Rival Trophy 2021 alebo ako som v štyridsiatke pretekať začal 3/7

SteelRing (Třinec) - Jún

Okruh SteelRing bol pre rok 2021 novinka aj pre všetkých ostatných jazdcov RivalTrophy (v roku 2020 sa nejazdil), takže Kizove Držkořití plánované na štvrtok (pred závodným víkendom) prišlo viac než vhod, a tak sme ho využili. V pláne boli teda tri plné dni jazdenia, lebo profil trate vyzeral už na fotkách náročne, a čakal som, že učenie stopy bude ťažké a pomalé. A že bolo! Brutálny a náročný, ale nádherný okruh som si osobne premenoval na „mlynček na mäso“. V jednej zákrute urobíš chybu a opravuješ to ďalšie dve. Chceš zrýchliť v jednej zákrute? Tak musíš spraviť presne a čisto aspoň tie dve pred ňou. Oddych? Maximálne 2-3 sekundy na cieľovej rovinke aj to iba v prípade, že nemáš okolo seba jazdca. Proste, paráda.

Na tento závodný víkend sa mi podarilo prehovoriť aj kamaráta Maťa, s ktorým sme kupovali PBSka, nech aspoň raz vyskúša závody. Tak sme boli tentokrát dvaja. Náročný okruh, celodenné teplo, sauna v komboške a (ne)spanie v stane kým všetci naokolo žúrovali sa podpísali na našej výdrži, výkone a nálade. Už v piatok som bol tak hotový, že sa mi namiesto tešenia sa na závodný deň chcelo to celé odpískať, a ísť domov. Bez hanby. Bol som unavený. Nech som dopoval Redbulom, ionťákom a proteínom koľko som chcel, v kritických momentoch som mal spomalené reflexy a nevládal sa držať v sedle. Na pocit moje tempo nebolo až také zlé, ale môj najlepší kvalifikačný čas stačil ledva na 14 miesto na štarte.

V prvom závode sa mi podarilo dobre odštartovať, po prvotnej motanici v dlhej viackrát-lomenej pravotočivej za cieľovkou sa to trochu utriaslo, tak sa hneď sústredím na seba a svoju jazdu. Ale zisťujem, že voľajako rýchlo vädnem, nevládzem byť v stúpačkách, v zákrutách si stále viac a viac sadám na prdel a nevládzem pracovať telom. Highsider, ktorý vnímam ako v spomalenom zábere, hneď v druhom kole na výjazde z pravotočivého vracáku bol už len logickým výsledkom tejto rovnice. Dodnes si pamätám svoje myšlienkové pochody počas toho ako ma šmýkalo, stal som sa nestranný pozorovateľ samého seba...nejak som nevedel pochopiť, prečo vôbec nereagujem, alebo aspoň nevymáčknem spojku... V týchto romantických úvahách si letím salto cez motorku. Pri dopade som si skoro prerazil ľavú ruku v lakti. Na zemi už len kľačím na štyroch, okolo mňa prehučí zbytok jazdcov, iba sa modlím aby ma niektorý z nich nedorazil. Kým som sa pozbieral zo zeme a vzkriesil motorku boli všetci dávno fuč. Lakeť záhadne vydržal, tak som sa rozhodol pokračovať. Zvyšok času som šiel sólo-jazdu, ale podarilo sa mi aspoň dobehnúť Domču Bušovú, ktorá sa ešte len zoznamovala s traťou a do cieľa prišiel na predposlednom mieste.

Aby tomu nebolo dosť, počasie sa začalo zhoršovať a hrozili búrky. Na štart do druhého závodu to do poslednej chvíle vyzeralo všelijako. Celý deň nás obiehali mraky armagedonu, a už-už to vyzeralo, že to tak aj vydrží. Nakoniec z toho bol ale mokrý závod. Vtedy som mal už fakt dosť. Lakeť začal puchnúť a bolieť, náladu som mal pod psa a nechcelo sa mi. Celý čas som si šiel také malé mentálne psycho typu „idzem-nejdzem-idzem-nejdzem“ z čoho prevažovalo „nejdzem“ ale stotinu pred bodom zlomu (kedy by som už nestihol závod) mi zadelilo „idzem“, udrel Guinessov rekord v rýchlosti prezutia na mokré a v hodine dvanástej sa dovalil na štart. V tej dobe už ale mali všetci za sebou tri zahrievacie kolá, ja nič, a zisťujem že som spravil zlé rozhodnutie a mal som to radšej odpískať. A tak moja jazda aj vyzerala. Popisovať čo bolo ďalej je strata času, tak zhrniem iba to dôležité. Štart som mal viac než rezervovaný, ale voľajako som moc nestratil miesta tak som skúšal čo si môžem dovoliť na tom povrchu. No, a kým si nedáš kolienko alebo nohu na zem, tak je to čisté veštenie z pexesa. Nie a nie si nájsť nejaké tempo a dostať sa do pohody. Nepamätám si z tejto jazdy žiadne súboje, ale niekoho som popredbiehať musel, pretože som došiel na trinástom mieste. Inak čisté trápenie.

Maťovi sa podaril počas sobotného tréningu dosť hrozivo vyzerajúci pád z vysokej rýchlosti v poslednej pasáži trate, a vyzeralo to, že má dojazdené. Motorka to škaredo schytala, Maťo tiež. Nachvíľku som mal oňho strach, že s tým celým sekne (takého rozhodeného som ho ešte nezažil, hehe), ale úžasne sa z toho otriasol a nakoniec aj nastúpil na závody. V závodoch už jazdil ako vymenený a došiel na 12 a 10 mieste. Čo nie je vôbec zlé na prvý závod, novú trať, a to ako strašne sme boli unavený.

Domov som odchádzal na smrť unavený a so silným pocitom, že moje zaradenie do triedy FAST bol omyl. Najlepší čas: 1.09.138

Report na motorkari.cz

Štart prvého závodu FAST

Štart druhého závodu FAST