Prezeráte si mobilnú verziu motoride.sk.
Prepnúť na PC verziu.
Pridané: 22.04.2016 Autor: JOSE
Čitatelia: 17168 [Mototuristika - Ázia - Cestopis]
Stepnacminda – Gori – Zestaponi – Kutaisi – Tsageri – Lentekhe - 420 km
Je asi len 6,00 a Robo je už skoro nakomplet pobalený a rozhodnutý vyraziť kuknúť to Omalo, Gruzínsku dedinku v údolí kam sa treba vyštverať cez sedlo presahujúce 2800 m.n.m. Rýchla rozlúčka a už sa nám stráca v lesíku. My sa ešte dlho kocháme výhľadom na Kazbeg, ktorý vidíme priamo zo stanu.
Je čas vstávať a vyraziť tadou strmým kopcom, kým sa sem nezačnú zgrupovať turisti, ktorých sem vozia na terénnych autách. Dnešný plán je dostať sa do dedinky Lentekhi, alebo aj Lentilky, ako to Miloš nazval. V podstate celú cestu si mená miest hovoríme po svojom. Zajtra by sme mali odtiaľ vyraziť ne cestu do Ušguli a Mestie, ktoré sú zaradené v zozname svetového dedičstva UNESCO. Čaká nás viac, ako 400 km po rozpálenom asfalte a s Gruzínskymi strelcami. Ako nám Corveta povedala, „Gruzínci sú strašne milí, ale jazdia ako prasatá“. Tak je, šeci musia byť prvý a čím skôr tým lepšie.
Tiahneme diaľnicou do Gori, neskôr do Chašuri, potom ten fasa rozostavaný úsek za Zestaponi až do Kutaisi, kde musíme tankovať, lebo podľa všetkého už veľmi nebude kde tankovať, hoci legenda hovorí o ujcovi, ktorý Vám v Lentekhi niečo natankuje.
Z benzínky sme vybehli vraj dobrým smerom Miloš hovorí. To hej reku, ale mala tu byť fasa asfaltka a nie totok. Ideme, ďalej to bude dobré, hovorí Miloš. Tak poďme. Po asi 5 km je asfalt už iba, ako taký doplnok sem tam fliačik v ináč kompletnom makadamovisku. Trúbim na Miloša ten na to samozrejme kašle, lebo ma nepočuje. Ani nevidí, že blikám a tak nakoniec iba zastanem šak keď uvidí, že nejdem tak sa vráti. Nevracia sa ani po druhej cigaretli, ale stretol som tam taxikára. Kto už by mohol lepšie vedieť skadiaľ, kam a ako.
„Malodci to óčeň chujava daróga do Lentekhi“ a ihneď ma posiela do Tsageri, že tam je parádna cesta. Niežeby mi vadilo, že je totok nespevnená cesta však máme na to motorky, ale do Lentekhi je to ešte skoro 80 km a 18,00 na mojich digitálkach, neveští nič dobrého. Miloš nechodí, ale otáčam to späť do Kutaisi. Po asi 20 min sme zase spolu. Vysvetľujem mu, že treba ísť inakade a že je tam lepšia a v konečnom dôsledku určite aj rýchlejšia cesta. Možno to stíhame ešte za vidna.
Cesta bola naozaj neporovnateľne lepšia a stíhame to tesne pred západom slnka. Ja stojím rovno pred magazínom a už popíjam chladené pivečko. Trochu som sa zháčil pri pohľade na policajtov, kerí sa aj tu na konci sveta premávajú. Miloš ide hľadať bájneho ujca s benzínom. Po polhodke prišiel natankuvaný vraj mu ujo s vedrom sľúbil čestné pionierske, že je to 95ťka. Okrem toho vraj vybavil aj fleka u nejakej tety za pár drobných aj s raňajkami. Tetuška je veľmi milá, má čosi okolo 60, ale veľmi svižná. Zrobila nám kafčo, zaviedla nás do izby a vraví, že ak sa chceme sprchovať tak bístra, lebo za 10 min už voda nepotečie. Koniec koncov ani to čo išlo by som nenazval tečúca voda, ale nejaká hygiena bola vykonaná. Vypili sme si pivko a tak reku ideme ešte na jedno. Cestou si podávame loveckú salámu, ktorú zajedáme chlebom a pomedzi to zdravíme húf detí, ktoré na nás stále kričia „helou, helou“. Obchodík veľkosti telefónnej búdky ponúka niekoľko druhov pivka, spokojnosť veľká.
Večer ešte príhoda, ako som si skoro vykĺbil rameno, keď som si len tak letmo chcel zobrať neveľký Gruzínsky vankúšik. Vážil asi aj 10 kg takže na druhý pokus som sa musel veru riadne vzoprieť, aby som sním jednou rukou pohol. Miloš vraví či budem na ňom spať. Reku nie a s úsmevom mu ho obojručne hádžem cez pol izbu. Kto by čakal takú váhu a tak to skúša uchytiť s pred hlavy jednou rukou. Asi viete, ako to dopadlo :) rehoceme sa na tom, ako kone. Tuším tam bol piesok.
Lentekhi - Ushguli - Mestia - Zugdidi - 260 km
Raňajky sú klasické Gruzínske, dedinskie. Veľa syra, zeleniny a chlieb. Servírované v spoločnosti múch, ale s veľmi dobrým domácim čajíkom a samozrejme kávičkou. Vyplácame tete šecko do posledného drobnýho čo máme a pomerne skoro vyrážame na cestu do Ušguli. Za dedinkou chodila enduro víla, asfalt končí na dobro. V mape to vyzeralo, že pôjdeme údolím nikoho, ale na začiatku prechádzame pomerne veľa dedinkami. Vravím si, ako dobre ani psov tu veľa nepobehuje, samozrejme v ďalšej dedinke už beží na mňa biela huňatá ópacha. Rovinka, ujdem mu :) a rozbieham to, aby sa na to hafan čo najskôr vykašľal. Fíha a tam vpredu na ceste čo je za jama?? Flekujem asi aj desať metrov a skáčem cez malý zákop, ktorý tam neviem kto na kerú onú vykopal. Psovi som zdrhol, nevyšuškal som sa, ideme ďalej. Aspoň, že navigačne je to zase ok nie je kam vybočiť takže stále rovno. Cesta je povedal by som pohodová, sem tam mláky, ale ide sa celkom fajn, hoci nie je nič vidieť. Sme obklopení stromami, ktoré všetko zakrývajú.
Idem prvý, stojíme asi každých desať km, aby sme sa navzájom počkali. Miestami sú úseky, kde nám obom zapína ventilátor na chladičoch, ale potom keď stojíme pri prvom ľadovci, ktorý sa pred nami ukazuje v diaľke už sa mašiny akosi nehrejú. Vyšupli sme sa do výšky 2600 m.n.m takže tu nie je tak horúcu, ako nám bolo dole nižšie. Teplota je úplne páradna a jasné počasie nás neustále posúva vpred. Stretávame tu bicyklištov z Polskej, neskôr azíjčanov, ktorí sa tu vozia na terénnom fárečku, ináč prázdno.
Je to úplna paráda :) dokonca teraz keď schádzame do Ušguli je „cesta“ ešte príjemnejšia a lepšie čitateľná, normálne sa dá aj trojočkou. Prvú dlhšiu zástavku máme teda v Ušguli. Dávame si koláčik s kávičkou pred miestnym magazinom a užívame si výhľad na Šcharu ďalší štít, ktorého výška presahuje 5000 m. Je tu dosť turistov z rôznych častí sveta. Chvíľu sme prekecli s dvoma tetami z Chile a hentam sedí zájazd s kráskami z Ukrajiny. Celé okolie dedinky je posiate obrannými vežičkami, ktoré kedysi pred takmer 1000 rokmi využívali domáci obrancovia na obranu pred nepriateľom.
Kávičková atmosféra, ako z motorozprávky. Cesta do Mestie je celkom dobre schodný horský makadam. Stále viac stretávame terénne autá, ktoré sem vláčia doslova hordy turistov. Stretávame aj tých čosi požičajú bicykle v Mestii a potom si užívajú of cestu do Ushguli. Aj tých na pešo stretávame, šialencov :).
V Mestii mierim rovno na benzínku. Tankujem a keď tam mám skoro 10 litrov vraví sváko pumpár, že platiť kartou sa nedá. Haltujem benzínovú pištoľ a dumám či ja vôbec mám ešte dajaké Lari. Pripadal som si, ako oslík otras sa, lebo pri poskacovaní furt v akomsi vačku dačo hrkotalo. Vytriasol som na benzín a pollitra minerálky :). V meste je vraj bankomat takže Miloš vyhráva 300 Lari a ihneď sa obzeráme po ládovacom servise.
V reštike Gruzia Food sme si dali parádny vývar a klasické krumple s mäsom, bo ja už šašlík nechcem ani vidieť. Keby som nebol hladný, ako ten psisko pri vchode do reštiky tak by som tie krumple z mäsom asi hodil po kuchárovi. Chuť si teda vylepšujeme dobrým čapovaným pivkom, ktoré popíjame v kruhu našich českých bratov a sestier. Akurát došli z Tbilisi a zajtra idú pešo do Ushguli :). Kecáme o ich plánoch, kto kde bol a kam sa určite oplatí ísť. Bolo to fajn, ale my už musíme ísť. Moje digitálky zase ukazujú divokú cifru 16,00. Namazali sme reťázky a ideme dole na Zugdidi, Zajtra by sme tam mohli vymeniť olej v Milošovej KTM a potom skúsiť Abcházko.
Cesta do Zugdidi je jedna dlhá betonová cesta. Našťastie Vám nejdú vyskočiť obličke ako pri ceste z Martina do Turčianskych Teplíc, ale totok je veľmi dlhé, priam nekonečné. Keď sme zišli dole, tak je zase strašne teplo a ukrutne dusno. V Zugdidi skúšame nájsť niečo na prespanie. Taxikári vždy vedia čo kde jesto. Brat jedného z taxikárov má nejaký dom, kde prespávajú turisti. Čakáme pred veľkým rodinným domom. Miloš to išiel obzrieť a doteraz sa čudujem, že na to kývol :). V tom dusne, teple a bzučiacimi komármi pri uchu to bude určite sranda. Ideme dať narkózu a bežíme cez cestu do magazínu po pivo. V magazíne magických 17 °C klíma hučí do bezvedomia. Rýchlo berieme dvojité chladené opojenie a už vonku štrngáme na lepšie zajtrajšky. Hlavne prežiť dnešok.
Posteľ na ktorej spal možno ešte aj mladý pionier Stalin má výplet a odpruženie tak vyťahané, že keď si na ňu ľahnem tak sa opieram chrbtom zeme :) a to vážim 70 kg aj s topánkami. Dal som si ešte jedno pivo a ľahol som si na drevený perináč. Je tu teplo, cítim sa ako v podpalubí zaoceánskom parníku, kerí zablúdil v Afrických vodách, ešteže netreba hádzať uhlie do kotla. Skúsim otvoriť okná.
Zugdidi - Anaklia - Poti – Batumi - Trabzon - Vakfikebir – 400km
Otvorené okná nepomohli možno nad ránom okolo 04,00 bolo konečne trochu chladnejšie 22°C, ináč zverina najvyššieho rangu. Keď sme vyplatili nocľah 4+4 € tak sme pochopili, prečo sme mali tak kvalitné služby z podpalubia. Zugdidi sa javí, ako väčšie mesto a na naše pomery (65tis. Obyvateľov) aj je. Na hranice to máme sotva 10 km, ale KTM-ka plače, že chce nové maslo (olej). Tak skúšame v meste dajáky ten servis, ale vraj možno tak v Poti. Do Poti, keď sme kúsok od Abcházie ? No dobre poďme teda do Poti.
Vybrali sme sa teda a po 20 km sme prišli k akémusi hotelu a tam končí cesta. A totok čo? Miloš štartuje svoj smart a už vieme, že sme v Anaklii a že ideme už zo Zugdidi zlým smerom :). Trochu mi aj vŕtalo hlavou, že je na tomto hlavnom ťahu akosi málo áut. Šak načo by sa ostrieľaní enduráci kukáli do mapy, keď môžu potom neskôr, keď sa „stratia“. Našli sme skratku odkiaľ sa môžeme napojiť na hlavný ťah do Poti. 10 km skratka bola tááák rozbitá „asfaltka“, že som trojku asi ani nezaradil do niektorých jám by sa aj za pol tatru asfaltu zmestilo. Že sme na hlavnom ťahu do Poti vieme podľa veľmi veľmi hustej premávky šialencov. Je to tu ako na pretekoch. Je skoro obed, teplo, dusno aj lačný sme a tak stojíme na benzínke. Majú hot dogi, priestor na posedenie pri kávičke a klímu. Najväčšia sranda, je keď si odo mňa pýta miestny policajt zapaľovač, aby si pripálil cigáro. Tu sa fajčí všade. Neverím vlastným očiam a ihneď si zapaľujem ku kávičke aj ja. Naposledy sa mi niečo podobné stalo pred 5 rokmi v Turecku, keď sme s Maňánom fajčili cigárko v miestnych potravinách.
Tož sme konečne došli do Poti a tam vravia, že majú až 2 litre oleja. Tak ideme do Batumi, počítač hovorí, že tam jesto viac. O premávke sa je škoda zmieniť, ale potom v Batumi to bolo celkom v pohode. Prešli sme celým mestom a nič sme nenašli. Konečne nás znavigovali domáci a Miloš s úsmevom nakladá do kufra tekuté zlato pre svoju KTM. Pri tej príležitosti sa po prvý krát na tripe váľam s motorkou pri chodníku. Klasická noha do prázdna tak som vyskúšal duralovie výstuhy na kermáni a bočné držiaky od Karola. Vzoprel som sa raz a nič. Motorka ťažká, alebo som nejedol. Miloš kuká na mňa čo to tam stváram za kúsky, už ho aj volám nech ma trochu podporí, ale nakoniec ju dávam sám.
Pome na letisko tam je isto nejaký bufáč a klíma, hovorí Miloš. To teplo ho ubíja. Niežeby som sa ja v tom teple nejak vyžíval. Do bufáča bolo načim prejsť cez detektor kovov. Dačo kovové som aj povyberal, ale keď som do košíčka vybral môj americky armádny nožík tak aj policajt spozornel. Prekvapení sme boli obidvaja. Ja som celkom zabudol, že ho tam vôbec mám. Kým som povyberal šecko kovové tak som prešiel pípajúc asi aj 3x. Potom to už aj policajta prestalo baviť a posiela ma, že môžem prejsť, ale nožík mi vráti až, keď pôjdem preč . Je takmer 16,00 takže na Abcházko kašlem a som rozhodnutý ísť domov. Trajekt by mal ísť napozajtra takže Miloš vraj počká v Batumi, kde zajtra aj vymení olej a večer sa nalodí na trajekt do Odessy. On Tureckým peklom domov nejde. Moje digitálky vravia, že v Turecku je o hodinu menej takže by som to dnes mohol skúsiť potiahnuť bližšie domov. Lúčim sa s Milošom sadám na mašínu a hýbaj ho teda pomaly domov. Hranica je iba pár km od Batumi. Vybavenie je na rozdiel z pred 5 rokov úplne iný rýchlostný level. Za 15 min som von. Od hraníc sa ide dvojprúdovkou takže v Trabzone som s jednou prestávkou pomerne rýchlo. So západom slnka prichádza únava. Po ceste skúšam dva otely, ale nič a tak končím v jednom z otelov popri rýchlostnej ceste. Cena 30€ za noc a raňajky nie je málo, ale nejdem vymýšľať, čo je hlavné dá sa platiť kartou, hotovosť v podstate ani nemám. Píšem Milošovi čo a ako. Po hodinke píše, že sa mu podarilo nalodiť ešte dnes. Trochu ma to hnevá, keby som vedel, že sa dá nalodiť ešte dnes tak by som ostal sním. Ale terazky je to už jedno.Vakfikebir – Giresun – Ordu – Unye - Samsun 290km
Ráno som vstal akosi skoro, ale stále unavený a tak len letmo čekujem mobil. 05,00 tak to si ešte pospím v tom sms od Roba, že štartuje z Batumi či ho počkám. Jasnačka, počkám a zaľahýňam.
Hotel vyzerá z vonku tak trochu malý, ale spodné presklené podlažie s výhľadom na more pojme aj 60 stravníkov a to v pohode. Už som spomínal Turecké hotelové raňajky takže nemám problém sedieť tam viac ako hodinu a užívam všetkého čo jesto. Mám dosť času Robo príde najskôr za dve hoďky.
Prišiel za tri, ale to je jedno. Dvom sa ide lepšie, hlavne ak sa niečo prihodí. Za Ordu sa aj prihodilo. V tuneli cítim zase to plávanie zadku. Vyšli sme z tunela a je jasné, že som dostal zasek defekt. Dušu máme, teda Robova pasuje, skúsime to spraviť. Neodlepili sme ani ráfik od plášťa, nieto ešte čosi vymeniť. Takže otolastik level advanced. Turecký lepič mal vraj 150 cm a tričko tak zaolejované, že Robo ani nevedel prečítať čo na ňom bolo. Každopádne mu to vraj šlo od ruky. Kým som čakal na Roba tak sa pri mne zastavili traja turecký motorkári. Najprv len tak preleteli, ale keď si všimli, že mám problém tak sa otočili. Boli z Istanbulu, včera som ich stretol na hraniciach, ale hovorím, že kámoš už rieši môj problém a ďakujem za ochotu. Ani nie o polhoďku sa valí nové GSko, ktoré tiež najprv prefrčí, ale po chvíľke brzdí a otáča to späť. Opäť vysvetľujem, že už je pomoc na ceste. Koniec koncov som pomohol ja jemu. Všimol som si visiace kľúčiky na zadnom kufri a tak ho na to upozorňujem bol rád, že ich nestratil a hneď ich kladie do bundy. Pozdravili sme a už sa stráca v diaľke. Milo ma to prekvapilo, ale myslím, že by tam zastal na pomoc každý z nás. Robo to opäť dal za čo som mu nesmierne vďačný.
Ďaleko už nezájdeme, ale do Samsunu to stíhame a tam už vieme, kde budeme spať. Z kempu ideme ešte do toho istého obchodného centra, ako posledne.
Treba pivko, niečo manželke kúpim a Miloš spomínal, že horné poschodie je to samý kebab. Skôr než sa poberieme na ládovačku ide Robo vybrať peňáze. Čakám ho vysedávajúc medzi miestnymi. Robo je po návrate v šoku. Sedím 2 metre pred ním a sledujem ho, ako ma pohľadom hľadá po celej hale. Po asi polminútke mu kývam, že som tu pred ním. Čiernovlasých a bradatých je tu veľa splynul som s davom ako nič. Milošov odkaz o celom ládovacom poschodí bol pravdivý.Samozrejme, že sme mali veľké oči a nezjedli sme všetko, ale to jahňacie bolo parádne.
V kempe je okrem nás ešte chalanisko z Baku, priamo z centrovatého centra, ale terazky, že je už tri roky v Turecku, ako ho vyhostili z Grécka. Ušiel z domu keď ho jedného dňa doma čakala mamka aj s nevestou. Kecáme spolu po rusky, anglicky a čo nevieme dopĺňame rukámi, či nohámi. Pivo nepije, nefajčí tak keď som všetko vypil, ideme spať. Robovi už sa sníva čosi.
Text: erbe
Ráno sa cítim fajn, takže je rozhodnuté. Vstávam pred 7 a rýchlo balím. Na moje prekvapenie vstávajú aj chalani. V rannom chaose balenia postrádam merino spodky v ktorých som spal. Nejak sa mi s tým nechce strácať čas, Predpokladám, že som ich niekde zbalil a nájdem večer. Spravím ešte prezentačné foto pred kostolom so slnečným Kazbekom v pozadí a vyrážam.
Cesta dolu po ránu celkom prekvapivo brnkačka a valím po prázdnej ceste naspäť okolo vodnej nádrže a Ananouri. Tesne za ňou zastavujem ešte pri pamätníku pre foto. Dorazí postarší ruský pár a páči sa im motorka, žena sa chce odfotiť. Ponúknem im, že ich ofotím oboch, muž sa snaží vyliezť na miesto spolujazdca ale nešikovne. Motorku preváži a padajú na zem. Nič sa ale nikomu ani motorke nestalo, tak sme sa len zasmiali a všetci išli svojím smerom.
Ja chvíľu hľadám správnu cestu cez dedinu smerom na Tianeti, pretože tu nie je značenie. Cesta je šotolinová, miestami vo výstavbe ale v princípe offroad cez hory. Nenáročná cesta, ale zároveň ničím zaujímavá. Tesne pred Tianeti sa objaví asfalt, ktorý vydrží tak 2km za mesto a zase offroad. Najprv trochu kľukaté stúpanie, potom rýchlejšie pasáže a už sa s tým nepáram a valím čo to dá. Sem tam ma prekvapí nejaký násyp ale všetko v rámci pohody.
Akhmeta je väčšie mesto, stojím na benzínke a nakupujem nejaké dobroty. Mám pocit, že benzín v pohode a pokračujem do nedaľekého Lalisquiri, kde začína jednosmerka na Omalo. Značka hovorí 70km a vzhľadom na to, že je to celé offroad cez vysoké hory po prepočítaní zisťujem, že moc veľkú rezervu paliva nemám. Podľa mapy tu má byť pumpa, ale na jej mieste stoja len zhrdzavené stojany. Vyzvedám u miestnych, tí sa mi snažia vysvetliť v ktorom dome mám búchať na dvere ale asi sa tvárim tak presvedčivo ako dobre im rozumiem. Nakoniec ma tých pár sto metrov odprevádzajú autom. Kupujem pre sicher 5L benzínu z vedra a dúfam, že na to motorka pôjde.
Odbočujem teda do jednosmerky a po asi 5km končí asfalt a začína offroad. Je asi 13 hodín a som zvedavý ako mi to časovo vyjde. Cesta vedie po brehu rieky a onedlho vbehne do kamenistého kaňonu. Tu je zopár rozbitejších úsekov. Sem tam fotím, užívam si to. Potom ale dobehnem nákladný Kamaz. Ten sa síce plynule ale rýchlosťou batoľaťa plazí hore kopcom. Tak ho v intervaloch dobieham a zase zastavujem a čakám. Predbehnúť ho nemám kde. Keby sa mi uhol, tak by to šlo ale v pohybe nie. Jedno takého dobehnutie som si zle naplánoval a v momente, keď som ho dobehol, nepodarilo sa mi zastaviť stabilne a padám. Motorku ale bez problémov zodvihnem a prískokmi zase pokračujem. Na jednom úseku sa mi predsa len Kamaz uhne a môžem pokračovať vlastným tempom. Míňam niekoľko brodov a na niektorých miestach spevňujú breh, takže je cesta ešte obmedzenejšia.
Cesta potom prekročí rieku na jej druhý breh a po niekoľkých serpentínach, keď naberiem slušnú výšku, mizne vegetácia, dolina sa otvára a ja mám pred sebou úchvatné výhľady, ktoré som veľakrát obdivoval na fotkách, či videách. Paráda. Cesta ďalej už je menej náročná. Stretávam ale pomerne dosť áut v oboch smeroch. Cestovný ruch je tu čulý, nie je to bohom zabudnutá lokalita.
Parádne exponované stúpanie pokračuje až do 2900mnm vysokého sedla odkiaľ je nádherný výhľad na obidve strany. Kochačka pokračuje aj na druhej strane v klesaní. Zopár rozbitých serpentín a už som zase dolu a pokračujem popri potoku ďalej. Dobehnem stojacu kolónu už asi 10 áut. Dôvodom je starý pásový buldozér, ktorý zrejme opravoval cestu a roztrhol sa mu pás. Miestni na niekoľko zadrôtovaní a opätovnom roztrhnutí dostanú buldozér aspoň z cesty a kolóna sa znova rozhýbe. Cesta ďalej na Omalo je pohodička, vedie údolím. Míňam niekoľko odbočiek, ktoré sú normálne označené dopravnou značkou, z čoho som prekvapený. Pred Omalom je ešte niekoľko serpentín na náhornú plošinku a potom sa otvárajú nádherné lúky cez ktoré je vyjazdených množstvo ciest a ďalšie značky do okolitých dedín. Omalo nakoniec úplne miniem a prichádzam na to náhodne keď niečo fotím. Mal som tak nejak automaticky za to, že to je konečná a naokolo už bude len divočina. Neviem prečo ale veľmi som sa mýlil. Neskoršie študovanie mapy ukázalo, že by sa tu dalo stráviť minimálne niekoľko dní skúmaním všemožných odbočiek. Ideálne s ľahšou motorkou. No aspoň má človek nad čím uvažovať do budúcnosti. Môj časový fond je ale neúprosný, takže sa vraciam do Omala. Sem prichádzam z druhej strany a parkujem pod pevnosťou na lúke pri voľne pasúcich sa koňoch. Vybehnem do pevnosti a pofotím tú nádheru naokolo. Chvíľu len tak posedím a porozmýšľam nad tým, kam som sa to vlastne zase dotúlal a pomaly sa ladím na cestu naspäť. Ešte zastávka na námestíčku v Omale, ktoré je naozaj pekné. Je tu aj obstojne vyzerajúce posedenie. Ani neviem prečo som ho nenavštívil, už som bol myšlienkami asi na ceste naspäť do sedla...
Vyrážam a backtrackujem svoju poobednú trasu. Po ceste stretávam český párik. Mená si zase nepamätám. On na TA700, ona 650GS, prehodíme niekoľko slov a po chvíli zase pokračujeme. Mojím cieľom je najvyššie sedlo. Na lúke v závetrí si staviam stan. Síce ma je z cesty parádne vidno, ale slnko je tesne pred západom a premávka už oslabuje. Zrobím nejakú večeru, spravím nejaké povinné zápisky, premyslím zajtrajšiu trasu a idem spať. Horšie je, že som nenašiel spodky. Onedlho je mi jasné, že to bez nich nebude moc veselé a obliekam si do spacáku špinavé motorkové nohavice. Nič iné dlhé nemám. Aj tak je mi zima.
Po polnoci ma budí auto, ktoré prišlo do sedla, zostalo tam stáť a vystúpili z neho ľudia a začali s čelovkami behať po okolí. Keby to bola niekoľko minútová záležitosť, tak to neriešim ale motali sa tam asi pol hodinu. Chvíľu som to sledoval a nebolo mi všetko jedno. Potom asi odišli, alebo som zaspal. Nad ránom ma ešte budia zvláštne zvuky, vyliezam zo stanu a vidím naokolo veľmi nepekné mraky a dosť fučí. Snažím sa vyhodnotiť situáciu. Ak ma tu chytí búrka, tak to asi nebude nebezpečné, naokolo boli stožiare a vysielače s hromozvodmi. Ale nebezpečná a veľmi nepríjemná by bola cesta dolu. Cesta po tme ale skrýva obdobné riziko, takže si držím palce, že nebude pršať a zostávam. Toto bola jednoznačne najhoršia noc na motorke akú som zažil.
Ráno je nakoniec celkom fajn počasie, nízka oblačnosť je pod mojou úrovňou a kochám sa parádnym výhľadom na to „more“. Úplne ideálne to ale nie je. Z kopcov sa valí ďalšia oblačnosť a kým sa pobalím, tak čiastočne pohlcuje vrchnú časť cesty.
Klesám pomaly dolu. Je celkom chladno a čoskoro sa dostanem do oblačnosti, ktorú som obdivoval z vrchu. Opatrne klesám po ceste cez jeden hravejší brod, kde uložím motorku na bok ale nič sa nedeje a o chvíľu pokračujem dolu. Zbytok klesania ma ešte raz preverí v poslednom úseku v serpentínach ale zvládam.
Naspäť idem po známej trase až pod rezervoár pri Ananouri. Idem južne na hlavný ťah a po diaľnici ťahám okolo Gori smer Kutaisi. Ráno bolo sotva 10 stupňov a tu teploty už atakujú 40. Pri Gori stojím na zaujímavej modernej pumpe, ktorú som si všimol pri ceste pred 2 dňami. Nedarí sa mi ju vyfotiť, lebo je obrovská a z parkoviska to nevidno. Nakúpim zásoby, zbodnem nejaký fast food v klimatizovanej reštike a idem sa grilovať na asfalt ďalej. Cestou míňam Vodka House, ktorý pre pobavenie fotím pre kolegov. V Zestafoni teplota v meste dosahuje 43 a už to prestáva byť vtipné. Hľadám odbočku na Tkibuli, čo sa mi darí až na 3 pokus. Mierim ku rezervoáru Shaori. Cesta je zase zaujímavá a bavím sa. Obchádzam Tkibuli rezervoár a stúpam prudkými serpentínami na náhornú plošinu. Na nej je spomínaný Shaori rezervoár a je to paráda. Je uzamknutý na náhornej plošinke s pieskovo kamenistými plážami po obvode. Idem si namočiť nohy a zvažujem, či ostať. Je asi 17 hodín a po teplotne náročnom dni mám na to celkom chuť. Keď si ale premietnem, čo ma ešte čaká, tak neriskujem, že zmeškám trajekt a idem radšej ďalej.
Idem pomerne prázdnymi cestami s premenlivou kvalitou. Sem tam niečo fotím. Príjemné vozenie. Prechádzam dedinkami, ktorých názov sa nepokúsim reprodukovať, lebo si zauzlím jazyk, mierim na Tsageri. V Orbeli ma ešte pobaví socha medveďa pri zdemolovanom moste. Z Tsageri potom kvalitnou asfaltkou prichádzam do Lentheki. Podľa mapy 2 pumpy ale realita je iná, opäť naháňam benzín po domácnostiach. Tentokrát sa mi to podarí a kupujem zase 10L vedro benzínu. Ešte zháňam magazin, potrebujem hlavne vodu. Ten je ako inak neoznačený v domčeku. Výber je minimálny ale je tu všetko a za príjemné ceny. Nakupujem a nechávam na miestne pomery slušné dýško, lebo tetuška mi nemá vydať. Už sa ponáhľam ďalej aby som našiel nejaké miesto na kempovanie, lebo svetla ubúda. Asfaltka ma sprevádza dlhšie ako som čakal a aj keď skončí mám problém nájsť nejaké opustené miesto, pretože celú cestu lemujú dedinské obydlia alebo obrábané políčka. Nakoniec nájdem nejakú zarastenú lúku, kde stretnem miestnych koscov. S nimi v rámci možností pokomunikujem a rozbíjam stan. Som unavený a rýchlo zaspávam.
Ráno sa mi vôbec nechce vstávať. Napriek tomu, že ma čaká podľa mnohých jeden z najkrajších úsekov v Gruzínsku na motorke. Vyrážam, cesta vedie popri lúkach a onedlho vbehne do lesa. Asi 20km nevidím v podstate nič. Stretávam niekoľko áut alebo cyklistov v opačnom smere. Prechádzam známy most a konečne v diaľke zahliadnem nejaké hory. Postupne sa sem tam vynorím z lesa a je sa na čo pozrieť. V podstate je ale 50km z Lentheki úplné nič v lese. Zaujímavé to začne byť až pri osade Tsana, cesta začne stúpať, vybehne z lesa a otvorí sa výhľad na ľadovec. Niekoľko prudších serpentín ma dovedie na nádherne zelené lúky. Parádička, stretávam jeden pár tiež na 800GSA ale na cestných pneu, trochu majú obavu z terénu pred nimi, tak ich ubezpečujem, že je to omnoho horšie ako aktuálna cesta Samozrejme ich to neodradí, za sucha to je to aj tak jedno. Ja pokračujem. V sedle si dávam krátky výlet náhodnou cestičkou. Dorazím ku stavbárom, ktorí makajú na novom kostolíku uprostred ničoho. Nemám pocit, že som tu moc vítaný a cesta už ďalej nepokračuje tak intermezzo ukončujem, vraciam sa späť a pokračujem parádnou cestou v podobnom duchu až do Ushguli. Bohužiaľ táto parádna cesta má asi len 10km. Objavím sa v prvej dedinke plnej vežičiek. Trochu sa motám a sadám si na jedlo do miestneho podníčku. Prisadám si ku staršiemu nemeckému páru, ktorí sú v Gruzínsku na dovolenke a rozoberáme, kde sme boli a ako sa nám tu páči. Popri tom zbaštím nejaké chačapuri a pokúšam sa ešte o koláč, ktorý je už nad moje sily. Tímovo ho ale zrušíme. V mape potom pozerám kam vedú všetky tie cestičky, na ktoré nemám čas. Utvrdzujem sa o tom, že ak presedlám na ľahšiu motorku, tak do Kaukazu sa isto musím ešte prísť pozrieť.
Lúčim sa s nemeckými priateľmi a začínam klesať po ceste smerom na Mestiu. Jeden viac rozbitý, prudký úsek ešte v dedine Chazhashi a potom už prašná prípadne blatistá pohoda. Cesta je dosť kľukatá a premávka tu tiež nejaká je, takže treba opatrne. Na ceste je samozrejme všadeprítomný dobytok a iná háveď. Cesta je dosť jednotvárna a už si aj hovorím, kde je tá Mestia. V jednom serpentínovom stúpaní už začínam pochybovať o správnom smere, ale zbytočne. Po zdolaní tohto stúpania sa na ceste objavujú betónové panely a začína klesanie do Mestie.
Neviem prečo som od Mestie niečo očakával, ale asi som sa moc ponáhľal a nenadobudol som dojem, ktorý som mal pri čítaní o nej. Na pumpe tankujem a platím u mrzutého a neochotného pumpára. Vyberal som nejaké veci z vaku, niečo ma vyrušilo a zabudol som ho zavrieť. Odchádzam s otvoreným a zisťujem to až po 15km kľukatej cesty. Robím poslednú dnešnú fotku a medzi straty pripisujem topánky na prezutie, nepremok a nejaké somariny. Našťastie kempingová výbava zostala komplet. Rozmýšľam či sa vrátim alebo kašlem na to. Otáčam sa a idem naspäť s malou dušičkou, či aspoň topánky nájdem. Po pár kilometroch už tuším, že z toho asi nič nebude. Skúšam sa ešte spýtať na pumpe ale už tak mrzutý pumpár mi nerozumie alebo nechce rozumieť a chlapi vedľa v umývarke si myslia, že chcem umyť motorku, tak definitívne zmierený so stratami odchádzam. Jemne zvyšujem tempo a po panelovej ceste valím na Zugdidi.
Je asi 17 hodín a ja uvažujem ako to časovo vychádza. Rozmýšľam, že po ceste do Zugdidi niekde zakempujem a ráno to dorazím do Batumi. Asi na pól ceste po únavnej betónke zastavujem v stánku pri ceste a kupujem si nejaký chladený bublinkový sladený drink. Zapínam telefón aby som sa ozval chalanom a zisťujem nemilú vec. Chalani sa rozdelili, Miloš ide trajektom do Odesy a Jose sa vracia po osi cez Turecko. Dovolať sa mi nedarí píšem sms s časom kedy si zavoláme. Nestrácam čas, sadám na motorku a valím na Zugdidi. Samému sa mi vracať nechce tak som zvedavý ako to dopadne.
Obchádzam vodnú nádrž, ktorá je hlboko pod úrovňou cesty. Cesta sa zaujímavo točí vo svahu. Nepríjemné sú ale tunely, ktoré sú neosvetlené rovnako ako autá, ktoré v nich možno stretnúť. V kombinácií s ostrým svetlom na konci tunela je prejazd každým z nich celkom adrenalínová záležitosť.
Prichádzam na perifériu Zugdidi a vytáčam Joseho, ten už je v Turecku asi 100km za hranicou a dohodneme sa, že to niekde zapichne a počká ma. Ja nasadám a valím kým mám svetlo. Mojím cieľom je kemp pred Batumi, ktorý sme navštívili ešte všetci spoločne. Tam prichádzam už za solídneho šera celkom unavený. Dám niečo pod zub zo zásob, kúpim si 2 pivká a idem spať. Ale znova je strašne vlhko a ešte teplejšie ako naposledy, keď sme tu boli tak sa dlho len prehadzujem.
Ráno vstávam skoro, aby som dohnal Joseho, ktorý je v kúsok za Trabzonom. Ráno mám všetky veci vlhké, celkom nepríjemné nastrojovanie. Vyrážam a prechádzam poloprázdnym Batumi a smerujem na hranicu v Sarp. Na hranici je zopár áut, ale ide to rýchlo. Možno za pol hoďku už som v Turecku a pred hranicou to vyzerá ako na skládke odpadu. Odpadky sú všade, na chodníkoch, okolo cesty na ceste, no maras. Ťahám za plyn a v Turecku obvyklou 100kou mesto-nemesto valím na starý dobrý Trombón. Ešte v Gruzínsku ma chytil servisný interval, tak zastavujem v moto-všetko-možno shope pri Trombóne, kde som po ceste opačným smerom riešil Joseho defekt a prezutie svojej prednej pneu.
Týpek si ma pamätá a začína klasicky náročná debata. Používame google translator ale aj tak to nie je úplne jednoznačné. Mám 1L oleja na ukážku a potrebujem zbytok. Filter zostáva a nakoniec kdesi zoženie opäť s pomocou kamošov potrebný olej. Zátku na horúcom motore nie je možné povoliť, tak čakáme kým vychladne. Výmena sa nakoniec úspešne podarí, robíme foto a valím za Josem. Ten je pár kilometrov po ceste, tak sa zvítame, porozprávame zrýchlenú verziu, čo kto prežil a vyrážame na cestu.
Pridané: 22.04.2016 Autor: JOSE Zdieľať
© Copyright 2001-2024 Motoride.sk | ISSN 1336-6491 | info@motoride.sk | Podmienky poskytovania služieb. | RSS:
Obsah stránok MotoRide.sk je chránený autorským zákonom. Kopírovanie v akejkoľvek podobe bez súhlasu je nezákonné.
Počet návštevníkov Dnes: 264961 | Včera: 140981