Maniva 2013 2/2

Tak, Croce Domini. Je 12:25, cieľ splnený, počasie aj žalúdok držia. Dám teda ešte Gáviu??? Je to ďaleko, plán šialený, sám neviem. Zídem do Brena, dolinou na Edolo, a uvidím. Buď až na Gáviu, alebo aspoň Vivione. Klesanie a vykrúcanie do Brena nemá konca-kraja,ale som rozhodnutý všetko stihnúť. V doline zisťujem, že hlavná cesta smerom na Edolo je už vybudovaná hodný kus, a končí vlastne až vo Forno Allione, zhodou náhod na križovatke, kde sa musím rozhodnúť: Vivione, alebo Gávia? Urobím jeden nerozhodný okruh po kruháči, a vzhľadom na čas, ušetrený rýchlostnou cestou, sa rozhodujem pre Gáviu. MUSÍM tam byť...nasleduje svižný presun do Edolo, a následne do Ponte di Legno, a aj výstup na Gáviu je nečakane rýchly, vzhľadom na to, že je august.

V sedle rušno, ale pauza na Gávii byť musí. Dávam neskorý obed v Rifugio Bonetta (slušné špagety), ktorý ma doslova nabil, (začal som s tým už včera na Passo Duran – obedovať na poludnie, týmto činom a dňom som po všetkých tých rokoch skončil s jazdením o hlade!), a tak sa spúšťam naspäť do Ponte di Legno... zanedlho pred Monno prichádza ďalšia dilema: odbočiť z SS42 na Monno, a urobiť zas úchvatný hrebeň Passo di Foppa – Passo di Guspessa?! Je už pokročilé popoludnie, poznám otravný presun z Aprica do Édolo, ale aj tak asi 10m pred križovatkou v duchu hlasujem ZA, a odbočujem!

Nekonečné serpentíny z Monno na Passo di Foppa trvajú oveľa dlhšie než som čakal, ale cesty späť niet. Pokračujem hrebeňom na Passo di Guspessa, pár krízoviek (idem po vonkajšej strane cesty...) je ale kompenzovaných nezabudnuteľnými výhľadmi do doliny Valtellina a na náprotivné končiare Bernina Gruppe.

Z Guspessa na Passo Aprica ich vystriedajú výhľady na hrebeň Bergmaskanských Álp, a „získavam“ ďalší časový sklz pri klesaní v beznádejnej kolóne do Aprica. Odtiaľ rýchly presun do Edolo, Breno, kde začína divoký výstup napäť na Croce Domini...tu už rátam sekundy, pretože by som nerád prišiel o večeru, a ešte „neradšej“ by som šiel čo len kilometer po tme! Na Croce Domini ani nezastavujem, na magickom Golleto di Cadino len na pár sekúnd kvôli povinnej fotke, a daváj, dolinou cez Goletto Gaver, smer Bagolino. Tiež som si myslel, že to bude trvať kratšie, ale tie kilometrovníky ubúdajú pomaly. Popod Bagolino už len obchvatom (Bože! Kedy budem mať čas ísť zasa cez toto unikátne historické horské mestečko, notabene tam zastaviť a pokochať sa?), ešte 8km serpentín, a už aj stojím na vyhliadke nad jazerom Idro...

ZVLÁDNUTÉ! 12 hodín v sedle, šialených 330km a 15 passov za mnou!! Takto to má byť, takto to mám rád, a môžem aj sám. Na druhej strane – vydalo by to s malými zachádzkami aj na 3 dni jazdenia, takže vlastne sám neviem, či to takto naozaj má byť.

Streda 21.8.2013 presun do Sankt Johann

Ponte Caffaro, Tione di Trento, Pinzolo (kolóna), Madonna di Campiglio (lanovka na Brenta), Passo Campo Carlo Magno 1682m, Dimaro, Malé, Revo (SS42), Fondo, Passo di Mendola 1360m, Eppan, Bolzano, SS508 Val Sarentino (Sarntal, 22 tunelov ako Gorges Daluis), Sarnthein, Penser Joch 2212, Sterzing, Brenner Autobahn, Innsbruck, Worgl, Sankt Johann in Tirol – Hotel Tirolerhof. 365km

Ubytovanie v Ponte Caffaro mi končí, včerajškom bol môj cieľ nielen splnený, ale aj ďaleko prekonaný. To však neznamená, že sa idem flákať. Po raňajkách smer sever, a tiež až na križovatke v Tione di Trento sa rozhodujem, že na sever pôjdem priamo, po SS239 cez Madonna di Campiglio, resp. sedlo Campo Carlo Magno. Cesta ubieha nečakane svižne, keď tu asi 5km pred Pinzolo dorážam na koniec kolóny. Tipujem nehodu, ale keďže nemám času nazvyš, opatrne kolónu obieham...žiadna nehoda, jednoduco Pinzolo nemá šancu prepustiť také množstvo dovolenkárov na autách, čo smerujú do Madonny di Campiglio!

Pri stúpaní do sedla obdivujem bralá Brenta Gruppe po pravej ruke, a v „Madonne“ sa spontánne rozhodujem vyjsť kabínkou na hrebeň..! Motorku drzo odstavím v zákaze až pri dolnej stanici kabínky , na otočku kabínkou na Monte Spinale (2093m) hore, pár fotiek, kabínkou dole, a už aj pokračujem v jazde. Užívam si zvláštny fenomén: napriek tomu, že je vrchol letnej sezóny (polka augusta v Taliansku!), cesty okolo poludnia sú takmer úplne prázdne! Popri horských cestách parkujú stovky, ba tisíce áut, ale všetci sú teraz niekde na turistike. Jazda do doliny do Dimaro, a následne cez Malé a Revo, až na Mendelpass, je neskutočným zážitkom, najmä po tom, čo sa pred Cles odbočí doľava na pokračovanie SS42: kvalitný nový asfalt, nekonečné, ale široké zákruty, úžasné výhľady, žiadna premávka (ani v obciach!), a to platí až na Mendelpass, ktorý poznám iba ako beznádejne preplnený!

Takže nielenže som ušetril čas, ešte som si aj kvalitne svižne zajazdil, úplne bez stresu! Dušu mám na mieste, viem, že Penser Joch stíham! Hop teda z Mendelpassu na Bolzano, v Bolzane sa orientujem jednoducho podľa slnka, vidím zhruba, ktorá dolina môže/mala by/musí byť Sarntal (smer Penserjoch), značená odbočka jednoducho musí prísť! Po čase malých nervov a zopár „talianskych“ križovatkových scénach je vytúžená odbočka nájdená, a začínam otvárať plyn i hubu: Penser Joch som navštívil doposiaľ iba zo Sterzingu, na otočku, ale nástup z Bolzana, to je iná káva! Ono sa to nezdá, ale z Bolzana je to takmer 2000 výškových metrov (nemá ani Bonette!), a hlavne vstupnou bránou do doliny je brutálna roklina, podobná Gorges Daluis, napočítal som počas jej prejazdu tuším 22 tunelov! Podo mnou sa už ale stavala nová, rýchlejšia cesta s menším počtom oveľa dlhších tunelov, tak sa poponáhľajte!

V sedle Penser Joch si dávam neskorý obed, príjemným prekvapením sú opäť normálne veľké porcie, zaplatiteľné ceny, a tiež sa neúčtuje debilné nezmyselné „coperto“! Sme síce ešte v Taliansku, ale už tom tirolskom...zostup do Sterzingu, a cez Brenner (z časových dôvodov po diaľnici, aj keď aj obyčajná neplatená cesta je normálne značená) a Innbruck rýchlo do Sankt Johann in Tirol, lebo už je večer!

Štvrtok 22.8.2013

Sankt Johann in Tirol, Fieberbrunn, Griessenpass 963m, Saalfelden (zápchy), Maria Alm, Filzen-Sattel 1291m (semafóry), Dienten, Dientener Sattel 1357m, Bischofshofen, A10, Altenmarkt in Pongau, Schladming, Liezen, A9 (omylom), Rottenmann, šotolinky na hrebeni, Trieben, L713 Kaiserau 1000m, Admont, národný park Gesäuse, Hieflau, Gams, Wildalpen (dolina Salza), Gusswerk, Wegscheid, Niederalpl 1220m, Kapellen, Murzzuschlag, Semmering, Knoten Seebenstein, Wien, Schwechat, Berg, Bratislava, Žilina. 717km!

Na pláne je iba presun domov,ale nakoniec je z toho bláznivá jazda, podobná tej z prvého dňa! Zo začiatku ide všetko podľa plánu, a v nádhernom počasí prechádzam známe i menej známe sedlá Salzburger Land-u, a neskôr doliou cez Schladming až do Liezen, kde omylom odbočím na diaľnicu A9. Čo s tým? Na mape vidím, že sa cez hrebeň akousi cestičkou musí dať dostať „o dolinu severnejšie“. Pri najbližšej príležitosti schádzam z diaľnice (Rottenmann) a už blúdim do horského hrebeňa na sever od nej, v miestach, kde „tuším“ prechod na druhú stranu. Nachádzam akurát lesné šotoliny, a som rád, že sa celé hľadanie nakoniec zaobíde bez pádu (300kg moto s ABS na šutri smerom dolu prudko zrýchľuje!). Neskôr, na tretí pokus, asfaltovú štátnu cestu naozaj nachádzam (bola niekoľko km východnejšie než kde som ju podľa mapy a slnka odhadoval ja...), je to cesta L713 z Trieben do Admont, bezmenné sedlo má 1000m.n.m. (lyžiarske stredisko Kaiserau??), serpentíny priam idylické z južnej i severnej rampy, jediná premávka sú miestni kuriči na letitých superšportoch...všeobecne je pre mňa priam balzamom na dušu, vidieť najmä v Rakúsku toľko dokonale zachovaných motoriek zo začiatku 90.rokov, akoby som sa ocitol v stroji času!

V Admonte odbočujem na východ, rovno do národného parku Gesäuse, ktorý je krásny ako centrálne Dolomity, jeho rokliny asi ešte krajšie, k tomu žiadna premávka...no a pokračujem opäť úžasnou dolinou rieky Salza, roklinami popod masív Hochschwab, cez sedlo Niederalpl a Murzzuschlag na diaľnicu S6, a odtiaľ už úplne vyflusnutý zvyšných 360 či koľko kilometrov viacprúdovo až domov.

Ono zasa až také jednoduché to nebolo. Hneď v oblasti Semmeringu som prečkal nejaký čas v zápche, ktorej dôvodom bola ľahká nehoda kamióna a poľského Passatu. V kolóne sa ku mne dostal motorkár z južného Slovenska na FJR, ktorý sa mi ani len neodzdravil, hoci sme mali dole prilby a stáli pár minút 2m od seba... Onedlho som obchádzal ďalšiu zápchu cez Schwechat, ktorej dôvodom bola hromadná nehoda áut pri letisku, značky mali české, poľské, maďarské, rumunské a slovenské. Zlatým klincom boli šialení vodiči na Prístavnom moste a pri Avione, cítiaci potrebu predbehnúť motorku, silnejšiu než ich črepy, po krajnici... takže takto citlivo som bol postupne pripravený na návrat domov...

A to je všetko. Som rád, že sa výjazd podaril, a že počasie napriek všelijakej predpovedi vyšlo na jednotku! Som rád novým veciam, i tým známym. Nebolelo to, dokonca to bolo nádherné, a mať niekoho so sebou, stihol by som menej. Ako hovorí najznámejší slovenský birmovaný komunista, doprial by som to každému. Tak nasadať!