Veľká Británia 2013

Hranice s Nemeckom, s Belgickom, s Francúzskom, až som sa dostal na pobrežie do Calais. Tam pri trajekte na mňa chlapík kričí „apparition rapide, quitte“ (rýchlo nastupovať, už odchádzame). A po hodine a pol, zrazu vidím biele Doverské útesy. A tam to všetko začína.

Treba si položiť niekoľko otázok na začiatok:

• Fakt tam stále prší?
• Sú tie angličanky také nesympatické?
• A oplatí sa cestovať tak ďaleko?

Riadenie a doprava

Prvé na čo si treba zvyknúť je riadenie na ľavej strane. To je základ pre úspešný výlet a cestovanie bez problémov, či nehôd. Na motorke je to možno ľahšie ako na aute. Už chlapík na trajekte ma upozorňoval na kruháče. Ale tie boli v pohode, len že sa treba pozerať do prava na prichádzajúce autá. A ako u nás experti na dopravu tvrdia, že netreba dávať smerovku do kruháča, všetko hneď pochopia, keď budú musieť prejsť kruháč o priemere 1,5 m, ako dať najavo tým oproti, čo idú rovno (a berú to ako hlavnú cestu, ako keby tam ten 1,5m výbežok ani nebol), že ja chcem zrazu zatočiť do prava. Pri sledovaní sa to dá naučiť a tiež som to už z časti poznal z dlhodobejšieho pobytu v Írsku. Ale všeobecne platilo, kto je v kruháči ma prednosť a keď tam niekto je, nevstupuj tam ty.

Trošku zamrzí niekde absencia značiek, často daj prednosť v jazde majú len nakreslenú na ceste. Alebo moc malé značky, priemer tak 20 cm. Pomôžu nápisy slow na ceste, pri dôležitých križovatkách alebo ostrých zátačkách.

Trošku si treba zvyknúť na obiehanie, na pripájanie áut na diaľnici z ľavej strany a najmä na križovatky, kde musím dať prednosť. Radšej som tam vždy zastavil a porozmýšľal, odkiaľ príde auto skôr, kam sa mám zaradiť, na ktorú stranu sa viacej sústrediť v prípade rýchleho priblíženia sa vozidla po hlavnej.

Medzimestské cesty sú väčšinou rovné. Sem tam zátačky, do ktorých žiaľ nie je vidieť. Všade sú kamenné ploty, či kríky okolo ciest. A potom keď si to trošku klopíš na pravú stranu a vybehne autobus či náklaďák v tvojom pruhu, trošku to vyplaší. Ale skúseného vodiča nemôže rozhodiť.

Dialnice bývali dosť plné. Trojprúdovka, ale napchatá. Sem tam zápcha, ale motorka sa vždy mohla pretlačiť. Z bočnej cesty, nie že sa pripájalo jedno, či dve autá, rovno aj desať a pekne zipsovým spôsobom, rovnako to je vidieť v Amerike. Všetko sa to dá naučiť za deň a potom to je už automatika a ani mi nepripadala jazda v ľavo divná.

Na druhej strane, po príchode na kontinentálnu Európu, si treba zas trošku pripomenúť jazdu v pravo, príchod na kruháč (pozeranie sa v ľavo na prichádzajúce autá) a tiež križovatky s daj prednosť v jazde pre mňa.

Asfalt majú strašne drsný, hrubé kamene a tak to „žralo“ zadnú pneumatiku dostatočne.

Trochu som sa bál o cestovné rýchlosti. Ako budem na kilometrovom tacháči vedieť koľko mám isť? Ale hovorím si, buď pôjdem s davom, a keď budem sám, tak toľko čo potrebujem. Ale navigácia pekne prerátala ich rýchlosti v míľach na kilometre a na obrazovke som vedel, čo môžem z môjho Bandita vymáčknúť.

Benzín majú drahší. Ale to skoro všade na západ od našej krajiny (len Česko môže konkurovať). Po prepočte vychádzal tak 1,67 eur/l. Ale ľúbilo sa mi, že mali len unleaded a diesel, jednoduchý výber. Nie ako v Nemecku, kde majú aj tri druhy deväťdesiatpäťky a nevedel som, čo tankovať.

Podnebie a krajina

Pršalo, pršalo asi viac ako mohlo a malo (možno len nevhodný september). Búrky neboli, blesky tiež nie, ale dážď. Niekedy slabý (mrholenie), inokedy intenzívnejší. Ale v každom prípade, keď je cesta mokrá, predné koleso vodu špliecha na topánky a byť mokrý je horší pocit ako chladno.

Nepremok, to je základ a ako doplnková výbava vyhrievané rukoväte. Mal som. Po oblečení nepremoku nevadí ani dážď a pridá tak 10 stupňov teploty. Rukavice som používal staré, tie mohli zmoknúť a keď nepršalo hneď som dal suché zimné. Letné som ani nepoužil. Ešte si musím kúpiť nepremoky na čižmy, mal som len domácky robené papučky zo šušťáku, ale po 3 hodinách to premoklo ale veľa rázi pomohlo, lepšie ako nič.

Neprší tam zas celé dni, väčšinou doobeda alebo podvečer. Ale z môjho pobytu 10 dní na ostrove, len jeden deň som jazdil bez dažďa. Celkovo sa dá povedať, že 75% som najazdil po mokrej ceste. Ale pre cestovateľa žiadny problém a nové pneumatiky Metzeler Roadtec Z6 to zvládali pekne. Čiže aj reťaz som v tých dažďoch, či na mokrých cestách „pral“ každý deň. Tak som ju každý deň sprejoval a po minutí nie plného spreju z domu som v kľude kúpil ďalší na pumpe.

Veľká časť krajiny mi pripomínala Nemecko. Lúky, pravdaže vo Veľkej Británii všetky ohradené, sem tam lemované radami lesov, alebo celé časti listnatých lesov. Ale rovina a rovina. Celkom nuda na vozenie a časť som prešiel po diaľnici až po Glasgow. Škótsko a jeho krásy, čo som rátal fakt až od Glasgowu vyššie, to je iná kapitola.

Londýn

Jeho návšteva bola nutnosť. Považoval som to doposiaľ za najkrajšie veľké mesto. Ale príjazd do zóny 2, kde som býval, mi nepripadal nijak zvláštny. Ani by som nevedel, že som v Londýne. Iste semafór všade, jeden na križovatke, ďalší na prechode pre chodcov. To viac ako tretí rýchlostný stupeň tam nezaradíš, najmä v užšom centre.

Previezol som sa aj do centra (zóna 1) aspoň po Tower Bridge a Westminster Bridge. Zápchy sú tam bežné, čiže v kľude sa s motorkou treba tlačiť, či využiť pruh pre autobusy.

Celkom som v Londýne strávil 3 noci, obehal všetky dôležité pamiatky (na presun používal pre nás vzácne metro). Z tých mnohých atrakcií navštívil len Madame Tussauds múzeum (múzeum voskových figurín). Ale fakt vyzerali ako živé.

Národy sú tam už pomiešané. Kopu černochov, arabov, čo tam pracujú. Mieša sa to tam aj vo vzťahoch, blonďatá angličanka s arabom spolu za ruky. Nechcem vidieť ten národ za 10 rokov, to budú musieť vymyslieť nové pomenovanie pre novú ľudskú rasu.

Ale dievčatá sú tam fakt nesympatické. Nie som náročný, ale vo VB by som si iste nevybral a stále som si myslel, alebo po cestovateľských skúsenostiach vedel, že v každej krajine sa nájde pár krások. To by som si tam skôr našiel černošku alebo azíjčanku.

Pre úplných labužníkov spomeniem aspoň dostupnosť Krispy Creme donuts, cinnamon roll či vanilkovej Coly v USA bežné, v Londýne poteší a ja som bol rád tiež.

London Ace Cafe: Každý správny motorkár musí navštíviť toto miesto. Trošku som to hľadal, ale po dvoch pomociach domácich, som tam dorazil. Okolie miesta moc nepridávalo na atraktivite. Ale pár párov motoriek tam bolo a aj veľa ľudí na autách. Dosť plná reštaurácia. Dal som si chicken curry, porobil niekoľko fotiek vnútra aj mašín čo tam majú vystavené. Musel som si aj kúpiť nášivku na vestu. Ináč robí tam slovenský kuchár, prihovoril sa mi, keď videl SK značku.

Pamiatky, čo treba vidieť

Je ich tam veľa. Upozorňujú na to aj hnedé tabule, ako u nás. Nie všetko som obzrel. Nejaké pekné hrady som mal vypísané, čo som mal cestou. Ale mne to stačí iba obzrieť z vonku. Ale mnohé som nevidel, keďže už z diaľky vyberali 20-25 libier vstupné a za tých pár minút v okolí a pár fotiek mi to nestálo. Čo som videl z blízka, asi najkrajší mi pripadal Dunrobin Castle.

Stonehenge, to je anglická klasika, tam som sa tiež musel zastaviť.

Kedže som bol na ostrove, treba si obzrieť aj pobrežie. To južné má pekné biele útesy, to už je vidieť z trajektu do Doveru. Časť som si ho prešiel juhom, ale zas cesta nie vždy sa dostane ku kraju ostrova. Ale pekné útesy, ale už v šedej či červenkastej farbe sa nájdu aj za západe, či východe. Treba to len zobrať cestou popri pobreží a vždy sa naskytnú pekné pohľady.

Škótsko

O to väčšine návštevníkov VB ide. A tiež domácim Angličanom.

Preto nie je kupodivu, ako som počul od domácej pani, že Nemci to rovno berú trajektom z Amsterdamu do Newcastlu a vyhnú sa tak nudnému rovinatému juhu.

Na všeobecný prehľad krajiny som si zobral pekný okruh, ktorý zahrnul západ, sever aj východ. Prejazd pobrežím aj vnútrom krajiny. Najkrajší je pravdaže západ. A ako som už spomínal, začína to tak od Glasgowu. Zbadajú sa prvé hory a hneď zaplesá motorkárske srdce. Listnaté lesy sa zmenia na ihličnaté. Kopa zelene sa mení na suchšiu trávu, kosodrevinu, kríčky s ružovými kvetmi a všetko viacej hnedne.

Západné pobrežie je veľmi členité. Sami záliv, kopčeky, brezy, už voľné behajúce ovce, jelene, bažanty a tiež zajace je možné vidieť. Nedá sa navštíviť každý kút, aspoň z môjho rozpočtu sa to nedalo, ale je to tá najkrajšia časť Škótska. Povedal by som pustatina. Dosť často rovné cesty, samostatné domčeky sem tam, malé dedinky a na dlhý čas od Glasgowa nevidíš kruháče a semafóry. Cesty sú často úzke, na jedno auto a tak každých možno 300m urobené rozšírené miesto na obchádzanie. Motorka tu má výhodu, je úzka a nezavadzia tak oproti idúcim autám, či rovno karavanom, keďže sa tu stretne kopa Nemcov, či domácich turistov.

Pravdaže atlantik aj prináša samé mraky a viac tam pršalo ako na východnom pobreží.

Vysokohorské miesta sú už bez plotov, bez oviec, nik tam nechce žiť. Chladno bolo, ale bol som naobliekaný dosť a keď som v jednej dedinke videl 10 stupňov teploty, neveril som, cítil som to na viac.

Všade majú jazerá. Malé, veľké. Niektoré tie veľké ani nie je poriadne kvôli obrasteným stromom vidieť. To platí aj o známom Loch Ness. Tak som nevidel ani príšerku a nepresvedčili ma, že tam žije ani v Loch Ness information centre, kde ta prehliadka za 7 libier nestála za nič moc.

Sever je podobného charakteru. Ale zas nájdu sa tu pekné piesočné pláže.

Východ sa už trošku vyrovnáva a je tu už opäť civilizácia. Hlavné cesty sú široké, viacej áut. More už je vidieť pekne do šírky, sem tam pekné útesy.

Značené kempy sú všade. Nie je problém s ubytovaním. Ja som aspoň každú druhú noc spal v stane. A kedže som dobrodruh, tak na divoko v prírode. Ako som spomínal, všetko je skoro ohradené, ale vždy sa nájdu miesta, kde sa dá voľne dostať do lesa a tam si rozložiť stanové miestečko.

Spanie v Bed&Breakfast je tiež v každej dedinke, v tých väčších už majú značenie aj hotel. Ale ceny neboli vôbec v mojej 20 eurovej predstave. Priemer som mal 45 libier na 2 miestach. Pre Nemcov dobré, ale pre nás Slovákov, či pre mňa, trochu veľa. Ale bolo to treba skúsiť, dať si english breakfast, slanina, párok, fazuľky, volské oko a toasty, a spokojne vyraziť za poznávaním ďalších častí krajiny. Vtedy je cestovateľ vždy moc zvedavý, keď mu navigácia ukáže 5,6 či 12,8 km do odbočky, čo sa nachádza za rohom.

Cesty sú tam často ako na húsenkovej dráhe. Hore, dolu, slepé horizonty, niečo na nadľahčenie žalúdka. Tá najlepšia tohto druhu je od Helensburghu po Arrachor (A814 okolo jazera Loch Long). Ale celkovo ako najkrajšiu cestu čo som prešiel, na ideálne povozenie na motorke je Old Military Road. Situovaná je na východe. Medzi mestami Grantown on Sprey - Ballater - Breamer - Blairgowrie. Z veľkej časti mi pripomínala rumunsku Transalpinu. Ťahá sa cez 4 kopce. Miestami ostré klesanie, či stúpania, záleží z akej strany ju pôjdete. Veľa domácich motorkárov som tam stretol a tiež tade prechádzala nejaká automobilová historická rally, škoda, že išli zrovna oproti a nikde som tie staré, väčšinou kabriolety nevidel z blízka stáť, čiže musí to byť cesta snov.

Záver

Celkovo som najazdil 7550 km za 15 dní. Nevidel všetko z krajiny (to sa ani nikdy nedá na prvú návštevu), ale pre približnú predstavu dostačujúce. A ako už seba poznám, raz a stačilo. Sú aj iné krajiny a nerád chodievam každý rok na to isté miesto.