Prezeráte si mobilnú verziu motoride.sk.
Prepnúť na PC verziu.
Pridané: 11.12.2017 Autor: erbe
Čitatelia: 36410 [Mototuristika - Ázia - Cestopis]
Ďalší deň som venoval oddychu. Doobeda sa konal MX pretek ale na slnku som vydržal stáť len pár kôl. Čítal som knihu, dopĺňal zápisky, kukol nejaký film, počúval muziku a kecal s bikermi.
Podvečer to začalo znova žiť, zrazu bolo v areáli aspoň dvojnásobok ľudí, čo predchádzajúci večer. Ja už som sa držal na uzde a skôr pozoroval ako sa bude zábava vyvíjať. V rámci vyhlásenia všemožných udalostí som utŕžil cenu za najvzdialenejšiu účasť. Boli aj nejaké vystúpenia ako fire-show, tanečníčky a pod. Mal som v pláne ráno vyraziť na Uzbeckú hranicu, takže som tento večer strávil zľahučka.
Ráno ma pri balení stretol organizátor a dal ma dohromady so skupinou Uzbekov, ktorí smerujú tiež do Taškentu. Sprievod cez potenciálne najproblémovejšiu hranicu sa neodmieta. Vyrazili sme až okolo obeda. Na hranicu to nebolo ďaleko, okolo 100km.
Po príchode na hranicu nič nevybočovalo z bežného štandardu. Zopár áut a zopár motorkárov, tiež zo zrazu, už čakajúcich pred hraničným priestorom. Situácia sa ale po pol hodine vôbec nezmenila. Bikeri vravia, že to dnes bude trvať asi dlho.
Keď sa po niekoľkých hodinách konečne dostávame dovnútra začína najkomplikovanejší prejazd hranice aký som kedy absolvoval. Najprv odstavenie motorky tak aby bolo na kamere EČ, čiže motorka musela byť odstavená proti smeru jazdy. V kopci, vo vyjazdených koľajách, na spaľujúcom slnku si takto každý odstál aspoň 10 minút. Následne byrokratické kolečko výstupu z KZ. Pýtajú po mne dokument – VOZ. Netuším čo to je. Dávam im všetko čo som dostal na vstupe do KZ, ale nestretávam sa s úspechom. Vykladám aj papiere, ktoré zostali z Ruska a voilá. Tu je VOZ. Až neskôr som sa dozvedel že medzi RU-KZ a KG je nejaký druh únie, ktorá sa vzťahuje na vozidlo, takže dokument zo vstupu do Ruska som tu musel odovzdať. To bol ten papier, ktorý som spomínal, že mi colníčka z polovice vypísala písanou azbukou a nemohol som odkontrolovať. Rovnaký problém má aj colník, ten síce čítať vie, ale krasopis nejak nedáva. Vzniká teda problém, ten rieši jeden z uzbeckých bajkerov úplatkom. Výstup z Kazachstanu sa teda podaril. To bola tá jednoduchšia časť prechodu.
V území medzi KZ a UZ čakáme všetci niekoľko hodín. Hladní, smädní sa napokon dostávame na vstup do UZ, ja idem medzi prvými. Pasová kontrola v pohode, akurát treba vypísať zase nejaký papier. Potom batožina, všetko chcú dať na skener. Moja batožina ale nie je uspôsobená na to aby som ju kompletne zosňal z motorky. Ono by to aj šlo, ale v tajných vreckách mám väčšiu hotovosť, takže tomu nie som naklonený. Takže všetko von. A keď poviem všetko, tak úplne všetko a z každého vrecka. Nerozpakujú sa ani zapnúť si môj tablet a hrabať sa v ňom a podobne. Trvá to tak dlho, že miestni bajkeri mi zatiaľ vybavujú nejaké papiere, pri ktorých nemusím byť osobne. Keď sú colníci uspokojení, tak všetko balím naspäť.
Kto niekedy skúšal počas cesty komplet všetko vybaliť a znova zbaliť, si vie predstaviť ako dlho to zhruba trvá. Navyše sa snažíte si odkontrolovať, že naozaj máte všetko. No maximálna zábava. Vstup sa ale podaril. Suma sumárum výstup z KZ a vstup do UZ zabral 7 hodín. Miestni vravia, že bežne to trvá 2 až 4 hodiny.
Vyrážame do Taškentu. Je to sotva 15km, no po tme a po viacprúdovej ceste je príjazd pomerne adrenalínový. Najkrajnejší pruh je totiž využívaný na všetko od odstavenia vozidiel, predaja tovaru až po stopovanie.
Pred vstupom do mesta je checkpoint. Takých som po Rusku, Ukrajine a Kazachstane videl desiatky. No iba v Uzbekistane sú stále funkčné. Samozrejme nás polícia odstavuje a rieši. Situáciu riešia bajkeri, ktorí ma potom vedú do hotela s parkoviskom. Jeden z nich zostáva tiež, pretože býva ešte asi 200km za Taškentom. Dohodneme si spoločnú večeru, dávam sprchu a hádžem sa do gala. Takže sandále, kraťasy, tričko Slovakia a jedem. Ideme taxíkom do kórejskej reštiky a na stôl sa nosia všemožné jedlá od šašlíku cez šaláty, výbornú studenú kórejskú polievku kuksy, melón a iné ovocie. Do toho samozrejme vodka, či pivo podľa chuti každého účastníka. Je nás tam asi 6 a ako je tu zvykom každé kolo niekto prednesie krátky prípitok.
Po večeri ma berú ešte do jedného baru. Musím povedať, že v Taškente je pomerne zaujímavá zmes typov žien Nemálo práve aj európskeho typu.
Neskoré ráno v Taškente. Jeden z mojich uzbeckých sprievodcov, Ivan, štartuje domov a iný mi zariaďuje program. Berie ma autom do mesta, fasujem simku, nech vieme byť v kontakte. Potom mi vybavuje taxikára, aby ma povozil po meste a poukazoval zaujímavosti. Od návštevy Taškentu ma niekoľko ľudí odhováralo, že vraj je to moderné mesto bez histórie, no mne sa mesto úprimne páči. Moderná architektúra spolu s klasickou, dobre zorganizovaná doprava, široké a prehľadné cesty. Paráda. A to mestá nejak nemusím.
Pozor akurát na to, že do centra centrovatého sa na motorke nedostanete. Všade sú zákazy, údajne preto, že motorkári sú bezpečnostné riziko.
Po prehliadke mesta ma znova berú motorkári na neskorší obed. Servíruje sa nejaké miestna špecialita. Údajne sa to ani v Kazachstane nedá kúpiť. Je to nejaká noha alebo čo a servíruje sa to na zelenom liste z neviem čoho s rôznymi druhmi omáčky. Musím sa priznať, že mi to vôbec nesadlo, takže sa celkom premáham. Samozrejme celý obed platia bikeri.
Potom ešte zbehneme za mechanikom a znova mením olej, pretože neskôr až do Kyrgyzstanu už nemusí byť možnosť. Pri tejto aktivite sa zoznamujem s ďalšími motorkármi a dohadujeme sa na večeru. Tá už našťastie nie je taká exotická ako obed, takže si pochutnávam.
Cestou z večere ma bikeri berú metrom. To majú veľmi pekné. Nemôže sa ale fotiť. Kým mi to dopne, tak sa pokúšam to cvaknúť a už ma rieši ochrana. Nie je to tu zrovna stelesnenie slobody...
Taškent je pravdepodobne jediné mesto v UZ, kde je možné natankovať benzín normálne na pumpe. Mimo mesta je na predaj len po domoch „na čierno“. A aby to nebolo také jednoduché, tak je len 80 oktánový. Väčšina áut jazdí na plyn. Ten je dostupný aj mimo Taškentu.
Tesne pred výjazdom, z mesta teda tankujem a vyrážam na cestu do Samarkandu. Na výjazde samozrejme checkpoint. Klasická procedúra, spomaľujeme a obchádzame krokom. Už keď som vonku a pridávam plyn na mňa kričí a máva policajt. Že čo je, akoby som sa mal automaticky odstaviť alebo čo. Papiere, čo, kam, odkiaľ. Ruštinu zapieram a rozprávam s nimi anglicky. Asi 5 minút rieši alkohol a vymenuje mi snáď všetky druhy, či som naozaj žiadny z nich nepil. Čerešnička na torte je fúkanie do zrolovaného papiera. Úplná komédia. Po 10 minútach odchádzam. Keďže je to druhý checkpoint a rovnako veľa krát ma zastavovali a zároveň riešili, tak si hovorím, že ak toto bude na každom checkpointe, tak mi Uzbekistan bol čert dlžen.
Cesta do Samarkandu je nuda, krajina je veľmi podobná Kazachstanu, iba popri ceste je viac predavačov ovocia, zeleniny a iných pochutín. Tesne pred Samarkandom sa ukáže zopár kopčekov. Na spestrenie fajn.
Zastavujem ešte pred mestom dotankovávam z PETiek. Potom volám na kontakt, ktorý mi dali bikeri a vchádzam do mesta. Checkpoint pohoda a po chvíli sa stretávam s bikerom Ivanom na mne neznámej Kawasaki. Ten ma vedie mestom najprv za benzínom. Prechádzame krížom celý Samarkand a tak ako mi ho každý ospevoval, že to je top Uzbekistanu, tak mám pocit, že vidím úplne iné mesto. Rozbité cesty, hrozná premávka, smog, všade odpadky. Hrôza.
Po natankovaní z PETiek mierime znova do centra, kde mi Ivan zháňa hotel. Samozrejme je neprípustné aby som parkoval pred hotelom, takže motorka ide pekne do recepčnej haly na mramor. Tým si odškrtávam jednu z položiek osobného bucket-listu.
Hotel stojí priamo pred Registanom, takže mi len rukou ukáže kde je čo zaujímavé a odchádza. Voľne sa dohodneme, že večer dáme prípadne nejaké pivo. Po skultúrnení seba sa, vyrážam na pešo preskúmať legendárne mesto na hodvábnej ceste.
Akonáhle sa priblížim ku námestiu Registan, platím prvé vstupné, asi 7 dolárov. O chvíľu ma už prví naháňači otravujú s vyhliadkou z madresy za 20 dolárov. Keď odmietam, tak za 7, potom 5 a napokon sa len pýtajú koľko dám. Motám sa radšej po areáli Registanu. Z interiéru, ktorý je veľmi pekne a honosne zdobený si spravili obchody so suvenírmi. Pôsobí to na mňa dosť smutne. Nakupujem nejaké magnetky. Vedľa Registanu sú potom ďalšie pamiatky, ktoré vyzerajú veľmi podobne. Do každej chcú zase samostatne vstupné, takže im na to kašlem a smerujem na bazar. Ten je tesne pred záverečnou, takže už je poloprázdny. Ešte sa pokúšam nájsť jednu zaujímavosť ktorú mi ukazoval Ivan, ale nachádzam len špinavé a smradľavé uličky s odpadom tečúcim po kraji cesty. Cestou späť nakupujem nejaké zásoby a idem na hotel.
Celkovo by som povedal, že Samarkand sa bude páčiť každému, kto má rád mestá kvôli pamiatkam. Mne by po dnešnej skúsenosti vôbec neprekážalo, keby som sem vôbec nešiel. Večer sa celkom teším, že odtiaľto ráno zmiznem.
Ráno sa snažím vyraziť čím skôr smerom na hranicu s Tadžikistanom. To sa mi nie úplne darí, pretože sa s motorkou neviem dostať von z hotela, kým ráno nepríde obsluha. Ešte pred výjazdom z mesta si uvedomujem, že mám veľa Uzbeckých peňazí a už ich nebudem potrebovať. Snaha o výmenu naspäť za doláre ale po niekoľkých pokusoch zlyháva. Ani Uzbeci nechcú vlastnú menu a každý pýta doláre.
Na prechod volím severný z 2 medzinárodných hraničných prechodov. O juhu som počul a čítal kadejaké historky, takže sa mi to riskovať nechce. Na hranicu to mám asi 300km z ktorých väčšinu idem späť po ceste na Taškent. Potom odbočujem na mesto Boka a prichádzam na hranicu Oybek – Buston. Zmena peňazí pred hranicou sa nepodarí, lebo kurz je dosť zlý, tak dúfam, že zmením v Tadžikistane.
Uzbecká hranica je na moje prekvapenie celkom dobre zorganizovaná. Všetko riešim znova len po anglicky a funguje to. Pri pasovej kontrole mi kontrolujú aj všetky potvrdenia z hotelov, takže tie treba dobre odkladať. Potom kontrola bagáže, kde už som psychicky pripravený na rovnakú tortúru ako na vstupe. Colníci sú ale celkom rozumní, takže to nie je také hrozné.
Tadžická strana ide ako po masle. Je to prvá hranica po opustení Ukrajiny, kde nemusím nič vypisovať. Vyložím papiere a colníci všetko zošrotia sami. Trochu sa obávam víz a GBAO permitu, pretože je to len vytlačená A4. Nie je to ale žiadny problém, takže pohoda. Odovzdávajú mi papiere a zbežne sa pýtam na čo ktorý je, keď si tam všímam dátumy v blízkej budúcnosti. Ukazuje sa, že ja mám síce vízum na 90 dní, ale vozidlo ma povolený vjazd len na 2 týždne.
Bleskovo to prepočítavam a zisťujem, že tu mám v pláne zostať dlhšie. Smerujú ma do Dušanbe, kde sa to dá vybaviť. Už sa vidím behať po úradoch v 40 stupňoch. Skúšam ešte fintu, že mi stačí pár dní a zafungovalo. Colník berie papier a ručne prepisuje dátum a dáva razítko. Keby sa na to niekto pýtal, mám povedať, že sa asi pomýlili...
Vstupujem do Tadžikistanu a okamžite sa mi tu začína páčiť. V nie príliš veľkej diaľke vidím konečne kopce a v každej druhej dedine je pumpa s benzínom. Ako málo stačí ku šťastiu.
Pred mestom Khujand riešim s mapou nejaký bankomat a zastavuje sa taxikár na pokec. Keď mu vysvetlím čo potrebujem sadá do auta a nech ho sledujem. Berie ma do mesta. Riešim bankomat, simku s internetom a darí sa mi zbaviť aj uzbeckých somov, nakoniec za rovnaký kurz ako na hranici.
Za svoje služby si vypýta natankovať. Ale keďže to stojí asi 5eur, tak je to v poho. Opúšťam mesto smerom na Istaravshan. Cesta je fajn, na noc sa skladám niekde v dolinke u miestneho farmára na pozemku.
Počas ranného balenia prichádza farmár a ukazuje mi príbytok, ponúka čerstvé mlieko, chlieb a chváli sa mašinou z éry Československa, ktorú má na oranie. Pri balení môjho príbytku stále pobehuje okolo a všetko komentuje. Jako však pohostinný je, ale trochu mi už aj lezie na nervy.
Keď sa konečne zmobilizujem, namiesto cesty späť dolu dolinou ku hlavnej ceste, smerujem nahor zo zvedavosti kam ma cesta dovedie. Cesta nepokračuje dlho, dostávam sa ku závore, kde si nerozumieme s obsluhou. Zákaz tam údajne nie je, no otvoriť mi závoru za boha nie. Po 5 minútach ma to prestane baviť a otáčam sa.
Pri riečke na slniečku mením vývodové koliečko. Dobre robím, pretože už o chvíľu začínam stúpať do vysokých kopcov. Krajina sa mení. Ani som nespomenul, že sa objavili stromy a iná zeleň, no so stúpajúcou výškou znova všetko mizne. Ukazuje sa pravý Tadžikistan, je to taká mesačná krajina. Kde je voda, tam je zeleň, inde je všetko vyprahnuté alebo len vysoké skalnaté hory.
Celkom pekným asfaltom pokračujem cez hory kde obieham plaziace sa alebo pokazené Kamazy. Sem tam tunel. Celkom rapídne sa s výškou mení teplota. Každopádne takmer po mesiaci som znova v horách, strašne si to užívam a každú chvíľu fotím.
Prechádzam mesto Ajny, kde dávam obed a nakupujem zásoby. Mimo iného aj pivo značky Žiguli. Smerujem na Dušanbe a prechádzam úžasným kaňonom. Za ním míňam zo skaly vytekajúci vodopád a onedlho odbočujem na západ ku známemu jazeru Iskanderkul.
Ku jazeru je to asi 25km po nenáročnej šotoline. Okolo sú neuveriteľne sfarbené skaly a celkovo je príjazd fajn. Za vstup sa platí, ale je to pár dolárov. Jazero samotné ma až tak nezaujalo, nikde sa pri ňom nedá voľne stanovať. Do kempu sa mi nechce a pokračujem cestou popri jazere ďalej. Míňam obydlie s heliportom a stúpam do prudkého kopca kde je osada ako z rozpávky. Nachádza sa na zelenej lúke pod obrovskými skalnatými horami, ktoré hrajú úžasným spektrom farieb. Chvíľu sa tu motám a s miestnymi sa dohadujem, že zostanem na lúčke pri rieke.
Rozkladám príbytok, likvidujem pivo Žiguli a mám svet gombička.
Ráno smerujem naspäť na hlavnú cestu popri jazere, ktoré je pri rannom slnku ďaleko fotogenickejšie ako pri večernom. Klesám do Dušanbe. No, klesám. V ceste mám ešte Anzob pass resp. tunel, ktorým sa tento prechod prekonáva. Tento tunel je neslávne známy ako tunel smrti. Pred niekoľkými rokmi bol ale opravený, takže jeho prejazd je už brnkačka. Taká trochu na tadžický spôsob, ale v princípe pohoda.
Potom už fakt klesám do Dušanbe a teplota priamo úmerne stúpa až nad 40 stupňov, ktoré sú v meste. To si v motorkárskom oblečku moc neužívam, takže sa obmedzujem len na výber peňazí z bankomatu a minimalistický nákup v blízkych stánkoch.
Nechávam teda mesto fontán za sebou a pokračujem najskôr na východ. Z M41 sa ale už onedlho odpájam na juhovýchod na mesto Nurek. Odbočujem do mesta, na mape to vyzerá na veľkú vodnú plochu v jeho okolí. Už na vjazde do mesta ma prekvapuje vlhký vzduch. Vzápätí nachádzam úchvatný výpust vody cez akvadukt, ktorý končí ako veľký skokanský mostík a rozprašuje tak vodu niekoľko desaťmetrovým stĺpom vody. Akvadukt ústi z vodnej nádrže ktorá je v horách nad mestom, takže prietok je kontrolovaný a je to fantastický spôsob ako osviežiť vzduch v meste.
Pri pohľade na okolité hory je mi jasné, že príjazd ku nádrži nebude z tejto strany a pokračujem cestou na mesto Kulob. Neberiem to cez tunely, ale starými cestami cez kopce. Je tu ešte stále slušný asfalt a pekné výhľady. Po prekonaní hrebeňa sa mi naskytuje pohľad na Nureckú priehradu v celej svojej kráse. Po pár odbočkách s cieľom nájsť ešte lepší výhľad je rozhodnuté a zostávam na noc. Sledujem tak nad jazerom zapadajúce slnko. Akurát nemám žiadne pivo...
Za slnečného počasia ráno pokračujem až do mesta Kulob celkom príjemnou cestou. Prvý stret s políciou. Za policajným postom ma namerajú a chcú po mne klasicky strašné prachy. Končime niekde okolo 10eur a celkom nasratý pokračujem ďalej. Ani nie kvôli tým peniazom ale kvôli tej hlúposti.
V Kulobe je celkom hustá premávka. Prepletám sa pomedzi autá na križovatkách, pri bazare a iných miestach zgroupovania obyvateľstva. Odbočku z mesta tak triafam až na druhý pokus. Smerujem na hranicu s Afganistanom, ktorú tvorí rieka Panj. Cesta stúpa, teším sa do hôr, mizne asfalt. Na vrchu prejazdu je policajný post a kontroluje sa povolenie vjazdu – GBAO permit. Jedná sa o autonómnu oblasť Gorno Badachšán. Za postom je neveľká veľmi chudobne pôsobiaca dedina, kde nezastavujem. Za dedinou ma víta novučičký asfalt, ktorým klesám do údolia.
Zrazu dobieham kolónu vozidiel, prepletám sa dopredu a zisťujem, že cesta je zablokovaná. Na ceste sú veľké skaly a na odprataní sa pracuje. Prišiel som ale v správny moment. Ani tú informáciu nestihnem vstrebať, už buldozér odstraňuje skaly a prejazd sa otvára. Je neuveriteľne prašný, ale má našťastie len niekoľko sto metrov.
Cesta ďalej klesá až ku spomínanej rieke Panj a v rozpore s mojimi očakávaniami teplota rastie až na nepríjemných 37 stupňov. Cestu z oboch strán lemujú neuveriteľné horské steny. Na tadžickej strane je pekný asfalt a na afganskej je len úzka cestička vytesaná do skaly, často prekonávajúca prudké prevýšenia, či miznúca pod hladinou rieky. Jazda popri rieke sa po čase stávala jednotvárnou, ale sledovanie tejto afganskej paralelky bola veľmi inšpiratívna. Tú cestu by som chcel niekedy prejsť.
Asi 30km pred Kalay Khumb znova mizne asfalt a miestami sú na ceste celkom slušné kamene. Cítim sa prekvapivo slabý a kúsok za mestom sa skladám za kríkmi na noc. Počas noci začína byť jasno, že mám tú česť s legendárnou stredoázijskou žalúdočnou nevoľnosťou. Nie nadarmo sa hovorí, že človek proste neprejde strednú Áziu bez toho aby mu bolo aspoň raz zle.
Ráno sa cítim vyžmýkaný ako rezanec, balím motorku a vyrážam na cestu do Khorogu. Počasie sa zhoršilo, je zatiahnuté. Dúfam, že nebude pršať. Asfalt je tu neznáma veličina. Cesta je zlá, deravá, ja nemám síl na jazdu v stupačkách. Celú cestu potupne sedím a idem preto pomalšie a odpočítavam kilometre.
Po niekoľkých dedinách, mi jednoduchou matematikou vychádza, že mi cesta zaberie okolo 6 hodín. V dedinách je bežné, že do cesty vám skáču deti a všetky si chcú plácnuť. Pomerne nebezpečná zábava. Prebíjam sa dedinu za dedinou a cestou spravím možno 5 fotiek.
Poobede pred Khorogom sa už cítim trochu lepšie a sem tam cez veľké diery už aj vstávam zo sedadla. V Khorogu mierim do medzi cestovateľmi známeho hostelu Pamir Lodge. Voľnú majú len veľkú izbu za asi 40 dolárov, tak čakám kým sa niečo uvoľní. Partia zo Švajčiarska na 4 starých afrikách sa balí. Zo slušnosti prehodíme pár slov, ale asi je na mne vidno, že so mnou zábava nebude. Po ich odchode sa nasťahujem do izby a oddychujem.
Večer si už trúfnem aj na nejaké jedlo a oddychujem.
Nasledujúce ráno zisťujem, že žalúdočný problém je minulosť. Ešte som slabý, ale cítim sa dobre. Doobeda sa len povaľujem, kontrolujem motorku, šponujem, čistím a mažem reťaz. Okolo obeda sa vyberám do mesta. Primárne mierim do informačného centra a na moje potešenie zisťujem, že údolie Bartang by malo byť prejazdné. Bojím sa počasia, ale sprievodkyňa hovorí, že v Pamíre nemám dať na predpoveď. V horách môže byť úplne inak ako hlásia. Radí mi aj fungujúci bankomat neďaleko parku a väčší obchod, kde potom robím taký preventívny nákup.
Večer kecám prevažne s cyklistami, ktorí križujú Pamír v rôznych smeroch. Väčšina z nich je na ceste už mesiace, niektorí už aj viac rokov. Ich ciele sú nezriedka rovnako exotické. Jeden sa vracia z Kambodže do Anglicka, iný najčastejšie zo Švajčiarska do Austrálie, alebo Číny. Pri týchto pomeroch tento môj výlet, v tom najambicióznejšom prevedení plánovaný na 3 mesiace, pôsobí až komicky uponáhľane.
Počasie sa do rána ešte trochu pokazilo. Napriek tomu vyrážam, som optimista a nechce sa mi čakať. V Khorogu beriem benzínu, koľko dokážem a vraciam sa asi 70km smerom na Kalay Khumb do mestečka Rushtan. Tu znova dotankujem. Čaká ma takmer 400km bez pumpy, s prevýšením 2000m a z toho 300km + celé prevýšenie bez asfaltu. Navyše údolie nemusí byť prejazdné ani na motorke, takže musím byť pripravený, že sa budem musieť vrátiť. Môj cieľ sa volá Bartang Valley a podľa informácií, ktoré som našiel by to mala byť najzaujímavejšia trasa, ktorou sa dá prekrižovať Pamír na cestovnej motorke.
Za Rushtanom teda odbočujem doľava pri nevýraznej, ošarpanej ceduľke, ktorá sľubuje, že dedina Bartang je vzdialená 40km. Počasie sa horší a začína pršať. Nezačína to teda príliš optimisticky. Prvých 10km je dokonca starý asfalt a okolo je veľa zelene. S koncom asfaltu prestáva pršať a ja celý deň ležérne sledujem breh rieky Bartang. Stretávam miestneho pastiera. Moc nepokecáme, lebo nevie rusky. Potom v jednej z dedín zase nejaké deti a klasické pozvanie na čaj a pokec so sympatickým dedulom oddychujúcim na priedomí.
Takto sa striedali úseky v dychberúcom povodí rieky Bartang s dedinami, ktoré sem-tam spestrili cestu. Tak som si užíval niekedy ľahšiu, niekedy ťažšiu cestu svojím vysnívaným údolím. Na večer som rozbil stan niekde pod cestou na zelenom plácku. Dobehli miestne decká na oslíkovi a znova ma strašne volajú na čaj k nim. Mám už všetko rozložené, tak odmietam. Rozdávam im magnetky a drobnosti zo Slovenska. Strašne ich zaujíma mapa, tak im rozkladám mapu strednej Ázie na zem. Nadšene po nej jazdia prstom a pomenúvajú miesta. Na otázku odkiaľ som prišiel ukazujem na miesto v tráve asi o meter mimo mapy.
Pridané: 11.12.2017 Autor: erbe Zdieľať
© Copyright 2001-2024 Motoride.sk | ISSN 1336-6491 | info@motoride.sk | Podmienky poskytovania služieb. | RSS:
Obsah stránok MotoRide.sk je chránený autorským zákonom. Kopírovanie v akejkoľvek podobe bez súhlasu je nezákonné.
Počet návštevníkov Dnes: 210389 | Včera: 181900