Honda CBR 600 F 1998 - Mojich 105 splašených koníkov

Už mám tu svoju novú ,,cicku“, trvalo to dlhšie, ale predsa. Všetko to začalo potom, ako sa mi moja krásna cicuška po „odpornom“ servise u „špecialistov“ na kosačky a inú poľnú tehcniku rozsypala na ceste z fajn zrazu Duchonka. Moje malá cicuška mi zatiaľ odpočíva v garáži, uložená na zimný spánok. Keď už som si myslela, že sezóna sa pre mňa skočila, prišla pomoc v podobe malej pôžičky. A vtedy sa to začalo. Horúčkovité prehrabávanie sa každý deň v avíze, surfovanie do noci po všetkých možných aj nemožných serveroch, kde sa predávaju motorky. Môj favorit číslo jedna bola Yamaha R6, ktorú som videla na výstave a ktorá mi sadla ako šerblík na riťku. Ale hneď čo som zistila, že je to hlboko nad moje možnosti som sa začala pozerať po niečom inom. Druhým kandidátom vied bola Honda Hornet 600 S, keďže som chcela skôr turistickú motorku bola to dobrá voľba, ktorú mi aj veľa ľudí odporúčalo. Obvolalo som cca asi 5 inzerátov kde ju ponúkali. Iba z jedného mi však poslali fotky. Fotky vyzerali super, ale sa mi zdalo, že je to Vinco Kšeftár a tak to padlo.

S nápadom CBRky prišiel môj švagor, ktorý jednu predtým videl pri návštevách svojho známeho, ktorý robí motorky. Pôvodne som ani nerozmýšľala, že by som chcela CBRku. Potom ako mi ju opísal vo mne prebudil zvedavosť a chcela som ju vidieť. Kedže sa rozumie do motoriek nakoľko jazdí už od malička nechala som si poradiť a urobila som dobre. Keď som ju videla tak som neodolala. Presvedčilo ma aj to, že švagor vedel a videl čo na nej bolo opravované. Jediné čo mi na nej vadilo, že som je ešte nemala doma.

No takto vyzerala so svojou menšou sestrou.

Doviezla som si ju 16. augusta. Jediné, čo som na nej musela meniť boli gumy, ktoré by ešte vydržali tak do 2000 km, ale radšej ich vymeniť skôr ako skončiť blbě. Nasledujúci víkend som urobila cez 600 km. No jedna báseň, som s ňou spokojná úplne mi vyhovuje. Nejazdím dlho, ale človek sa učí celý život, nie? Takže budem rada, keď mi niekto poradí a pomôže. Rada by som sa o nej dozvedela niečo nové a ja v nej povŕtala.

Moja maličkosť.

Najazdila som na nej cez 4000 km. No nepodarilo sa mi uzavrieť sezónu ako by som chcela, ale posledný víkend čo som na nej sedela stál fakt zato. Moju poslednú jazdu sezóny som si vychutnala cestou cez alej stromo, ktorá hrala všetkými farbami jesene. Škoda, že som so sebou nemala foťák, tie fotky by naozaj stáli zato. Ale tento pocit asi pozná každý, ktorý je postihnutý rovnako ako ja. Diagnóza jasná... Tento rok som stretla veľa fajn ľudí tak dúfam, že budúcu sezónu pojazdíme viacej.

Takže sa stretneme budúcu sezónu na cestách.