Prezeráte si mobilnú verziu motoride.sk.
Prepnúť na PC verziu.
Pridané: 11.12.2017 Autor: erbe
Čitatelia: 36104 [Mototuristika - Ázia - Cestopis]
Oblaky zmizli a nad hlavou mám parádne azúro, ani obláčik. Počasie ideálne na „katalógové“ fotky. Pred odchodom ešte debatujem so Samborom o mojej trase. Dáva mi tip na zaujímavejšiu cestu od jazera a na cestu dostávam náhradnú 18ku dušu a šatku ADVFactory. O platení nemôže byť reč. Svet motorkárov je fajn.
Od jazera sa púšťam najkratšou cestou okolo jazera cez priesmyk Tersky Torpok, smerom na Naryn. Klesanie je pokrútené ako leporelo a cesta dolinou je ako z rozprávky. Nikde nikto, riečka sa kľukatí popri ceste cez zelené lúky a dookola sú obrovské hory. Fantázia.
Na hlavný ťah do Narynu sa pripájam asi po 45km. To je už kvalitný asfalt, ktorý ma dovedie až do mesta. Pokračuje podľa mojich informácií až na hranicu s Čínou. V Naryne nakupujem poživeň, vyberám peňáze z bankomatu, bo sa nejak rýchlejšie míňajú ako som predpokladal. Na trhovisku ešte kupujem aj slnečné okuliare, ktoré som záhadne stratil v Kazarmane na pumpe.
Moc sa nezdržujem a po dotankovaní sa dávam na východ okolo letiska. V dedine Taš Bašat končí asfalt a po šotoline pokračujem ďalej. Míňam poslednú dedinu Eki-Naryn a po dlhej rovinke ma vítajú hory. Cesta vbehne do údolia, ktoré mi pripomína Vrátnu dolinu. Príjemné spestrenie sú regulérne lesy naokolo. Tie už som nevidel odkedy som opustil Rusko.
Míňam skalnatý zdvihnutý prostredník a krajina sa znova mení. Nie sú tu ale žiadne ukazovatele, takže kontrolujem svoju polohu na každej križovatke voči GPS. Pôvodne som uvažoval dať sa cez Arabel pass až do Barskoon valley, ale jedná sa o neudržiavanú cestu a jednoduchý prepočet na benzín a môj dojazd, ma od tohto plánu odrádza. Idem teda bežnejšou cestou, ktorá vedie cez Tosor pass.
Nocoval som na jednom z veľmi lákavých kopčekov, ktoré lemovali cestu ku Tosor pass. Celú dolinu som mal ako na dlani. Čo ma zarazilo, že napriek tomu, že týchto kopčekov sú v okolí desiatky, tak aj na tom mojom som stále našiel rozbité sklo. Rozbité sklo je v strednej Ázií taký celkom folklór. Pri ceste je všade a to doslova, ale takto kilometer od cesty ma to prekvapilo.
Pokračujem v stúpaní na Tosor pass a cesta je úplne v pohode. Stretnem zopár cyklistov a hovorím si, čo mali všetci na mysli, keď spomínali náročný prejazd. Prebrodím zopár potôčikov vrátane jedného hlbšieho, ktorý je na objazde spadnutého mosta, ale stále žiadna dráma. Pri fotozastávkach si všímam, že už nie som ďaleko, ale chýba mi dosť výškových metrov. Cesta začne následne prudko stúpať a idem po veľkých kameňoch. O život nešlo ale robiť som mal čo.
V sedle stretávam posádku severoeurópanov na novej Toyote Hilux. Trochu pokecáme, ale inak sa nezdržujem. Nejak ma to moc nebaví. Začnem klesať a cesta je ešte horšia, ako z južnej strany. Ešte prudšie klesanie, po ešte väčších kameňoch. Ani zjazd nie je s prstom v nose. Kamenistá cesta pokračuje celkom dlho, aj keď ďalej už nie v takom prudkom duchu.
V poslednej tretine klesania, kamene nahrádza jemný štrk, alebo hneď piesok. Je tu vyjazdených viac ciest a nie vždy si vyberám tú správnu. Celé klesanie má človek čo robiť. Už mám toho aj celkom po krk. Cesta dolu zo sedla Tosor neprestáva byť zákerná až do posledného metra kým sa napojí na asfaltku, ktorá obchádza jazero Issyk Kul. Fajn akurát je, že v tejto poslednej pasáži už je vidno jazero Issyk Kul. Jazero je také veľké, že to nie je na prvý pohľad evidentné a vyzerá ako obloha. Vystupuje z okolitých kopcov a plynulo splýva s oblohou. Zaujímavý pohľad.
Okolo jazera Issyk Kul pokračujem na východ, smerom na mesto Karakul. Odbočujem ešte ku červeným skalám v Jeti Oguz. Asi nie som dnes moc cestovateľsky naladený, lebo vzhľadom na to čo som o tom počul, mi to až taká bomba nepríde. Ale pekné to je. Pohoda.
Dorazím až do mesta Karakul. Cesty sú tu v rekonštrukcii, takže do centra vôbec nejdem. Chcem ísť do doliny na juh, kde mám poznačené nejaké ciele, ale evidentne je tam búrka a nechce sa mi do toho. Chvíľu špekulujem, ale predpoveď, ani moje nadšenie, nie sú pozitívne. Stačilo, otáčam to na západ do Biškeku po víza a ideme ďalej.
Vraciam sa, na Samborove odporúčanie, po južnom brehu. Sever je že vraj komerčný a najkrajší je juhozápad. Na večer hľadám miesto pri brehu jazera. Všade je ale veľa piesku alebo odpadkov, alebo je už plno. Nie sú tu kempy, a dobré spoty sú vychytané. Nakoniec, síce už po tme, ale predsa len nejaké miesto nachádzam.
Ráno balím a vyrážam okolo jazera do Biškeku. Cesta je fajn. Už je trochu ďalej od samotného jazera, ale okolie je nádherné. V Balykchy sa začína cesta kaňonom. Hneď v úvode chytám pokutu, namerali mi 70 na 50ke. Vzhľadom na to, že som navyše obiehal cez plnú čiaru sa pre pokutu za 13eur vôbec nehádam. Asi by to šlo, ale svedomie mi to nedovolí. Zbytok cesty je paráda, kvalitná cesta s viacerými striedajúcimi sa pruhmi. Po ľavej strane mohutný tok a obrovské hory. Pripomína mi to cestu z Vancouveru do Whistleru v Kanade.
Po výjazde z kaňonu dostávam brutálnu facku horúcim vzduchom. Teplota stúpa cez 38 stupňov. V Tokmoku odbočujem na juh, smer Burana. Je to dnes už len malá dedinka s dochovanou časťou strážnej veže. Vo veľkom horku sa nezdržujem dlho. Nakupujem nejaké suveníry, super mapu Kyrgyzstanu a tričko s ich znakom a pokračujem do Biškeku.
Pred mestom teplota stúpa nad 40 stupňov a zrazu mi do cesty z krajnice vojde starý VW Jetta. Vodič si ma všimne na poslednú chvíľu a na ceste predo mnou zastaví. Mne sa už ale nepodarí sa mu úplne vyhnúť, auto zachytím bočnou taškou, ale stret ustojím. Keby som mal hliníkové kufre idem k zemi. Obhliadka škôd ukazuje len odtrhnuté úchyty na spodu tašky, inak v pohode. V strašnom horku to provizórne riešim kusom špagátu, ktorý som kúpil ešte v Pamíre.
Zbytok cesty mi hlavou chodia myšlienky, aké som mal šťastie a ako to mohlo skončiť zle. V Biškeku si bez problémov preberám mongolské vízum. Potom smerujem do medzi cestovateľmi známeho hostelu Nomad, ale zisťujem, že sa buď presťahoval alebo zanikol. Internety mlčia, obraciam sa znova na Tonyho, ktorý mi odporučí ubytko neďaleko centra.
Cestou mám ešte ďalší nepríjemný stret s ochrancami zákona, keď idem v pruhu pre autobusy. Je totiž jediný v mojom smere a nejak to neriešim lebo už som skoro na mieste. Ešte 2 ulice... Policajt je úplatkuchtivý, chce mi zobrať vodičák alebo 200 dolárov. Po dnešných udalostiach a v 40 stupňoch nemám chuť sa s ním naťahovať, otváram peňaženku a odovzdávam obsah. Asi 26eur. Len tak ich zhrabne a okamžite odchádzajú. Central Asia my friend.
Nájsť hostel mi dalo celkom zabrať, nebol nijako označený a doviedli ma tam stavbári, ktorí boli neďaleko. Osadenstvo je super a vybavenie tiež. Večer ideme s Tonym aspoň na pivo a dozvedám sa, tentokrát už bez žalúdočných problémov, viac o živote v Biškeku a Kyrgyzstane. Fajn večer.
Pokračovanie v 2. časti: Pamir Trip 2017, 2. časť: Altaj - Mongolsko - Rusko
Pridané: 11.12.2017 Autor: erbe Zdieľať
© Copyright 2001-2024 Motoride.sk | ISSN 1336-6491 | info@motoride.sk | Podmienky poskytovania služieb. | RSS:
Obsah stránok MotoRide.sk je chránený autorským zákonom. Kopírovanie v akejkoľvek podobe bez súhlasu je nezákonné.
Počet návštevníkov Dnes: 277995 | Včera: 219307