Prezeráte si mobilnú verziu motoride.sk.
Prepnúť na PC verziu.
Pridané: 12.05.2015 Autor: satos
Čitatelia: 8086 [Mototuristika - Európa - Výlet]
Na Ukrajinu ma nepustili, tak som zamieril do Rumunska.
Na slovensko-ukrajinskej hranici prebehla colná kontrola ako vždy – ako po masle, no na pasovej mi milé a pekné žieňa hovorí, že nevie, či ma Ukrajinci vpustia.
„??? Ako, prečo, Čo?“
„Ukrajinci nevpúšťajú motorkárov“
„??? Stále nechápem. Prečo by ma nemali vpustiť???“
„Počkajte, zavolám vedúceho“
Prišiel vedúci.
„U nás nie je problém, ale Ukrajinci vás nevpustia. Asi niečo s Nočnými Vlkmi, nevpúšťajú na Ukrajinu motorkárov. Kde vlastne idete?“
„Volovec. Polonina Boržava. Idem jazdiť po lesoch...“
„Máte krosku?“
„No, je to vlastne enduro...“
„Počkajte, spýtam sa, či Vás pustia“
Po chvíli:
„Nemám pre Vás dobrú správu. Nevpustia Vás. Ak chcete môžete skúsiť, cez nás nie je problém, ale oni Vás nepustia. Včera tam dve hodiny stálo asi 15 motoriek z Čiech, vrátili ich naspäť. Na peši, na aute nie je problém, ale motorku nevpustia. Treba počkať dva-tri dni, potom to bude zas normálne.“
Medzitým prišli dvaja motorkári z Poľska (Transalp + WR250). Išli za známymi do oblasti pod Poloninu Runa. Vysvetlil som im situáciu, nevedeli pochopiť, čo sa vlastne deje.
Ideme skúsiť iný prechod.
Síce som si myslel, že to bude zbytočné, ale ja som mal tým smerom aj tak cestu. Že pôjdem do Rumunska, keď Ukrajina nič. Tak sme šli trojica.
Ďalší prechod a ja sa idem preventívne spýtať, či mi niečo naši vedia povedať, či motorky prejdú.
„Teraz išli dve motorky. U nás nie je problém, ešte sú na druhej strane. Snáď by mali prejsť. Počkajte, zavolám.“
Po chvíli:
„Tých dvoch vracajú naspäť. Nevpúšťajú motorky. Asi je nejaký motorkársky zraz na Ukrajine a oni preto nevpúšťajú motorky. U nás môžete ísť, ale oni vás vrátia naspäť.“
(Keď som prišiel domov, našiel som článok, že Poliaci robili tiež nejakú „víťaznú jazdu“ a z Bieloruska na Ukrajinu ich nepustili...)
Hovorím Poliakom, „Poďte do Rumunska, na Ignis“.
Že nie, majú to potom ďaleko domov. Už teraz prešli 600 km. Otáčajú to do Poľska, ja na Rumunsko.
Cestou mi v hlave brnká pasáž od Alchymistu: „Ja som starý, poverčivý Arab a verím prísloviam svojho kraja. Jedno z nich hovorí:
-To, čo sa stane raz, sa už nikdy stať nemusí. Čo sa však stane dva razy, isto sa stane aj tretí raz.-“
Dával som si to do súvislosti s „nepríjemnosťami“ na ceste. Pred Vranovom n/T jedno auto skoro zrušilo iné auto, čo išlo predo mnou. Ak by sa tak stalo, ja som bol hneď „na rade“.
V Snine ma jeden debil takmer autom zostrelil. Ak by sa bol spamätal o pol sekundy neskôr, jeho krásne BMW by asi bolo od mojej krvi. Musím byť v strehu.
Ale žeby sa to príslovie týkalo aj prekročenia hraníc s Ukrajinou, to ma nenapadlo. Veď som to už ani neplánoval.
Motám sa s tou mojou navigáciou, ale konečne som už v Maďarsku. Z ničoho nič predo mnou tabuľa a na nej Záhony, prechod na Ukrajinu.
Mal som tip, že mám ísť na Záhony, že tam ma asi vpustia. A keď som si predstavil tú maďarskú rovinu a ani som nemal žiadnu prípravu na Rumunsko, smer Záhony.
Na Maďarskej strane odstavujem moto a idem za mladou v uniforme, spýtať sa na situáciu s motorkármi.
„Môžme hovoriť anglicky?“
„Nem“
„Hovoríte rusky?“
„Nem“
Nepriestrelná. Ale pani, čo prechádza hranicou ako ja, na mňa rusky, že čo potrebujem, ona to preloží.
Vysvetľujem situáciu, pravdivo opisujem a že či mi nemôže preveriť, či prejdem. Mladá v uniforme je z toho mimo. Tetka mi nakoniec hovorí, že mám ísť, veď keď tak, tak ma vrátia.
Idem.
Pri vstupe na Ukrajinskú stranu dostávam obligátny biely lístok, ale už tam nenapísal YAMAHA, ako obyčajne, ale MOTO. A riadne to zvýraznil (vojak so samopalom).
Dievča v búdke začína maturovať. Začína telefonovať a vypytovať sa ma, kde idem, načo... Prichádza ďalší a že so mnou chce hovoriť náčelník.
OK.
Ale moto mám cúvnuť dozadu.
No, ak by mám nejaký cruiser, nie je šanca. Tak sa prepchám cez škulinky a odstavujem moto na mikro odstavnej ploche. Ideme za náčelníkom.
Teda, náčelník. Mladá, pekná. Vedel by som si ju predstaviť hrať aj inú úlohu.
Maturuje nad mojím pasom (cestovným). Študuje predošlé víza, telefonuje a kamsi odbehuje. Listuje hore-dole. Diktuje moje vstupy na Ukrajinu (inak, bol som tam pred týždňom, aj dvoma).
A že načo idem na Ukrajinu...
Jazdiť po lese...
Ideme na to. Otázky. Tie „riadne“ otázky.
„Prečo idem tadiaľ, keď normálne chodím iným prechodom“
„Z fleku odpovedám. Klamem, jasné. Vymýšľam, že som chcel ísť cez Rumunsko hore, ale už je veľa hodín, tak si to tadeto skracujem...
Lenže v momente, jak začnem s odpoveďou, zarazilo ma to. Fakt ma to prekvapilo. Zaujala polohu tela, sústredenie na mňa... Ona je školená! Školená, aby spoznala klamára! Teda, dostalo ma to. Toto som nečakal. Možno to boli len dve sekundy, kým som to spracoval a začal si na seba dávať bacha. Stačilo jej to aby ma „odhalila“? Neviem. Ale získala si môj rešpekt.
Mal som s odpoveďou počkať. Dve-tri sekundy. Už by som jej potom ani neklamal. Nie zo strachu, že zistí, že som jak posratý klamár, ale z „určitej“ úcty k nej. Klamstvo by som možno aj zakryť dokázal, ale voči určitým ľuďom si takéto niečo ani nechcem dovoliť. Kľudne by som jej povedal pravdu a z mojej strany by to bolo férové.
Inak na ďalšie otázky som ani o klamaní uvažovať nemusel. Ak by ma pustili, plán som už mal nový: Rachiv, Hoverla, Petros...
Žiaľ, z jej strany to férové ani nemohlo byť. Bolo na nej vidieť, že to čo robí, robiť musí. A tak na mňa vytiahla Zákon, že ak idem na dva dni, musím mať hotovosť 250€.
Gúľam na ňu oči. Hovorím, že mi stačí 3€ na večeru a 10€ na ubytovanie. Že nejdem kúpiť auto, že 250€ určite nemám. A vyťahujem z vrecka prachy a začnem rátať. Ona aj môj sprievod čumia na asi ich mesačný plat na stole. No, ale málo.
Skúšam „fintu“ a hovorím, že keď tak, tak idem iba na jeden deň (v kufri motorky ešte nejaké prachy mám, ale som ticho).
Zas pozerá do počítača, na nejakú tabuľku (z tabuľky to určite nemala, „potajme“ som to tam hľadal) a nesmelo hovorí, že keď tak, tak na jeden deň potrebujem 200€. (furt na mňa veľa)
Pozerám na ňu, veď je 17:00. Do pol noci 200€?
„Hej, taký je zákon“ A že či mám kartočku.
„Mám“.
„Skoľko na nej dengi?“
„Mnogo“
Tak, že si mám ísť vybrať peniaze z bankomatu a potom môžem ísť.
Nie, nie, hovorím. Nebudem tu šaškovať. Idem míňať peniaze do Rumunska.
Bolo mi jasné, že potom by asi prišla nejaká prehliadka mňa, motorky... Do nedele by to asi stihli...
Dala mi nejaký papier a ja som sa pobral späť do Maďarska.
Sprievodca mi hovorí, že dnes tu nie som prvý zo Slovenska. A na papieri mám číslo 2...
Ešte na maďarskej strane mi odmeraný colník dá do ruky papierik. Pochopil som, že ho treba asi vypísať. Ale papierik v maďarčine a ja nemám ani písacie potreby. Jeho kolegyňa mi požičiava pero a len krúti hlavou, že čo to odo mňa ten človek chce. Pomáha mi to vyplniť, prekladá do ruštiny, čo mám písať...
Ok, som v Maďarsku. Asi dve hodiny v prdeli. Smer Rumunsko. Ponáhľam sa.
Cesta ubiehala, až na hrdličku v Rumunsku, ktorá mi vletela do cesty a ak sa neuhnem, som s Rabdzim 1:1 (Rabdzi zostrelil prilbou holuba v Prešove). Dúfam, že to bola tá tretia dopravná nepríjemnosť. Arabské príslovie naplnené, už bude všetko OK.
Nejdem až do Baia Mare, začína sa stmievať. Zostávam v Satu Mare. Prvý hotel (z navigácie) nefunčný, asi ešte od 89-teho. Ale druhý vyzerá fajn. Hotel Aramia. V hotelovej reštaurácii ešte stíham objednať riadny kus mäsa a potom idem na nočnú obhliadku mesta.
Mesto fajn,, vysvietené, stánky s obrovskými kusmi pečeného mäsa... Mám dnes aj dosť odjazdené, tak sa len tak „šourám“.
„Cigarette, cigarette?“
Viacmenej periférne vidím, že sa ma niekto snaží „kontaktovať“. Ignorujem.
„Cigarette, cigarette?“
Furt ignorujem. Až to začína byť smiešne, jednoznačne ma oslovujú. Už až prichádzajú ku mne.
OK. „Cigarette NO. No cigarette“.
Jedna mladá a jedna stará tlačiaca kočík s malým deckom.
Jasne, že o cigarety nejde. Nemáme žiaden spoločný dorozumievací jazyk, ale základné slovíčka sa nájdu.
Že či chcem ficken.
„S tebou?“ Pozerám na mladú.
„Hej, so mnou“. A nahadzuje úsmev. (profesionálny, ale fakt pekný úsmev)
Odmeriam si ju zhora dole, zdola hore. Cigánka, ale celkom pekná, štíhla, ksicht pekný, čistá, žiadna vymetačka košov. 15 asi mala, ale či mala aj 18, to pochybujem.
„Jaká cena?“
Stará nahodila nejakú cenu. Rumunsky. Nerozumel som ani „f“.
Stará zo seba vypáčila sumu, v angličtine. Van milion.
„One milion, lei?“
„Van milion“
To vychádza cez 200 000 €. Takú hodnotu teda nemáš, moja zlatá.
Furt, jak pozriem na mladú, nahodí ten svoj krásny úsmev.
„Koľko Euro?“
Nevedeli sa dohodnúť. Furt rumunsky. Ukazujem na prstoch, počítam, snažím sa dopracovať k nejakému výsledku. A bavím sa. A vidím, jak stará sleduje moju kapsičku za opaskom...
„Ten? Ten euro?“
„Hej, ten evro“.
„Ten euro and ficken with you?“ Overujem si to u mladej (tá automaticky nahadzuje úsmev, jak na ňu pozriem)
„Hej, Ten evro, ficken, hotel“
Taká zľava! Z 200 000 na 10 €. No nekúp to!
OK, hovorím.
Volajú ma, že ideme na kávu.
A to už ja, že nie, nie, kava No. Ficken.
Nevedia ma presvedčiť, aby som s nimi išiel na kávu. Teda súhlasia, ficken. A že mám dať many.
Vysvetľujem, najprv ficken, potom money.
Nechcú to pochopiť. Stará už pomaly kričí, vyťahuje z vrecka nejaké peniaze a ukazuje na decko v kočiari. Proste chcú prachy.
Ja trvám na svojom. Najprv ficken, potom prachy.
Niečo sa radia a kapitulujú. Mladá mi ešte naposledy venuje úsmev a máva mi na rozlúčku.
Fajn, pobavili sme sa. Mesto je to pekné, ľudia srandovný. Zajtra ťahám na Ignis.
Ako som spomínal, na Rumunsko som nebol pripravený. Jediné, čo som vedel, že Landal tam má nejakú trasu (na Motoride), ale čo-kde, nemal som predstavu a o Ignise som vedel, že je treba ísť do Baia Mare, pamätal som si nejaké video o výjazde na Ignis, a nemal to byť žiaden ízy výjazd a ešte aj cesta (výjazd) bola kdesi zastrčená, za nejakým domom. A možno sa mi aj plietli nejaké veci dokopy. Skrátka, išiel som úplne naslepo.
V Baia Mare natankujem a našiel som fajn mapu (1:300 000). Chlapca pri pokladni sa pýtam, že kadiaľ na Ignis. Ten je trocha z toho zmätený, tak rozbaľujem hneď mapu a strkám mu ju pod nos. No, kde sme, to našiel, Baia Mare, riadny výkon. Ale hovorí mi, že nevie kadiaľ na Ignis a že Ignis je toto všetko a ukazuje na oblasť na mape.
Faktom je, že na mape je nápis, nápis nejakej oblasti, Mtii-Ignis.
Ja vôl. Zas som to pobabral. Ignis nie je kopec. Výjazd na Ignis bude asi výjazd na nejaký kopec v oblasti/pohorí Ignis. Chlapec ma teda presvedčil.
(Stačilo otočiť list mapy...)
Tak sa ho pýtam, kde mi odporúča, aby som šiel.
Ukazuje nejakú dedinu na mape. Že tu je to dobré...
No, nezdá sa mi to. Vidím aj oveľa hlbšie cesty smerom do lesa/pohoria/oblasti. Niektoré „jemne“ prepojené lesnými cestami, dalo by sa prejsť cez hrebeň na opačnú stranu.
OK, vyberám si svoj cieľ sám a idem.
Ide to pekne, prostredie fajn a keď náhle končí asfalt a začína „normálna cesta“ (lesná) – rampa. Teda, som myslel, že Rumunsko je „otvorené“.
OK, skúšam ďalšiu odbočku. Pekný šotolinový výjazd. Aj si musím dávať bacha. No po pár sekundách vidím, že je to len cesta k nejakému domu na samote. Takže otáčam.
No to ma už zaregistroval strážca majetku, obrovský pes. Presne taký, akého som si predstavoval z čítania cestopisov o Rumunsku. Proste obluda.
Otáčam, ale som stále v kopci a ešte aj koľaje.
Obluda už je pri mne.
Neviem ísť rýchlejšie, zjazd nie je ízy.
Obluda pobehuje okolo mňa, urputne breše, raz z sprava, ihneď zľava.
Už cítim, ako sa mi zakusuje do lítka, ale vlastne ešte nie. Ani naň nepozerám, nechcem ho nijak provokovať. Pomaly schádzam.
Zrazu je ticho. A ja určite nie som v jeho žalúdku. Prežil som. Volím ďalšiu odbočku.
A myslel som si, že som so psami „za vodou“. Veď len brešú, nehryzú. Mýlil som sa.
Paráda. Toto vyzerá byť na dlhšie. A zas Y odbočka. Kam teraz? Vpravo počujem zvuk ostrého endura. Nevie sa vyhrabať z čohosi. Idem mu pomôcť.
Hneď aj lokalizujem cieľ. Vľavo v lese. Odstavujem moto a idem tlačiť. Ale najprv musím vôjsť do lesa. A nechápem, čo vidím.
Chlapec s endurom na svahu. Medzi stromami. No, ale ten svah. 100% stúpanie. Jak tam vyšiel? Nad ním, ale už skoro na vrchole, ďalší.
Endurista sa nevie rozbehnúť smerom hore. Nečudujem sa. Idem k nemu, ale fakt musím ísť po štyroch. Vyštverám sa až takmer k nemu a kričím naň, či potrebuje pomoc.
Že nie.
No, asi chápem, chce to zdolať úplne sám. Ale nadvihne zadok motorky a posunie ho hore. Potom nadvihne predok motorky (fakt ľahká mašina) a posunie ho hore, no pritom mu zadok spadne zas dole.
Už sa na to nemôžem pozerať a nejak sa dotrepem k nemu a pomáham mu. Podarí sa nám „zastabilizovať“ motorku a on si sadá, štart a skúša to ísť bokom hore. Ja tlačím, lebo sám sa nevie rozbehnúť.
Podarilo sa. A za odmenu ma zatrepal hlinou.
Po pár metroch skončil zas. Ale postupným tlačením, driftovaním... posúva moto hore. Aj svah už tam nie je tak drastický. Nechávam ho. Idem svojou cestou.
Mne začína jazda v rozprávkovom prostredí. Užívam si to.
Prvé blato však dáva tušiť, že hore to asi bude ťažšie prejazdné. Hej, tak je. Cesta sa mení na potok.
Spiatočka a volím ďalšiu odbočku. Až pokiaľ sa zas cesta nemení na les.
Hovorím si, že sa nebudem nikam plašiť, užívať si samoty, prostredia bez ľudí a ich pľuvancov a sopľov na mestských chodníkoch, proste celý deň sa tu len tak „bezcieľne“ flákať.
Tak stále jazdím po odbočkách po konečné, kde sa cesta končí, alebo mení na čistý enduro prejazd.
Nasledujem červenú, asi turistickú značku a dúfam, že ma dovedie na nejaký vrchol, hrebeň. Cesta po červenej sa však stále „pritvrdzuje“, až dôjdem do bodu, kedy musím zvážiť, či sa pustím do ostrejšieho výjazdu. Idem peši a zhodnocujem situáciu.
No, motorka to dá určite a ja si trúfam tiež. No na úplný vrchol je to ešte dosť ďaleko a ak takýto výjazd by mal byť až úplne hore, bez prestávok to asi nedám. A či bude miesto na prestávku a nový rozbeh? Dokonca sa objavuje potôčik na ceste.
Schádzam späť k motorke a rozhodujem sa, že nejdem. Že sa môže stať, že sa budem musieť vrátiť a budem mať ešte väčší problém zliezť dole. Nestojí mi to za to, riskovať 400 km od domova. A úprimne, takéto lesné výjazdy doma nájdem kdekoľvek. Prečo by som mal riskovať práve tu?
Počujem dunenie. Asi nejaký ťažký lesný stroj ide hore. A ja mám motorku na ceste, neobíde ju. Musím rýchle dole.
Aha, ako sa zvuk približuje, nie je to jeden zvuk, ale viacej naraz. Skupina endúr. A už aj vypaľujú po ceste nahor. A v čele môj kamoš, čo som ho tlačil. Zdravíme sa, úsmev. Asi 7-8 endúr. A vidím, ako idú. Hádže to s nimi, driftuje, všetci v kuse hrabú. Nehovorím, že majú vyslovene problémy, ale úplne čisté to nie je. Asi tak som si predstavoval, že by som to dal ja. Lenže, oni majú o 100 kíl ľahšie motorky. Nejdem.
A tak jazdím a robím takú pavučinu z prejdenej trasy. Ale, všetkého sa raz preje. Otváram mapu a študujem nejaké zaujímavé miesta. Čosi nachádzam, nejaké zaujímavé výhľady popri ceste. Idem pozrieť.
Z poza jednej zákruty vybehne oproti enduro. Zastavujeme a dávame sa do reči. Neviem, či sa stratil, ale oddelil sa od svojej skupiny. Pýta sa ma na cestu ďalej, odkiaľ idem.
No, tak pre mňa nepriechodná, ale ty..., ale cesta tam vlastne nie je...
OK, ďalej tiež nejde. A že teraz ide na vrchol Pietroasa (1200 mnm).
„A je tam nejaká cesta? Vyšiel by som aj ja?“
„Hej, vyjdeš“
„Berieš ma?“
„Jasné, poď“
„Dochádza mi voda, dá sa niekde po ceste kúpiť“
„Nie, ale napi sa z mojej“ a dáva mi hadičku zo Sahary.
„Ále, nie. Naberiem si z potoka“
„Hej, v tom potoku je dobrá voda“
Nabral som si. Nevyzerala zle. Žiadne mikroorganizmy som tam nevidel. Len zopár organizmov. Snáď až tak smädný nebudem. Ideme.
Zavesil som sa za neho. Celkom nám to išlo. Furt sa obzeral a ja furt za ním. Som tušil, že som makač. Aj za endurom stíham.
Za jedným brodom sa zastavil na cik pauzu.
„Nejdem rýchlo?“
„Nieeee, tak akuráát, v poho. Ty normálne jazdíš rýchlejšie, čo?“
„Hej, o dosť.“
Moja radosť zo mňa, ako enduro jazdca za zmenšila.
A hovorí mi: „Neviem, či ideme správne, až tak to tu nepoznám“.
„OK, o nič nejde...“
Zastavili sme sa pri nejakých drevorubačoch a asi sa pýtal na cestu. Už z posunkov som tušil, že to asi nejdeme dobre. Ale nič, Csaba to natočil a ideme hore.
Začala kamenná cesta. Nič udusené, voľné kamene. A aj dosť veľké. Csabu to občas niekam hodilo. Ale išiel. Zadná guma riadne široká a takmer úplne podhustená. Hmotnosti motoriek ani neporovnávam.
Fakt som sa snažil. Ustál so riadne šupy a pohadzovanie motorky. Dalo by sa aj zastaviť a trocha sa predýchať, ale Csaba sa furt driapal hore.
Ja už som mlel z posledného a Csaba konečne zastavil. Motorka mi zdochla na dvojke, už som ani neodspojkoval. Konečne stojím.
Zas mi núka cigaretu. Zas nechcem. No cigarette. Každý deň toto isté.
Pozeráme pred seba a hovorí mi:
„Ty už ďalej neprejdeš.“
„Hej, vidím, toto už nie je pre mňa“
„Sorry, nevedel som“
„OK, ale ide to na Pietroasu?“
„Hej, malo by to byť ono.“
Ešte pozeráme mapu, kde to som chcel ísť pôvodne ja. Dáva mi ešte tip na riadne kľukatú ceste, aj keď asfaltovú, volá sa to tam Pasul Gutai. Nie je to ďaleko.
Len tak mimochodom sa ho pýtam na Ignis. To už sme mali otočenú stránku na mape.
„Igniš? Tu je. Ide tam cesta. Tam vyjdeš.“
TAK PREDSA. IGNIS EXISTUJE!
Naznačil mi, kde by mala byť cesta, na mape nebola. Rozhodne idem tam. Ignis musím dať! Preto som tu!
Lúčime sa, Csaba pokračuje. Ešte len po pár metroch mu asi 3x zdochýňa motorka, ale bojuje ďalej. A furt ešte počujem ryčanie a túrovanie. Asi to tam nemá jednoduché.
Ja nestrácam čas. Na benzínke ešte kupujem vodu a smer Izvoare a potom niekam na Ignis.
-Rumuni ho čítajú/volajú Igniš-
Prejdem Izvoare, hľadám nejaký „vhodný dom“, a za ním cestu. Nič. Pokračujem a cesta sa mení na super lesnú cestu. Na pravo zbadám tabuľu: Drum Auto Forestier, Igniš. Teda, to bude asi tu?
Davaj hore.
Skutočne pekný výjazd a jak vyjdem von z lesa, už vidím aj vrchol Ignisu.
Samá pohoda. Celý výjazd nebol nijako ťažký, trochu klamenistá cesta pod vrcholom, ale celé som si to v pohode dal na dvojke. (a vôbec nebola podtočená – ak by Fonzy niečo namietal).
Hore: „Nekonečno na n-tou, prorostlé konstrukcí“. Tri veže, dosť „industriálne“ miesto. Žeby nejaká samota, preč od civilizácie, to teda nie. Ale som tam sám, tak mám trocha kľud.
Až do chvíle, keď za nezjaví DR-ka a Transalp.
Dvaja Rumuni na výletíku. Jeden býva hen opodiaľ. Pneu skôr cestné, na Transalpe už aj na konci životnosti. Ale sú tu.
„Poznáš to tu, čo? Keď len tuná bývaš.“
„Hej, už sme tu raz boli na piknik s rodinou.“
No, väčšinou človek nepozná to, čo má pod nosom.
Veľmi sa nezdržali, vraj na dnes hlásia hroznú búrku, tak idú domov, aby nezmokli.
Mne je to jedno, ja to domov asi nestihnem. Je mi jedno, kde zmoknem. Ja som sa tam zdržal trochu dlhšie.
Čo teraz?
Odporúčali mi po zjazde z Ignisu ísť do prava, vraj super lesná cesta. A potom sa napojiť na už spomínaný ťah Pasul Gutai. Dá sa tam niekde vraj aj prespať...
Tak tá lesná cesta, zážitok. Šotolina... Užívam si pohodu. Po vyše 10 km sa napájam na ten kľukatý asfalt. Asfalt síce nemusím, ale tie kľuky. Celkom to išlo. Ale poviem pravdu, furt klopiť doprava, doľava, doprava, vracák... Normálne ma to prestalo baviť a po cca 14 km sa zastavujem pri malej odbočke, skúsim čo tam. Nejaké luxusné hotely, ale neubytovávam sa tam, je to ponorené v lese, bez výhľadov. Začínam však riešiť, ako to bude zajtra, kadiaľ vlastne pôjdem domov.
Ideálne by mi bolo prespať v Sighetu Marmatieri a ráno sa pokúsiť o prechod na Ukrajnu. Snáď už by ma mohli pustiť.
Študujem mapu a zaujme ma odbočka z dediny Mara na smer Izvoare. Celkom tých ciest tam vyzerá byť viacej a ak budú asfaltové, mám to tak na hodinu do Blidari, kde mi odporúčili kamoši hotel. Časovo ako tak, aby som už nedorazil po tme.
Idem.
Zas nekonečné zákruty po Pasul Gutai, ale celkom si to teraz užívam. V dedinke Mara nachádzam takú nenápadnú odbočku. Stojím a maturujem, či je to tá správna, či ísť ďalej. Pribehne miestny a rukami naznačuje, že drží motorku a pravým zápästím pridáva a pridáva.
„Izvoare?“ a naznačujem smer.
„Izvoare“
„Gut?“ (akože cesta)
„Gut“
Trochu viac pootočím zápästím a viac pustím spojku, nech sa teší.
Začala šotolinová cesta ale za malú chvíľu betónka. A riadne kvalitná. Paralelne ide polňačka, kto by mal záujem. Nahadzujem svižnejšie tempo, ale betónka končí a začína skutočne nádherný úsek. Zastavujem pod nejakým kamenným múrom a nechápem, čo tu kto toto robí. (Landal tvrdí, že tam bude priehrada)
Neviem sa nabažiť tej cesty, ale slnko mi začína zapadať a ja nechcem ísť po tme. Ak by som tu ostal ležať na ceste, asi by našli len moje DNA v hovne medveďa. Takže „rozumné“ tempo, ale len mikrozastávky.
Po cca 20-tich kilometroch vidím nejaký novší penzión. Ak tu aj varia, určite zostávam spať v tejto divočine. Som až do špiku kostí presiaknutý touto nádherou.
Spomaľujem, oproti mi vybehne tmavý bastard (pes). Za ním biely. Asi zlatý retríver a asi šmahnutý slovenským čuvačom.
To už poznám. Len brešú. Dvaja chlapíci stoja opodiaľ. Neviem, či patria k penziónu, tak idem pristaviť bližšie k penziónu. Bastardi brechajúc za mnou. Už zastavujem a ten biely ma sekol za pravé lítko a tváril sa, že to myslí vážne. Zoskakujem z motorky na ľavú stranu, motorka padá.
-vulgarizmy-
Totálne nasratý. Zvažujem psa zabiť, no majiteľ naň kričí a rozzúrený debil sa mení na prítulného havka.
-vulgarizmy-
Konečne jedného napadne pomôcť mi zdvihnúť motorku a furt sa ospravedlňujú. Seriem na nich. Ani ma nenapadne tu zostať. Štartujem a tmavý bastard chce tiež svoj diel mäsa z mojej nohy. Ešte mi prebleskne hlavou, že zastavím a …, kašlem na to, trochu pridám plyn. Nažer sa prachu.
Som riadne rozladený. Noha nie že bolí, ale štípe. Neviem, čo ten bastard pestuje v papuli. Po cca 2 km som na známej ceste a smerujem do Blidari, hneď beriem prvý hotel.
Obzerám na izbe ranu, neviem, či sa zahryzol, nezahryzol. Je tam modrina. Červené a čierne „bodky“. Nájdem v lekárničke nejaké dezinfekčné utierky, trocha to vyšúcham, ale nejdem to ďalej riešiť. Dúfam, že telo si s tým poradí.
Súčasťou hotela Lostrita sú aj chovné nádrže pstruhov, takže na večeru pstruhy a do pol noci sa flákam pomedzi rybníky. Som v stave nejakej dichotómie. Z tela mi vyžaruje na povrch stav blaženosti, radosti a úžasu z dnešného dňa, z trasy Mara – Izvoare... A do toho všetkého mi serie pes.
Ráno ešte zvažujem, že 2-3 hodiny by som sa v tej oblasti ešte povozil, na druhej strane je tu strašiak dažďu, čo má byť v nedeľu poobede.
Takže, navigácia ukazuje 375 km domov a ja vyrážam.
Celkom svižne. A celkom to ubieha. Až na okamihy, keď navigácia si mýli rýchlejšiu trasu s pomalšou, kratšiu s dlhšou. Redefinujem navi, reštartujem. Nepomáha. Garmin je na samostatý článok. ...nejaké obrázky v galérii.
Som na SK, Slanec. Odtiaľ by som vedel spraviť 50km offroad až takmer domov. To by bola sranda. Ale rozhodujem sa ísť na Košice a robím dobre. Nad lesmi prší.
Asi 5,5 hodín cesty aj s prestávkami.
Celkovo cca 1060 km, niečo pod 200 z toho off road.
Žiaden problém s angličtinou u „mladých“ ľudí.
Chodci na prechodoch sú väčší páni ako v Čechách. Bacha na to, idú tvrdo na cestu.
Celkovo, „európsky“ štandard v ničom nezaostáva za naším.
Všetko platené kartou.
Ak by PeterYAMAHA potreboval info: Do Rumunska nie je potrebný pas. (Cestovný pas)
Poďakovanie:
Ďakujem slovenským pohraničiarom (colníci/policajti). Neviem, či ich prístup a ochota bola len profesionálna, no vyzerala skôr ľudsky a úprimne. Bol som fakt milo prekvapený.
Pridané: 12.05.2015 Autor: satos Zdieľať
© Copyright 2001-2024 Motoride.sk | ISSN 1336-6491 | info@motoride.sk | Podmienky poskytovania služieb. | RSS:
Obsah stránok MotoRide.sk je chránený autorským zákonom. Kopírovanie v akejkoľvek podobe bez súhlasu je nezákonné.
Počet návštevníkov Dnes: 164876 | Včera: 200629