Late Balkan Trip 2015 3/3

11.deň – 20.9.2015 – Bar – Vladimir - Skadarské jazero – Podgorica – Kolašin

Ráno je vstávanie ťažké, Lukáš pobehuje akoby večer nič nepil. S Koťom sa ťažko zbierame a balíme. Už keď sme nastrojení uvedomujeme si, že ešte nie je úplne ideálny stav vyraziť aj keď hodiny už ukazujú poobednú hodinu. Keď nakoniec vyrazíme, ideme opatrne ako sa len dá. Niekde pri Krute alebo Vladimir stojíme na pumpe a dopujeme sa chladenými nealkoholickými tekutinami. Cesta k jazeru už je lepšia ale sme všetci unavení a hľadáme miesto na odpočinok. Nič moc nenachádzame a pomaly sa krútime po ceste popri jazere. Nie je moc dobrá viditeľnosť, predpoveď počasia sa zjavne napĺňa.

Vo Virpazare dávame seriózne jedlo a dostávame sa do normálu, cez Podgoricu prefičíme a ideme parádnym kaňonom, ktorým som šiel včera sám, na sever. Pred Kolašinom sa nám kazí počasie ale neprší. Tesne pred Mojkovacom sa už šerie, mapa tam ukazuje kemp, tak ideme vyskúšať šťastie. Za poplatok si rozložíme stany na nijak lákavom mieste, ale sme radi, že máme tento problém z krku. Prípadným záujemcom by som ale poradil popozerať sa radšej niekde inde v prírode a zadarmo. Pomerne rýchlo končíme večernú debatu a zapíname aktívnu regeneráciu spánkom.

Dnes sme sa preplížili asi len 200km.

12.deň – 21.9.2015 – Mojkovac – Žabljak – Plužine – Ščepan Polje – Gacko - Nevesinje – Mostar

V noci sa púšťa intenzívny dážď a ten nás vzhľadom na našu polohu celkom vytápa. Môj stan to zvláda. Lukáš s Koťom nemajú toľko šťastia. Balíme všetko mokré a v daždi odchádzame smer Mojkovac a most cez rieku Tara. V daždi Koťovi s Lukášom trochu utekáme a na križovatke pri moste, ktorú riadi policajt odbočujeme na most aby sme tam nestáli. Pozeráme, fotíme a Koťa stále nikde. Tipujeme, že neodbočil na most, tak sa zberáme, že ho nájdeme niekde po ceste. Píšem sms, že ak šiel ďalej stretneme sa v Žabljaku.

Prichádzame do Žabljaku a stretávame sa s Koťom, stále jemne mrholí a je pod 10 stupňov. Hľadáme nejaké teplé posedenie a jedlo. Hodíme nejakú „čórbu“ navlečieme mokré veci a ideme prekrižovať Durmitor. Konečne prestáva pršať, dokonca sa trochu vyčasuje a v podstate vidíme všetky hory aj keď miestami sedia stále oblaky. Od Plužine sa dávame na sever na Bosniansku hranicu v Ščepan Polje.

Prechádzame kaňonom rieky Piva s neuveriteľne priezračnou vodou, ktorá má takú modrú farbu akú som nikdy nevidel. Robíme pár spoločných fotiek a dorazíme posledné kilometre po hranicu. Hranica v Čiernej Hore na kopci pohoda, ale pred Bosnianskou je rada asi 10 áut. Ja už naučený autá obieham a tlačím sa dopredu ku colnici, čo je až príliš dôstojné pomenovanie pre túto hraničnú búdku. Chalani sa ale poctivo postavili do radu tak som hranicu prešiel sám a čakám ich na parkovisku. Zatiaľ aspoň suším mokrý stan na slnku, ktoré sa ukázalo spomedzi oblakov.

Po pol hodine sa preplazili hranicou aj chalani a vydávame sa na celkom zaujímavú cestu po Bosne smerom na Gacko. Zopár fotení ale moc sa nezdržujeme a valíme na Nevesinje. Konečne sa otepluje a už je asi 15 stupňov. Pred Nevesinje toho máme už aj celkom dosť a hľadáme nejaké ubytko, ale nikde nič. V Nevesinje sa rozhodujeme dôjsť až do Mostaru. Za kopcami sa v klesaní do Mostaru teplota aj napriek pokročilej večernej hodine šplhá nad 20 stupňov a je to po uzimenom dni paráda.

Tesne za značkou mesta Mostar nachádzame celkom fajn ubytko ale už za európskejšiu cenu 20eur. Čert to ber, potrebujeme sa vysušiť. Končíme deň po 315km.

13.deň – 22.9.2015 – Mostar – Jablunica – Jajce – Jasenica – Velika Kladuša – Slunj

Ráno dávame bojovú poradu ako ďalej. Lukáš je rozhodnutý pre návrat domov ku manželke tesne pred pôrodom, Koťo chcel ísť ešte na pár dní k moru do Chorvátska ale predpoveď už nesľubuje teploty vhodné na vylihovanie pri mori, tak sa rozhoduje taktiež pre cestu domov. Mne sa domov ísť nechce a zvažujem ísť pozrieť ešte „jemnou“ okľukou talianske dolomity, kde som bol veľakrát autom ale nikdy na motorke.

Po rannej prehliadke Mostaru a nákupe poživne na cestu ideme spolu do Jablanice. Cesta je pekná okolie parádne ale je tu silná premávka. V Jablanici sa delíme, chalani pokračujú najrýchlejšou cestou okolo Sarajeva, ja točím na sever na Jajce.

Cesta sa krúti a na ceste sú opravy, na jednom semafore riadiaceho jednosmernú premávku dobehnem policajné auto a nákladiak. Keď vyštartujeme a policajné auto zmizne, tak obieham smradiaci nákladiak cez plnú čiaru a v vzápätí ma zastavujú policajti, ktorí myslím, že ma nemohli vidieť ale čo sa stalo bolo jasné. Vyhrážajú sa mi 50e pokutou, čo sa mi podarí okresať na 20e ale aj tak dosť. Celkom som na seba nasratý, ale čo narobím. Následne dodržujem predpisy, lebo by ma neprekvapilo, keby ma rovnakí policajti chceli ešte niekde napríklad namerať...

Postupne sa prekúsavam severnou Bosnou a cesta je čoraz menej zaujímavá. Zaujímavé to začne byť až za Bosanskou Krupou, popri rieke sú parádne miesta. Ako z rozprávky. Nasleduje príjemné prekvápko v podobe cesty cez Bužim, rozľahlá dedina ale je tu veľmi pekná cesta až po Veliku Kladušu, kde je hraničný prechod. Ešte lacno tankujem a už vo večerných hodinách prechádzam do Chorvátska.

Preštrikujem sa na Slunj, kde vyberiem prachy, niečo nakúpim a zistím kde sú v okolí v mape nejaké kempy. Vyberiem Robinson kemp pri nejakej vode a valím tam. Cesta úzka nepoužívaná, kemp už zjavne po sezóne zavretý. Slnko už skoro zapadlo, moc času niečo nájsť nemám, pomotám sa ešte pár kilometrov popri ceste ale nič a neosloví a nakoniec sa vraciam ku vode a rozkladám sa trochu v ústraní.

Dnes v princípe len tranzitných 451km.

14.deň – 23.9.2015 – Ogulin – Rijeka – Umag – Schio – Riva del Garda

Ráno sa pobalím a je celkom kosa. Motám sa bočnými chorvátskymi cestičkami až po Vrbovsko. Kúsok za ním v Ravna Gora odbočujem pre spestrenie na cesty nižších tried cez Mrkopalj. Tu som už tento rok bol, keď som hľadal offroadové úseky paralelne s pobrežím. Teraz je môj cieľ inde. Mierim na západ do Dolomitov a po ceste mám letovisko, kde som ako dieťa bol s rodinou na dovolenke. Pamätám si to len matne, bol som sotva v prvých ročníkoch základnej školy a som zvedavý, či to nájdem.

Pred Rijekou sa na mňa púšťa slušný lejak, ktorý oslabuje pri štrikovaní sa mestom. To je kupodivu celkom v pohode a pokračujem cez Buzet na Novigrad. Zháňam jedlo ale som taký vyberavý až všetko obídem a pokračujem na Umag popri pobreží. Zatiaľ som nenarazil na nič známe. Cestu opravujú tak sa motám po nejakých odbočkách až do Umagu. Tu už ma skolí hlad a objednávam si v jednom z mála otvorených podnikov niečo čomu nerozumiem. Doniesli mi chobotnicu a nejakú rybu. Kupodivu sa to celkom dalo kým to bolo teplé ale druhý krát by som si to neobjednal. Vonku fučí celkom studený vietor väčšina ľudí sedí vnútri.

Ešte chvíľu som sa pomotal po Umagu ale okrem jednej ulice, ktorá sa mi zdala byť povedomá som neidentifikoval miesto nášho kempingu. Pokračujem na hranicu, kde je celkom rada, kontrolujú kvôli migrantom. Predbieham sa a o chvíľu som už v Slovninsku. Je to ale len na chvíľu, nabieham na diaľnicu a už som v Taliansku.. Tlačím pred sebou škaredé mraky z ktorých na mňa onedlho padajú prvé kvapky. Už som sa na to ale vybavil pri poslednom tankovaní na poloprázdnej pumpe, tak len držím plyn a ukrajujem nezaujímavé kilometre.

Míňam Benátky, Vincenza a schádzam z diaľnice na Schio. Na mýtnici platím bezmála 20e, čo som teda nečakal ale niet inej možnosti. Zlatý východ. Za Schio ma cesta vedie krížom cez hory. Teplota už na úpätí znenazdajky padá ku 10 stupňom a postupne v sedle až na 5, čo v kontraste s 35 v Podgorici pred niekoľkými dňami pôsobí ako zlý sen. Ten západ ma tu asi nechce. Cesta ale stúpa početnými serpentínami a následne ešte väčším množstvom klesá. Je ale mokro a v kombinácií s nízkou teplotou a polomŕtvou zadnou pneu musím ísť veľmi opatrne. Úsek by to ale v lete na cestnej motorke bol skvelý.

Po sklesaní do údolia len prekrížim preplnený hlavný ťah a už sa teším na známe Lago di Garda. Po príchode do Rivy ma ale nepríjemne prekvapuje fakt, že prší a kemp už je zatvorený. Teda na vonok tak pôsobí. Zháňam teda ubytko niekde po meste ale sú to pálky. Nakoniec šmelím v penzióne, kde som bol minulý rok, za noc bez raňajok za bratru 35e.

Dám sušiť veci, zbehnem čosi nakúpiť a aktívneho dúfania v zlepšenie počasia idem spať po asi 610km. Vzhľadom na celkom škaredé počasie nemám z dnes skoro žiadne fotky.

15.deň – 24.9.2015 – Riva del Garda – Capovalle – Dimaro – Bolzano – Cortina d’Ampezzo – Lienz – Graz – Wien – Žilina

Ráno sa budím do škaredého rána. Neprší ale visia ťažké oblaky, slnko asi nemá veľkú šancu. Som ale optimista a vyrážam na juh po západnom brehu jazera na cestičky, ktoré sme obzerali na dovolenke pred pár rokmi. Vtedy som nahlas prehlásil, že ak si kúpim motorku, tak prídem všetky prejazdiť. Takto som si to teda nepredstavoval, za slnečného teplého dňa by to bolo iné, ale dávam tomu šancu na zlepšenie.

Krútim sa po úpätí vysokých hôr nad Limone, ale nie je to príliš zábava, je zima, mne hreje len jeden grip a je mokro. Asi v polovici jazera znova odbočujem smerom na Capovalle a dobieham partiu motorkárov. Vzájomne sa predbiehame, lebo stojíme vždy na iných miestach. Nakoniec odbočujú na inú cestu, ktorá ide južne a vyzerá dobre. Ja som si svoj južný kurz na dnes vyčerpal, je čas ísť severne. Zbehnem ku Lago d’Idro a vydávam sa po zlom brehu netušiac, že je to slepá cesta. Z jej konca sa teda vraciam a pomerne rozladený sa dávam po druhom brehu znova na sever cez Tione di Trento až do Dimaro. Tam zapadávam do podniku, ktorý má honosný nápis restaurant. Vnútri sú ale samí štamgasti z nižších pracovných tried a tomu zodpovedá aj podnik a kvalita jedla. Moc som si nepochutil ale hlad to zahnalo. To Taliansko sa ma chce fakt zbaviť.

Pokračujem ďalej ku svojim dnešným cieľom cez Fondo a pekným prechodom do Bolzano. Na horských prechodoch ma víta popri ceste sneh a je čoraz väčšia zima. Bolzano len prekrižujem a stále za nezlepšujúceho sa počasia sa krútim po bočných cestách cez Canazei a Arraba smerom na Cortinu. V passo Falzarego ma víta sneh už aj na ceste a je mi jasné, že jediný možný nocľah bude opäť v drahom hoteli, či penzióne. Po ceste ďalej sa pohrávam s myšlienkou skúsiť potiahnuť to až domov alebo skrátka kam to pôjde.

Prechádzam cez Cortinu a som rozhodnutý, idem domov. Nezdržujem sa a mierim na rakúsku hranicu a Lienz. Tu tankujem, večeriam a pri odchode sa hlási vypálená žiarovka. Pred nočným presunom ideálne. Na pumpe to nie je problém vyriešiť, cena 13eur za obyčajnú žiarovku, ktorá u nás stojí 2 je ďalší kopanec západu do zadnice s podtitulom „Choď domov“.

Za ten čas sa už úplne zotmelo a ja vyrážam. Netuším koľko kilometrov to mám domov, nemám navigáciu, iba GPS pre určenie polohy a zorientovanie sa v mape.

Tesne pre výjazdom na diaľnicu, na ktorú sa už v tej tme teším mi začína pršať. Najprv len tak zľahka, no na diaľnici sa z toho vykľuje celkom nepríjemný lejak, ktorý je v úplnej tme strašne nepríjemný. Skoro nič nevidím, idem 80, svietim, čím sa dá. Mne to moc nepomáha, ale chcem aby ma bolo vidno. Keď sa konečne objaví pumpa, tak lejak poľavuje. Kupujem diaľničnú nálepku a o chvíľu pokračujem.

Pri Klagenfurte uzavretá diaľnica a nútený zjazd do mesta. Ideálne. Tma ako v rohu, mokrá cesta, prší a neznáme mesto, navyše netuším ani na aký cieľ mám hľadať cestu. Nejak sa ale premotám, nebolo to také hrozné nakoniec a vylezem znova na diaľnicu. Postupne prestáva pršať a už je iba zima. Za Grazom sa začína oteplovať a v Bratislave už je to pohodička. Dostavuje sa únava, ktorú do teraz potláčala zima, mokro a dážď. Pred Trnavou dávam energy drink a tankujem pár posledných litrov na nutný dojazd domov. Do Žiliny nakoniec prichádzam o 04:30 ráno po 1205km

Záver

Tento trip bol trochu špecifický, boli sme stará známa partia, ale na motorkách sme spolu cestovali na dlhšie po prvý krát. Trochu sa ukázali rôzne preferencie každého z nás ale celkom sme to zvládli. Moje spestrenie v podobe riešenia technických problémov beriem ako fajn skúsenosť. Hoci toto bola relatívne banalita, ale zistil som, že všetko sa dá zvládnuť, keď sa človek poobzerá vôkol seba a osloví zopár ľudí. Sklamal BMW Assistance, ale možno som mal len smolu.

Rumunsko klasicky paráda, Srbsko také ťažko uchopiteľné, ale pekné baby, Čierna Hora bomba a Bosna rovnako. Chorvátsko a cestu do Dolomitov hodnotím ako neúspešnú, no domov som sa neponáhľal, tak som vyskúšal. Nie vždy to vyjde.

Rovnaké fiasko boli obuté Mitasky E10. Grip majú slušný ale na ceste horší ako E07 a zadná pneumatika napriek opakovanému kontrolovaniu optimálneho tlaku po 6000km takmer zmizla a to som si po 3,5 tisícoch, keď som zaregistroval abnormálny úbytok, zakázal na asfalte zadnú brzdu. Predná zostala v lepšom stave a nakoniec vydržala do 10000km ale o moc viac som z nej nevymlátil. Na ďalší zhruba 1500km plánovaný trip som už nemal odvahu na nej ísť.