Ako to bolo alebo jazdil som cestné závody s Balážom...

Ruky sa mi trasú tak, že riadidlá motorky ledva v nich udržím, po čele sa mi rinie pot. Ale pozor, je odmávané. Vyrážam na plný plyn a radím sa niekde do stredu pätnásťčlenného poľa štartujúcich na pinčloch a mustangoch v triede amatérov do 50 ccm.

Rovinka po štarte, dlhá asi sto metrov, končí pravouhlou pravou zákrutou a je do kopca. Brzdím, "klopím" a statné orechy rastúce na opačnej strane cesty míňam o chlp. Slama, ktorou sú kmene stromov obalené sa mi šuchne o ľavé koleno. V tom pecka! Zabudol som na kanalizačný poklop, ktorý je asi desať centimetrov pod úrovňou cesty. Je síce vyznačený vápnom, ale jednoducho som to nevnímal. Nohy mi vyleteli zo stúpačiek, pinčla ledva pod sebou udržím a samozrejme spomaľujem. Nakoniec som to ustál, aj keď som presvedčený, že obe zápästia mám dolámané. Všetci, čo zákrutu brali pomalšie, alebo opatrnejšie sú už predo mnou. Kvaltnem dvojku a na plný plyn sa ženiem hore kopcom, trojka a predbieham posledného jazdca na "jednochlapovi", ktorý ho už na vrchole stúpania pomaly postrkoval nohami dopredu.

Blíži sa pravá zákruta o stotridsať stupňov a po nej dlhé klesanie od "rádku " skoro kilometer dlhé ku križovatke na námestí. Uprostred je ľavá tiahla zákruta po nej krátka rovinka s vyústením do križovatky. Pálim to dolu kopcom ako divý a pri trafike predbieham hlúčik zložený s piatich jazdcov a som už štvrtý. No teraz to príde. Asfalt končí a pred križovatkou začínajú dlažobné kocky. Tie sú tak časom a kolesami vyleštené, že aj na suchých sa tam šmýka ako čert. Za mokra je motorku lepšie pretlačiť. Mierne uberiem a svätého, ktorý stojí na podstavci v strede križovatky prosím o priľnavosť na gumy. Asi ma počul a vypočul, pretože križovatku som prešiel bez pádu aj keď skôr ako endurák s vysunutou ľavou nohou a vyrovnanou motorkou. O nejakom náklone som sa ani neopovážil uvažovať. Po prejdení zákruty nasledovala cieľová rovinka dlhá tak sedemsto metrov dláždená kockami. Teraz sa začala prejavovať nedokonalosť úprav na motorke. Na nerovnej dlažbe sa mi skrutky pôvodne držiace pánt sedla začali zapichovať do zadku. Tak pekelne, že som sa musel postaviť do stúpačiek. Takto neštýlovo som došiel do cieľa na šiestom mieste a to som bol rád, pretože ak by bola rovinka dlhšia tak skončím posledný. Do nedeľného závodu postupovali prví šiesti. Na cieľovej páske som sa nadýchol, dodnes som presvedčený, že prvýkrát od doby kedy bol odmávaný štart, vydýchol a začal konečne vnímať dianie okolo seba. Popíjal som malinovku, ktorú mi podal usporiadateľ a už tu boli kritici a odborníci. "Tos jaks rezaus tú zákrutu pri škole, šaks leceus jak kretén a skoro sas obúchaus o tý orechy. A do teho kanála to rezeu jak bulo," spustil na mňa kamarát miestnym nárečím. "Proč sa vykluáňaš z motorky jak konduktor s posuedného vagóna lokajky?" spustil ďalší. Našťastie odborníci odišli a tak som s kamarátmi začal špekulovať ako do zajtra motorku vylepšiť.
Najskôr som sa pustil do sedadla. To ma trápilo najviac. Dostalo preglejkovú dosku na ktorú sme nalepili molitan. Prevarili sme stúpačky viacej dozadu, aby som dosiahol zaľahnutejší posed. Nakoniec sme motorku ešte celú skontrolovali, dofúkali gumy a išli sme na pivko.

Závod

Nebudem sa o závode rozpisovať. Tomu kanálu pri škole som sa vyhol, aj keď kamarát povedal že len preto, "lebos išeus jak slimák". Motorka išla v pohode. Celú jazdu som presedel a tak som si prišiel pre svoj prvý a zároveň posledný veniec za tretie miesto.

Po závode

Pinčla som dával do poriadku dva mesiace na potom aj tak skončil v garáži. Otec mi kúpil jawu 90 cross. Výborná mašinka na tú dobu. Šupátkový rozvod, elektronické zapaľovanie a točilo to tuším do desať tisíc. Aj na pohľad vyzerala veľmi dobre. Mala len jednu chybu. Pri vytáčaní do blba odchádzali krúžky a niektorí chalani ich kupovali častejšie ako benzín. Sem tam blblo aj zapaľovanie ale stačilo plošák nastriekať olejom a bolo v pohode. Mal som ju tri roky a potom som začal pokukovať po kývačke 350. Nakoniec sa mi dostal do rúk nový stroj a to jawa 350 Californian. V tej dobe sa motorky vyrobené u nás ešte exportovali a moja kalifa bola vrátenka od Američanov. Známa z mototechny dostala gruziňák a jablkové mydlo a kalifa skončila u nás na dvore. Dokonca za super cenu, pretože sa tieto vrátenky predávali hlboko pod cenu. Na pulte stála skoro 16 000, mňa vyšla na rovných desať. Pekná motorka mnohými obdivovaná veľa ľudí ju zatracovalo. Hlavné tí, ktorí ju nemali. Raz keď sme partia sedeli na motorkách pred závorami, zastavil sa chlapík na jawe 500 OHC, že je na predaj. Okamžite som upaľoval za otcom a začal drankať peniaze na doloženie k predávanej kalife, ktorú som po ceste domov predal kamarátovi čo po nej už dávnejšie túžil. Otca som nezlomil ale nakoniec sa mi podarilo zlomiť majiteľa jawy. On mal tiež svoj sen, len opačný. Chcel z motorky na auto a túžil po Trabantovi 600. Tak sme sa na koniec dohodli a mne stačili peniaze za kalifu. Jawa mala nabehané za šesť rokov len tritisíc km, tak žiadne investície. Jediné, čom som zmenil bol predný blatník a sedadlo a pridal padacie rámy. Jazdenie mi prerušil povolávací na dva roky. Po vojne som jazdil ešte tri roky a potom klasika. Svadba, syn a motorku som vymenil za Libertu a nejaké vybavenie do bytu. Keď mal syn dva roky, skúsil som nadhodiť tému "motorka a sajdka". Dostalo sa mi poučenia o tom, že som už dospelý otec a živiteľ rodiny. A keď chceš, kúp auto. Po motorkách som sa ešte dlho obzeral, až sa jedného dňa nebolo za čím. Motorky jednoducho na našich cestách nebolo vidieť.

A Baláž

No ten predsa po ukončení pretekov amatérov na tom istom okruhu vyhral triedu do 350 ccm na Yamahe a tak som predsa jazdil preteky s Balážom. V tom roku sa Balážovi darilo. V Juhoslávii skončil na súkromnej motorke ôsmy a zapísal prvé body v MS do 250 ccm. Pretože na obstarožnej Yamahe a ešte k tomu v amatérskych podmienkach sa nedala urobiť diera do sveta kúpil 125 Morbidelli a sem tam postrašil aj továrenských jazdcov. V roku 1979 skončil na Salzburgringu jedenásty a v Brne v tom istom roku ôsmy. V celkovom hodnotení bol na tridsiatom piatom mieste zo štyridsať tri účastníkov. O jeho domácej suverenite hovorí aj fakt, že v roku 1974 vyhral prvý závod v triede do 350 ccm v domácom šampionáte a tridsať závodov po sebe ho nikto neporazil.

História

Okruh v Malackách začínal ako miestne preteky na sériových motorkách. Potom sa našli takí, ktorým sa to zapáčilo a buď sa snažili o výrobu špeciálov alebo kúpili ojazdenú mašinu, pozliepali a hurá do Malaciek na preteky. Malacky si postupom vytvorili dobrú pozíciu ako usporiadelia cestných pretekov. Začali sem chodiť Kročkovci, Srna, Mitošinka, Dekánek, Nemček, Majoroš, Klimek, Baláž a Troliga. Medzi ďalšie okruhy, kam sme chodili na cesťáky boli blízke Kopčany, Podjavorinský okruh v Novom Meste, Prešovský okruh, Dolný Hričov a letisko v Piešťanoch. Samozrejme, že na tieto preteky som chodil len ako divák.

Zvyšujúca sa úroveň pretekárov a aj usporiadateľov viedli nakoniec k tomu, že sa tieto menované okruhy stali súčasťou MR SSR a ČSSR. Napríklad v roku 1979 sa víťazi v jednotlivých triedach závodu v Malackách stali aj majstrami v MR. Trieda do 50 ccm vyhral v Malackách a majstrom sa stal Samák, do 125 ccm Jirka, do 250 ccm Dekánek a do 350 ccm Marián Srna.

Nedostatok financií, nedostupnosť náhradných dielov a tým znižujúca sa úroveň závodov viedlo k tomu, že sa všetky mestské okruhy zrušili a zostal jeden jediný na Piešťanskom letisku. Podľa mňa koniec cestných pretekov na Slovensku, aspoň neviem, že by sa niekde jazdili cestné preteky. Zostáva už len nostalgia, zopár fotografií a Eurosport.

P. S.

Čo sa týka tej plechovky, po skoro dvadsiatich rokoch som zistil, že dve kolesá jazdené v akomkoľvek prevedení v mladom veku sa riadnemu motorkárovi vryjú navždy do šedej kôry mozgovej a dajú sa kedykoľvek vyvolať vzniknutou situáciou. Napríklad aj tým, že vám šestnásťročný syn požičia svoju motorku.