Kolyma Trip 2019 - časť 1 - Altaj & BAM 3/6

Deň 17 – 18.06. –545km – Kameň na Obi – Barnaul - Manžerok

Ráno uháňam do Barnaulu zháňať pneu. Je znova sychravé počasie. Mám po ceste brutálnu krízu, ale tlačím, lebo tuším, že to nevyriešim úplne promptne. V prvom šope oblepenom gigantickými nálepkami KTM okrem oleja nemali nič. Snáď ani jednu KTM. Druhý navštevujem showroom Yamahy Motoman. Jedna guma v kompatibilnom rozmere je, ale vzorka je dosť riedka, To dlho nevydrží. Potom idem ešte do známeho Motohausu22, kde čakám a čakám a čakám. Lena otvára asi o 2 hodiny neskôr ako by mala. Zatiaľ vonku dosť prší, takže aspoň dopisujem denník a dumám čo ak guma nebude. Na Altaj mi tá z Yamahy stačiť bude, ale asi sa nevyhnem tomu aby som aktuálnu Dakarku musel použiť znova ešte pred BAMkou.

Keď Lena konečne shop otvorí, tak ma už ani moc neprekvapí, že guma nieto. Kupujem aspoň sudový olej na výmenu za dobrú cenu. Skočím do obchoďáku kúpiť nejaké hlúposti a vybrať cash. V Motomane nefunguje terminál, takže gumu musím zaplatiť cash. Cena 4000rub je celkom ok. Cestou som v jednom servise ešte zohnal podložku pod vypušťák. Za 10rub :-)

Barnaul opúšťam za dažďa a hrozne ma to nebaví. Smerujem rovno do Altaja do dedinky Manžerok. Cieľom jem motorkárske útočisko Altai Moto, kde plánujem údržbu a oddych. Po ceste veľa zastavujem, je mi zima a zase mám krízu. Už brutálne ma serie moja nová kombinéza, ktorú nech robím, čo robím, podfukuje a ide mi to rovno na kríže. Hrozný deň.

V Manžeroku v Altai Moto je živo. Je tu asi 10 Poliakov. Zájazd. Motorky doviezli vlekom a užili si trochu Altaja a severné Mongolsko. Taká rodinná cestovka. Super stretnutie.

Deň 18 – 19.06. –0km – Manžerok

Celý deň nerobím nič, len oddychujem. Do dnes som stále kempoval a hlavne uzimené dni sa na mne podpísali. Fakt cítim únavu.

Poobede robím malú prechádzku po Manžeroku, nakúpim nejaké dobroty a pivo na večer. Až večer sa konečne odhodlám a mením olej. Podložka pod vypúšťák je super, ale je to rozmer pod druhý vypušták, kde podložku mám. Som si to zle pozrel. Takže zase dávam silikón. Potom mením gumu, ide to ľahšie ako som čakal. Pár tisíc kilometrov aj Dakarke pomohlo k tomu aby zmäkla.

Deň 19 – 20.06. –208km – Manžerok – Čemal – Vožan – Kujus

Ráno odchádzajú Poliaci. Počas toho znova znižujem motorku. Aj vo vidlici, aj predpätím pružiny tlmiča. Vladimír mi ešte radí ohľadne toho čo v Altaji nevynechať. Trochu mi trasu zamotá severom, tak uvidíme. Vyrážam až pred obedom, stále nie som 100% oddýchnutý ale počasie je super, takže to vidím na flákareň dolinkami a zakempenie niekde pri vode.

Pomaly sa suniem Čujským traktom, na asfalte šetrím novú gumu. Odbočujem na Čemal, premávka zrazu takmer zmizne. Turistov je dosť, všade šašlíky, kaféšky, pútače na splavy, štvorkolky, turistiku, baňu a pod. Napriek tomu že je pekne, len okolo obeda a mám za sebou len desiatky kilometrov, mám dosť krízu. Odbočujem nejakým náhodným mostíkom cez rieku Katuň. Cesta kopíruje rieku a krásne miesto v chládku pod stromami ma zláka. Vyvalím sa do trávy a zatváram oči.

Za hoďku som ok, sadám na moto a frčím skúmať Altaj. Vrátila sa mi sila aj prieskumný duch. Netrvá dlho a odbáčam na kadejaké cestičky lúkami lesmi len tak na kochačku. Zníženie motorky výrazne pomohlo. Istota pri každom zastavení už je akceptovateľná. Stále dočiahnem len na jednu špičku, ale už ma nerozhádže hocijaká diera, či odklopený povrch.

Do večera sa motám slepými dolinkami, kde sú malé Altajské dedinky. Väčšinou bez asfaltu. Okolie je parádne, lúky, lesy, hory, skaly. Kde tu vybehnem na bočný hrebeň nad cestu to všetko nasať. Enduro na dobrých gumách je parádna vec.

Večer míňam poslednú dedinku v doline - Kujus a idem pozrieť vodopád, ktorý mi naordinoval Vladimir. Vodopády v Rusku sú ošemetná záležitosť. Oni označujú za vodopád akúkoľvek vodu ktorá tečie väčším uhlom ako bežná rieka. Tentokrát ale vodopád naozaj je. Naokolo už nikoho a pár kilometrov naspäť na brehu rieky Katuň potom rozkladám bivak na noc.

Deň 20 – 21.06. –323km – Kujus – Edigan - Kaspa – Šebalino – Beloe – Altajskoe - Belokuchycha

Krásne ráno. Idem najskôr do dedinky Edigan, kde skutočne zastal čas. Tetušky perú prádlo na valchách v potoku, dobytok a hydina sa prechádza po dedine. Všade všetko z dreva, asfalt žiadny. Iba betónový most. Magické.

Pokračujem cez rieku Katuň a odbočujem na vyjazdené koľaje cez hory do Kaspy. Vlad vravel, že bude tak 12 brodov, ale malých, tak som zvedavý. Musím si otvoriť závoru a za ňou je jasné, že to nebude žiadna pekná šotolinka. Sotva viditeľné stopy v tráve, kde-tu koľaje v blate a prvý brod. Krátky, tak 3-4 metre ale voda tečie celkom rezko. Je ľadovcová, kalná, takže nevidno dno. Pre srandu fotím a idem do toho. Voda nebol problém, ale dno bolo z veľkých kameňov, takže ma kus povozilo.

Ďalej je „cesta“ horšia a horšia. Vyššia tráva maskuje nerovnosti, koľaje a blato. Som rád keď viem ísť na dvojke. Rýchlejšie až keď vyjdem z lesa. Na lúku. Brody sa striedajú triviálne a hravé. Niekedy sú dlhšie a plytké, inokedy hlbšie krátke. Občas spestrené prudším výjazdom alebo vjazdom. Tak 6 ich dávam celkom v kľude, potom prichádzam na miesto, kde mi nie je jasné ako pokračovať. Po pešom prieskume cesta pokračuje tak 10m hore prúdom na druhom brehu. Premyslím kadiaľ brodiť a idem do toho. Hore prúdom to ako tak dávam, ale tesne pred miestom, kde musím prekrížiť riečku ma kamene zmotajú k opačnému brehu. Je tam perej a vody nad čižmu. Je mi jasné, že na motorke to neotočím. Zostupujem a vediem motorku pešo bližšie pereji ako by bolo vhodné, lebo inak sa mi nedá. Zrazu stúpam do vody hlbšie a hlbšie, až mám riaditká v úrovni hlavy a je mi jasné, že ak sa motorka rozhodne padať, tak ju neudržím. Pridávam plyn aby som sa rýchlo dostal na breh, tam už nech si padne. Akonáhle sa predné koleso dostane von z vody motorka je už tak vysoko nado mnou, že ju neudržím a padá na bok na poly do vody. Ja stojím vo vode už nad kolená a nemám šancu ju zodvihnúť. Našťastie je sanie kúsok nad vodou riaditká sú do poly vo vode. Kolesá sú hore.

Niekoľkokrát to skúšam, ale nijak sa mi nedarí ju zodvihnúť. Zadný vak ide dolu. Z tašky ktorá je nad vodou vyberám všetko čo má zmysel. Pokúšam sa motorku trochu natočiť aby som mal lepšiu pozíciu pre zapretie sa. S vypätím všetkých síl, na niekoľko pokusov ju nakoniec dostávam na kolesá! Takto som sa naposledy mordoval s GSom v piesku. Som vyšťavený. Pomerne ľahká motorka ale s vysokou stavbou je na zdvíhanie výrazne ťažšia ako CRFka. A potom mi niekto bude tvrdohlavo tvrdiť, že pre mňa je najlepšia motorka o 50kg ťažšia AfricaTwin. Nie, 200+kg motorka naozaj nie je pre osamelého jazdca v teréne. 150kg je až-až. Pre mňa určite.

Zbytok trasy do Kaspy je stále dosť technický, veľa spojkovania v koľajách, ale brody sú našťastie už len strednej náročnosti. Dáva mi to fyzicky zabrať, ale nie je to nebezpečné. Nová agresívna zadná guma mi tu dosť pomáha. So zjazdenou E09 by som sa tu trápil o dosť viac.

Kaspa je za odmenu, možno je to aj tým intenzívnym zážitkom. Pekná dedinka. Ďalej pokračujem normálnou peknou šotolinkou až do Šebalina a vôbec mi to nevadí. V Šebaline nakupujem a dávam na slnku nanuk. Prichádza chlap v strednom veku na Nive a vyzvedá atkuda-kuda. Takých je denne tak 5-10 ale tento je sám cestovateľ. Vypadne z neho, že je z Neryungri, čo je cestou do Magadanu. Dáva mi číslo a že sa mám istotne zastaviť. Spasiba.

Čujským traktom sa vraciam kúsok na sever. Nevydržím na asfalte dlho a beriem nejakú prašnú cestu bokom. Tá je postupne dosť zarastená a je to trochu stres aby som niekam nevbehol odkiaľ sa nedostanem, ale nakoniec sa znova napájam na asfalt a už slušne pokračujem do Čergy. Tu odbočujem na západ smer Beloe. Nad mestom ma zaujme vysielač. Pokukujem po ceste hore, nakoniec obídem kopec a nájdem hore cestu. Zase zarastená, dosť členitá, ale zjazdná. Hore s výhľadom na Čujský trakt podumám ako som tu pred 2 rokmi prechádzal krížom len po asfalte. Ostatne tak ako 99% ľudí, ktorí to majú len ako tranzit do Mongolska. Je to veľká škoda. Altaj stojí za samostatný výlet. Na správne zvolenej motorke sa tu dá stráviť skutočne veľa času.

Cesta ma ďalej vedie trochu nudnejším okolím. Vyzerá to tu ako u nás medzi kopcami. Iba tu nie je asfalt alebo je zlý. Míňam Beloe, Nižný a Vyšný Komár. Skúšam na spestrenie jednu odbočku, ale nie som odmenený žiadnou zmenou k lepšiemu. Strelím to do väčšieho mesta Altajskoe, kde ma zláka výjazd poľom ku krížu nad mesto. Veľké kopce Altaja sú tu minulosťou. Ďalej do Belokurycha idem po rovinách a deň sa chýli ku koncu. Stihnem ešte na doporučenie Vladimira osadu Belokurycha-2 kde je pekný prejazd ale miesto som nepochopil. Vyzerá to ako zimné stredisko, kde sa v lete len čosi stavia.

Deň končím niekde na kopci nad Belokuchyrou a celkom nepríjemne na mňa útočia komáre. Som na ne už aj zabudol, v Altaji je to neznámy pojem.

Deň 21 – 22.06. – 406km – Belokurycha – Usť Kan – Ondugay – Čike Taman

Ráno vyrážam skoro, nech strelím roviny a som znova v horách. Nakoniec to nie je také hrozné, cesta sa celkom príjemne vlní, pomedzi kopce, niečo ako naše Kopanice. Asfalt nespomaľuje postup a tak stúpam do sedla, kde ma znova uvíta Altajská flóra. Ešte pred ním ma ale zlákajú na odbočku niekam do hôr jazdiace 4x4 UAZy. Celkom slušné stúpanie, potom prejazd lúky, nejaký zošup ku potoku do rozmáčenej cesty a zase na lúky a tak dookola. Cesta sa rozdvojuje a idem vrchnou. Tá ma miestami celkom prudkými ale technicky nenáročnými pasážami dovedie až na bod kde pasažieri vystupujú. Je to nejaký vodopád, ďalej sa ide pešo. Na to nejak nemám chuť, obzriem infotabule a idem naspäť.

UAZy sú tu dosť špinavé, ja som mal cestu ale pomerne suchú. Volím pre návrat druhú stopu a tá je fajnová. Viac kamenistá, viac rozmočená, členitá. Jazdu si fakt užívam. Jeden technický blatistý úsek cez veľké kamene. Ako to tu skáču na UAZoch nechápem, pre mňa je to tak akurát. Dalo by sa tu rozbiť slušne. Potom už len lúky a naspäť na asfalt.

Zašpinený, kus unavený ale dobre nabudený pokračujem do vnútra Altaja. Za spomínaným sedlom ma cesta nepustí dolu, ale som na náhornej plošine a o niekoľko kilometrov som znova v krajine ktorá je na pohľad ako v Mongolsku. Výhľady od nevidím do nevidím. Sem tam nejaký kopček. Brutálne sa mi to lúbi. Odbočujem na nejaké náhodné kopčeky. Sú tu dosť ostré skaly vystupujúce zo zeme a všade porozbíjané sklo. Altajci. Výrazne odlišná rasa od bežných Rusov. Sú bližší Mongolom, majú snedú pleť, mongolské črty tváre, vlastnú reč a problémy s alkoholom. Akurát väčšina z nich vie aj Rusky.

V Usť Kan nakúpim jedlo a pokecám s jedným miestnym chlapíkom ktorý klasicky zisťuje atkuda-kuda. Ďalej na juh ísť bohužiaľ nemôžem, je to pohraničná zóna a je potrebné povolenie. Očakával som, že sa to bude dať vybaviť na počkanie, ale Vladimír ma vyviedol z omylu. Už je všetko elektronické, schválenie trvá až mesiac. Pakáreň.

Pokračujem teda na východ cez Jabogan. Okolné kopce ma ale zlákajú ku prieskumu. Povrch je dobrý, nie je potrebná žiadna cesta, tak sa tu po kopčekoch s fantastickým výhľadom motám dobré 3 hodiny. Zatiaľ najzaujímavejšia časť Altaja.

Potom ma vyháňa prichádzajúca búrka, mám trochu obavu čo môže voda spraviť s povrchom, tak chtiac-nechtiac kopčeky opúšťam a už po gruntovke pokračujem cez Jelo a Šiba na hlavný ťah.

Deň pokročil ale zatiahlo sa, tak sa presúvam hlavným ťahom na najbližšiu odbočku za Ondugaj ku priesmyku Čike Taman. Cezeň vedie parádna asfaltka, fakt pekná. Ale zistil som, že aj stará cesta je stále prejazdná, tak odbočujem do spleti prašných ciest a intuitívne nachádzam začiatok stúpania. To je luxusné, iba z jednej strany začína už zarastať.

Hore v priesmyku je veľa stánkov. Stará a nová cesta sa tu stretá. Lenže stará je na opačnom konci stánkov, ľudí je tu fakt dosť až ma to vyplaší tak radšej pokračujem starou cestou dolu a suveníry nechávam na neskôr. Klesanie je veľmi pekné, kvalitná cesta pre jedno auto, miestami viac štrku ale v pohode prejazdná na ľubovoľnom stroji.

Pod priesmykom je nádherné miesto pri vode a tak s poslednými lúčmi slnka rozkladám stan.

Deň 22 – 23.06. – 227km – Čike Taman – Aktaš - Ulagan

Ráno medzi horami slnko vychádza neskoro, no ja vstávam ešte neskôr. Nejak sa mi nechce. Od mestečka Aktaš, kde znova odbočujem, ma delí len okolo 120km ale cesta je nekonečná. Prišli mraky a nejak ma to nebaví. Dávam v kaféške jedlo na prebratie, ale dostávam jednoznačne najhnusnejší mastný boršč výletu a vysušený chlieb – lipjošku. Fuj!

Pred Aktaš ma chytá dážď, na pumpe vyčkávam a špekulujem ako ďalej. Nakúpim potraviny, na chvíľu prestáva pršať a vyrážam smer Ulagan. Akonáhle opustím Aktaš, začne znova pršať. Míňam Krasnoe Vorota a začínajú jazerá. Vyčasuje sa, vykúka slnko a je to paráda. Robím jednu odbočku, kde som nakukol aj pred 2 rokmi, ale tentokrát idem ďalej. Niekoľko jazier v nádhernej vysokohorskej scenérií, až dobrá cesta končí pri niekoľkých chatkách. Pokúšam ešte jednu odbočku ďalej, ale na mape nie je a cesta je blatistá, tak sa vraciam na hlavnú gruntovku smer Ulagan.

Cestu si užívam. Odbočujem, fotím, kochám sa. Cesta je pól na pól gruntová a starý zvlnený asfalt. Po miernom daždi je dobrá, nepráši sa. V Ulagane odbočujem na dedinku Jazula. Niekde som sa dočítal, že sa jedná o jednu z najizolovanejších celoročne obývaných dedín v Altaji. No neprejdem od Ulaganu ani 10km, keď si všímam parádne miesto pri vode. Vybehnem kúsok na kopec, fotím a stále ho vidím. Nakoniec ma zlomí, volím skorý záver jazdy a užívam si pohodu pri riečke s parádnou večerou čo som nakúpil v Aktaš a aj plnohodnotnou hygienou v riečke.

Deň 23 – 24.06. – 345km – Ulagan – Jazula – Ulagan – Katu Jaryk – Teleckoe ozero

Ráno pokračujem v ceste neznámou cestou smer Jazula. Je trochu chladno, som dosť vysoko, ale ok. Cesta je fajn, míňam dedinu Saratan, ktorá ma nezaujme a pokračujem. Posledných 40km cesta prekonáva sedlo. Prišli mraky, ochladilo sa, padlo pár kvapiek, ale nič vážne. Klesanie do Jazuly je zaujímavé. Také mini-Omalo. V dedine pokecám s jedným miestnym, ktorý tvrdí že sem chodí veľa turistov. No moc sa mi nechce mu veriť. Pýtam sa čo tam ľudia robia. Škola, nemocnica, obchod ostatní žijú ako vedia. Pánko bol ale trochu pod vplyvom. Takto pred obedom. Altajci.

Cesta naspäť rovnakou trasou. Iná nie je. Ale užívam si to, v horách je cesta v každom smere trochu iná. V Ulagane dávam polievku lagman a nejaký koláč, ktorý je fantastický. Pokračujem cestou na dedinu Pasporta, má viesť cez nejaké sedlo. To je ale tak pozvolné, a nudné, že dedinu ani nedôjdem. Benzín, ktorý je tu len v Ulagane radšej spálim cestou krížom cez kopce smerom na Katu Yaryk. Mapa cesty nepozná, ale ja som nejaké do kopcov videl a podľa vrstevníc by ma to mohlo doviesť až na turistický ťah. Okolie je fantastické, križujem lúky, kochám sa výhľadmi na zasnežené vrcholky hôr z kopcov a popod lesy sa dostávam až na hlavnú gruntovku. Nabudený si to po nej celkom valím, až mám na pár miestach čo robiť dobrzdiť. Človek si hold musí vybrať, buď ide piánko 60-70, kochá sa okolím alebo valiť 90+ ale plne sa sústrediť na jazdu. Kombinovať tieto 2 režimy je dosť nebezpečné.

Katu Yaryk už poznám, takže som sa zdržal len krátko. Klesám dolu padákom do doliny ku rieke Čulyšman. Po jeho toku je to nejakých 80km ku južnému brehu Teleckého jazera. Moja predstava je, že tam bude trochu života, možno nejaká baza atdycha, postavím palatku, dám pivko, pohoda. Časovo to trochu nevychádza, tak prepínam do režimu 90+. Ku brehu prichádzam tesne pred západom slnka. Tetuška v rozpadnutom domčeku pýta vstupné 250rub. Si vravím OK. Sú mraky, miesto vyzerá pochmúrne. Po vjazde som trochu v šoku. Breh je hlboký hrubý piesok, celý naplavený konármi a kadejakým bordelom. Na stan je tu fajn pár miest. Točím a idem preč, tetuška mi vráti len 200rub, reku, že prejechal. Tak si ich zožer.

Ešte skúšam jednu bazu ale môj pocit je rovnaký, žiadne pekné miesto, iba opití Altajci. Nakoniec staviam stan kúsok hore prúdom v delte rieky.

Deň 24 – 25.06. – 189km – Teleckoe ozero – Ulagan – Aktaš

Celú noc pršalo. Ráno to nevyzerá o nič lepšie. Prestáva pršať až okolo 10, lenivo robím raňajky. Okolo 11 to vyzerá, že z dňa možno aj niečo bude. Balím a pred 12 odchádzam. Je zima ale cestou hore kaňonom sa dosť prekvapivo otepľuje. Cesta je mokrá, nemá zmysel valiť, idem volnejšie. Na štítoch okolo cesty sa držia obláčiky a na vrcholkoch niektorých sa ukazuje čerstvý sneh. Prekvápko.

Cestu hore si užívam viac ako dolu. Koncom kaňonu ma to chytí a znova viac ťahám ako sa kochám. Výjazd hore Katu Yarykom na jeden nádych. Hore sa zase skokovo ochladzuje a pred Ulaganom mi začína pršať. V kaféške v Ulagane znova dávam lagman, ale super koláč už nemajú, škoda.

Valím smer Aktaš, ale počasie je stále horšie a horšie. V Ulagane bolo 10 stupňov a cestou sa stále ochladzuje. Čerstvý sneh na štítoch hôr už je všade naokolo. Teplota padá až ku 5 stupňom a ja už len čakám kedy začne padať sneh. Do Aktaš prichádzam vyzimený a mokrý, na pumpe špekulujem čo idem. Počasie na dnes hrozné, na zajtra hlásia len jemné zlepšenie a oteplenie, ale stále zrážky. Vyššie po Čujskom má byť dobre. Dumal som ešte skočiť južnejšie ku mongolskej hranici, pomotať sa stepou, ale po dažďoch a v zime, to už nevyzerá tak lákavo. Medzitým sa púšťa fakt lejak, kašlem dnes na to. Rozhodujem sa nájsť ubytko a ráno sa uvidí. Prvý hotel skúšam len tak. Tetuška vraví dve sto za izbu bez sprchy a toalety a tri sto za izbu s. Ešte sa pýtam či tristo, ona že da tri-sto. Berem. Navláčim mokré veci dnu, prezúvam pár suchých vecí a idem to vyplatiť. Ejha! Na termináli svieti suma 3100rub! Uzimený, unavený a nasratý som to ale prekusol a naťukal PIN... Takto dobehnutý som v Rusku prvý krát.