Rusko 2012: Počúvaj Pišta a do Ruska bys nejšéu? 2/4

Zlatá bočka chutí, poslednú pijeme vonku s akýmisi Rusmi čo vezú do Lotyšska na opravu auto, lebo tam je to lacnejšie. Musia počkať do tmy, lebo cez deň by totálne obitý JEEP čo sa kotúľal čajsi päť-desiat metrov po ceste asi nikto nepustil cez hranice.

Cesta z Ostrova je už lepšej kvality, je to totiž hlavný ťah z Bieloruska na Petrohrad. Chodí tu dosť kamiónov, takže si len držíme rýchlosť, sem tam niekoho predbehneme, občas si pozrieme nejakú tú miestnu špecialitu.

Okolie je rovinaté, polia a dediny opustené a väčšinou spustnuté, cesta vedie priamo cez ne, niekde len meter od fasády. Z pohodičky ma vytrhne kamión, ktorý ma rýchlo predbieha na moste za Pskovom. Cisterniak si neskoro všimol, že za mostom sa cesta riadne zužuje a oproti sa presúvajú kombajny. Brzdím aj očami, kamiónista asi tiež, len sledujem cisternu driftujúcu krížom cez dva pruhy predo mnou, nakoniec to magor strihol tesne medzi kanál a kombajn. Čo si myslel kombajnista neviem, ale asi niečo podobné ako ja. Odtiaľto cesta vedie už viac menej cez lesy, keď vyjdeme na nadjazd nad železnicu vidíme sto kilometrov do diaľky. Odbáčam na pumpu a tu si prvý krát vyskúšame tankovanie po rusky. Prídeš na radu, zapichneš pištoľ do nádrže a ideš ku kase, tu nahlásiš, koľko a čoho chceš, necháš zálohu alebo rovno ťa skásnu cez kartu a ideš tankovať. Po natankovaní si ideš pre výdavok. Pol hodiny trvalo, než som to pochopil a natankoval, nuž zástavku využívame aj na raňajky. Niekde pred Lugou sa cesta mení na slušnú diaľnicu a tak pred štvrtou odstavujem na pumpe cca 40km od stredu Petrohradu. Úloha dňa je nájsť Auróru a potom nocľah. Hrabem sa v navigácii, vcelku milo prekvapený, že Becker má v základnej výbave aj podrobnú mapu Petrohradu, oslovujem okoloidúcich Rusov, že kde zdes Avrora, Milan ide na pumpu zistiť aspoň ulicu. Jedným očkom sledujem policajtov, ktorí na výjazde z pumpy merajú rýchlosť a inkasujú, či neprejavia záujem aj o nás, ale nič. Milan sa vráti s údajom, že Petrogradskaja ulica, becker takú našiel, ešte aj policajt asi na kávu idúci mi to potvrdil, že by to malo tam byť a slovami „Jechajte rovno, tam sospytajte““ sa lúči. Tak jechame rovno, obdivujeme široké cesty, veľké pekne udržiavané parky, obrovské námestia s pamätníkmi, obchádzame dlhé úseky, kde opravujú cestu, prepletáme sa pomedzi autá idúce v troch a viac pruhoch.

Všetci nás púšťajú, nikto netrúbi. Po asi desať kilometroch nás dobehne chlapík na veľkom chopri. Milan mu máva, oslovuje ho, potom sa otočí ku mne: "Ideme za ním dovedie nás k Aurore." Naše tempo sa citeľne zrýchli, niekde aj cez osemdesiat, okrem chodníka jazdíme všade, holt doma je doma. Jediné čo nám vadí je, že sme dvakrát zmokli, našťastie prvý a posledný raz na tejto ceste. Rus zastaví pred mostom v odbočovacom pruhu kúsok pred policajtmi, tí na nás len pozrú a venujú sa ďalej autíčkam. Tam je Avrora mávne rukou a naozaj, za riekou vidím trčať hromadu komínov. Ešte si potrasieme rukami, pozvánku na kávu odmieta a odchádza. My, keďže sme nepochopili správne smer ideme ešte za ním, ale chybu si rýchlo uvedomujeme a vďaka tomu že Auroru vidíme, viem už zadať beckerovi správny cieľ, a za desať minút už parkujeme motorky na Petrohradskom nábreží.

Pár metrov pred nami je Aurora, loď, ktorá, ako nás v škole učili, sa zapísala do dejín, údajne výstrelom z jej dela začala v Rusku revolúcia, ktorá zmenila život vo svete zásadným spôsobom. Slniečko už svieti, nuž len zamkneme motorky a v plnej výbave sa poberieme na bližšiu obhliadku.