horské pláne vo výške 1000 metrov nad morom sú asi 100 km za hranicami Maďarska v priamom dotyku Ukrajiny. Blízko zo Slovenska a zároveň záruka nízkej hustoty človečenstva. Ako miesto na táborenie vyberám horskú dedinku Chiuzbaia.

Dávam dohromady jednoduchý tím. Ja so synom Adamom, kamoš Slavo s bratom Lubom a ich kamoš Ivan. Motorkovať budeme prví traja menovaní, Lubo má funkciu kuchára, vedúceho tábora, mechanika... Ivan pomáha a zbiera v lesoch podklady na bonsai. Po odklade akcie na začiatku leta sa v jeho strede konečne poberáme.

Prípad Lubo

V pondelok ráno o 7:00 stojíme s Adamom pred Lubovým autoservisom v Mojmírovciach. V Galaxy máme Adamovu Hondu a našu batožinu, obe KTM čakajú vo vleku za Land Roverom. Pri vstupe na dvor informujem Luba, že na vlečke sú úplne podhustené pneumatiky. Blbo na mňa pozerá a nič nerobí. Slavo mešká pol hodinu a po príchode tiež oznamuje Lubovi, že má na vleku podhustené gumy. Ivan sa pochechtáva , po odplachtovaní chápeme. Motorky tvoria zlomok nákladu. Žrádlo, pijatika, vercajch, 100 litrov artézskej vody, cca 100 kg agátového dreva, komplet kempová výbava... Po poznámke že ideme do lesov s bohatým výskytom minerálnych prameňov som uzemnený: „Já mosím mať šecko ze sebú!“

A tak vyrážame s preťaženou opachou, plížime sa Maďarskom a o 12 hodín dorážame do cieľa (na motorke to bolo necelých 7). Samozrejme, GPS nás vedie na horské chodníčky, ale ja sa nedám oklamať. Treba prejsť cez Baia Mare smerom na Baia Sprie, za pumpou Lukoil doľava a stále rovno. Uzučká cesta končí v rozprávkovej dedinke Chiuzbaia, strmou šotolinou stúpame až na koniec a tam nachádzame táborisko za potokom. Je rozhodnuté. Za šera vyhadzujeme veci na núdzové prespanie. V úplnej tme vyrážam na motorke po krásnej šotoline na prieskum. Vysoko v hore otáčam pri pravoslávnom monastyre, potom šibnem do dediny a vrátim sa späť. 10 km stačilo na presvedčenie, že sme na správnom mieste.

Prieskum

Po vyhnaní zvedavých kráv z tábora ráno skúšane cestu k monastyru. Podľa satelitu by sa malo dať horami prepracovať do lyžiarskeho strediska Izvoare, východiskového bodu horských tripov. Ale satalit je satelit a hory sú hory. Cesta končí 50 metrov za kláštorom a preto idem za popom po vysvetlenie. Ukazuje, že balvanový žľab naľavo je správna voľba. Zázračne prehopkám asi 100 metrov bez pádu, Slavo podobne a Adam 2 krát hnusne padá. Ohýba hliníkový chránič rúk a svoje sebavedomie.

Otáčame, trialová trať nepustí. Pekný začiatok. Adama nechávame v tábore obklopenom výjazdmi nech trénuje pod Lubovým dozorom a ideme hľadať prechod. Vchádzame do úzkej doliny, v jej strede predbiehame záprah troch oslov stúpajúci bez pohoničov do kopca. Tí nás zdravia obďaleč, niečo sa radia s lesákom v uniforme. Ten nás tiež zdraví a my nechápeme. Cestička končí horolezeckým terénom, vo vedľajšej doline podobne. To ma presviedča o nutnosti náhradného riešenia.

Cez Baia Sprie sa presúvame neuveriteľnými asfaltovými serpentínami smerom na Desesti, po prekonaní sedla zvrtneme doľava na spojnicu do Izvoare. Nádhera, pre toto sme prišli! Šotolina, balvany, mláky, občas blato. Všetko náročné, rýchle a divoké v hlbokých lesoch a po slnečných poľanách. Spotení končíme v Izvoare na Poiana Saorelui a pozdravujeme policajtov so stromčekom na výložkách. Pamätám si ich spred roka. Opäť úsmev a pár slov, každý v rodnom jazyku. Slava obchádzajú mrákoty a pochybuje o svojom zdravom rozume. Čakal zatknutie, mučenie stredovekými metódami a ono je to nejak inak. Pohybujeme sa medzi usmiatymi Rumunmi, v dedinách ani v táboriskách niet odpadkov a slnko svieti. Cesty sa núkajú a my ľudoprázdnymi traťami lietame stopách rally. Obiehame po vrstevniciach prvú poľanu (poiana), občas nesprávne odbočíme. Už som v obraze, preto ešte skúsime výjazd na najvyšší vrch Ignis.

7 pádov

Po porade so zberačkami lesných plodov sa na kopec poberáme samozrejme nesprávnym, už nepoužívaným výjazdom. Moja ťažká ťava ide dobre až po prudkú kamenistú otočku vo svahu. Zlá práca s plynom a spojkou, motor skape a ja takmer tiež. Nedočiahnem nohou na zem a letíme s KTM dolu hlavou na skaly. Nejako postavím stroj na kolesá, v strmine cez naplavený kmeň neprejdem a znovu držkujem. Zhora prichádza Slavo, drží motorku, ja odhadzujem spod zadného kolesa konáre. Po nasledujúcom krásnom páde sa rozbieham a pokračujeme lesom ku kosodrevine a čučoriedkam. Cesta zrazu zmizne, zboku nás napadne svorka statných ovčiarskych psov z blízkeho salaša a ja letím čučoriedkovniskom s balvanmi šikmo hore k turistickému chodníku. Doteraz nechápem spôsob zvládnutia tohto úseku na 200 kilovej motorke a prechod kamenistej cestičky so sklonom strechy bez pádu a pohryznutia. Kúsok vyššie ma balvan pod porastom kopne hore, na zadnom kolese sa ako kaskadér otáčam o 180° a padám. Ako inak, dole hlavou. V tej sekunde padá Slavo na 450-ke na kameňoch podo mnou.

Schádza dole na relatívne rovné miesto a potom vyletí za horizont. Zíde pešo, spoločne ťaháme úbohú motorku po kameňoch a po dvoch pádoch sa v strmine konečne vybieham hore. Sme na hrebeni v tvare a výške Martinských holí, dávame foto so zberačmi a uháňame na vrchol k vysielaču. Výhľad je úchvatný, fotíme panorámu Baia Mare, zhora pozeráme na náš tábor. Na obzore sú nekonečné hrebene hôr, planiny s cestami a my pradieme blahom. Sledujeme štart maďarského paraglajdistu. Jeho let meral 2 metre dopredu a 15 smerom dole. Na počudovanie sa nedolámal a po vyhrabaní z kríkov štart úspešne opakuje.

Sadáme na stroje, v sedle v stanovom tábore zberačov naberáme smer a správnou cestou zostupujeme k Izvoare. Odtiaľ serpentínami do Firizy, okolo nádhernej priehrady cez dva kameňolomy šotolinami krížom do Chiuzbaia. Na kraji dediny stretáme skupinku chlapcov. Pri nich pozerám do GPS a potom sa snažím pohnúť v ostrej strmej zákrute na úzkej cesta doľava. Pohýna sa iba zadné koleso, v oblúku obieha predné a padám k nohám výkvetu národa. Mladíci so záujmom pozorujú predstavenie a ja sa ani nečervenám. Škoda že im nemôžem oznámiť svedectvo osobného rekordu. 7 krát za deň padne iba retard ako ja a oni sa to nedozvedia. Schádzame do dediny ku kostolu, na veľkej mape dolaďujeme orientáciu. Dnes bolo 160 km, z toho 110 terén. Potom rýchlo do bivaku.

Chlapi varia jelení guláš, Adam lieta po okolí a my sa sprchujeme (!) v prírodnej kúpeľni nachystanej Lubom. Ten vyťahuje z útrob vleku rôzne prekvapenia, kŕmi deti z dediny sladkosťami a nás tekutinami a gulášom. Už nebanujem nekonečný presun s preťaženou vlečkou.