História Harley Davidson, časť I. (1903 – 1930)

Vzhľadom na to, že americké cesty, ak to môžeme tak nazvať, nebolo to jednoducho ono. Už v roku 1902 firma Royal vyrábala motocykel s dvojstupňovou prevodovkou. Ale len ulice väčších miest boli dláždené a ostatok zariadila príroda a prach. Až v roku 1947 bolo v USA viac pevných ako prašných ciest. Máme predstavu, poďme jazdiť na minulosti...

Motocykle vyšli z bicyklov. To vieme. Datovanie prvého HD je pripisované pre Wiliama Harleyho a troch bratov Davidsonovcov k roku 1903. Málokto vie, že modelár Arthur Davidson a konštruktér Bill Harley namontovali svoj prvý motor do toho najsilnejšieho rámu bicykla a v roku 1901 ho striedavo ničil Mr. Harley aj Mr. Davidson. Pokiaľ sa niečo na ráme zlomilo, príslušnú časť spevnili a trápili ho ďalej. Takto to šlo dookola až v roku 1903 sa zrodil prvý Harley-Davidson a myšlienka na „veľkovýrobu“.

V roku 1900 mal spolok amerických cyklistov asi 100 000 členov a pre objav Íra Johna Dunlopa sa stal doplnkom pre každého, kto vedel aspoň chodiť. Bicykel bol bezpečný a moderný, no a máme tu zrazu motocykel. To nepadlo tak na úrodnú pôdu ako sa mohlo zdať. Chcelo to nielen um, ale aj odvahu.

Wiliam Harley sa narodil roku 1880, rodičia Angličania si za svoje útočisko vybrali neveľké Milwaukee (vo Wisconsine). Bill mal rád kreslenie a furt sa vŕtal v mechanizmoch rôzneho druhu. Podobné šialenosti páchal aj jeho kamarát Arthur Davidson. Bolo to v roku 1901, keď obaja pracovali v tej istej Milwauckej továrni a pomocou nemeckého mechanika, ktorý poznal motor De Dion (používal sa všade v Európe) začal dostávať tvar ich vlastný motor. Prvý motor ale nebol vôbec úspešný. Bill zistil, že potrebujú väčší motor so zotrvačníkom a pevný rám. No a tu prebiehalo oné skúšanie. V roku 1902 sa Bill a celá rodina Davidsonovcov pustila do úprav motora a vznikla verzia, ktorá mala vŕtanie tri palce a zdvih tri a pol palca (7,6 cm x 8,9 cm), postranné ventily väčší zotrvačník. Pre bohatú konštrukčnú skúsenosť pomohol stvoriť karburátor Ole Evinrude.

Walter Davidson pracoval ako mechanik pri železnici spolu s bratom Wiliamom, ktorý bol nástrojár. Nadšenie mladého Arthura ich presvedčilo a padlo rozhodnutie na vytvorenie vlastného podniku, avšak až po súhlase otca. Otec Davidson bol tesárom, rodený Škót, a ten nielen dal súhlas, ale prvú „továreň“ vlastnoručne postavil. Tam na veľké vráta „továrne“ (3 x 4,5 metra) namaľoval slová HARLEY-DAVIDSON MOTOR CO.

Bolo jasné, že kvalita a robustnosť strojov HD mala nečakaný ohlas a Wiliam pochopil, že táto kvalifikácia nebude stačiť. Preto sa rozhodol študovať na Wisconsinskej univerzite strojárstvo. V roku 1905 už bolo treba najať cudzieho zamestnanca. Hoci úspech to bol, tak sa firme prenikalo na trh dosť ťažko. Konkurencia rástla tak rýchlo ako HD. Spoločnosti ako Merkel, Warwick, Mitchell, Cleveland, Minerva, Pope, Torpedo, Thor, Pierce, Cyclone, Henderson Excelsior (k nemu sa vrátim samostatne), Standard alebo Yale, to všetko bola kopa šikovných ľudí plná nadšenia a chuti vyrábať ten najlepší motocykel. Automobil bol stále mimo možnosti Američanov a Henry Ford len dospával svoj sen modelu „T“.

Harley-Davidson sa ponúkal za 200 dolárov a mal renomé spoľahlivého vozidla. Aj tak sa výroba točila na pár desiatkach kusov a preto strýko James McLay po prosbe Davidsonovcov dal firme slušnú pôžičku. Okamžite sa postavila nová továreň a najali viacerých zamestnancov. V roku 1906 vyrobili 50 motocyklov pod názvom Silent Gray Fellow a jeho prednosťou bola tichosť motora a kultivovanosť oproti konkurencii. V roku 1907 už spoločnosť vyrobila 152 strojov a mimo rodiny tam pracovalo 17 zamestnancov. Každý v tom roku dostal podiel akcií na spoločnosti Harley-Davidson, a tak sa zariadil základný kapitál u rýchlo sa rozrastajúcej spoločnosti.

Šéfom spoločnosti sa stal Walter Davidson, ktorý pracoval pôvodne ako predák a mal bohatú skúsenosť s vedením pracovníkov. Jeho brat Arthur pracoval ako obchodný riaditeľ a Wiliam ako výrobný riaditeľ. Harley ďalej pracoval ako hlavný inžinier. HD spočiatku popieralo účasť v pretekoch, ale po úspechu motocyklov Indian (založené 1904) sa musel Walter rozhodnúť pre investovanie do rekordov, ktoré podporovali predaj. Firma bola ťažko konzervatívna a bola na míle vzdialená od športového stroja, akým bol napríklad Henderson. HD bol stále ťažký a pomalý. Výrobným krédom spoločnosti bola trvanlivosť, ale nebolo možné ignorovať rýchlosť a výkon konkurencie.

V roku 1908 sa sám Walter Davidson rozhodol (bol aj v rodine najlepším jazdcom) pre priamu účasť továrne na pretekoch. Múdro rozhodol, že účasť bude absolvovať nie na rýchlostných, ale na vytrvalostných pretekoch FAM v severnej časti New Yorku. Štartovalo 61 pretekárov a len päť ich sedlalo motocykel Harley Davidson. Trať merala 2 792 km, jazdilo sa po prašnej a štrkovej ceste. Po prvej etape stálo na štarte už len 43 pretekárov. Harley neodpadol ani jeden. Walter v druhej etape nemal ani jeden trestný bod a etapu vyhral. Potom vyhral aj jazdu hospodárnosti, kde prešiel 80 km na jeden liter paliva. Nakoniec Walter mal vlastné športové družstvo, ktoré si v roku 1909 doviezlo prvú trofej vo vytrvalostných pretekoch Indianopolis. Ale až v roku 1911 sa objavila súťažná dvojvalcová verzia motora s objemom 1000 cm3. To ale výroba rástla a po roku 1908 to bolo 450 ks, rok nato vyše 1000 ks a hneď nato 3000 ks. Bohužiaľ v roku 1912 v New Jersey došlo k nešťastiu, pri ktorom zomrelo sedem divákov a pretekanie zaplavila vlna protestov. Továrne začali rušiť podporu amerických pretekov. Jediné, čo prežilo, bola obdoba endura, terénne preteky. Tam bol jednotkou Indian a to Waltera vytáčalo do červena. Erwin Baker mal povesť železného muža a vydržal v sedle Indianu nemožné. Taktiež na ostrove Man v roku 1914 obsadil Indian prvé, druhé a tretie miesto.

Aj keď v roku 1911 Harley – Davidson priniesol do výroby nasávacie ventily s rozvodovými tyčami namiesto zastaraných atmosferických, a v roku 1912 reťazový pohon a novú spojku vrátane nového štartovania nožnou pákou a kryty ventilový rozvod na prelome rokov. V roku 1915 sa už objavovala trojstupňová prevodovka a elektrické osvetlenie za príplatok. Ale aj keď sa nedalo spoločnosti čo vytknúť, Indian s rozvodom SV bol na tom lepšie. Ale postupne.

Produkcia HD bola zhruba okolo 5 000 ks, ale úspech motocyklov Indian ich nenechával chladnými. To už malo HD za sebou predaj modelu 5-35 s výkonom 3,7 kW a objeme 574 cm3, kde zadné kolo poháňal kožený remeň. Všetky modely Harley-Davidson , to nebola žiadna prevratná novinka, iba solídnosť a cenová dostupnosť založená na bežnej konštrukcii. Ťažko uveriť, že za vidlicovým dvojvalcom nie je HD. Keď ho Bill skonštruoval, kopíroval len trend v tej dobe. Európa stále jazdila na podobných motoroch typu De Dion. Základ V2 začal u 811 cm3 čoskoro, ale mal rovný liter objemu.

Základom úspechu bola spoľahlivosť a tá priniesla objednávku nielen od vojska, ale aj od pôšt a rôznych komerčných dopravcov. Harley – Davidson bol presvedčený o svojej kvalite a odolnosti stroja tak začal hľadať ladiča. Wiliam Otoway prišiel do spoločnosti koncom roka 1913 a mal veľké skúsenosti vo firme Thor. Otoway mal talent a venoval sa rozvoju pretekania vo firme. Skvele riadil ľudí a v roku 1914 sa venoval vývoju a skúškam kde v pretekoch sa dostával do priemeru štartovného poľa. No v roku 1915 zaznamenal obrat a skončil v pretekoch 300 miles in Savanah jeho závodník Irving Janke ako tretí a zostatok tímu v prvej osmičke. Neskôr to bolo prvé a druhé miesto v závode 300 Miles in Venice, a to isté sa udialo aj v Kansase. Tam dokonca HD obsadil prvých šesť miest so siedmich.

To už ťažil Harley dva tvrdé roky úspechov proti motocyklom Indian. A darilo sa. V2 dostal štvorventilovú hlavu a polguľovú spaľovaciu komoru. Federácia žiadala o predaj pretekárskeho stroja verejnosti a Harley okamžite reagoval. 1500 dolárov bola síce ohromná suma, no firma predávala aj stroje za 250 dolárov, ktoré sa po úprave súčiastok a kúpe doplnkov amatérom, umožňila mať takmer pretekársky stroj. Ottoway a marketing fungoval. V roku 1917 už HD zbiera úspech všade. Všetko ale zastavuje vstup Ameriky do vojny.

Už v roku 1920 sa takmer 20 % produkcie spoločnosti predalo do zámoria a hlavne motocykle s postranným vozíkom boli významnou položkou na trhu. Len v roku 1919 sa ich vyrobilo viac ako 16 000! Počas dvadsiatich rokov firma Harley – Davidson dosiahla popredné postavenie na trhu, ale treba uznať, že napredoval celý americký priemysel a mimo trolejbusov, vlakov a električiek tu bol Henry Ford a ten chcel predať auto každému. Stalo sa to, čo v Európe nik nepochopil a auto sa stalo nielen majetkom bohatých (ako to bolo v Európe) ale aj prostriedkom pre masu ľudí. Ford svojim modelom „T“ valcoval aj Harley – Davidson a ten vedel, že proti autu nemôže súťažiť. Ford svoje „T“ predával za 850 dolárov ale jeho cena po rokoch klesala takmer na polovicu, čo bola cena motocykla. Len príplatok za strechu na sajde stál 100 dolárov. Dá sa povedať, že výrobcovia motocyklov Henryho preklínali. Veď v roku 1910 bolo v Amerike 500 000 vozidiel a do roku 1920 ich už jazdilo 8 miliónov. Produkcia HD bola k tomu pomeru zhruba 23 000 motocyklov ročne.

Treba ale brať do úvahy, že od roku 1918 vyrábal Harley–Davidson motocykle pre vojsko a podmienil tomu celú výrobu. V roku 1919 sa ale firma pokúsila o model Sport s pozdĺžnym motorom o objeme 600 cm3, bohužiaľ ale nemala na konkurenčný Indian Scout a v roku 1923 sa prestal vyrábať. Aj keď mal Harley–Davidson predajne po celom svete, bol rok 1921 pohromou. Zníženie dopytu bolo extrémne. Darilo sa iba v športe a to hlavne pre zásluhu Jim Davisa. Tento nezmar sa dal ťažko udržať v stajni a neustále prebiehal od Harley–Davidson ku Indianu a opačne. Vrcholom bolo, keď sa prvýkrát oženil. Bolo to v 1990 a mal 89 rokov. Ach bože! Fakt blázen.

Arthur Davidson a Bill Harley boli zajedno v tom, že treba zmeniť stratégiu. Arthur vedel to, že zostala na trhu spoločnosť Indian a bláznivý Henderson (zabil sa na vlastnej motorke v roku 1922) a ich konzorcium s Schwinnom: Henderson-Excelsior. Šlo o prežitie. Harley–Davidson sa poučil na neúspechu modelu Sport a už nikdy sa neodklonil od zabehaného, a verejnosť dostávala od HD čo chcela. V2.

Takmer 80 rokov priam po milimetroch „zdokonľoval“ svoj motor Harley–Davidson. Veľa nemenil, ale o tom neskôr. Tu bol ale počiatok. Firma sa snažila udržať na základe reklám, kde sa propagoval postranný vozík ako to najlepšie a rôzne verzie nákladného trojkolesového Harleya. Arthur sa spoliehal na povestnú spoľahlivosť a darilo sa. 1000 cm3 V2 zostala koňom v rámoch a heslom bola úžitkovosť.

Správnym krokom bola reklama orientovaná ženám, ktoré práve získali volebné právo a Harley – Davidson označuje svoj stroj ako populárny pre ženy. Objavuje sa priama reklama na ženské osadenstvo a funguje. Problémom bol ale imidž. Motorka už tvorila menšinu na ceste a treba si ľudí nakloniť, ale ako?

Už sa sem tam objavila partia chuligánov na dvoch kolesách a verejnosť si rýchlo vypestovala averziu k motocyklom. Harley – Davidson sa snažil o nápravu, a mimo úprav prevádzok sa snažil aj o vysvetlenie jazdenia a jazdenia v reklamách na motocykle. Krajina sa blížila k veľkej hospodárskej kríze a Indian aj Harley – Davidson sa snažil zmeniť výrobu pre uspokojenie vojenských objednávok. Európa zničená vojnou umožnila vstup fungujúcim značkám v Amerike na rôzne trhy.

Toto obdobie, obdobie džezu bolo posledným záchvevom rýchlej premeny USA na svetovú veľmoc. Všetko sa menilo. Len americký motocykel nie. Takmer zastal. Vývoj skoro ani nenapredoval. Harley – Davidson vyrábal „malorážku“ 350 vo verzii SV a OHV. U V2 to bola rada zlepšení. Najviac ale trápilo Davidsona možnosť ovládnutia trhu policajných motocyklov spoločnosťou Henderson. Ich štvorvalce boli tiché a rýchle, vhodné na prenasledovanie pašerákov. Jediná zmena u Harley – Davidson bol motor modelu Two Cams – každý ventil mal vlastný vačkový lalok a mal objem 1213 cm3. Dosahoval maximálnu rýchlosť 136 km/h. Henderson KJ dokázal až 160km/h. Bol ale až moc drahý a zložitý. Ani ACE a ani Henderson neprežil rok 1931.

Harley ďalej pracoval na modeloch V2. Dvojvalec WL s postrannými ventilmi s objemom 750 cm3, sa prezentoval v roku 1929. Stál 290 dolárov. Špičkou v tom roku bol model JD s objemom 1200 cm3 a považoval sa za najrýchlejší Harley do toho obdobia. Za 350 dolárov bol ale aj najdrahším. Aj keď predaj do zámoria rástol, výroba takmer stagnovala. Arthur si naďalej ale uvedomoval dôležitosť že pre úspešný obchod je reklama a styk s verejnosťou to najdôležitejšie. Táto predvídavosť a trvalá podpora kvalitných výrobkov najviac pomohla v tvrdých časoch. Nakoniec v októbri 1929 sa zrútila burza cenných papierov a začala sa veľká kríza...

Pokračovanie v druhej časti.