Turecko Gruzínske Adventure 2/4

7 deň - 6.8.2015 - cesta smrti D915

Uzungol - Degirmencik - Cakirbag 165 km

Ráno konečne vizuálne zisťujeme, kam sme sa to vlastne včera večer dostali. Mobil hovorí 2200 m.n.m a že tie kopce okolo majú ešte o pár stoviek viac. Fíha :).

Zbožňujem turecké hotelové raňajky. Podstatné je si dobre zriediť čajový koncentrát a byť lačný :). A veru boli sme lačný. Ládovačka na slnečnej teráske dreveného hotelíka nemá konca kraja. Ženy vo „vrecových kompletoch“ nám ozrejmujú, ako fasa sa raňajkuje, keď ste oblečený v odeve v ktorom je na hlave otvor iba na oči. Aj zboku, aj zvrchu, aj na zem, akoby som ja jedol v prilbe.
Schádzame opäť k jazeru a až teraz vlastne vidíme okolitú až gíčovú nádheru Tureckých hôr, ktorou nás včera viedla lesná cesta. Jazero však ani z ďaleka nie je to čo nás tam zaviedlo. Hlavným bodom dnešného presunu je cesta D915 do Bayburtu. Po ceste od jazera do mestečka Caykara, kde tankujeme je aj križovatka, ktorú si my s Robom aj všímame a tak po natankovaní prášime k tej križovatke späť. Miloš si však križovatku cestou na benzínku nevšimol, a tak sa pri debate držal iba smeru doprava. Z benzínky odchádza s malým oneskorením, vybáča síce správnym smerom doprava, ale taký 1km skôr ako má. Báťovia hore v kopcoch presvedčili Miloša, že sme stadiaľ išli. Neskôr keď už nebolo pomaly kam ísť pochopil, že to bola určite jazyková bariéra, ktorá ho neotočila z nesprávnej cesty skôr. Smska to rieši a po hodine sme opäť konečne spolu a na tej správnej ceste, alebo presnejšie cestičke, ktorá sa pred nami stráca v zelených horách.

Poslednou dedinkou končí asfalt a v podstate aj civilizácia . Navigačne je všetko ok, ideme iba po vyjazdenej „ceste“, ale v podstate ďalej už sa ani nedalo nikde vybočiť. Teda ak ste si to nechceli hodiť do 300 a viac metrov hlbokého zrázu.
Sme na konci údolia. Ideme dobre, aj dokrčená tabuľa prisvedčuje, že ideme na Bayburt. Je to len sprejom nastriekaná tabuľka, ale inde ako tadiaľ sa nedá. Prvý výjazd do serpentínky je trochu strmší až divoký, potom už je to paráda. Makadam je dosť kamenistý, no dobre čitateľný. Vystrašený, ale s úsmevom od ucha k uchu stúpame akoby po schodoch, ktoré vedú na vrchol kamennej veže zo strechou v oblakoch.

Cestou stretávame Iránsku posádku malého peugeota, ktorá sa nás vystrašene vypytuje či idú správne do mestečka (Čajkara) Caykara. Teda hlavne ich ženská časť je z tej cestičky mimo, ale snažíme sa ich upokojiť, že potom neskôr príde aj asfalt a domy, takých 30 km a ste tam.
Robo pri tej príležitosti zisťuje, že jeho mobil nie je vo vačku a tak sa vracia späť hľadať ho. Po asi polhodke píše, že ho mal v inom vačku. Trochu zábavy na Robov účet, že totok s tým mobilom bola asi iba zástierka :) aby sa ešte raz mohol previezť po úbočí. Sme hore. Na celé údolie pod nami hádžeme explorer pohľad a v diaľke sledujeme malú kľukatú cestičku, ktorou sme sa dostali až sem hore. Opäť sme pár stoviek metrov nad 2000 m.n.m a parádnou šotolinou postupne prechádzame zo zelenej prímorskej krajiny do akejsi inej zlatistošedej, výrazne suchšej, ale zo svojim čarom a výhľadom aj niekoľko desiatok km ponad „malé kôpky“ pohoria, ktoré sa pred nami vlní na horizonte.

Tankujeme na malej, ale živej benzínke v kruhu detí. Niektoré to tam pod dohľadom jedného dospeláka obsluhujú, aj cigarety Vám predajú. Tí zvyšný vyzvedajú, ako sa voláme a skadiaľ sme. Prvý od nich bol samozrejme Mohamed. Podľa toho kedy v Turecku zapadá slnko hovoria moje digitálky, že dnes už žiadne väčšie mesto po ceste nestíhame a tak to dnes vyzerá na stanuvačku. Pri západe slnka nachádza Robo miesto v kopcoch pri akomsi menšom vysielači 1800 m.n.m s výhľadom na celé okolie.
Polievočka, špagety s Italskou omáčkou, posledná slivovička, cigárko. Stany neriešime a už vylihujeme v spacákoch, kecáme a kukáme tahor na hviezdy.

8deň - 7.8.2015 - trochu nezvyčajný a skorí „ranný“ budíček

Ispir - Yusufeli - Oltu - Gole - Kars -400km

„ Jose ! Vstávaj !“
„Ale daj pokoj, koľko je hodín?“
„Strieľa sa!“
„Čoóó??“
Pretieram si oči, špricujem uši, lebo nič nepočujem. Uhniezďujem sa v spacáku a v tom sa z diaľky ozývajú dve rany. Nebolo nám veru šecko jedno, ale to reku hádam dajáky miestny Mohamed oslavuje narodky. „Koľko je hodín?“ „Tri“. A znovu pár výstrelov. Robo vraví , že to už dlhšie vraj počuť. Miloš už aj zvažuje, že zdrháme, ale keď teraz naštartujeme mašiny, ktorým sa svetlá rozsvietia automaticky? Budeme tam svietiť, ako na strelnici u nás na hody keď prišli kolotočári, šeci sme strieľali na žuvačke. Takto si tam v diaľke chlapci „oslavovali“ asi hodinku a potom ticho.

Ranný východ slnka, ktorého lúče sa rozlievajú po kopčekoch v diaľke pred nami je nádherný. Po skorom rannom budíčku sa nejak moc nezdržiavame, a tak už čoskoro sedíme na raňajkách kúsok pred Ispirom. Máme šťastie na čašníka, ktorí vie dobre po anglicky takže sa okrem toho čo budeme jesť pýtame aj na malé neznáme v našom itinerári, dokonca aj v tom Gruzínskom. Vraj sa tam ďalej po ceste opravuje veľký kus cesty takže nás to asi zdrží. Dobrá cesta, ktorou sa to dá obísť sa nám zdá zbytočne dlhá. Takže ideme podľa plánu.

Širokou asfaltkou sa za Ispirom púšťame do kamenistých hôr. Tie využili tureckí inžinieri na akumuláciu vody, ktorá sa tu zdržuje v priehrade s celkom slušnou výškou hrádze. Široká cesta je takmer bez premávky, len ten asfalt sa akosi roztápa :) mám z neho divný povedal by som až mastný pocit, ale Robo si to užíva naplno a občas sa nám úplne stráca z dohľadu. Potom však prichádza úsek, ktorý spomínal čašník z Ispiru. Oprava cesty je intenzívna takže sa na uzučkej ceste nepretekáme. Šotolinové úseky striedajú ťažké makadámové vložky s mlákami, ktoré pripomínajú betonovú zmes. Krajina vôkol hrá žltými, oranžovými farbami, v ktorých občas prebíja zelená na malých kúskoch úrodnej zeme. Obzvlášť zaujímavá je modrá až tyrkysová farba rieky, ktorá nás sprevádza údolím. V Yusufeli tankujeme a zvažujeme opäť dve trasy k jednému cieľu, ktorým je dnes mesto Kars, ale nakoniec nás usmerňuje uzavretá cesta. Smerujeme na Tortum popri rovnomennom jazere, za ktorým o 20 km vybáčame na Oltu.

Krajina sa opäť mení tak ako aj nadmorská výška, ktorá v meste Gole už presahuje 2000 m.n.m. Sme na náhornej plošine. Teplo nám dnes bolo, ale terazky je nám veru tak akurát a to máme všetky priefuky pozaťahuvanie. O pár km však vidieť čierňavu s ktorou sme na kolíznom kurze. Miloš to vraj riskne a sleduje nás, ako sa rveme do nepremokov, ktoré majú svoje opodstatnenie asi o 20 km neskôr. Do mesta prichádzame už iba za vetra, ktorý sa tu preháňa, ako keby inde nemohol. Ešteže prestáva pršať. Moja 15litrová nádrž zase plače, že je prázdna takže, tankujeme na predmestí Kars. Mladí tmaví chalani nás ihneď pozývajú na čaj, ktorí neodmietame. Pýtame sa na hotely v meste a že veru je ich tam dosť.
Našli sme hotel pri centre za 15€ aj s raňajkami, takže na večeru sa ide do mesta. Motorky ostávajú pred Otelom na pospas kurdskému ľudu. Spolieham na blikajúcu červenú kontrolku imobilizéra, ktorá budí dojem poplašného :) a že Miloš má KTM a Robo BMW :). Kto by chcel YAMAHU :).

Nájsť reštiku v centre nie je problém, skôr je problém si vybrať reštiku. Ale tam kde je veľa zákazníkov nemôžu predsa variť zle. Robo výber večerného menu necháva na nás, vraj ide nájsť internetovú kaviareň, vytlačiť naše víza do Abcházie. Personál, ale aj zákazníci čisto chlapská záležitosť, ženy sú raritou aj keď v meste sme zahalené takmer ani nevideli. Stále hovoriaci mladík ukazuje na presklenú vitrínu, kde sú na ihle napichané guľky z mletého mäsa. Po anglicky vie len „helou“ takže zvyšok nám hovorí turecky a márne sa domnieva že mu dačo rozumieme. Klasické citoslovcia, ako múú, méé, béé a už vieme čo za zvery budú dnes na večeru, kvik by ste tu márne hľadali. Medzi tým kým vybavuje nás, jačí ešte na chalaniska vybaveného saponátmi všetkého druhu. Ten ihneď beží chemicky ošetriť náš stôl. Kým sa mäso upieklo je Robo späť. Vraj sa mu ani nepodarilo dostať sa na svoj e-mail. Po ládovačke prechádzka veľmi čulým mestom. Večer ešte čekujeme TV správy, kde medziiným hovoria aj o „susednom“ meste Agri, kde buchla bomba a tak je nám jasné, že ďalej na východ k Araratu to už nepôjde. Možno budeme zajtra spať už v Gruzii.

9. deň - 8.8.2015 - Ani, mesto kráľov

Kars - Ocakli - Arpacay - Dogruyol - Damal - Posof – Akhaltsikhe - 330 km

Ranná kontrola motoriek dopadla pozitívne :). Sú tam, kde sme ich včera nechali. Niežeby by sme miestnym neverili, ale určite sa tam až dodnes pri vchode do Otela tri kemene na zemi. Dnes ideme okuknúť Ani, mesto kráľov tých Arménskych, alebo aj mesto s tisíc a jedným kostolom kam nás viac než 30 km vedie široká fajnová a úplne prázdna dvoj prúdovka. Stretli sme sa s dvomi autami ináč len traktory, kone, kravičke a ofce. Je to tu krajina roľníkov, ktorí obrábajú pásiky svojej zeme.
Malou dedinkou Ocakli sa dostávame priamo pred hradby starobylého mesta. To čo tu kedysi bolo môžete zistiť na google či wikipedii, ale až keď uvidíte tú rozlohu na vlastné oči tak Vám to napovie, ako a koľko ľudí tu muselo pred 1000 rokmi žiť. Raz som o meste ANI čítal v nejakom cestopise a odvtedy som túžil prejsť sa hoci už len rozvalinami tohto mesta.

Kukáme na Arménsku zem. Od tej Tureckej ju delí hlboký kaňon rieky, ktorý dotvára naozaj krásnu atmosféru tohto kedysi krásneho a veľkého mesta. Nás dnes ešte čaká cesta do Gruzínska, teda taký je plán takže sa po asi 2 hoďkách prechádzky mestom poberáme preč.

Vracať sa späť do Kars vraj nie je treba. Do Gruzie načim tájsť na sever a v mape sme našli skratku vidiekom, ktorý je doslova prepletený úzkymi prašnými cestičkami. Dedinky sú veľmi nariedko stretávame asi iba jedno auto a niekoľko pastierov. Sem tam jama, že spodný plech buchne, ale ináč paráda. Na dlhých rovinkách jemná šotolina dovoľuje ísť aj 70 kmh i viac. Milošovi sa po určitom čase nepozdáva nastavenie pružín jeho KTM takže dávame „krátku“ servisnú kontrolu. Pri tej príležitosti som si v zadnej pneu našiel klinec, ktorý trčí z jedného zo štupľov drapáku.

Našou ďalšou zástavkou je jazero Cildir pri hraniciach s Arménskom, ktoré v mape objavil Robo pri raňajkách. Jazero je 2000 m.n.m čo je tu na náhornej plošine východnej Anatólie normálka, akurát že sa ochladilo a do cesty sa mece dajaký lejáčikčo čo je tu v Kurdistane v lete bežná vec. Búrku míňame len o vlások a tak si celkom užívame dlhé tiahle zákruty, ktoré nás vedú popri jazere. V mestečku Cildir tankujeme, čajíkujeme a debatujeme o čierňave pred nami. Z jednej strany sa vyjasňuje čo je fasa, ale domáci vravia, že my ideme aj tak do tej čierňavi ukazujúc smerom k búrke len čo sme spomenuli Ardahan. Mierime na Ardahan aspoň sme o tom na benzínke veľa debatuvali. Zobral som to fakt vážne :) lebo na odbočke do „Gruzínska“ si ja tájdem veselo ďalej do Ardahanu. Škoda! V diaľke bolo tak príjemne slnečno. Otáčam to za chalanmi vraj ideme hentam, ukazujúc na tabuľu Posof 80 km a dažďovú clonu, pred nami. Hát obliekame čosi čovraj nepremokne a ideme. Ja idem prvý, lebo som stade už vraj šiel. Už po pár km si spomínam na tietok serpentíny s vybitým asfaltom, kde sa mroží kopec kamiónov. Tuším tu pred 5 rokmi na nás s Rasťom hádzali deti z cesty kamene, ale v tak hustom daždi by nás teraz ani nevideli. Ja som si pre istotu zase nevšimol, že vbiehame do rozostavanej cesty s brodom skoro po kolená dlhým niekoľko desiatok metrov. Chvíľu predtým som si vravel, ako fasa, že ešte nemám mokré nohy. Nabral som teda do čižiem „pramenitej vody“ z Tureckých hôr, samozrejme až po okraj a so zdesením sa snažím ukočírovať moju hatatilu v tej vode. Tep 120, v mojej čiernej hrive hlásim 12 nových šedivých vlasov, ale hatatitla to zvládla, spodné prádlo tiež. Pomaličky prechádzame cez Hanak, neskôr Damal, kde míňame tabuľku rakim 2540m čo označuje nadmorskú výšku tohto prechodu Malým Kaukazom. Konečne sa začíname odpútavať od búrky, ktorá ide iným smerom, špina ena. Stojíme a kukáme na Gruzínsku zem, ktorá je zaliata slnkom.

Na hraniciach mi podráždený turecký colník čosi vypráva, akoby som sa tváril, že mu rozumiem, ale asi ho iba zmiatla moja čierna brada a tak mu Slovenky hovorím, že či terazky pre zmenu rozumie on mne. To sme si pokecali :). Prechod je vynovený, 15 min a sme vybavený aj Gruzínskou stranou a už kupujem na benzínke cigaretle za 50 centov.
Kým sme zišli do civilizácie, kde je možnosť sa opýtať na ubytovanie je tma ako v pytli. Kde budeme spať neviem, ale vraj v meste čo je tu kúsok pred nami niečo nájdeme. Blúdime tam, ako poľskí turisti v Tatrách, ale nakoniec sme našli jednu voľnú izbu v hosteli urasteného staršieho chlapa. Kde dáme mašíny sa už tiež rieši a naproti hostelu sú nám otvorenie veľké drevenie dverce na garáži. Parkovanie je tak trochu, ako hrať s motorkami tetris, ale aby si domáci s dačím neporadili ? :) Jedna izba so sprchou, klímou na 19°C za 17 € a vraj tu dole asi 100 m je ládovací servis. V reštike pýtame baľšoj šašlík z prasátka a čapované pivko. Okrem toho dostávame aj mocnú slivovicu na účet podniku.

10 deň - 9.8.2015 - skratka do Batumi

Akhaltsikhe - Khulo - Batumi - 200 km

Fúj či mi je ráno zle. Akosi poopične by som povedal. Žeby ma tak zmohli tri pivká a tri poldeci? Miloš sa tiež akosi nevie dostať z postele a tak len ležíme, ako ostátie vrecia cementu po betónuvačke. Robo vyzerá úplne v pohode a tak kým sa princezné vyspia ide do mesta, vraj je tu hore kúsok nad nami hrad. O hodinu neskôr sa pri káve v mape snažím zistiť, ako sa volá mesto, kde sme dnes prespali. Robo to včera spomínal asi aj 5 krát, ale že hovoril Akhaltsikhe? Tak to sa mi nezdá :D. Dostávam do seba kávu, v zrkadle si všímam, že som už menej „zelený“ každopádne naša rekonvalescencia trvala pár hodín.
Je už skoro obed keď vyrážame na cestu do Batumi. Z mesta sme sa vymotali rýchlo, po vidieku ideme opatrnejšie, lebo kravičky sú tu regulárny účastníci cestnej premávky, okrem nich pobehujú popri ceste ešte prasátka, sem tam kone, jednoducho zverinec. Akurát im ešte polícia nenakázala nosiť reflexnie prvke. Trochu ožívame, keď sa asfaltka mení na makadam hôrny - druhotný názov samá jama. Nenechajte sa zmiasť mapou, kde je cesta označená, ako hlavný ťah. Ono to je hlavný ťah, akurát tam ninto asfalt, teda kedysi dávno v treťohorách bol. Aspoň, že navigačne je to ok :)inde sa nedá ísť. Stúpame do kopcov, ktoré po veľa veľa serpentínach strácajú svoj lesný porast. Cesta nie je náročná, ale fakt dosť deravá. Tlmiče dostávajú riadne zabrať, ale miestnym aj mercedesom to viac menej nevadí. Vychádzame do najvyššieho miesta cesty, kde sa objavujú ľudské obydlia, akési dreveničky ba dokonca aj hotel s kuchyňou sme našli.

Tetám sme dali plnú dôveru nech nám pripravia niečo tradičné, lebo my sme nerozumeli im a oni nám už dupľom. Pripravia, ale chvíľu to potrvá. Ja s Milošom ihneď zaujímame polohu ležiaceho strelca na gauči pred telkou. Išla tam skvelá uspávacia Indická telenovela, ešte stále totiž prežívame morskú nemoc. Tety domáce nám pripravili fakt brutálnu hostinu, je to na celý stôl. Taká omáčka, hentaká kaša, mäsko, syrové koláče, kukuričný chleba, zelenina proste fakt paráda za veľmi príjemnú cenu. Nepatril som k ťahúňom dnešnej ládovačky, ale po obede nasleduje siesta. S Milošom chceme „dopozerať“ druhý diel Indickej telenoveli. Robovi sa nechce ležať a tak kým sa mi trochu preberieme ide kuknúť na okolitie kopčiská. Vraj tam našiel aj lanovku a hoci sa trochu na mašine vyváľal, aj tak to stálo za to a veru žeby sa tam dalo ešte čo to pojazdiť.
Cesta do Batumi ubieha dobre akurát sa trochu práši a obehnúť niektoré kamazovité stroje je dosť náročné. Sem tam vás dunčovia skúšajú ponaháňať ináč celkom pohoda. Do Batumi prichádzame k večeru a ani sa tam nezdržiavame a tiahneme za mesto. Robo vravel, že by tam mal byť kemp. Našli sme ho takmer za tmy. Nie je to nejaký zverský kemp, ale máme kde zaparkovať, máme kde kúpiť pivko a máme kde variť. Akurát je tu tak dusno, vlhko a teplo, že spíme len v trencliach mimo stanu i spacáku. S pivkom som večer veľmi opatrný a dávam ledva jedno, stále sa cítim, ako zvädnutá priesada.

11 deň-10.8.2015 - Stalinove mesto Gori

Batumi - Kobuleti - Samtredia - Chašuri - Zestaponi - Gori 300km

Hneď ráno sa vraciame do Batumi. Po hodine sme našli dve lodné prepravné spoločnosti. Bulhari sú zdá sa trochu lacnejší, ako Ukrajinci, ale to terazky neriešime podstatné je, že približne vieme kedy najbližšie pôjdu trajekty cez čierne more domov.
Pri kávičke v meste zisťujem, že moje zadné brzdové platničky, ktoré mi mali vydržať ešte veľmi dlho sú zodratie, ako náklaďák z Pakistanských hôr. Náhradnie mám doma na poličke. Trochu panikárim, ale Robo tu vraj má akési platničky a ihneď kukáme na brzdový strmeň jeho BMW. Miloš popíja kávičku a cez sedlo motorky prikyvuje, že to bude pasovať, tie strmene sú úplne rovnaké. Pasovalo to presne na chlp. Mám ich tam doteraz. A už aj letíme preč z Batumi. Za mestom dlhá, dlhočizná debata skerej strany pôjdeme na Kaukaz. Tak trochu nám plán hatí odchod trajektov. A tak vynecháme Omalo, alebo Abcházko. Vraj na Omalo nie. Poďme tam ukazuje Miloš na zasnežené kopčeky Kaukazu v diaľke. S Robom sa snažíme prehovoriť Miloša na pekelnú cestu, ktorá nás dnes vnútrozemím Gruzínska čaká, aby sme sa priblížili bližšie k Omalu, ktoré malo byť čerešničkou na torte tejto cesty. Tak teda ideme na Tbilisi a uvidíme.

V Kobuleti teda odbáčame a smerujeme na Samtrediu. Vraj je tu diaľnica píše sa na peknej tabuli. Ale diaľnica v pravom slova zmysle to bude až keď dostavajú aj druhý pruh. Zatiaľ sa ide iba na širokej ceste s obojsmernou premávkou, kde v pohode stretnete aj kravy. Fúka neskutočný vietor, teplý, ako Islandské horké pramene. Kutaisi míňame obchvatom a smerujeme na Zestaponi. Okrem toho, že je 40°C v tieni sme v kolóne áut, ktoré sa tu kopia. Cesta sa tu prerába, aby neskôr zvládla nápor Gruzínskej dopravy, ktorá je na hlavných ťahoch brutálna a to Vám nemusím hovoriť, ako šialene Gruzínci jazdia. Stojíme v reštike pred mestom. Z bohatej ponuky za sklom máme dve možnosti šašlík, alebo šašlík. Niečo som zjedol, ale akosi nemám chuť, zrejme ešte dozvuky z predošlého dňa.
Do Chašuri prichádzame okolo 17,00 tankujeme a pomaly začíname premýšľať, kde budeme vlastne spať. Premávka je tu fakt dosť šialená. Pomalšie kamióny tvoria za sebou kolóny áut, ktoré musia všetci za každých okolností predbehnúť. No a keďže chodia kamióny obojsmerne je trafic fakt veľmi bujarí. Plná čiara, či aj dve plné čiary na ceste majú tu v Gruzii zrejme iný význam, ako u nás, lebo tu sa cez ne veselo predbieha. Skúsime prespať v Stalinovom rodnom meste Gori kam prichádzame podvečer. Na jednej z križovatiek sa pri nás zastaví starší pán na V8 Landroveri a zdraví nás. Ihneď to využívame na otázku, kde je tu hotel. Poďte za mnou, ja vás tam zavediem. Jeho synátor je vraj majster republiky na superšportoch. Aj sa zastavil na novej litrovej Kawasaki. Hotel má fakt veľké priestranné izby a motorky môžeme dať dole za rampu. Strážia to celú noc. Stravu nepodávajú tak otváram vývarovňu na našom hotelovom balkóne. Robo mi presvetlil, aká jednoduchá je práca s jeho benzínovým varičom. Už mi opäť začína chutiť. Večer ešte po pivku a potom už vylihujeme na posteliach. Miloš študuje niečo o Ruských tranzitných vízach. Chceme sa zajtra pokúsiť v Tbilisi vybaviť tranzitné víza cez Rusko čo sa mi zdá trochu sci-fi, ale človek nikdy nevie.

12 deň- 11.8.2015 - o tranzitných vízach

Gori-Tbilisi- Stepancminda 250 km

Ráno začína rýchlym Robovým výbehom na wc. S Milošom už teda tušíme, prečo nás položili tri pivá a tri poldeci. Nebol to alkohol, ale akýsi vírus skrývajúci sa za post alkoholickú traumu. Robo sa oklepáva, že to hádam pôjde. Do Tbilisi tiahneme diaľnicou a terazky už takou naozajstnou diaľnicou. Miloš nás vedie hlavným mestom bez GPS, ako by tu bol doma, na overenie trasy stojíme asi iba jeden krát. Stojíme pred Švajčiarskou ambasádou, ktorá vydáva Ruské víza. Spolu s nami tam čaká asi 50 ďalších žiadateľov, čo už dáva predzvesť o úspechu našich víz. Prihovára sa nám Emil. Pracoval v Česku aj na Slovensku takže nám rozumie. Vraví, že ak treba tak nám pomôže prekladať. Vraj ak by sme aj dnes o víza požiadali tak nám ich vystavia až tak za 10 dní. Bez šance.
Centrom veľmi rušného mesta sa ide pomerne plynulo čo ma dosť prekvapuje, lebo som sa tranzitu mestom trochu obával. Hlavne pri pohľade na nárazníky, ktoré tu majú ťuknuté skoro všetci. Plán dostať sa rýchlo z mesta mení pohľad na klasický americký fastfoodový reťazec pri ktorom my s Milošom ihneď stojíme, ako pribití.

„Dúfam, že nás tu nebudú núkať šašlíkom“. Miloš ma upokojuje, že určite nie. Tu vraj dostaneme takmer pravý americký nazvime to produkt. Robo toho veľa nezjedol, my s Milošom sme si naobjednávali, akoby sme týždeň nejedli. Užívame si klímu, kávu a v mape kukáme na mesto Stepancminda pod Kaukazom pri Rusko Gruzínskej hranici, kde by sme mali dnes prespať. Cestou pod Kaukaz navštevujeme ešte Ananuri koplex. Hradnú pevnosť, ktorá tu kedysi strážila tranzit cez kopčiská pred nami. Je pekelné teplo. Životodárnu vodu lejeme do seba, ale aj na seba. Ideme na Pasanauri, Manaseuri a iba dúfam, že mýtus o benzínke v Gudauri je pravdiví, lebo mi to už zase svieti. Veľa motorkárov sem chodí a ako stúpame hore do kopcov chápem prečo. Nadmorská výška stúpa a v Gaudari máme už zase cez 2000mnm. Mýtus o benzínke je pravdivý takže tankujem až po okraj. Vedľa sú potraviny tak reku kúpim niečo pod zub, aby sme večer nehladovali a hádajte čo som tam našiel!? Loveckú salámu zo Slovenska. Asi sa mi cnie za domácou stravou a tak beriem celú štanglu.

Ideme okuknúť farebnú mozaiku, ktorú máme po ceste na kopci kúsok za mestom. Miloša nikde, ale stretávame tam párik Moskovčanov. On na KTM a ona na malom GSku. Boli veľmi priateľský a zhovorčiví. Hovoríme o plánoch a ceste, ktorá nás ešte čaká. Po polhodke sme pochopili, že Miloš kašle na mozaiku a už sa iste chladí niekde v údolí pod nami. Je to tu ako v Nórsku hovorí Robo na zjazd do údolia. Cesta je dosť frekventovaná, hlavne kamiónov je tu fakt veľa. V jednom momente ideme popri kolóne odstavených kamiónov dlhej niekoľko km. Miloš nás čaká pár km pred Stepancmindou.

Každý, kto sa vyberie do Gruzínska Vám povie, že kostol svätej trojice nad Stepancmindou je niečo úžasné. Pešo je to snáď na dve hoďky. Na motorkách vraj za 30 min. Ideme to teda skúsiť. Veď to dala aj Corveta na svojej cestnej CB. Prilba dole. Ideme teda do mesta, tam odbočka doľava. O chvíľu už prášime tahor kopcom uličkami, pomedzi domčeky. Miestami lietam po tých kameňoch, ako neriadená strela. Prašný a kamenný makadam strieda serpentínavá cesta až hore na zelenú pláň nad mestom, kde sa Vám zjaví Sameba Tsminda jeden zo symbolov Gruzínska. Pod nami mesto za nami Kazbeg 5030 m a skvelá vyhliadka na dobrý kemp. Vraj hentam na tej lúke, kde už sa niekoľko stanov stavia. Je tu veľa turistov, ktorý sa chystajú na výstup po ľadovci na Kazbeg. Ja iba dúfam, že nebude pršať, lebo nemám padacie rámy a cesta dole po tej hlinenej ceste lesíkom by bolo teda iné vzrúšo, alebo aj sánkuvačka.

Ak budete plánovať cestu do Gruzie toto miesto určite nevynechajte. Ten výhľad na krajinu je úžasný. Robo nám večer oznamuje malú zmenu plánu. Skoro ráno vraj ide skúsiť Omalo. Ak by šlo všetko ok, tak by sme sa mohli stretnúť o pár dní v Mestii, alebo neskôr pri nalodení v Batumi. Uvidíme.