Denník z dovolenky na ostrove Man 2/3

04. 06. 2013, Utorok

Zobudili sme sa do krásneho bezoblačného teplého lenivého rána. Dnes sa nepreteká, takže máme naplánovaný „výletný“ deň. S raňajkami sme sa už vôbec nezdržiavali a rovno sme vyrazili do Ramsey, na krátku „okružnú“ jazdu ulicami mesta, len tak kvôli spoznávaniu... Doobeda sa tu na nábreží koná drag-racing, tak sme samozrejme zašli pozrieť aj tam. Na lúčnom parkovisku sa zhromažďovali všetky motorky z okolia takže bolo zaplnené od nevidím do nevidím. Keď dorazili aj Dereck s Garym, vybrali sme sa pomedzi všakovaké stánky ku samotnej dráhe. Na jazdu sa mohol prihlásiť ktokoľvek s čímkoľvek, takže bolo veru na čo pozerať, od normálnych Hayabús, cez upravené Hayabusi, originál dragstars, BMW, Ducatky, crossy, minimotorky, až po najrôznejšie „nadupané samohyby“.

Hádam najzábavnejší bol „pacient“ na invalidnom kresle s motorom z nejakej ...no minimálne 600-vky... a s rampou proti prevráteniu vzadu... Pri pohľade na širokú škálu „pretekajúcich“ vozidiel ma napadlo, že by som sa prihlásil aj ja s mojimi kredencami po bokoch a aj som sa vybral ku prihlasovaciemu prívesu, ale pri pohľade na cenu za jazdu ma verva prešla – 35 GBP mi za 10 sekúnd „slávy“ nestálo, aj keď ako neskôr škodoradostne poznamenal Conor, v mojom prípade by z toho bolo skôr 25s čo by sa už možno „oplatilo“.

Po raňajko–obede v nábrežnej reštaurácii sme sa po horskej časti okruhu chceli dostať do Douglasu do paddockov a priestorov štartu a cieľa pretekov ale ďaleko sme nezašli, lebo nás stopla uzávierka, zas kvôli nejakej búračke a tak sme sa pobrali po pobrežnej A2-ke cez Laxey, kde je jedna z atrakcií ostrova - vodné koleso na začiatku 19-teho storočia slúžiace na čerpanie vody z baní na olovo a zinok. O kus ďalej nám všetkým „školu akcelerácie“ predviedlo strieborné Labmo pred nami, ktorého šofér sa na asi 50 m rovinke pred pravouhlou pravotočivou zákrutou do ktorej nebolo vidno rozhodol predbehnúť starenku vlečúcu sa ako slimák po hríbe (ako inak, v červenej Micre). Sám som na motorke váhal či by mi to vydalo alebo nie, ale mladík to dal s prehľadom... a my sme za starenkou vliekli potom ešte hóóódne dlho... Našťastie nie až do tých paddockov. Motorky sme zaparkovali pred hlavnou tribúnou a hybaj nasávať atmosféru. Počas zvyšku poobedia sme postupne absolvovali fotenie „víťazov“ (nás namieste kde po pretekoch striekajú šampanské),

fotenie pitgirls, nákupy suvenírov a „značkového“ Isle Of Man oblečenia + šiltoviek, ochutnávku nového produktu Monster energy nápojov s príchuťou čaju s citrónom, BEZPLATNÝ servis a výmenu poškodených dielov našich heliem v Arai stánku, prechádzku medzi „boxami“ jednotlivých pretekárov s obhliadkou „obnažených mašín“ a fotením sa so slávnymi a nakoniec fotenie teamu „električiek“.

Podvečer nasledoval kratučký presun do centra Douglasu do indickej reštaurácie na večeru a následne na promenádu, kde sa už davy zhromažďovali na leteckú show Red Arrows a MX freestile airshow. Red Arrows som už videl, takže to ma extra neohúrilo, ale chlapov na crossoch som naživo videl dole hlavou lietať po prvý krát...

Po show sme sa rozišli a pobrali sa za nízkeho slnka na základne. Premávka na okruhu z Douglas-u do Ramsey bola takto na večer prekvapivo pokojná preto sa Conorovia rozhodli, že si dajú súkromné preteky, takže uháňali o 106 (...MPH). Ja, keďže nie som súťaživý typ, som išiel „na kochačku“ a vychutnával si západ slnka po ľavej ruke... Na prekvapenie som do nášho spoločného cieľa dorazil len o 5 minút po nich (ako mi povedali), takže ešte ani neboli poriadne zosadnutí z motoriek... večerná jazda sa im tak zapáčila, že sa rozhodli ísť ešte pojazdiť na horskú časť okruhu začínajúcu za našou odbočkou, že či sa pridám. Síce nie som súťaživý typ, ale zato som za každú srandu a tak som sa aj napriek čiernemu priezoru na mojej prilbe pridal. Keďže na rovinkách horskej časti pretekári dosahujú okolo 200 MPH, chcel som vedieť čo tam dokáže môj Transalp a tak som ešte kvôli lenivosti v prepočítavaní a lepšiemu porovnaniu stihol prístrojovku prepnúť z KM/H do MPH režimu a vyrazili sme – po A18-ke. Sranda začala hneď asi po 200 metroch napojenia sa na okruh, v prvom vracáku v lese nad „naším“ domom v ktorom som za úplného šera a so spomínaným čiernym priezorom nejako zle prepočítal šírku vyznačeného jedného jazdného pruhu a ovešanej motorky a ľavým kredencom som odstrelil jeden z kužeľov z cesty do večných lovíšť. Kufor ostal chvalabohu nedotknutý :o). Usúdil som, že sa za daných podmienok pôjde určite lepšie s vetrom vejúcim rovno do tváre ako „po hmate“ a zvyšok cesty som absolvoval s vyklopeným priezorom. Chalani zas vyrazili dopredu ako vystrelení z kanóna a tento krát som sa aj snažil držať sa za nimi ale márne... No nič, schovaný za turistickým plexi som si dal vlastnú časovku – proti tachometru. Na jednej rovinke s nasledujúcou dlhánskou tiahlou pravou zákrutou čo sa skoro zákrutou ani nedala nazvať si už točím heftom, „nakladám“ tomu – 85, 90, 95, reku skúsim dať aspoň tú stovečku, už už sa chystám naklopiť doprava a „reznúť“ tú zákrutu nezákrutu, keď tu zrazu odnikiaľ, pomedzi mňa a múrik po vnútornej strane „f*****g NEEAWWWWWWWWWWWWWW“.... stihol som vnímať len červenú čiaru jeho zadného svetla – ako na nočnej fotke s dlhou expozíciou - čo sa odo mňa vzďalovalo - ...rýchlosťou svetla... Po sekunde ako popri mne preletel, dorazila aj tlaková vlna ktorá sa spojila s myknutím sa od úľaku a mňa aj s celou motorkou rozkývalo ako mliečny zub... ...no skoro som sa pos**l... Ešte pred chvíľočkou som si myslel aký som frajer, že si to valím skoro 100 MPH, ale v zlomku sekundy som si uvedomil, že vlastne len blbo parkujem a zavadziam uprostred cesty, takže som dal pravému zápästiu pohov a skromne som sa pekne po ľavom okraji vozovky dokotúľal až do Greg-Ny-Baa, kde sa horský úsek končí a kde na mňa už z diaľky mávali Conorovia, že sa odkláňame z okruhovej A18-ky na neznačenú Greg-Ny-Baa Black Road, neskôr na ešte užšiu, až skoro šotolinovú Ballacollister Road, kde som aj napriek otvorenému priezoru a húfu hmyzu v očiach bol voči chalanom a ich jogurtom pre zmenu vo výhode ja... Ballacollister Road sa po niekoľkých krkolomných vracákoch v Laxey napája na už známu pobrežnú A2-ku a po nej sme už „civilným“ tempom prišli až na sever naspäť do Ramsey – už za úplnej tmy.

V dome sme sa, ako nikdy za triezva a bdela, dlho nezdržali, zato v „mojej obľúbenej“ Labuti, kecajúc o okruhu v Brne a „starom dobrom socializme“ s chlapíkom z bývalého východného Berlína až do jednej... Po Labuti sme sa ešte zastavili na neskorú večeru v rýchlom občerstvení u araba obďaleč a chrúmajúc hranolky sme „hľadali“ cestu domov... Lôžka sme našli zas až okolo druhej.

05. 06. 2013, Streda

Ako inak, prebúdzame sa do bezoblačného horúceho rána a keďže dnes sa pretká, už o 8:30 odchádzame na horskú časť okruhu, ktorú sme si predchádzajúci večer „natrénovali“, takže dnes všetky kužele ostali na svojom mieste :o). Smerujeme do Greg-Ny-Baa, na tribúnu umiestnenú na vonkajšej strane dole s zvažujúcej stredne ostrej zákruty a ja sa teším na fotky jazdcov rajbajúcich slidery na pravom kolene ktoré sa mi hádam zadaria. Po pondelkových skúsenostiach s celodenným obsedávaním na tribúne v motooblečení a so zaparenými ... sa na parkovisku prezliekame do civilu a moto gate s bundami pakujeme do kredencov, čižmy a prilby nechávame len tak nadivoko pri motorkách, veď ako nás uisťovali domáci – sme na ostrove Man a tu sa nič nemôže „stratiť“. Miesto na fotenie si nachádzam nie na tribúne samotnej, ale pred ňou, tesne za plotom oddeľujúcim okruh od priestoru pre divákov a uhniezďujem sa pri kmeni statného stromu. Táto pozícia má 3 nesporné výhody a jeden kozmetický nedostatok. Výhody – 1) som v najtesnejšej blízkosti plotu, až takej že objektív opieram o jeho drôty, čo umožňuje foťáku ich úplne ignorovať a tak fotky ktoré strúham jednu za druhou vyzerajú ako keby medzi mnou a dráhou žiadny plot nebol, 2) z kmeňa mám celkom pohodlnú opierku chrbta, 3) sedím v tieni... Kozmetický nedostatok – z kmeňa som odkopol vyčnievajúci polosuchý zvyšok konára, ktorý sa mi chcel zarývať do chrbta a rušiť moje sústredenie a z diery po ňom ten drevený darebák ako pomstu začal púšťať živicu, ktorá mi dolepila moje obľúbené tričko. Darmo, za pohodlie sa platí... Neskôr doobeda sa komfort ešte vystupňoval, keď mi chlapík, sediaci na tribúne, ponúkol jeho kempingovú stoličku „povaľujúcu sa“ opodiaľ, ktorú si priniesol „pre prípad“ ale nakoniec ju nepoužíval. ...a tento komfort sa mi dostal „bez pomsty“.

Tesne po obede, keď sme už začínali mať dosť slnka a naše uši, keďže šiltovky chránia „len zpredu“, začínali byť do chrumkava, sme sa divákovanie rozhodli zabaliť a ísť za ďalšou „kultúrou“. Na parkovisku boli čižmy s prilbami presne tak ako sme ich ráno nechali! Nasúkali sme sa teda naspäť do nich a po včera večer natrénovanej neokruhovej = neuzavretej, polooffroadovej „skratke“ sme sa chceli vrátiť do Ramsey, „domov“. „Woops“ nastalo až v mieste, kde sme potrebovali „preťať“ okruh, aby sme sa dostali naproti do „našej“ odbočky, ale organizátori a miestni pandúri boli neoblomní, čo tam potom, že sme potrebovali cez okruh prejsť len asi 5m, na druhú stranu ulice... okruh bol proste celý deň „hermeticky“ uzavretý a basta!!! Takže nám neostávalo nič iné, len zaparkovať motorky tam kde boli, znova sa, uprostred ulice, vyzliecť a zbaliť do kredencov... tento krát sme už ale nechceli časť výstroje nechávať nadivoko, tak sme nakoniec požiadali úplne neznámu „susedu“, či by sme si nemohli nechať veci u nej „na polodivoko“ - v predzáhrade pod stromom, že si ich neskôr večer (ak budeme v spôsobilom stave) vyzdvihneme aj s motorkami... Ona, že bez problémov, veď sme na ostrve Man a tu sa nemá čo kde stratiť... Po striptíze sme sa pešo zgúľali dole na nábrežie na autobus do Doglasu, kde sme absolvujúc nákupy suvenírov a pohľadníc pre rodiny, večeru v steakhouse, fotenie motoriek zaparkovaných pozdĺž promenády, driftovačiek, hostesiek

a kaskadérskych vystúpení, no a pre mňa úplne nezáživnú „krčma tour“ zotrvali zas až do posledného autobusu naspäť do Ramsey o 0:15. V stave spôsobilom na vyzdvihnutie motorky zo susednej ulice som bol len ja, keďže som dnes zariskoval a vnútornú dezinfekciu vynechal. Do nočného ticha som zanôtil tú moju obľúbenú – výfukovú a na zvyšok noci zaparkoval Hondu pekne, ako sa slušné dievča patrí - „doma“.