Prezeráte si mobilnú verziu motoride.sk.
Prepnúť na PC verziu.
Pridané: 12.03.2013 Autor: Peter Haršáni - Haro
Čitatelia: 10303 [Šport - Rally]
Únava dosahuje vrchol, ale je znesiteľná a pod kontrolou. Počas tejto etapy mi tvrdne chrbát a predlaktia, prvú polovicu idem pomalšie a mizerne navigujem. Nekonečné úzke cesty s feš-fešom popod hlinené zrázy bez možnosti prebehnutia, potom rozbité planiny s bielymi miestami s dierami v bielom prachu akurát vo veľkosti predného kolesa. Veľmi nepríjemná časť. Tu dokonca nedokážem predbehnúť jazdca na starej XT. Praveká motorka s polovičným výkonom a s desatinovou hodnotou mi zavadzia možno 40km. Po troch blúdeniach hádžem ukážkovú držku vo feši a potom sa konečne chytám. Posledné kilometre slaných rozbitých ciest preletím. V polovici etapy sa stretávam s tímom, dolievam benzín a chalani čistia pre istotu palivový filter. Trvá to zopár minút a Španieli z profi tímu kukajú ako na zjavenie. Na kúsku asfaltu dobieham XT-čkára, odbočujem do púšte na trať a on pokračuje rovno. Napriek tomu je v cieli skorej!!! Nechápem.
Druhá polovica je úplne o inom. Ohromná kamenná planina bez ciest často s hladkou súvislou skalou, prerušovaná kaňonmi bez výstrahy za hociktorým horizontom. Hľadanie správneho smeru, zjazdy a výjazdy, návraty a otočky a znovu kamene. Nakoniec prechádzam asi cez 2 km široký obrovský kaňon plný piesku, v strede naprieč predelený prastarým kamenným múrom. Takéto niečo som ešte nevidel. No prekvapeniam nie je konca. Ocitám sa na rovine s osamelo rozhádzanými oranžovými a tvrdými dunami, občas tvoriacimi systém a skupiny. Šošovkový tvar bez typického hrebeňa, rovnaký vzhľad, veľkosť a absencia malých duniek po okolí sú fascinujúce. Trasa vedie bohužiaľ pomedzi ne a piesku sa vyhýba. Nakoniec pálim po rovinách, posledné 3 hodiny som nikoho nevidel.
Bivak na brehu Atlantiku priniesol vietor, chlad ale aj možnosť sprchy. S pomocou Jirku Kaláta st. mením zadnú gumu so strhanými štupľami, v chlade obuť mius sa ukázalo ako obtiažna operácia. Nakoniec pomohol Jirko ml.
Taká bola jediná etapa kde redlaktia dosť stvrdli. Vyčerpanie je konštantné s možnosťou podávať vysoký výkon. Táto brutálna časovka bola dlhá, krásna a navigačne náročná. Len nás serie, že 1. Španiel prišiel o hodinu a pol skorej ako druhý v poradí a to sa reálne nedá bez obídenia podstatnej časti trate medzi jednotlivými CP po asfalte. Niektorých pravidelne predbieham a v cieli sú vpredu, ich mapové podklady zrejme umožňujú inú orientáciu a skratky. Spolu so servisom majú navrch, s tým nič nespravíme.
Najrýchlejšia etapa sa odohrala na území Západnej Sahary (južného Maroka), smejeme sa že iba 255km časovky. Na začiatku sa presúvane vo vetre po nekonečnej rovine ku štartu. Odpálim vo veľkom štýle, rýchle povrchy KTM 690 sedia. A po 5 kilometroch stojím! Doprdele aj s filtrom!!! Zrejme sú mikro póry zanesené a nepomáha ani pravidelné čistenie, stačí málo zostatkovej alebo novej špiny z nádrží a palivo netečie. Poruchu odstraňujem presne za 15 minút a stíhacou jazdou sa posúvam vpred. Na začiatku máme zopár malých jarkov na sústave rýchlych planín, neskôr lietame iba po gazoidných prachovo piesčitých pistách. V polovici etapy je zatočenie prudko doprava do savany a pokračujeme po štrkových roletách s prachovými vsuvkami. Rýchlosť málo kedy klesá pod 120, preto musím pozorne čítať terén v dostatočnom predstihu a horizonty často skáčem do neznáma. Vyrobil som iba jeden takmer pád, čo je ozaj málo. Priemerná rýchlosť okolo 100km/h hovorí za všetko.
Počas presunu do bivaku fúka silný bočný vietor a motorky sa pohybujú v opitých náklonoch smerom k odpočinku. Na pobreží v mieste napojenia polostrova míňame zátoku s 500m širokou a kilometre dlhou rovnou plážou so stálymi podmienkami pre kitesurferov, v hojnom počte brázdiacich zátoku za pomoci surfov a malých padáčikov. Nasledujúcu pláž pokreslíme s Dufínom stopami motoriek driftujúc v panenskom piesku.
Krajina sa dramaticky zmenila. Hory, náhorné planiny, bezodné kaňony a rokliny vystriedala nekonečná rovina. Rovné plochy s pieskom a s kamienkami pravidelne striedajú polia s malými dunami. Oranžový pevný piesok kamsi zmizol a nahradili ho bledé, menej súdržné odtiene. Púšť sa miestami mení na polopúštnu savanu s občasným porastom akácií, so sukulentmi, kaktusmi a s ťavou trávou. Samozrejme stále fúka vietor, mení sa iba jeho intenzita, smer a teplota. Ľudské obydlia, zvieratá a cesty nevidieť vôbec, opustený kút planéty pôsobí prázdno. Orientácia je pri zatiahnutej oblohe bez GPS nemožná, chýbajú vizuálne body. Krajinu vnímame počas preteku ako nekonečný film v slučke s pravidelne sa opakujúcimi obrazmi.
Optimálny jazdec je vyzretý, aktívny pretekár, v profi tíme a so špičkovou kondíciou. Aspoň niektorými z vlastností by mal oplývať pretekár diaľkovej rally. Ja som starší, aktívne nepretekám, nemám profi tím. Zostalo mi jedine zlepšiť výdrž a kondíciu a zlepšiť jazdenie na motorke.
Hoci celý život športujem len pre ilustráciu popíšem stálu prípravu. V priemere 5 – 6x týždenne aspoň hodinu makám. Napríklad pokiaľ ostatní obedujú potím litre behom na Zobor. V rôznom pomere podľa okolností posilňovňa, bicykel, behanie bo vrchu, lezenie po skalách, v prípade nedostatku času doma orbitrek a posilovanie so synom. Nevyhnutnou súčasťou je udržanie pružnosti a pohyblivosti, to zachraňuje pri riešení krízových situácií. Celé telo jazdec potrebuje, no predsa sa treba najviac zamerať na predlaktia, trapézy, triceps, lýtka.
Jazdiť na motorke stíham 2-4x za mesiac, k tomu aspoň raz ročne Rumunsko a Sahara. Samotnej rally predchádzali 3 tréningové návštevy Sahary s účelom naučiť sa jazdiť a orientovať v púšti a pochopiť ako pripraviť techniku.
Denne som si v preteku večer nachystal chleba. Ráno jem iba tyčinky a kúskom chleba, pijem tekutiny. Kamelbak beriem plný s minerálmi a pijem z neho cca pol litra počas presunu. Tekutiny dolejem pol litrom Monsteru, zjem nachystaný chleba a vypálim do špeciálu. Počas etapy sa snažím zhltnúť energetický gél a prislúchajúcu tyčinku. Vodu spravidla spotrebujem celú. V bivaku potom cielene jem a dopĺňam tekutiny. Po dojazde je najlepší radler alebo málo stupňové pivo. A samozrejme štamperlík domácej dobroty na dezinfekciu! Lebo hnačka je horšia ako púštna búrka. A potom až do noci postupne jesť a piť, spálenú energiu treba nahradiť.
Vynikajúcu službu poskytuje jazdcovi EÚ. Kedysi zdravé potraviny bez konzervantov nahradili nové, tie vydržia všetko. Tyčinky, čokolády, konzervy, trvanlivý chleba, paštéty… Preto napríklad neberiem chutnú domácu klobásku, ale „radšej“ kupovanú v reťazci. Odhryzol som z nej v prvý deň preteku a voľne pohodená skončila postupne v žalúdku v priebehu 2 týždňov. Neuškodilo jej teplo, africké bacily ani muchy. Tie na ňu odmietli vôbec sadnúť. Platí nepriama úmera: čím menej je éčiek postupom času napísaných v zložení výrobku, tým viacej chemických sračiek v skutočnosti obsahuje. Potraviny vyrobené v EÚ jednoznačne samotnú úniu prežijú. Tým je problém cestovania do subtrópov vyriešený, len ich častá návšteva môže cestovateľa zabiť vlastným žrádlom.
V rámci možností odporúčam zaoberať sa hygienou. Znefunkčnenie zapareného rozkroku, páliacich chodidiel či zapálených očí môže spôsobovať také nepríjemnosti jazdcovi, že v konečnom dôsledku havaruje. Prípadne obmedzenie výkonnosti zmení pretekanie na utrpenie až odstúpenie. Denne menené spodné prádlo, čisté ponožky, tričko bez zápachu, vyvetrané čižmy a rukavice tiež riziko problémov znižujú.
Namiesto oddychového dňa je na Intercontinental Rally presunová etapa cez hranice z južného Maroka do Mauretánie. Nekonečná, rovná cesta po pobreží, pri stálom bočnom vetre ubieha v pohode. Na jedinom možnom mieste čapujeme palivo a po skupinkách sa trúsime na hranice.
Marocká a mauretánska hranica je zvláštna. Je pozostatkom pokusu o osamostatnenie južného Maroka ako štátu Západná Sahara. Z tej doby zostal zamínovaný 4 kilometrový pohraničný pás a už ho nikto nikdy neodmínuje. Preto asfalt končí na marockej colnici, kde vystojíme v horúčave rad, tlačíme sa s černochmi, Arabmi a s Berbermi v rade, pcháme pasy cez okno odchýlené na dva prsty a za hodinu a pol napredujeme. Po úzkom odmínovanom páse nikoho sa 4 km po totálne rozbitej púštnej ceste presúvame k colnici v Mauretánii, pričom dodávky zo sprievodu zapadajú a musia ich vyťahovať nákladiaky.
Mauretánska hranica je bežne prekročiteľná za dva dni, všetci majú čas a potrebujú bakšiš. Našťastie na hraniciach čaká Bubú v arabskom habite s logom preteku a ten má všetko vopred vybavené. Za pol hodinu sme z mínového poľa vonku, pri čakaní stretávame usporiadateľské vozidlo turistickej rally Budapešť – Bamako s ktorou sa v tomto bode križujeme. Bohužiaľ Slováci Ulrychovci sú niekde pozadu a nechce sa nám čakať.
Kemp je vlastne pajzloidná budova s použiteľnými toaletami, v kabínke je vždy sprchovacia ružica a turecký záchod. Po stenách behajú jašterice a hmyz. Dám dokonca aj čudné jedlo v budove. Bivak je voľné miesto v púšti obkolesené štyrmi dodávkami s lafetovanými ľahkými guľometmi a stráži nás ďalších 10 vojakov s kalašnikovmi. V predvečer idem Dufinovi vysvetliť k blízkej dune teóriu jazdenia po piesku, armáda je nervózna a môžeme iba 50 metrov za stráženú líniu. Vitajte v Mauretánii.
Najhorší na oddychových dňoch je práve oddych. Zmučené telo si spomenie na pokojné časy a dožaduje sa ubolene odpočinku. Po presune celý ja bolím, cítim každý sval a únavu a kamoši tiež. Všetko ale končí sadnutím na motorku a odštartovaním. Tak večer prezúvam motorku a teším sa na najťažšiu etapu. Radosť znásobuje nový palivový filter získaný z tímu Alimex CZ. Neteším sa vypáleniu žiarovky na signalizáciu neutrálu (v dunách potrebná vec), náhradnú neviem zohnať a odstaviť teplotný alebo olejový senzor je hlúposť.
Pridané: 12.03.2013 Autor: Peter Haršáni - Haro Zdieľať
© Copyright 2001-2024 Motoride.sk | ISSN 1336-6491 | info@motoride.sk | Podmienky poskytovania služieb. | RSS:
Obsah stránok MotoRide.sk je chránený autorským zákonom. Kopírovanie v akejkoľvek podobe bez súhlasu je nezákonné.
Počet návštevníkov Dnes: 134564 | Včera: 219247