Rusko 2012: Počúvaj Pišta a do Ruska bys nejšéu? 3/4

Prehliadka lode samotnej je len pre organizované, dopredu nahlásené skupiny, nuž si porobíme zopár fotiek, dáme si kafe v bare na brehu a odchádzame hľadať nocľah. Na toto naša ruština stačí a do polhodiny máme síce drahšiu, ale istú izbu v hoteli. Recepčná nám ešte odporučí motorky zaparkovať na stráženom parkovisku na konci ulice, nuž sa vrátime k Aurore pre ne, uložíme ich a po studenej večeri vyrážame do mesta, kým sa zotmie (teda zošerí), lebo tma to nie je (stíhame ešte prejsť park okolo najsevernejšej mešity v Rusku, pozrieme si časť Petropavlovskej pevnosti, z ulice múzeum zbraní). Je sobota, cesty sú poloprázdne, cestou stretneme zo tri svadby, nevesty celkom pekné, mužíci rozjarení. Na izbu prídeme o pol jednej. Ráno už o siedmej balíme. Ešte sa chcem pozrieť na otvorené more, preto mierim na Vasileostrovskij ostrov, na konci pri osobnom prístave natrafíme na areál Lenexpo.

Vrátnik po krátkom rozhovore nás pustí pešo dnu, nuž sa prejdeme, čosi pofotíme, pri odchode Milanovi vtisne do ruky papierik s adresou. Vysvetľuje, že pri Pskove má pri jazere chatu, máme prísť na ryby a na poľovačku. Možno raz. Odtiaľto už mierim von z mesta po takmer prázdnych cestách smerom na Moskvu.

Cesta je široká, neskôr, asi sto kilometrov od Petrohradu sa mení na slušnú hlavnú cestu väčšinou trojprúdovú desať kilometrov dva pruhy pre nás, potom zase pre protismer. Na miestnu intenzitu dopravy to dnes stačí, asi v polceste sú už aj mizerné úseky ale nie veľa, dokopy možno stopäťdesiat kilometrov. Cesta vedie priamo cez dediny, priebežne ju rekonštruujú na štvorprúdovú s parametrami diaľnice. To znamená aj to, že ju zdvihli na násyp, rozšírili tak, že niekde ide len dva metre od fasády dreveníc. Dediny sú na vidieku spustnuté, aspoň okolo hlavnej cesty, domy a dvory neudržiavané, asi čo vládalo zutekalo do miest a čo staré nevládalo vyjsť ani na ulicu. Ideme smerom na Veľký Novgorod a večer nás zastihol pred mestom Valdaj. Mesto vyzerá väčšie, nuž zabočím, skúsime pohľadať nocľah. Miestny občan nás posiela správnym smerom, hotel by nám aj stačil, ale nemá dvor a recepčná nám sama neodporúča nechať motorky na ulici. Skúšame iný hotel, ten je drahší, nuž ideme ďalej však je ešte svetlo. Na výjazde z Valdaja vidím partiu ruských motorkárov, zastavujem pri nich. Partia z Tuly prišla pariť na jazerá.

Po chvíli debaty nám odporučia kamiónovú bázu dvadsať kilometrov ďalej. Milan tradične ide vybavovať nocľah. Cena je prijateľná, motorky zamykáme pred vrátnicou, po sprche zapadneme do miestnej jedálne. Boršč a mäso zapečené so syrom sú chutné, po večeri dobre padne aj debata s bodrým kamionistom od vedľajšieho stola. Jazdí na trase Vladivostok - Moskva, pivko odmieta, lebo o tretej ráno musí vyraziť a denný limit tisíc kilometrov je preňho bežný. Na tých cestách má môj obdiv. Ešte nám odporučí návštevu Vladivostoku, v lete je tam krásne a ideme sa prejsť a spať. Báza je v lese pri ceste, oplotená jak americká ambasáda v Bratislave, dedina ďaleko, cítime sa v bezpečí a pokojne spíme. Ráno pri našich motorkách stojí zaplachtovaný paneurópan.
Sme len kúsok od Moskvy, dnes tam dorazíme. Viacerí mi povedali, že v Moskve dokopy nič nie je, akurát Kremeľ, Červené Námestie a chrám Vasilija Blaženého, ale aj tak to chcem vidieť na vlastné oči. Pri tankovaní v Solnečnogorsku naťukám cieľ Červené námestia a urááá vpred.

Oproti severu je tu iný svet. Krajina je tu živšia, aj tu ide cesta cez dediny, domčeky sú ale menej opustené, vidno viac ľudí v dedinkách, vidno aj obrobené polia.

Policajti sú tu aktívni. Pred vstupom do dediny je fotoradar na stožiari, o dvadsať metrov Lada s radarom za sklom, sto metrov ďalej traja policajti s radarom na trojnožke, oproti nám ide ďalšia Lada s radarom za sklom. V protismere z lady vyskočí korpulentný policajt, s urputný výrazom v tvári nám prebehne cez cestu a jediným mávnutím pendreka, hodným vojvodcu odstavuje kamión. My pokračujeme nepredpisovou sedemdesiatkou ďalej.

Všetky cesty vedú do centra a tak bez problémov zaparkujeme pri červenom námestí na stráženom parkovisku na Teatraľnej ploščadi a prezlečieme sa na parkovisku. Strážnik nám za plechovku piva postráži prilby a na ľahko mierime ku Kremľu. Celé námestie je ohradené zátarasami, všade plno policajtov, asi nejaká papalášska sešlosť, nuž len spolu s ostatnými turistami obehneme GUM, chrám Vasilija Blaženého, fontány pred Kremľom a po dvoch hodinách stojíme pred motorkami.

Hodina pokročila, treba ísť ďalej nocľah hľadať. Doprava v Moskve je trochu iné kafe ako Petrohrad, zrejme sa práve všetci vybrali domov. V centrovatom centre ešte ideme poslušne v rade, tu sa nedá predbiehať, ale na širokej výpadovke je to lepšie. šesť pruhov sem, šesť pruhov tam výborná cesta, my v podstate vôbec nestojíme, autíčka uhýbajú, policajti slušne stoja v rade len miestny motorkári nás občas obehnú. Vedľa výpadovky vidím pumpu, za ňou supermarket, odbáčame. Milan ide na nákup, ja strážim. Keď sa vráti, pristaví sa pri nás na kus reči chlapík. Odkiaľ ideme, kam ideme.

I odkuda vy? My iz slovakii. Iz Slovákii a vy náši!! Odbehne, prinesie nám banány zadarmo, však ich rozváža po obchodoch. „Ty si Rus?“ Pýta sa Milan. Ako sa to vezme, krúti hlavou „Ruský žid“. A vo vrecku pribudne ďalšia adresa „Viete ako je pekne v Irkutsku?"

Pokračujeme. Po čajsi tridsať kilometroch odbáčam na akúsi vedľajšiu cestu, pri magazíne odstavujeme a ideme otravovať miestnych, nech nám poradia nejaké ubytovanie. Šofér od pošty mi nakreslí na papier mapku, nuž ideme podľa nej, ale hotel nikde. Našťastie okolo nás začne krúžiť chlapec na skútri a ten nás dovedie k hotelu. Milan ide na recepcie, ja strážim motorky. Po ulici sa k hotelu blížia dvaja Rusi, v každej ruke fľaša piva no už sú jasný si myslím. Keď prídu bližšie, jeden z nich sa úplne roztrasie pri pohľade na motorky. Už len to mi chýbalo aby si tu spomínal jak si za cára robil motospojku na voľakde urale, si myslím, keď on podíde bližšie a spustí: "Čo vy dvaja slovenskí k**oti tu robíte pod Moskvou?" A tak sme sa zoznámili so Stefánom. Stefan je od Ľubovne, robí v stavebnej partii u Holanďana ktorý, keď mu v Nemecku poklesli objednávky, skúsil šťastie v Rusku. A je vcelku spokojný, hovorí, že zarába slušne.

Po ubytovaní ešte zbehneme do obchodu na nákupy. Stefan naloží do košíka vodky, lebo chce oslavovať, ešte v Rusku okrem svojej partie Slovákov nestretol, ale predavačka ho schladí, po 21 hodine je v Rusku zakázané predávať alkohol nad 5 promile alkoholu. Naloží teda len zopár pív a mi si oddýchneme, lebo aspoň sa nemusíme brániť prehnanému vnukovaniu. Po sprche a večeri zasadneme v izbe a rozoberáme život.

Ráno pokračujeme smerom na Kyjev- navigácia ma najprv posiela do Bieloruska, ale po úprave cieľa na Charkov je to už v poriadku a na správnu výpadovku prechádzame po vonkajšom moskovskom obchvate. Aj tento smer sa čiastočne rekonštruuje a mení z priemernej dvojprúdovky na trojprúdovku, miestami na takmer diaľnicu. V jednom úseku schytáme zápchu, nuž sa pomaly posúvame dopredu. Dopravu odstavili stavbári v rámci výstavby parkoviska treba vyrezať obrovský topoľ. Po desiatich minútach, keď topoľ leží cez polovicu pravého pruhu už môžeme pokračovať ďalej.

Obchádzame Tulu, Orel, pred Kurskom si spomeniem, že tu sa udiala najväčšia tanková bitka v dejinách. Pri magazíne sa pýtame miestnych či tu je nejaký pamätník. Posielajú nás kus nazad a potom kdesi vľavo, že tam čosi nájdeme. S pomocou kombajnistu sa nám to asi po tridsať kilometroch podarí, jeden tank a kúsok ďalej vojenský pamätník.

Obidva udržiavané, uprostred čerstvo požatých polí. Prešli sme ešte jednu dedinu síce takmer ľudoprázdna, ale domčeky aj okolie sú udržiavané, v rybníku plávajú husi a kačice, po dvoroch behajú sliepky, vidno aj kozu a kravky tu sa ešte žije v biokvalite.