Na manželstvo to nevyzerá... alebo BMW R 1200 GS Adventure z iného pohľadu

Odpoveď mohla byť len jedna jediná – samozrejme. Nikto predsa nemôže odmietnuť takúto skvelú príležitosť na to, ako spojiť nepríjemné so zbytočným.

Keďže som starý salámista, tak som si pre motorku neutekal s kikiríkaním kohútov – kde by sa dal nakoniec v Paštikárni zohnať kohút... Na motorku som vyskakoval ako Francúzsky buldoček na Nemeckú boxerku až okolo pol štvrtej poobede. Keďže som mal pred sebou dlhých 400 kilometrov rozkoše a dni sa už tretí mesiac krátia, musel som si na svojom virtuálnom tempomate nastaviť Packove tempo.

Prvé čo som si uvedomil, bola obrovská výška, na ktorú som sa musel vyteperiť. Plus 25 čísel oproti môjmu traktoru. Druhé čo som si uvedomil bolo to, že táto potvora sa rada stavia na zadné. Tretie čo som si uvedomil bolo to, že už nesmiem superšportom na križovatke vyplazovať jazyk, pretože na tomto vysokom, húpajúcom sa čude, im z tej križovatky neviem utiecť. Štvrté čo som si uvedomil bolo, že na všetkých pozerám zvrchu. No a na chopprákov dole už takmer ani nedovidím. Nie preto, že by mi sláva stúpla do hlavy – veď nakoniec zatiaľ som ešte nebol pánom tohto zvera, ale skôr jeho sluhom, ale preto, lebo som sa odrazu stal najvyšším na ulici. Malo to obrovskú výhodu, že som mal perfektný prehľad o tom, čo sa deje okolo mňa.

BMW R 1200 GS Adventure

Hneď, ako sme vybehli na diaľnicu som mu naložil čo sa do neho vošlo. Koľko to bolo nepoviem, pretože by mi odobrali aj rodné číslo, ale rýchle je presne ako môj traktor. S tým rozdielom, že ten sa natriasa a toto tu sa pohupuje. Pohupuje sa aj človek na ňom, a to tak nešťastne, že na vlastných vajciach. Sedlo konštruoval určite pravnuk Dr. Mengeleho. Je rovné ako trestná lavica a naklonené vpred. Riť je na ňom umiestnená naozaj minimálnou plochou a to ešte tak, že sa posúva dopredu aj bez akéhokoľvek brzdenia a to tak, ako po guličkových ložiskách. Vlastných. Uff!.. Jediná možnosť, ako tomu zabrániť, je posunúť sa úplne dopredu, ale tam je zase nádrž a tak sa naše-vaše gule dostanú do iného lisu. Skrátka zle-zle-zle!

Ďalšia vecička, ktorá ma síce srala menej ako tá prvá, ale tiež je dosť nepríjemná je to, že na diaľnici z Bratislavy do Trnavy 31. augusta okolo 15:30 vaše budíky robia zrkadlo zapadajúcemu slnku a vy namiesto cesty pred vami vidíte slnko za vami.

Čo bolo ale pre starého čopráka príjemným prekvapením, bola obratnosť tohto vozidla. Keďže som z mesta, do ktorého všetci chodia pracovať odchádzal naraz so všetkými „gastarbajtrami“, tak som si na diaľnici pripadal ako na slalomovej dráhe. Motorka tento spôsob jazdy hravo zvládala a tachometer mi ustavične ukazoval rýchlosť vyššiu, ako som pociťoval. Už pred Zvolenom som však tankoval, pretože displej palubného počítača mi vysielal všakovaké varovné signály. Oznámil mi aj inú jóbovku: priemernú spotrebu paliva 9,7 litra.

Toto bola taká ťažká rana pre moju psychiku, že som v Banskej Bystrici zle odbočil a keď som musel bez prípravy zabrzdiť, tak som prekvapene zahrabal nohami do prázdna a motorku som v križovatke uložil pekne pomaličky až na zem. Keďže nemá náklonové čidlo a ja som samozrejme nestihol vyradiť rýchlosť, tak sa otočila dozadu a ja som sa mohol pozdraviť s celou pochechtávajúcou sa kolónou za mnou. Bol som z toho taký zlostný, že so ju mal v okamihu znova osedlanú a uháňal som z mesta potupy. Týmto nedôstojným spôsobom som zároveň zresetoval aj palubný počítač, takže sme so všetkými meraniami začínali odznova.

BMW R 1200 GS Adventure

V okolí Dobšinskej ľadovej jaskyne a počas jazdy cez Dobšinský kopec som si konečne poriadne užil toho, na čo bola táto motorka stvorená – rozbité cesty plné zákrut, stúpaní, klesaní a štrku po minuloročnej zimnej údržbe. Užívali sme si to obaja, dokonca aj ABS-ko sa prebudilo k životu.

O siedmej večer som sa dopracoval k tabuli s nápisom Krompachy, priemernej spotrebe 9,2 litra a priemernej rýchlosti na hranici tej, ktorú nám naše zákonodárne orgány veľkodušne nadelili.

Celé ďalšie dva dni som sa kamarátil s jej skromnejšou sestrou, s ktorou som si vďaka jej postave rozumel oveľa lepšie, čo sa však nedá povedať o Awiovi, ktorého na enduro skúške v Spišských Vlachoch kompletne zahádzala blatom. Asi preto, lebo sa vozil na skútri, čo bolo naozaj pod úroveň nás všetkých.

Cestu domov sme si už spolu viacej užívali. Obaja. Spolupracovali sme ako dvaja starí kamoši, akurát moje pozadie si so sedlom akosi nevedelo vyjsť v ústrety. Cesta domov mi trvala aj s večerou na salaši štyri hodiny, čiže približne toľko, ako cesta tam, len s tým rozdielom, že spotreba klesla na 7,3 litra. Bol som nepríjemne prekvapený, že som len zlou technikou jazdy dokázal zvýšiť spotrebu o vyše dva litre.

Záver

Na motorke som urobil vyše 800 kilometrov. Je mi úplnou záhadou (po príspevkoch na Motoride), že ma ani raz nikto neohrozil. Práve naopak – väčšina vodičov „plechoviek“ mi veľmi ochotne a slušne uvoľňovala cestu. Nikto sa na mňa netlačil, nikto nemal snahu sa so mnou naháňať, nikto mi nevyletel z vedľajšej ani z protismeru... Ozaj nechápem. Asi si naozaj vyberajú len pestrofarebné motorky a my s Adventure sme boli sivo čierni.

Resumé

Ťažko sa dá čakať od človeka, ktorý podstatnú časť svojho života strávil na omnoho nižších a dlhších motorkách, nejaké objektívne zhodnotenie veľkého cestného endura. Preto tento článoček chápte len ako oddychovku. Tak isto aj môj vzťah k nemu: kamaráti z nás síce nakoniec boli, ale manželstvo tu nehrozí!