Prezeráte si mobilnú verziu motoride.sk.
Prepnúť na PC verziu.
Pridané: 19.09.2013 Autor: RHKS
Čitatelia: 11085 [Mototuristika - Európa - Výlet]
Je to naozaj realita – OSTROV MAN!!! Ostrov, kde počas celého roka vylihuje zdochnutý pes alebo tá ich bezchvostá mačka ale počas dvoch týždňov na prelome Mája a Júna sa stáva celosvetovým motorkárskym centrom a rajom a my na ňom!!!
Začalo sa to celé jedného krásneho jesenného dňa telefonátom od Conora, že čo robím v sobotu 17. 11. 2012 poobede. Že prečo? Že sa ide stretnúť v Mullingare s Dereckom (raz sme spolu pomáhali organizovať rally v Nenagh, tak som ho poznal) a ide sa plánovať cesta na ostrov Man na budúci rok, či sa chcem pridať... ...reku ABSOLÚTNE ZBYTOČNÁ OTÁZKA, mu vravím, dobre on vedel, že som sa na TT pokúšal dostať sám od momentu kedy som tu v Írsku kúpil motorku a uvedomil si, že slávny ostrov Man je len „tuto za rohom“, teda 2 roky, ale nikdy mi to nevyšlo, kvôli nemožnosti skĺbiť uvoľnenie sa z roboty / termín dovolenky, vhodný trajekt a voľné ubytovanie. Ubytovanie na obdobie pretekov sa bookuje niekedy aj vyše roka dopredu a zohnať nejaké dajme tomu mesiac dopredu a navyše pre jednu osobu je totálne nemožné. V podstate si Conor len overoval, či mam stále záujem, no a ja som samozrejme mal. Môj záujem bol posilnený aj tým, že som v septembri dal výpoveď, takže som bol v danom momente nezamestnaný a tým pádom odpadal problém s vybavovaním dovolenky. A tak som toho 17-teho sadol na mašinu a hybaj za výdatných, typicky írskych dažďových prehánok približne 45 Km z Athlonu, kde som vtedy býval do Mullingaru, kde býva Dereck, na kutie cestovných pyklov. Posedenie pri čiernom čaji s mliekom bolo prijemné, plánovanie úspešné a po hodnej chvíli googlovania a mnohých telefonátoch priamo poskytovateľom ubytovania na ostrove sme našli 2 domy s voľnými izbami a našli sme aj vyhovujúce trajekty na zvolené termíny ciest tam – 02. 06. 2013 a naspäť – 08. 06. Výsledkom poobedia bolo zloženie 300€-vej zálohy a záväzné zabookovanie trajektu a ubytovania. Od toho momentu sme vedeli, že sen sa stáva skutočnosťou...
Dlhé netrpezlivé niekoľko mesačné očakávanie, znovu zamestnanie sa v Corku a presťahovanie sa z Athlonu do Midletonu (mesta kde sa vyrába najznámejšia írska whisky – Jameson, ležiaceho asi 20 Km východne od Corku) preskočím a presuniem sa v čase do 30. 05. 2013...Dnes to konečne pomaly začína - počas obedňajšej prestávky pálim do banky vybrať 400 GBP (podľa vtedajšieho aktuálneho kurzu 486,40€), kalkulujúc a dúfajúc, že to okrem benzínu pokryje zvyšok nákladov na cestu. Večer, po príchode z práce sa balím... 45 litrovú tašku od fungel nových bočných kufrov zapĺňam veľmi rýchlo – čím viac miesta máte k dispozícii, tým viac blbostí si myslite, že budete potrebovať. Druhú tašku nechávam prázdnu, lebo do nej beriem veci ďalších dvoch spolucestujúcich, ktorí nemajú takmer žiadny, resp. úplne žiadny úložný priestor na motorkách. Miesto v hornom kufri je vyárendované pre tašku s foťákom a statív. Už za tmy všetko nakladám na mašinu.
Ráno na pracovné „slušácke“ nohavice, košeľu a kravatu naťahujem motorkárske nohavice a bundu, na nohy naťahujem čižmy, „slušácke“ topánky hádžem do prázdneho kufra a do roboty do Corku idem už na motorke, aby som sa po práci končiacej oficiálne o 18:00 (neoficiálne boh vie kedy, keďže je koniec mesiaca) nemusel vracať prezliekať opačným smerom domov do Midletonu ale z Corku mohol páliť rovno na severozápad do malého mestečka, nazývajúceho sa Abbeyfeale, kde býva Conor a ďalší Conor, ktorý ide s nami a ktorého budem „značiť“ „L“, podľa jeho priezviska, aby sa to nemýlilo. Toto je jeden z tých pracovných dní, ktorý trvá nekonečne dlho...
Okrem iných - pracovných - povinností mi Andy – mechanik na oddelení motoriek - dorobil konzolku na upevnenie kamery „čiernej skrinky“ ku prednému svetlu, došpanoval reťaz, dofúkal gumy a skontroloval celú motorku. Nie že by som si tieto veci pravidelne pred cestou nerobieval sám, ale v poslednej dobe na to akosi nebol čas a Andy je chlapík, ktorému sa nebojím zveriť do rúk ani vlastnú motorku (...nie len zákaznícke :o) ), takže mi to dnes prišlo vhod. Andy VĎAKA!!!
Preklad špeciálne pre Andyho ako som sľúbil:
Translation especially for Andy as I promised:
“Except of others – working – duties, Andy – motorbikes department technician – fabricated a bracket to mount a camera of “black box” next to my headlight, tightened chain, adjusted tyre pressures and carried out overall check of my bike. Not that I am usually not doing these things myself, regularly before each trip, but in last days there somehow was no time to do so and Andy is a man in to whose hands I am not afraid to confide even my own bike (…not just customer ones :o) ), so today it came handy. Andy THANK YOU!!!
KONEČNE!!! ...19:00, kravata, košeľa a „slušácke“ nohavice letia zmuchlané do spodného šuflíka v pracovnom stole a slastný pocit navliekania sa do motorkárskeho je tu. Ešte na pumpe za kruháčom dotankovať do plna a tieniac si šiltom prilby nízke slnko na čistej oblohe sa cez Mallow, Buttevant a Newcastle West vydávam do asi 110 Km vzdialeného Abbeyfeale. Ku Conorovi prichádzam okolo 21:00 už aj s fľaštičkou červeného „Piccini“ z miestneho Tesca. Až u Conora sa dozvedám, že je to najobľúbenejšia „značka“ vína jeho ženy, ktorá v kuchyni pripravovala pizzu a bola potešená mojim „výberom“. Moje tajomné úškľabky počas celej večere nikto z anglicky hovoriacich prísediacich nechápal, ale ja som vedel svoje – na večeru bola proste pizza s Piccini.
Kým slnko zapadlo úplne, ešte sme stihli z mojej motorky odlepiť legálnu írsku špz-tku a nalepiť síce nie „celkom legálnu“, ale zato oveľa lepšie sa hodiacu k farebnej schéme mojej motorky, ktorú mi Conor dal vyrobiť v jeho robote.
Lenivé a pohodové ráno sa cez ľahké raňajky - opekanú slaninku a klobásky - prehuplo do doobedia, počas ktorého sa dobaľovali motorky. Conor sa úhľadne a organizovane zbalil ešte včera večer, Conor L. okolo desiatej doniesol bachratú tašku pripomínajúcu veľký vak na prezuvky z mojich školských čias v ktorom mal zmuchlané všetko dohromady v jednej veľkej hrči - tenisky s tričkami, trenírkami a desiatou, no úplne presne tak ako kedysi ja v tom vaku na prezuvky :oD... Po miernej kompresii a preorganizovaní som tašky oboch Conorov natlačil do prázdneho kufra a to tak, že čosi voľného miesta aj ostalo a boli sme pripravení vyraziť. Ešte som mierne doladil smerovanie kamery, keďže včera Andy nemal príležitosť ísť sa na mojej motorke aj previezť a skontrolovať či je horizont na obraze naozaj horizontálny.
Tesne pred 13:00 odchádzam dotankovať do plna to čo som včera minul a o 13:19 už všetci traja za mierneho mrholenia naozaj vyrážame severovýchodne smer Limerick, Nenagh, Birr, Tullamore a Mullingar. Abbeyfeale leží necelých 50 Km severo-severo-východne od Killarney a Killarney-ského Národného Parku, v ktorom počas tohto predĺženého víkendu (v nasledujúci pondelok je tu v IE voľno) Harley organizuje najväčší írsky motorkársky zraz a tak stretávame desiatky motorkárov smerujúcich dole, opačným smerom ako ideme my. Všetkých samozrejme podľa motorkárskeho bontónu zdravíme - kývaním hlavy (...keďže v Írsku sa jazdí vľavo a pravačka ktorá by tým pádom mala kývať protiidúcim musí krútiť plynom) a všetci určite rozmýšľajú, prečo sa traja pomätenci hrnú hore, keď zraz je dole. Tí traja pomätenci ale vedia svoje... ...TT JE HORE!!! Počas jazdy do Mullingaru si okolo Newcastle West vyberáme jedinú dávku írskych prehánok, za celý začínajúci týždenný výlet, ale nič vážne, nič čo by poriadne motorkárske oblečenie nezvládlo. (Tu pozdravujem Tóna - Slováka, ktorý mi pri jednej nedávnej návšteve u mňa v robote a dozvedení sa, že idem na Isle Of Man kamarátsky poprial aby mi celý týždeň pršalo - Tóno, dík ale meteorológ z Teba našťastie nebude.)
Do Dereckovho domu, vzdialeného od Conorovho necelých 220 Km dorážame už za slnečného neskorého poobedia. Po malom občerstvení sa čajom, na ktorom sa prvý krát na chvíľu objavil a nám - príduvším predstavil aj posledný člen našej „výpravy“, Dereckov dobrý kamoš – Gary, odchádzam s obomi Conormi zaviezť ich batožinu na opačný koniec mesta, pretože oni do rana prespávajú v dome Conorovho bratranca a ja v Dereckovom dome. Cestou naspäť zas dotankovávam do plna a hľadám tamojšie Tesco, lebo som si zabudol spakovať zubnú pastu a rozhodol som sa robiť si „heslovitý denník“, aby som pri písaní tohto, vtedy ešte len plánovaného „článku“ pri očakávanom návale zážitkov na nič nezabudol, takže som potreboval nejaký malý notesík. Chvíľu mi to trvalo, lebo Tescá tu v IE nie sú nutne také veľké ako u nás na SK a môžu byť kadejako a kdekoľvek pozašívané, takže keď som dorazil naspať ku Dereckovi o pár minút šesť, všetci už žhavili linky a boli v panike, že som sa stratil... No v panike boli skôr preto, že medzitým na 18:15 zarezervovali stôl v miestnom vyhlásenom steakhouse - J. P. House - a báli sa, že to kvôli mne nebudú stíhať a ostanú hladní. Tak som sa len narýchlo umyl a prezliekol zo spoteného moto do civilu a naskočil do auta Dereckovej priateľky, ktorá bola taká zlatá, že nás s Dereckom do reštiky zaviezla. Nakoniec sme prišli presne načas, zasadli za stôl a ďalšiu polhodinu čakali na Conorov, lebo oni si z opačného konca mesta objednali taxík a ten ich nemohol nájsť :oDDD. Večera bola fantastická ale išlo skôr o nie celkom zvyčajný spôsob podávania, nie o jedlo samotné – chalani si objednali surový steak podávaný na rozžhavenom plochom kameni, takže si bolo treba z neho odkrajovať a na tom kameni opekať podľa chuti... Conor L. mal z toho najväčší zážitok, lebo to bolo asi prvý krát v jeho živote, kedy sám niečo „varil“. Keďže ja som sa tam prišiel „iba najesť“ a nie si variť, objednal som si lazane... Po dobrej večeri nasledoval presun do pohostinstva, kde sme zotrvali zhruba do polnoci.
Na budík v mobile o 7:30 nebolo treba čakať, lebo dnes je ten deň, kedy sa naše pneumatiky dotknú pôdy posvätnej pre všetkých motorkárov a nedočkavosť bola rýchlejšia, takže som hore už od 5:30. ...dosť času na veľmi pomalé znovu zbalenie tašky a napasovanie do kufra na motorke. Tesne pred ôsmou sa navliekam do motooblečka a podľa dohody na 8:00 idem znova vyzdvihnúť batožinu Conorov na opačný koniec mesta a naspať ku Dereckovi, kde už jeho zlatá priateľka čakala so skoro úplnými írskymi raňajkami = pečené malé klobásky (na slovenské pomery skôr párky) + tenké plátky slaniny + kolieska huriek s krvou aj bez krve + volské oká + pečená cibuľa + toast s maslom, pripravenými pre nás všetkých piatich, keďže medzi časom dorazil aj Gary na zbalenej motorke. Píšem „skoro úplnými“, lebo k úplnej úplnosti ešte chýbali opekané paradajky a šampiňóny, ale tie sa nekonali, lebo to sú podľa chalanov najzdravšie položky celých raňajok a preto si nimi netreba kaziť chuť :oD. Po „hodoch“ zoraďujeme motorky a samých seba za domom a robíme úvodné foto celého dobrodružstva.
Pripravení vyraziť |
9:00 za ideálneho slnečného počasia a pri skoro nulovej premávke (v nedeľu ráno všetci Íri zvyčajne vyspávajú opice z poslednej noci) odchádzame smer severovýchod, po nádhernej kľukatej N52-ke cez Kells do Ardee, kde na chvíľu stojíme na poslednej pumpe kde sa dá tankovať za €, niektorí z nás dotankovávajú do vyprázdnených nádrží, niektorí vytankovávajú z naplnených mechúrov a niektorí len ukájajú nezdravé návyky v dostatočnej vzdialenosti od stojanov s benzínom. Pri vychádzaní z predajne na pumpe si dvakrát pretieram oči lebo na jednom Goldvingu pri stojane zočím špz-tku s arabským rozsypaným čajom a len maličkým latinským nápisom „Kuweit“... Tak chvíľu čakám, kto sa k motorke prizná a naozaj, z predajne vychádza trochu priúdený chlapík, tak sa ho pýtam, že či ten nápis na špz naozaj sedí s krajinou odkiaľ prišiel... Že hej, tak sa dávame do reči - volá sa Bagli (teda neviem či sa to tak aj naozaj píše, ale napísal som to podľa Bernolákovej „zásady“), rozpráva o jeho trojtýždňovej 8500 kilometrovej ceste, ktorú má zatiaľ za sebou, o troch trajektoch ktoré na nej „použil“ a o tom, že ostrov Man vôbec nemal v pláne, dozvedel sa o ňom náhodne len pred 2 dňami, nemá poňatia kde tam bude spať a že ho potom ešte čaká cesta celou Európou, tak mu prízvukujem, že musí bezpodmienečne navštíviť aj Slovensko a lokálpatrioticky opisujem krásy a svetovú výnimočnosť Banskej Štiavnice... Ďalej sme sa nedostali, lebo chalani medzi tým všetci dotankovali, domočili a dofajčili a už na mňa kývali, že ideme ďalej... Za Ardee sa napájame na trochu nudnú diaľnicu M1, ktorá sa po prechode „čiary“ do Severného Írska premenováva na A1 a pálime smer Newry a Belfast. Po raňajšej dohode ma chalani na jogurtoch ako najpomalšieho a jediného s navigáciou púšťajú dopredu, aby som udával tempo a bez blúdenia nás previedol cez Belfast, keď do neho prídeme, rovno do prístavu na parkovisko pri trajekte.
A tak sa po asi 185 Km okolo 12:00 aj deje. V prístave sa dopredu posúva Conor ako vedúci zájazdu, vyťahuje lístky, vymieňa ich za palubné lístky rozdáva ich a presúva celú skupinu cez bránu do areálu na zoradenie sa pred samotným nalodením. Tu nás „panáčikovia igráčikovia“ v oranžových vestách za výdatného hulákania do vysielačiek a rozhadzovania rukami rozdeľujú do rôznych radov, podľa šírky motoriek na tých čo majú bočné kufre a tých čo nemajú. Tak sa stalo, že Conorovia bez postrannej batožiny parkujú ďaleko vredu a ja s Dereckom a Garym vzadu za Francúzmi, ktorí už vytiahli veľký, asi 5L tetrapak s kohútom na spodku a ponúkajú čapované víno :oD. Ja odmietam s tým, že nedostatok spánku poslednej noci vyžaduje skôr kávu ako víno a s chalanmi odchádzame dopredu kde je „čakáreň“ a predávajú „serióznejšie“ občerstvenie. Cestou pomedzi motorky, ktorých rýchlo a neprestajne pribúda čo-to fotím – napríklad pacienta zo Švédska, čo si na motorku namiesto poriadneho topcase-u prionáčil normálny cestovný kufor :oDDD. V čakárni je už Conor v rade na kávu skoro pri pulte, takže osvieženie prichádza relatívne rýchlo. Posilnení sa vraciame späť dozadu ku motorkám. Ďalšie čakanie využívam na montáž na tento účel už dávno zaobstaraných slovenských vlajočiek na kufre, mieniac, že na ostrove Man asi veľa Slovákov nebude a ak aj nejaký čírou náhodou áno, nech rozozná a vidí krajana „naďaleko“.
Pred nalodením |
O 13:00 sa začalo naloďovať, igráčikovia začali hulákať do vysielačiek a rozhadzovať rukami ešte viac, ale malo to význam, lebo všetko napočudovanie prebiehalo organizovane a bez tlačenia sa... Po odobratí palubného lístka na hrane naloďovacieho móla a čestnom kolečku v „nákladných“ útrobách lode to vyšlo tak, že som zaparkoval motorku čelom ku vchodu / východu a asi štvrtý od začiatku radu... Od oranžových viest sme dostali pokyny dať motorky na bočné stojany, čo najtesnejšie ku polstrovaným „zábradliam“, o ktoré v záverečnej fáze naloďovania zamestnanci popriväzovali motorky lanami a zaradiť jednotky... Po týchto povinných cvikoch sme sa všetci odobrali na vyššie – „osobné“ - paluby, kde boli pohodlné sedadlá so stolíkmi, početné televízory so športovými prenosmi, obchody s občerstvením a suvenírmi.
Na trajekte |
Tu sme driemajúc, prípadne prechádzajúc sa, konzumujúc sendviče a fotiac strávili niekoľko nasledovných hodín. Asi o 16:30 sme sa vylodili, s Dereckom a Garym medzi prvými, na parkovisku v areáli prístavu sme čakajúc na Conorov, ktorých nalodili až po nás, obzerali motorky rojace sa z lode ako osi z hniezda, do ktorého niekto práve poriadne zarýpal...
Je to naozaj realita – OSTROV MAN!!! Ostrov, kde počas celého roka vylihuje zdochnutý pes alebo tá ich bezchvostá mačka ale počas dvoch týždňov na prelome Mája a Júna sa stáva celosvetovým motorkárskym centrom a rajom a my na ňom!!!
Po znovu spojení sa celej našej päťčlennej skupiny vyrážame do motorkami preplnených ulíc Douglasu cez ktoré nie je možné sa premotať bez toho, aby sme sa neroztratili a tak sa na jeho konci čakáme. Keď sme sa znova pozbierali a roztlačili Dereckovu motorku, ktorá sa rozhodla postaviť si hlavu a neštartovať, vydávame sa smerom na juhozápad po A5-ke, A7-ke a A29-ke, na ktorých koncentrácia motoriek mierne poklesla, do asi 23 Km vzdialeného mestečka v ľavom dolnom rohu ostrova – Port Erin, kde je jeden zo zarezervovaných domov a kde budú mať svoju základňu Dereck s Garym. Neviem či pokles koncentrácie motoriek mal(a) na svedomí veľmi silná(ý) vôňa (zápach) práve kvitnúceho medvedieho cesnaku ktorá(ý) nám celou cestou udieral(a) do nosa, alebo to bolo spôsobené tým, že tieto cesty nie sú súčasťou okruhu a netešia sa takému záujmu ako tie „okruhové“. V Port Saint Mary nám s orientáciou musel pomôcť jeden miestny obyvateľ, lebo moja navigácia na tomto ostrove neukazovala žiadne cesty (nemal som sa spoliehať na to, že keď naťahám mapy celej GB, budú tam zahrnuté okrem Severného Írska aj mapy ostrova Man aj keď v minulosti patril pod GB) a v Port St. Mary A29-ka skončila a ďalej boli už len „neznačené cesty. A tak musel domáci chlapák zo svojho telefónu volať majiteľke toho domu na číslo čo mu dal Conor, kde presne sa nachádza a napraviť nás na tú správnu cestu. Z nejakého dôvodu sa nám s našimi írskymi kartami nedalo telefonovať, aj keď sms-ky fungovali bez problémov a hovory sa nám tiež dali prijímať bez problémov... Po zásahu domorodca sme už našli Dereckove a Garyho ubytovanie bez problémov. Tu sme sa „na chvíľu“ rozišli, lebo ubytovanie zvyšku skupiny bolo zarezervované v meste Ramsey, ktoré je zas v pravom hornom rohu ostrova, od Port Erin cez Douglas vzdialené necelých 60 Km. Takže sa po rýchlom dotankovaní mojej motorky (keďže som nepotreboval tankovať v Ardee) vydávame cez územie zamorené cesnakovou vôňou po A29, A7 a A5 naspäť do Douglasu a odtiaľ už po západnej časti pretekárskeho okruhu na sever po A1-ke a A3-ke do Ramsey. Koncentrácia motoriek na okruhu je ohromná, niekedy idú motorky v neprerušenom rade jedným aj druhým smerom aj niekoľko Km a po chvíli dodržiavania motorkárskeho bontónu a kývania hlavou protiidúcim, ktorí mimochodom neodpovedali, to vzdávam aj ja, lebo som si začal pripadať ako plastový tučniak v našej chladničke za môjho detstva, do ktorého keď som drgol, tak kýval hlavou ako šialenec aspoň minútu bez prestania... Do Ramsey prichádzame asi o pol šiestej a bez problémov nachádzame „náš dom“. Je asi 300 m od trate a hneď za odbočkou ku nemu sa začína jednosmerne zregulovaná horská časť okruhu.
Jednosmerná premávka je tu počas trvania TT kvôli tomu, že horská časť je najznámejšia časť celej 60 km dlhej trate, každý sa po nej chce odviezť, preto je najfrekventovanejšia a zároveň sa na nej dosahujú skoro najvyššie rýchlosti – až 200 MPH a keby sa na nej jazdilo mimo samotných pretekov obojsmerne bolo by oveľa viac nehôd a mŕtvych ako takto. Na ostrove Man sú totižto len 4 druhy „povolenej“ rýchlosti - 30, 40 a 50 MPH v mestách a dedinách a NEOBMEDZENÁ RÝCHLOSŤ mimo nich a každý tu jazdí čo to dá... RAJ PRE MOTORKÁROV... Ovšem aj napriek jednosmernej premávke je, ako budeme zažívať neskôr a počas celého trvania nášho pobytu, táto cesta pod chvíľou uzavretá úplne, pretože sa na nej vybúral nejaký nešťastník, ktorý nezvládol nával slobody a voľnosti pravého zápästia a namiesto burácania zrýchľujúcich mašín počuť len zavýjanie majákov policajtov a záchraniek...
Parkujeme motorky. Naša domáca nám ukazuje izby a kuchyňu len v rýchlosti, lebo už dávno mala niekde byť, keďže očakávala náš príchod tesne po pristátí trajektu. Nevedela, že my ešte musíme ísť do Port Erin, preto je namrzená... Dom nie je veľmi vetraný, presnejšie povedané - je dosť zatuchnutý, po vstupe doň mám okamžite pocit ako keby som vstúpil do nejakej lesnej chatrče, ktorá bola celú zimu zatvorená... Navyše je prepchatý všakovakými haraburdami, šijacími potrebami, figurínami, obrázkami vláčikov, potuluje sa po ňom malý štvornohý podvraťák a vrcholom všetkého je zaplesnená nočná lampa urobená z britskej vlajky v izbe v ktorej budem bývať ja s Conorom. Okamžite ju vyhadzujeme... no čo už... nás to z rovnováhy nevyvádza, my sme na dovolenke snov a do domu budeme chodiť aj tak len prespávať na „krátke noci“... ...zvnútra dezinfikovaní... Aj z práve popísaných dôvodov sa v dome veľmi dlho nezdržiavame, vynechávame aj sprchu na ktorú sme sa po dni jazdenia tešili, len sa rýchlo prezliekame do civilu a ponáhľame sa (a to až tak, že foťák nechávam v kufri) do centra mestečka na autobus naspäť do Douglasu, ktorý odchádza o 18:15.
Bus dole do Douglasu nás vezie málo frekventovanou pobrežnou cestou východnou časťou ostrova. Je to klasický britský Doubledecker a mi sedíme na vrchu vpredu, takže máme výborný výhľad na nádherné pobrežné scenérie a útesy nad ktorými sa vinie elektrická železnička v minulosti využívaná na banské účely, dnes voziaca už len turistov, skoro by som povedal romantika, až sa mi z toho začalo pomaly príjemne driemať... a zrazu z ničoho nič na jednej dlhšej rovinke počujeme bleskovo sa blížiace a dlho sa vzďaľujúce „NEEAW-NEEAWWWWWWWWW....“ pozeráme sa na seba s ovisnutými sánkami a nechápeme čo to bolo... no čo... popri našom buse „preleteli“ dve motorky v plnej paľbe... ani sme ich poriadne nezazreli... len počuli... darmo, neobmedzené rýchlosti. Neskôr v Douglase pri dezinfekcii rozprávame Derreckovi a Garymu o tom, ako nás predbehli dve neriadené strely... To Garymu pripomenulo zostrih z Youtubu z jednej britskej animovanej blbosti o ktorej som ako vyrastajúci za socializmu dovtedy nepočul a nevidel ju – Postman Pat – ako vraj opisuje ako ho roznášajúc poštu na jeho červenej dodávke predbehne motorka a on len skonštatuje „eeen, eeeeeen, f*****g NEEAWWW“... Ohromne sa na tom zabávame a toto „f*****g NEEAWWW“ sa od toho momentu stáva mottom, ba skoro až pozdravom nášho celého pobytu.
Za zmienku z cesty autobusom stojí aj skutočná ochota šoférov dopraviť turistov - nás - presne na miesto kam sme sa chceli dostať bez ohľadu na to, že jeho linka tadiaľ nešla. Keď sme sa blížili k miestu, kde sa musel odkloniť od nášho smeru, bez mihnutia oka cez vysielačku zorganizoval iný autobus aby sa o jednu či dve ulice odklonil od svojej trasy a vyzdvihol nás na opačnej strane cesty ako nás on vyložil. Druhý autobus, ktorého šofér od nás nechcel peniaze na lístky s odôvodním, že sme predsa platili v prvom buse, nás doviezol rovno do centra Duglasu, na začiatok promenády, presne tam, kde sa začínali združovať aj ostatní motorkári z okolia a začínal sa nočný život.
Cestou ku vyhliadnutej dezinfekčnej stanici sme sa zastavili pred vchodom do jedného z mnohých promenádnych hotelov na vonku šéfkuchárom podávaný „hamburger“ s plátkami mäsa z čerstvo ugrilovanej bravčoviny, hovädziny alebo jahňaciny - podľa vlastného výberu a pečenou cibuľou. Mäsko bolo fajnové, ale za 4 GBP ho mohlo byť aj viac a tak sme ostali polohladní. Na dezinfekciu na stanici, za vstup do ktorej sa pri turnikete platila 1 GBP a podávané dezinfekčné prostriedky v nej potom stáli už „len“ buď 1 alebo 2 GBP, sa zišlo neskutočne veľa záujemcov a vnútri sa nedalo skoro ani pohnúť, nie to ešte sadnúť, hluk tam bol taký, že si človek nepočul ani vlastné myšlienky, preto ma to po druhom kole na stojáka ako kedysi v Blave v legendárnej 39-ke do Slávičieho Údolia prestalo baviť a vybral som sa preskúmať zvyšok promenády. Približne v je prostriedku som natrafil na obchod s „oficiálnymi“ suvenírmi kde som si vyhliadol peknú softshellovú bundu s vyšitými emblémami ostrova a TT. Opodiaľ som stretol Bagliho cupitajúceho oproti mne s veľkou mrazenou pizzou pod pazuchou a ešte väčším úsmevom na tvári, ako mi povedal na hotel, ktorý náhodne zohnal zanedlho po pristátí na ostrove. Vyzerá to, že aby ste na ostrove Man „bez problémov“ zohnali ubytovanie aj počas trvania TT stačí mať doma nejaké to ropné políčko... Tou pizzou mi chalan pripomenul poskromnú nádielku poživne v mojom žalúdku a tak som sa vybral hľadať poskytovateľa druhej, neskorej večere. Okolo 23:30 som zakotvil u číňana na kura v pikantnej cesnakovej omáčke, ktorou som zároveň dokončil tiež poskromnú tekutú dezinfekciu. Tesne pred polnocou sme sa zas všetci piati stretli pred krčmou v ktorej som zvyšok partie zanechal a vybrali sme sa na posledné autobusy na 00:15 späť do Port Erin a Ramsey.
Bus do Ramsey šoféroval ten istý mladík, ktorý od nás pred pár hodinami nechcel žiadne peniaze za „prestupový“ lístok, zato teraz si zapýtal dvakrát toľko ako sme platili cestou sem, že vraj nočná taxa... Autobus bol takmer prázdny, okrem dvoch Conorov a mňa tam boli už len štyria chlapíci, z toho dvaja bratia Američania, asi nevlastní, z ktorých jeden býval tu na ostrove a druhý ho doletel pozrieť zo štátov. S ním som sa dal do reči, takže sa skoro hodinová cesta celkom rýchlo minula. Ten zo štátov mal otca vraj pôvodom z Československa – nejakého Holleho...
Po príchode do Ramsey sa ešte ozvali žalúdky Conorov a tak sme sa po jednej v noci vybrali hľadať nejaké otvorené rýchle občerstvenie. Do postele sme sa dostali až asi okolo druhej.
Deň sa začal Conorovým prvým a zároveň aj posledným kuchárskym pokusom v slušne povedané „ufúľanej“ a preplnenej kuchyni, robil, ako inak, klobásky (párky) a slaninu. Mohli byť dobré, ale v danom prostredí nám nechutili ani trochu, od zajtra aj raňajkujeme mimo domu... Čo najskôr sme vypadli z domu, aj preto, že sa nám v ňom nechcelo zdržiavať dlhšie ako je nevyhnutne nutné a aj preto, že dnes sú preteky a my sme sa po časti trate potrebovali dostať ku Ballaugh na „tribúnu“ na ktorú sme mali kúpené lístky ešte pred tým ako o 10:00 okruh na celý deň uzavrú.
Pretekový deň na tribúne pozostáva väčšinou z čakania na pretekárov v 2 doobedňajších a 3 poobedňajších pretekoch a v jednotlivých kolách, rútiacich sa popred nás v tiahlej mierne ľavotočivej zákrute, len na zlomok sekundy uvoľňujúcich plyn počas skoku na jej konci, z pokusov zachytiť tých šialencov foťákom „ostro“.
Pokus o ostrú fotku |
Z pozorovania a zabávania sa na spoluprizerajúcich sa – jednu pani – „zanietenú motorkárku“ - som zočil ako si čakanie kráti štrikovaním, ale v zápätí zočila aj ona mňa ako mi zízajúc na ňu šklbe kútikmi a kým som na ňu stihol namieriť objektív a zvečniť ju, ona stihla štrikovanie schovať, z podriemkavania pomedzi jazdy a navštevovania striedavo občerstvovacieho stanu a plastovej kadibúdky.
Čakanie na ďalší pretek |
Ako posledné popred nás po 3 krát presvišťali elektrické motorky, ktoré verím, že boli minimálne tak rýchle ako klasické, ale dojem rýchlosti bol u nich oslabený o ten nádherný rev, ktorý zo seba lúdia spaľovacie motory. Takže na “f*****g NEEAWWWWWWWWW...“ u nich zabudnite, počuť len valenie sa pneumatík po ceste, aerodynamický hluk a mierne bzučanie...
O 17:00 znova otvárajú cesty a my sa najprv po okruhu a potom po už spomínaných A5, 7 a 29 presúvame do Port St. Mary kde má neskôr večer byť kaskadérska show. Motorky parkujme na stúpajúcej promenáde na koniec dlhého radu a pešo sa vydávame do centra za jedlom. Vyberáme si jedno čínske rýchle občerstvenie, kde si od Číňanky vyškerenej od ucha k uchu objednávame „hostinu“ o niekoľkých chodoch – okrem iného aj vyprážanú morskú trávu, ktorá chutila ako čipsy. Zaujímavá pochúťka. Pokrmy v uzavretých polystyrénových mištičkách odnášame naspať na promenádu, rozkladáme ich po plážovom múriku ako po „švédskom stole“ a pri ich konzumácii sa zabávame na nechápavých a hladných pohľadoch okoloidúcich. Jeden sa na našu trávu díval tak lačne, že mu Conor normálne ponúkol, či si nedá s nami, ale chlapík nenabral odvahu... Po naplnení žalúdkov špecialitami a všetkých okolitých odpadkových košov polystyrénom pokračujeme po promenáde na jej opačný koniec, kde je základňa morskej záchrannej služby na ktorej parkovisku sa koná spomínaná show. Ako prvá vystupuje známa tlupa recesistov a kaskadérskych parodistov – Purple Helmets, na ktorých som bol už v 2001-om v Londýne na motoshow v Queens Hall a vedel som čo od nich očakávať, ale napriek tomu prekvapili... Fotka povie viac...
Purple Helmets |
Ako druhý sa ukázal chlapík na trialovej motorke, ktorý si hlavnú „prekážku“ urobil z vlastnej dodávky s prívesom. ...najväčší potlesk ale zožal, keď sa vyštveral na protiľahlý útes. Ako tretí sa predstavili White Helmets – armádna skupina, ktorá mi pripadla ako keby na svojich Triumfoch skombinovali predstavenie lešenárskych montérov s klasickými baletkami...
White Helmets |
Port Erin |
Po kultúrnom zážitku sme sa vrátili na svoje „základne“, dvaja Mullingarčania do Port Erin a my ostatní traja do Ramsey a keďže sme sa v dome zdržali v bdelom stave nepríjemne dlho, veď raz tá sprcha musela prísť, okolo deviatej sme sa odobrali na „povinnú“ vnútornú dezinfekciu. Dezinfekčná stanica v Ramsey, zvaná Swan = Labuť, je príjemná a útulná, voľný stôl pri okne a dostatočná vzdialenosť od reproduktorov spôsobili, že dokonca aj ja som sa v nej celkom dobre cítil, takže plánované „1-2“ sa „scvrklo“ na „12“... Conorovia, ako rodení Íri preplachovali útroby Guinessom, ja ako neprispôsobivý jedinec neznášajúci chuť piva som pre seba objavil vynikajúci švédsky cider – Rekorderlig a z neho som sa dostal do stavu, v ktorom už začala zadrhávať komunikácia... ...hlavne preto, že som na tých dvoch Írov začal hovoriť po slovensky... a tak sme usúdili, že ďalej to „nemá zmysel“ a okolo druhej sme sa vybrali hľadať cestu k našim lôžkam...
Pridané: 19.09.2013 Autor: RHKS Zdieľať
© Copyright 2001-2024 Motoride.sk | ISSN 1336-6491 | info@motoride.sk | Podmienky poskytovania služieb. | RSS:
Obsah stránok MotoRide.sk je chránený autorským zákonom. Kopírovanie v akejkoľvek podobe bez súhlasu je nezákonné.
Počet návštevníkov Dnes: 127293 | Včera: 222306