Offroadové Alpy 5/6

Larche (FRA) – Limone Piemonte (ITA)

263km, priemerná rýchlosť 40km/h, celkový priemer 20km/h, čas jazdy 6h 39m, čas státia 6h 16m, celkový čas 12h 55m

Kto jazdí v Alpách vie, aké šťastie máme. Neprší už piaty deň v rade, obloha je bez obláčika. Vyrážame naľahko (no, naľahko - namiesto 60kg mám „iba“ 40kg v bočných kufroch) na pevnosť, ktorá je rovno pred hotelom ale asi o 1500m vyššie (vo výške cca 2550m). Prichádzame na miesto, kde sme boli včera naposledy a ejha – to čo vyzeralo ako hardcore, tak to je naša trasa. Hneď prvá skúška vo forme malého brodu. Hovorím Vickymu, nech ma natáča, ak tam drbnem, chcem to mať natočené. Brodom precházam relatívne v pohode, koleso prešmykovalo, ale prešiel som, hoci za brodom mi to zdochlo. To pre zmenu Vickymu to zdochlo ešte pred brodom, ale napokon tiež prešiel v pohode :)

To čo nasledovalo po tom, neviem popísať. Resp. vtedy som to tak nebral, ale keďže celý výstup Vicky natáčal, až doma som videl, čo sme to prešli. Bolo to to najhoršie, čo som si dovtedy vedel predstaviť. Úzka cesta, plno veľkých aj malých kameňov, jeden vracák za druhým, ale všetky tak úzke, že sme väčšinu museli zastaviť a zacúvať, aby sme ho vytočili. Fungovali sme štýlom, ja idem, spadnem, Vicky príde, pomôže dvihnúť, on spadne, pomôžem mu dvihnúť, vracák, spadnem, dvíhame... Furt dookola, nič si nepamätám iba makačku a ako som utieral zo seba pot.

Ani neviem prečo sme stále išli hore :) Potom v jednom vracáku, ktorý bol navyše aj vymletý vodou som to tak fajne položil, že som odtrhol kufor a zlomil zrkadlo. Dosť ma to nasrdilo a nalomilo. Než sme dvihli motorku tak aj z nádrže trocha benzínu vytieklo, čo som sa zľakol, či je nádrž OK. Ale žiadny iný problém nebol. Akurát sme už nepokračovali ďalej. Boli sme vo výške 2300m. Prešli sme asi 3km za 45 minút. Peši som bol pozrieť nasledujúci terén a zdalo sa mi to moc brutál, tak sme to radšej otočili. Cestou dole ma to ale mrzelo, pretože konečne som mal čas trocha si všímať, po čom vlastne ideme, a tá cesta smerom hore nebola ťažšia ako to, čo sme už prešli, ale jednoducho v tom momente sme toho mali obaja už dosť.

Majiteľ hotela bol po našom návrate trocha sklamaný. Pôsobili sme na neho ako majstri sveta a nevyšli sme to? :) Hovoril, že on to so Suzuki Vitara vyšiel v pohode :)

Omotal som zrkadlo lepiacou páskou, aby som aspoň niečo videl a vypláchol som si u neho ešte kufor, lebo mi tam vybuchol energetický nápoj.

Vyrazili sme do talianskeho Demonte, kde nás čakal ďalší pekný traverz, ten, o ktorom nemec hovoril, že má na ceste sneh.

Po rannom výjazde sme boli dosť zničení, ale toto nám spravilo náladu. Hore na kopci sme stretli cyklistov, ktorí potvrdili sneh, ale hneď dodali (keď si nás prehliadli od hlavy po päty) že pre nás to nebude problém :) Po toľkých dňoch sucha sme už boli dosť zaprášení, aj kufre a vaky, takže na ľudí sme naozaj pôsobili ako skúsení svetobežníci :)

Po ideálne tvrdom povrchu sme došli až k snehu a teraz som ďakoval tomu nápadu na Sommelieri, že sme ten sneh vyskúšali. Totiž na pohľad to vyzeralo, že ten sneh prejdeme v pohode, ale po tej skúsenosti sme vedeli, že je to len klam.

Existovala tam alternatívna cesta, cez ktorú jazdili autá. Viedla malým trávnatým údolím popri ceste, v ktorom tiekla voda z roztápajúceho sa snehu. Čiže na spodku zmáčaná tráva, plus dosť široký a plytký potok, ktorý bol rozbahnený. Ako prvý sa podujal Vicky, zadné koleso mu driftovalo, ale držal sa až po výjazd, ktorý mal tak 40°. Tu mu už koleso beznádejne šmýkalo a hodil papuliaka. Pomohol som mu nasadnúť a potom som tlačil a tlačil a nakoniec som ho vytlačil (Vickyho...).