Prezeráte si mobilnú verziu motoride.sk.
Prepnúť na PC verziu.
Pridané: 09.11.2005 Autor: Kapro
Čitatelia: 21109 [Mototuristika - Európa - Cestopis]
Gažko a Kapro po brode |
Po brode sme pokračovali vpred. Viete si predstaviť našu zúfalosť, keď po pár metroch sa objavil ďalší brod. Ešte dlhší a ešte hlbší. Najkrajšie na tom bolo, že brod sa vracal na pôvodný breh, to znamená, že oba brody sme brodili zbytočne. Prvý vyrazil Gažko. Trafil dobre cestu a prebrodil elegantne ako baleťák. Až na to, že vlna ktorú vytváral sa mu valila až cez stehná. Vodu som mal po kolená. A to mám 188 cm. Druhý som vyrazil ja, ale žeby bez problémov, tak to sa povedať nedá. Prúd ma zviezol trochu nižšie, kde boli dosť veľké kamene, na ktorých som ostal visieť a samozrejme sa okúpal aj s motorkou. V tej chladnej vode som vyskočil ako sa na môj pokročilý vek ani nepatrí a v pikosekunde zdvihol motorku. Nemal som však šancu sa z toho dostať. Do toho neustále skapíňajúca motorka, proste radosť. Gažko musel do vody a pomôcť mi. Rovnako dopadol aj Jakub, ktorý za jazdy trafil pod vodou nejaký kameň, ktorý ho v zlomku sekundy otočil o 90° smerom po prúde. Je to krásne vidieť na videu:
Pozri si video |
Menší brod |
Kemp Landmannalaugar |
Keďže čas začal ísť proti nám, museli sme pokračovat v jazde v nádherných údoliach, ktorých vzhľad a farebnosť sa neustále menili. Jazdili sme po šotolinových cestách a brodili sa neuveriteľným množsvom brodov, až sme dorazili úplne na juh Islandu na asfaltovú cestu č. 1. Chceli sme sa ešte vrátiť po nej smerom na západ na najjužnejší bod ostrova, ale premočené šatstvo a plynúci čas nám nedovolili. Museli sme pokračovať na východ smerom k prístavu, v ústrety najdivokejšiemu zážitku na Islande. Ja som mal toho obvzlášť plné zuby, lebo moje podchladené kĺby na rukách a nohách napuchli, značne boleli a nohy som mal zrazu tak o dve čísla väčšie ako motokrosové čižmy. Chalanom som radšej nič nehovoril, aj keď Gažko asi pochopil, keď som vyhlásil, že nech to stojí čokoľvek, dnes budem spať v hoteli, hosteli alebo niečom, kde si môžem dať teplú sprchu a vysušiť veci. Nakoniec sme našli hostel za 2150 Ikr na osobu. Najprv sa zdalo, že Gažko ostane spať v stane a ja s Kubom pôjdeme do hostelu, ale nakoniec sa pridal. Pri cenách na Islande sa netreba diviť našemu šetreniu, lebo len cena trajektu (1400 EUR) a benzínu (60 Sk/l) sa vyšplhala na riadne vysokú sumu. Ako tradične sme obsadili všetky radiátory a do rána nám kupodivu aj všetko uschlo. V hosteli bola kuchynka, takže som navaril kráľovské jedlo. Myslím, že nakoniec nikto neľutoval tých pár korún navyše. Stretli sme tu aj sympatický taliansky manželský pár na starom cestnom bavoráku vo veku okolo 45 rokov. Prišli na Island s nami a pozajtra sa mali s nami vracať...
Predpoveď počasia na 14. deň znela na stop dažďu, ochladenie a veľmi silný vietor. Ráno sme sa vydali na cestu smerom k druhému najväčšiemu ľadovcu na svete – Vatnajökullu. Taliani vyrazili asi hodinu pred nami. Bolo slnečno, dosť chladno, značne fúkalo a čosi viselo vo vzduchu. Pokochali sme sa pohľadom na ľadovec Vatnajökull (bolo pri ňom teplejšie, ako sme čakali) a šli k ľadovcovému jazeru Jökulsarlón na juhovýchode ľadovca. Čistá nádhera. Jediný problém bol silnejúci vietor. Po ceste sme jazdili ako opití. Veľmi zábavný pohľad bol na Gažka a Kuba idúcich predo mnou a naklonených doľava. Predstavte si pravotočivú zátačku s náklonom doľava. Dosť humor.
Jakub a Kapro v boji s vetrom |
Fičali sme po jednotke, chceli sme dnes doraziť do Egilsstadiru, ráno prezuť gumy a o 12.00 mal ísť trajekt. A potom to prišlo. Island nás odmietol pustiť domov len tak. Vietor extrémne zosilnel. Gažko chytil bafu vetra, pozametalo s ním z prava do ľava, ale ustál to. Kuba hodilo až na krajnicu, ale hrozil pád , tak to radšej strhol doprava, na trávu. Na mňa sa tá bafa dovalila v plnej sile. Bez nároku na odvrávanie ma otočilo aj s motorkou a vystrelilo z cesty do trávnato-kamenno-pieskového poľa. Ešte šťastie, že tam nebol útes padajúci do mora. Asi by sme to nerozchodili.
Po odviatí z cesty |
Aj keď som to ustál, motorka mi vplyvom vetra okamžite padla. Chalani mi prišli pomôcť. Medzitým aj im popadali motorky. Ja som vyšiel na cestu a postavil motorku na stojan. Jakuba sediaceho na motorke zatiaľ sfúklo dolu hlavou z cesty. Kým sme mu pomáhali motorku postaviť, víchor chytil moju a mrskol ju o zem. Za nami zastavili dve autá a maníci nám išli pomáhať. Mali problém vôbec sa dostať von z auta a keď sa im to podarilo, museli k nám prísť po štvornožky, aby ich neodfúklo.
Nakoniec sme to zvládli a pokračovali v jarku pri ceste, čiastočne chránení pred vetrom. Priznám sa bez bitky, lepilo mi. Hlavne keď sme išli popri skalných útesoch, naklonení ako šikmá veža v Pise a pred mnou moje dieťa. Kto má deti, asi vie o čom hovorím. Zachvíľu došlo na rad otryskávanie. Veľké pieskové zrná sa nás rútili značnou rýchlosťou. Schovali sme sa za štíty a vôbec nič nevideli. Po otryskávaní prišli na rad kamene padajúce z kopca nad nami, pred ktorými sme sa museli uhýbať. Celé som to nazval najvyšším levelom v islandskej počítačovej hre.
V ten deň nám ešte kamarát Island pripravil vodopády vplyvom vetra tečúce nahor a rekordne nízku teplotu 1 °C. Ale podarilo sa, dorazili sme do Egilsstadiru a zakotvili v kempe. Mysleli sme na Talianov, ako sa im muselo ísť v takých podmienkach na motorke vo dvojici.
15. deň. Štvrtok. Už nás snáď nič nemohlo prekvapiť. A predsa. Ráno o 8.00 sme boli nastúpení v pneuservise, prezuli sa na cesty a drapáky hodili do koša. Aj tak z nich nič neostalo.
Po ceste do prístavu v Seydisfjordure nám napadol sneh. To aby sme si nemysleli, že život je jednoduchý! Včas sme dorazili do prístavu, kde sme museli v daždi čakať, lebo trajekt meškal skoro 4 hodiny. Začali sme sa zháňať po Talianoch. Do odchodu lode neprišli, „necheck-inovali“ sa. Boh vie, čo sa im stalo. Snáď nič vážneho. Pravdou ale je, že boli úseky, na ktorých by ich mohlo sfúknuť z útesu do mora tak, že by ich dlho nikto nenašiel. Snáď to s nimi dobre dopadlo...
Keď vodopád tečie nahor |
Domov sme vyrazili zo značným meškaním a cez Faerské ostrovy, kde sa nalodila aj spomínaná slovenská rodina, ktorá išla na Slovensko na dovolenku. Hlavne pani vyzerala veľmi dojatá a tešila sa. Pokračovalo sa na Shetlandy a v sobotu sme sa okolo 19.00 s asi dvojhodinovým meškaním vylodili v Dánsku, v Hanstholme. Sadli sme na motorky a fičali k domovu. Ťahali sme až do 3.30 a ostali spať na odpočívadle pred Berlínom. Ráno Gažko vstal skôr a pokračoval sám cez Poľsko do Liptovského Mikuláša. My sme si s Jakubom pospali o hodinu dlhšie, okolo 8.00 vyrazili a večer sme boli v Bratislave. Keď som z garáže zavolal Gažkovi, tak sa ozvalo: „Počkaj, dám si dole prilbu!“ Práve dorazil domov.
Čo dodať? Celkovo sme najazdili okolo 7200 km (GPS mi ukazovalo 7200 a tachometer 7500 km), z toho 500 km na Faerských ostrovoch a 3800 km na Islande. Bol to jednoznačne najväčší „mototuristický“ zážitok môjho života. Island je nádherná zem, ktorú stojí za to vidieť. Ja viem, že sa tam musím vrátiť.
Digitálne fotky v texte sú autorstvom Gažka a Jakuba, fotky v linkoch sú moje. Video sekvencie filmoval Gažko.
Pridané: 09.11.2005 Autor: Kapro Zdieľať
© Copyright 2001-2024 Motoride.sk | ISSN 1336-6491 | info@motoride.sk | Podmienky poskytovania služieb. | RSS:
Obsah stránok MotoRide.sk je chránený autorským zákonom. Kopírovanie v akejkoľvek podobe bez súhlasu je nezákonné.
Počet návštevníkov Dnes: 318324 | Včera: 244945