Môj „veľký“ Triglavský okruh

Keďže som ako začínajúci turista prvé roky hltal Rakúsko asi ako každý, zmestilo sa do tých pár rokov dostatočné množstvo atraktívnych destinácií, aby som sa konečne vybral aj inam (Stelvio a celé Dolomity máme už tiež v denníčku) a začal objavovať nie tak ospevované a hojne navštevované miesta. Rozhodne však nemenej krásne, každé svojím spôsobom.

K veci: keď som bol pred krátkym časom v blízkosti tejto lokality, zmestilo sa mi tam Lago del Predil, Sella Nevea, Vršič a malá premiéra na Mangarte. Hneď bolo jasné, že sem sa treba vrátiť a trocha viac to tu očuchať. S veľkou priazňou počasia na tento plán prišiel čas v polovici augusta. Jasné že z plánov rýchlej organizácie práce a následného zmiznutia vo štvrtok doobeda nezostalo nič, tak sa vymotávam z BA až pred druhou poobede v parádnom teple. No fajn...ale veď som nejaký „turista“ nee? Gmünd in Kärnten je na mape za rohom. On aj reálne je, len nie s uponáhľanou hlavou plnou denných starostí a na poslednú chvíľu v teple ako v... Je však jasnou skúsenosťou každého, že je nutnosť zobudiť sa na mieste, kde už niečo je a nie sa tam presúvať pol dňa, takže šup na A4/A2/S6 a na západ! Podarilo sa v celkovej pohode, v centre milého mestečka už dávam prvé pivo niečo po šiestej večer, paráda. Dotiahol som to do svojich obligátnych štyroch pollitrov a tešil sa na Slovinsko.

Piatok 7.00 ráno, totál jasno, bezvetrie, proste raj. Idem na to! Rýchly presun, ktorý asi pozná každý, teda B99 dole na Spittal, B100 do Villachu a cez Würzenpass do SLO. Minule som použil Nassfeld, veľmi pekné pojazdenie, dnes ale máme východnejšie plány a málo času na takú zachádzku. Würzen ako vždy (ne)prekvapil žalostným stavom, ešteže to zachraňuje Slovinská strana. OK, na hlavnú, do ľava cez Kranjsku Goru do Mojstrany. Odtiaľto je to konečne zaujímavé a pre mňa nové. Po krátkom motaní sa a drobnom omyle v „centre“ Mojstrany nachádzam regulérnu veľkú smerovú tabuľu BLED a hurá na naplánovanú cestu 907 až k jazeru... som si myslel. Po pár metroch za dedinou velikánska tabuľa s pre mňa hrôzostrašným obsahom: KONEC ASFALTA. No do ri.., teraz čo??? Moja neistota, neskúsenosť a vlastne aj nechuť k neasfaltovým povrchom je známa. Podľa mapy som sa mal kochať ako na Wildalpen či kde, a teraz toto? Stojím tam meter pred prašnou cestou výdatne pocukrovanou makadamom ale až tak zbabelo sa mi otočiť nechce... Veľkou náhodou prichádza z protismeru záchrana, teda aspoň informačná: 5 motoriek, z toho 3 čisto cestné, všetci budiaci dojem, že toto je v pohode a vôbec nič sa nedeje. Tak dobre, plne vybavený všetkým potrebným (v mojom prípade ruka na spojke, jednotka a dobre stiahnutá riť) sa púšťam do „veľkého“ off-road dobrodružstva. Áno, viem, väčšina sa už dobre rehocete, pre mňa to bola vážna výzva rozšíriť si obzory. Napriek všetkým obavám bolo cca 15km tohto desivého povrchu veľmi zábavných, väčšina sa odohráva v hustom lese a to im dodáva príjemné čaro.

Desivý "Konec asfalta"

Toľko teda moje OFF výlevy, po čase sa cesta vrátila k asfaltu, pokračuje ako 905 a 634 a vchádzam do Bledu, tiež premiérovo. Samozrejme zastávka na jazere, kafe a späť do preplnenej dovolenkovej premávky tohto sympatického mestečka. Takú silnú kolekciu inostrancov som videl málokde..od Grékov po Švédov, celá európa.

Z Bledu, pokiaľ nie sú iné plány iste nikomu nedá vynechať Bohinjské jazero, rozhodne krajšie a pestrejšie ako Bledské. Pekné pojazdenie v rozumnej premávke až hore k vodopádu a spať. Pár fotiek, ciga a ide sa dolu.

Bohinjské jazero

Začína to najzaujímavejšie, čo som na tomto okruhu našiel. Jedna nádherná (občas nie s ideálnym povrchom) nekončiaca cesta lesom bez akejkoľvek premávky a s profilom veľkej dlhotrvajúcej zábavy. Hovoríme o ceste 909 od Bohinjského jazera až dolu do Podbrdo a následne po 403 na Knežu. Ak máte dosť času a nie veľmi športové ambície, je to hotový zážitok. Nikde ani živáčka, samý les a lúka, len vy a pohodová kochačka. Pozn: ak máte na Bohinji dojazd pod 80, rozhodne sa treba vrátiť na horný koniec Bohinjskej Bistrice a vyriešiť to.. polosuchý som sa dokotúľal do Podbrda, hurááá pumpa! Hneď je veselšie a cez Knežu, Baču a Most pri Soči som na hlavnej na sever, cieľ je konečne neskorý obed v Bovci. Toto už pozná každý, neveľmi očarujúci hlavný ťah s adekvátnou premávkou, len to vydržať po Kobarid a odklon na Bovec. Konečne zas niečo, čo motoduši vie čosi ponúknuť.

V mojej obľúbenej záhradnej reštike na Boveckom obchvate sa znova stretávam so slovenkou Mirkou, ktorá je tam už 8 rokov. Čevapčiči a hijó ďalej. Keďže Vršič mám už neraz za sebou a minule som to na Mangarte v polovici kvôli zákazu otočil, nasleduje repete. Teraz dúfam, že už až hore! Najprv teda sympatická cesta hore na Log a očakávaná odbočka vpravo, jupí. 5€ „ekologički“ poplatok v búdke a ideme nie? Také rýchle to ale dnes nebude... dve nemecké autá sa nie a nie rozhodnúť konečne vypadnúť a potom: mladý mi ide vydať z 10€ a nesie dobrú hrsť drobákov... ti šibe, more, čo mi to chceš dať? „To sigurno pet evro“, to ja ti verím ale mňa to ťahá k zemi a ešte aj na stranu! No nič, trúbenie zozadu, tak sypem do vrecka za pol kýbla drobných a konečne sa ide!

Na druhý raz ten Mangart už ani nie je tak desivý, pri nutnej dávke opatrnosti si to človek vie veľmi pekne užiť. A áno, tento raz ignorujem aj ja značky a idem ďalej. Cez kratučký úsek po poslednom závale sa dá prejsť v pohode aj keď neviem, prečo to tam ešte stále je. V tomto stave je to otázka jednej lopaty a pol hodiny. Výhľady krásne, počasie stále nádherné, veselá vsuvka cestou dolu, kde sa ešte v horných partiách cesty rozhodlo asi 30 horských kôz, že ďalej sa hneď tak nepôjde a vlastne máme na dovolenke všetci kopu času. Deutschlader Audi A6 malo asi strach o svoj lak a kozy tak či tak nereagovali, tak som bol skupinovo vyzvany/zvoleny/donuteny vziať funkciu vedúceho rozháňača. Celkom to šlo, aj keď isté flegmatické typy potrebovali aj jemný kopanček do kozieho zadku. No ale pokračujeme ďalej a všetci sú happy...

Jeden z Mangartských výhľadov

Ďalej to už je klasika. Passo Predil až dole k jazeru, na sever cez Tarvisio, kde sa mi podarilo nechať sa odkloniť po SS54 späť do Slovinska (neľutujem) a znova via Würzen do AT. Ak už niekedy podvečer budete na ceste B100 medzi Villachom a Spittalom, neľutujte čas odbočiť na Zlan/Stockenboi, čaká vás krásna GoldeckStrasse, panoráma s krásnymi výhľadmi, srnkami a serióznym prevýšením. Od 18.oo zadara s otvorenou rampou a nikde nikoho, no balzam na záver dňa.

Podvečerný relax na vrchole GoldeckStrasse

Ďalší finálny presun do Gmündu už nestojí za reč, hoci vieme, že celá cesta B99 má veľmi čo povedať. O siedmej večer už teda sedím pri prvom večernom a zdá sa mi, že som bol preč hádam týždeň.

Bilancia „Triglavského“ dňa: 420km, pár nových skúseností a 11 hodín rôznych pekných zážitkov.

Zajtra ma na raňajky čaká milovaný Nockalm a presun cez Solklpass, Admont a Wildalpen do Mariazellu... ale to už je nový deň, nový príbeh. Dobrú noc.