Dávajte si pozor vždy, všade, všetci!

Vybral som si trasu Košice- Smolník- Rožňava- Jelšava- Tisovec- Brezno- Vyšné Hágy- Poprad- Spišská Nová Ves- Mníšek nad Hnilcom- Jaklovce- Košice. Nejakých slabých 400 km. Teším sa ako prejdem pekné zákutia Slovenska, okolo Slovenského krasu, Muránskej Planiny, Nízkych Tatier, Vysokých Tatier a Slovenského raja.

Jazda ubieha pohodovo, premávka malá až žiadna, cesty bezproblémové, ideálna športová turistika.

Pomaly už prichádzam domov. Kto pozná cestu medzi Hnilčíkom a Mníškom nad Hnilcom vie, že približne od Švedlára začali dávať minulého roku nový asfalt. Toho roku pokračujú, už je nový asfalt až do Mníška. Ten asfalt je naozaj nový, ešte bez čiar, ani náznak štrku alebo dier.

Ako je už vyššie napísané, je sucho, slnečno, cca 20 stupňov, takmer bezvetrie, cesta úplne nová, prehľadné, tiahle zátačky, premávka žiadna. Situácia ako vystrihnutá z knihy „Jazda na motocykli“, kapitola “ideálne podmienky“. Idem predpisových 90, maximálne 100 km/hod, som už skoro doma, načo sa niekam naháňať a aj tak je predo mnou nejakých 100 metrov začiatok dediny.

Zrazu vidím ako mi spoza asi dvoch stromov a riedkeho porastu kríkov vybieha na cestu malý (mladý) srnec. Pohodička, vravím si, nič sa nedeje, z jazdy na crosse som zvyknutý, že okolo mňa v lese pobiehajú srnky, zajace a iné zvieratá. Zastaví rovno v mojej dráhe. No môj zlatý, utekaj odtiaľ, lebo to nedopadne dobre. Asi aj on si pomyslí niečo podobné, pretože sa snaží otočiť a utekať naspäť, preč z cesty. Neviem či je to spôsobené čerstvým asfaltom, alebo jeho tvrdými kopytami, alebo tým že je ešte mladý a má slabé nohy, skrátka pošmykol sa, kolená sa mu podlomili a padá. Začína sa zbierať, trošku sa posunul preč z cesty. Tupý náraz, trochu so mnou trhlo, zvuk ako keď sa lámu plasty a niečo medzi zakvičaním a pisknutím. No super, nič lepšie sa mi ani nemohlo stať, motorka je rozbitá, už sa teším na opravu. Ale vlastne nie, veď som ani nespadol, idem priamo ďalej, nebrzdí ma, neťahá na stranu, nebude to až také zlé. Maximálne mi tak praskli plasty. Pozerám dopredu na masku, je celá. Nooo, nakoniec si to odniesol iba blatník. Ale vlastne to je blbosť, keby som mal prasknutý blatník, tak musím mať srnca niekde v kolese. To už som zastavil, obzerám Horneta, nič mu nie je, ani škrabanec. Iba na pravých padákoch ostali chlpy. To čo opisujem v poslednom odstavci sa deje v priebehu 1 sekundy, maximálne 1,5, prešlo to tak rýchlo, že sa nestíham ani zľaknúť, nehovoriac o trúbení, brzdení, alebo prípadnom vyhýbacom manévri. Otáčam sa, cesta je prázdna, srnec nikde. Vraciam sa na miesto zrážky. Na ceste ostali len chlpy. Tak nakoniec to nedopadlo až tak zle, mne sa nič nestalo, srnec odišiel. Zrazu vidím vedľa cesty v priekope niečo hnedé. Srnec. Ten zvuk, o ktorom som si myslel že bolo praskanie plastov, bolo praskanie. Ale nie plastov. S najväčšou pravdepodobnosťou to už má za sebou. Asi to vyznie smiešne, veď čo, jeden srnec hore dole, ale je to veľmi nepríjemný pocit, keď vidíte mŕtve (umierajúce), hoci „iba zviera“ a viete že je to vašou vinou. Čo by ste robili na mojom mieste? Áno, ani ja neviem. Volať políciu? Najprv by mi asi neverili, predsa len z telefónu to dosť blbo znie: „Halo, dobrý deň, zrazil som na motocykli srnca“. Keby mi aj uverili, tak ma vysmejú, že majú plno dôležitejšej práce. Volať sanitku? Pravdepodobne mi oznámia že nie sú zverolekári. Bežne zo sebou nenosím ani číslo na poľovníkov, ochranárov zvierat ani na nejakú podobnú organizáciu. V sobotu poobede nájsť niekoho na úrade v dedine? Asi sotva. Pýtam sa ľudí v dedine, či tu nie je nejaký poľovník, o žiadnom nevedia. Nakoniec stretávam nejakých počerných spoluobčanov, hovorím im, zrazil som srnca, choďte tam, keď ešte náhodou žije, zbavte ho trápenia. Aspoň majú chutnú večeru.
S veľmi nepríjemným pocitom pokračujem v ceste domov.

Ešte asi 2 dni sa na seba veľmi hnevám, veď som v podstate obyčajný vrah, aj keď iba zvieraťa. Ale aj ono malo právo žiť, či nie?
Teraz, po určitom čase, si však uvedomujem že mám obrovské šťastie, mohlo to dopadnúť úplne inak. Stačilo pár centimetrov, alebo desatina sekundy a ja som tu už možno nemusel byť, resp. by som mal minimálne rozbitú motorku.

A prečo vlastne toľko slov, keď sa nakoniec nič také strašné nestalo?
Preto, že to vôbec nemusel byť srnec, ale napríklad nepozorné dieťa vracajúce sa z lesa. A to už by som mal podstatne väčšie výčitky svedomia a možno aj paragraf na krku.

Preto, že to nemusel byť malý srnec ale 200 kilový jeleň, alebo podobné zviera. A to už by ma vôbec netrápilo či to prežil, bol by som rád, keby som to prežil ja.

Ale hlavne preto, že sa to môže prihodiť každému z vás, hocikedy a hocikde.
Či ste úplný začiatočník, alebo skúsený jazdec s dlhoročnou praxou. Či je to na jar, v lete, na jeseň. Na rozbitej, neprehľadnej, okresnej ceste, alebo na krásnej, novej ceste 1. triedy. Za ideálnych podmienok, ale aj za dažďa, chladu, tmy.
Keď si budete myslieť že vy už viete jazdiť, môže sa to stať práve vám. Keď si budete myslieť že tu sa mi predsa nič nemôže stať, tak sa to možno stane práve tam. Keď si budete myslieť že teraz určite nie, môže sa to stať práve vtedy.

Dávajte pozor, pretože aj zdanlivo ideálne podmienky môžu priniesť neočakávanú situáciu a potom už môže byť na všetko neskoro.

Spáchal Ifk0