Rusko 2012: Počúvaj Pišta a do Ruska bys nejšéu? 4/4

Pokračujeme do Kurska, kde chceme prespať. Na kraji mesta nám policajti odporučia penzión Biely List. Tu prvýkrát ochutnáme ruskú vodku na počesť Moskvy po sto gramov. Ďalší deň ubieha po príjemných, širokých cestách. Kúsok pod Kurskom zastavujeme na raňajky ešte pri jednom pamätníku, väčšom, s múzeom a upraveným parkom.

Táto časť Ruska je asi viac osídlená, polia obrobené, aj kolchozy som cestou videl, pred bránou kopa osobných áut. Pred obedom sa ešte skupinky policajtov na GAJke pýtame či ideme správne. Schválne som pri nich zastavil, bol som zvedavý na reakcie. Strávili sme pri nich asi desať minút, v pohode poradili, ako všade v Rusku. Žiadny náznak nevraživosti alebo buzerácie. Pred obedom sme už na hranici s Ukrajinou. Výstup z Ruska predstavuje celá rada prechodov umiestnených pod veľkou strechou.

Vedľa rampy búdka, v nej úradná sila, okolo chodí colník a kontroluje batožinu, ďalší oficier sa motá obďaleč. Čo teraz, nech tu nezmätkujeme? Vyťahujem papiere čo sme dostali pri vstupe a idem za oficierom. Na otázku či to treba písať znova len pokýva hlavou a podá mi tlačivá. Po chvíli, keď vidí že už sme dopísali sám príde k nám a skontroluje ich, zdes ošíbka, ukazuje mi špatne zaškrtnutú kolónku a podáva mi nový papier. Keď ho odovzdávam kočke v búdke, hneď mi ho aj vráti, netreba. Podľa vstupného tlačiva si nás nájde v počítači, odškrtne, colník skontroluje špinavé prádlo v kufroch a veselo sa s Ruskom rozlúčime. Sto metrov ďalej je vstup na Ukrajinu. Vojačik nám každému dá bumážku, jeden človek + jedno vozidlo a posiela nás ďalej. Čakáme v rade, čas si krátime ako sa dá. Zaujal nás zachovalý moskvič z roku páne ani neviem koľko, ale motor má 2,3 turbodiesel. Majiteľ si ho chváli. Ukrajinci nás od byrokracie odbremenili. Proste sme do okienka strčili bumážku, pas aj techničák a colník si naklepkal do počítača všetko, čo ho zaujímalo, to isté vo vedľajšom okienku jedno je asi na človeka, druhé na vozidlo, orazili nám bumážky, kúsok ďalej nám skontrolovali kufre a na poslednej štácii zase vojačik bumážky zobral, skontroloval či sme prebehli všetkými okienkami a môžeme frčať. Za colnicou ešte meníme zopár hrivien, obchádzame Charkov, ťaháme smer Kyjev. Večer nás zastihne kúsok za Poltavou, našťastie hneď vedľa cesty je motorest. Úroveň dobrá, dali nás do apartmánu, iné nebolo voľné, motorky stoja pred recepciou. Po dobrej večeri Milan pristavuje okoloidúcu kuchárku, "To si ty varila?" "Ja." A ty si vydatá?" "Da." Tvoj mužík hladom neumrie, chváli jej kuchárske umenie Milan. Ja sa jen zosuniem na stoličke a rukami naznačujem veľké brucho, on musí byť takoj. Kuchárka so smiechom hrdo vystrie malíček, "Moj mužik takoj!!!"

Na druhý deň prechádzame rovinatou krajinou, po kvalitnej novej širokej štvorprúdovej hlavnej ceste. Keby aspoň takto vyzerala diaľnica do Brna. V meste Pirjatin zastavujeme pri ceste na trhovisku. Treba nám hrivny, aj raňajky by nezaškodili. Miestni veksláci sú hneď okolo nás a Milan je vo svojom živle. Po kšefte ešte chodíme po trhu, prvotné rozpaky miestnych kunčaftov opadávajú.

"A odkuda vy?" "Mi iz slovakii." "Iz Slovakii a vy bráátia!!" Z Pirjatinu ešte ide krásna diaľnica. Pokračujeme po nej cez Kyjev do Žitomiru a tu z nej odbočím, lebo predsa len chceme pozrieť aj iné cesty Na raňajky zastavujem v dedine. Všimol som si opustený domček, nuž som k nemu otočil. Hádam tu nikomu nebudeme vadiť a budeme mať pokoj. Ledva vyzlečiem bundu, z domčeka vykukne bábuška, maličká, v očiach otázka i strach. „Nebojte sa babka, my sa tu vonku len najeme“ ukľudňujem ju. „A kukuruzu vy nechotíte?“ Neodmietnem, nechcem uraziť, bábuška prinesie varenú kukuricu, soľ a po chvíli už osmelená nám popisuje svoj život, ako prežívali hlad cez vojnu i po vojne, ako ju z komsomolu vyhodili a na koniec ako stará Čerkeska musela až sem za Poltavu odísť. Nazrieme aj do domčeka. Keď sa lúčime, pýtam sa babky čo sme dlžný, babka vyvalí na mňa obrovské prekvapené očiská „Ničevo, zdes Ukrajina!!„

Na námestí v Žitomire som si všimol sochu Lenina, tak zastavujeme a idem si ho odfotiť. Po návrate ma Milan upozorní ešte na miestne baby, tak vyfotím na pamiatku aj tie. Len škoda, že nemôžem fotiť za jazdy, lebo miestne trolejbusy asi zhabali v nejakom múzeu, komplet hrdzavé storočné škodovky 9Tr, naozaj úchvatný pohľad, jak to len robia, že to ešte drží po kope?? Po príchode do Čudnivu zostávame stáť. Becker mi ukazuje smer priamo do trojnásobného zákazu vjazdu, protismeru. Hneď sa k nám pritočí akýsi strýco, Milan rozvíja debatu. „Áno, dobre ideme,“ príde druhý, tretí strýco vystúpivší z nalešteného mitsubishi:
“Odkuda vy? Iz Slovakii? Ja znaju, ja byl v Bardejove v kurort. Možete rovno“. Ukazujem na zákazy, len mávne rukou „Možete, ja zdes starosta.“

Táto časť sveta je tiež len mierne zvlnená. Cesta prechádza cez dediny a mestečká, okolo obrovských obrobených polí, chvíľu dobrá, chvíľu zlá. Ale na rozdiel od severného Ruska, tuná sú aj domy krajšie, murované, opravené, na dvoroch domáce zvieratá, okolo poriadok. Občas vidíme , ako si domáci idú od pastiera prevziať kravy z paše. Škoda, že sa mi nepodarilo odfotiť celkom fešandu v tričku, sukničke a štekloch, v jednej ruke kabelka, v druhou si vedie kravku domov. Pomaly sa presúvame vidiekom, obchádzame konské povozy, dymiace zily a kamazy všetkých možných veľkostí a modifikácií.

Milan tvrdí, že moja Yamaha sa do nich zamilovala, lebo už dymí ako oni a má pravdu, na viac čím ďalej tým viac pri nízkych otáčkach šklbe motor.

Snažím sa to pripísať miestnemu benzínu, ale Milanov stromček ho papá bez problémov a tak skrúšene uznávam, že nie je motoservis ako motoservis a začínam sa modliť, aby mi chudera, teraz už Kamaha aspoň na Slovensko vydržala. Vhodné ubytovanie sme našli až v Ternopile, hotel s vlastným dvorom a prijateľnou cenou. Posledná noc na cestách.

Ráno pokračujeme smerom na Stryj. Dediny a dedinky míňame jednu za druhou. V jednom mestečku, meno mu neviem, prechádzame cez pekné historické jadro, ale cesty z mačacích hláv sú totálne zničené, uličky sú úzke, kamióny vpredu, kamióny vzadu, v kuse cvičím spojku a len sa modlím nech sme vonku a nech mašinka nezdochne. Sem sa musím vrátiť inokedy. Za akousi dedinou, vidím pri ceste na kopčeku utekať chlapíka len tak naľahko, naboso. Hm, dumám, prvý športovec čo tu vidím. Lenže po prejazde vrcholu vidím v diaľke bežať konský povoz bez gazdu. Takže asi to nie je športovec, znova dumám a pridávam plyn. A zase dumám, čo spravím, lebo kone sa ma asi v prilbe zľaknú. Našťastie ma predbehol akísi okoloidúci volkswagen a šedivák čo z neho vyskočil to z koňmi vie. Medzitým sa Milan pristavil pri bežiacom chlapcovi „Čo sa deje“?? „Lošadi mne ujechali „ dychčí chlapec. “No sadaj dobehneme“. Koníky sú ešte trochu nervózne, ale gazda je šťastný, že nemusel bežať až do derevni a my sme spokojní, že máme peknú fotku.

Pri vjazde do Stryja som si všimol malý trh a bufet, nuž stojíme na obed. Miestni veksláci sa chvíľu okato motajú okolo nás, ale keď vidia, že v bufete ťahám peniaze z vačku pochopia, že kšeft nebude. Popozerajú motorky, ale inak dajú pokoj. Kým obedujeme, prisadnú si k vedľajšiemu stolu štyria chlapi počas obeda stiahnu pol litra vodky ako vodu a my sa radšej praceme. Kúsok za Stryjom sa už začína terén zdvíhať tu už sú Karpaty a sú pekné, aj cesta slušná, len si treba dávať pozor na kravy migrujúce z paše domov. Po prechode hrebeňa na chvíľu zastavíme na pumpe natankovať. Sto metrov od pumpy nás zastavujú mladí policajti. “Pačemú ty pogonil belyj avtomobil?“ skúša to na mňa ešte než si odložím prilbu. Krútim hlavou, ukazujem mu, že idem priamo z pumpy a žiadny biely automobil som nenaháňal. A keď sa pýta odkiaľ ideme, len sa zasmejeme. Najprv nechcú veriť, ale keď vidí fotky len sa chytajú za hlavu. Po chvíli debaty nás pustia preč, fotiť sa s nami nechceli. Pár kilometrov nižšie je GAJ ka. Znova nás odstavujú. Tu sú starší policajti, znova debatíme, ukazujeme fotky. Pýtajú sa kedy sme naposledy pili. Hovorím, že v Kursku, výbornú Baltiku. Policajt ma volá hore do GAJ ky a ukazuje mi fúkni. Tak fúkam do luftu, on ovoniava luft, ešte raz, to už sa otvorene rehocem nuž mi s posmutnelým ksichtom vráti pas a posiela ma preč. Do Užhorodu už dorazíme bez komplikácií. Pomoceme sa po námestí, treba nejaké suveníry, minúť posledné hrivny. Ešte posledné nám zobral vekslák tesne pri hranici. Prechod cez Ukrajinskú colnicu bol v pohode, takmer nikto tam nebol, znova bumážka, pas ,techničák a už sme aj stáli v rade pred únijnou rampou. Po chvíli debaty nás sami Ukrajinci poslali dopredu, motorkári nečakajú, nuž sa presunieme k samej rampe. Tam kecáme zo Slovenkami z Ľubovne, čo boli na nákupoch. Vstúpiť do únie nie je jednoduché, tvrdli sme tam vyše hodiny pred rampou, ďalšiu hodinu za rampou. Než sme prišli na radu, dobehol nás nemec na GeeSe. S manželkou sa dva mesiace túlal po východnej Európe, Rumunsko, Moldavsko, Krym, Kaukaz a teraz sa poberal pomaly cez Tatry domov. Kua, ja mať toľko času a penez.

Za hranicou už nás nič nebrzdí, uháňame cez Svidník na Prešov a normálne sa mi ten kraj páči. Po skorej večeri v Prešove na pumpe sa rozhodneme, že spať už budeme doma. Než sa ale dostaneme na diaľnicu už je tma, chladno, mrholí a veru okrem nepremokov mi je dobrý aj pulover. Úchvatný nočný prejazd slovenskom po diaľnici si budem pamätať dlho. Okolo jednej v noci sa v Novom meste nad Váhom s Milanom lúčim. On pokračuje do Sobotišťa, ja zostávam na chalupe v Bohuslaviciach. Domov pôjdem v pohode cez deň.

Celý výlet trval desať dní, čajsi 5500 kilometrov a stál čosi nad liter evríkov. Neľutujem ani cent.

Kto chce vidieť viac fotiek, nech si klikne sem: odkaz na fotoalbum.