Rusko 2012: Počúvaj Pišta a do Ruska bys nejšéu? 1/4

Ale Milan už rozvíjal ďalej: "Víš, mja nejak tý západní krajiny moc nebavijá, tam je šecko vyčančané, usporádané a ani ludzom moc nerozumíš a predcaj len tý rusi šak vyprávjajú podobne jak my a potom mja by to zaujímauo, tá Auróra, Moskva atak, tolko sme sa o tem učili a šak aj oni byli u nás, tak dzime aj my tam..." prihnojoval mozgožrúta. Vtedy som to nejako zahovoril, v pláne sme mali ešte ísť pozrieť na jeseň do talianska na Piavu, po stopách prvej svetovej vojny a však potom sa uvidí.

Ale mozgožrút už bol zabývaný a ja som čoraz častejšie začal nahadzovať do googlemaps rôzne trasy s cieľom v Petrohrade a Moskve .Bolo mi čoraz viac jasné, že pri tak rozsiahlej zemi nemá zmysel ísť len do Petrohradu a späť, musí to byť okružná jazda a taktiež, že to bude viac menej len po hlavných ťahoch. Na nejaké odbočky nám asi čas nezostane. Preto som načrtol iba hlavnú líniu Stupava, Petrohrad, Moskva a cez Kyjev domov. Popri zbieraní informácií z iných cestopisov (ktorých je žalostne málo) a platonickom pokuse získať sponzorský príspevok po vzore iných, tým smerom idúcich výprav (som nemohol zabudnúť ani na najdôležitejšie – súhlas od mojej jedinej). Síce vážne zapochybovala o mojom duševnom zdraví, keď som jej prvý krát načrtol plán s tým, že chcem aby išla so mnou, ale nakoniec pred Vianocami mi udelila súhlas s tým, že musíme vymyslieť náhradný program aj pre ňu, lebo ona so mnou určite nepôjde, nevydrží na motorke ani jeden celý deň. Nálepky duševne postihnutého ma to síce nezbavilo, ale mohol som sa pustiť do definitívnych príprav.

Trasu som už príliš neriešil, mapa a vzdialenosť mi aj tak nedali na výber. Spanie sme sa rozhodli riešiť ako obvykle pod miestnymi strechami, takže zostával termín, pas, víza a motorka. Termín sme určili na polovicu mája, teploty bývajú priaznivé a ani pršať by nemalo. Pas som vybavil pohodlne v zime a nasledovali víza. V diskusiách som našiel agentúru, s dobrou referenciou, aj komunikácia mailom prebehla v poriadku, len keď som šiel odniesť vyplnené tlačivá a pasy nastal problém. Na mail nikto neodpovedal, telefóny nikto nebral, na firemnej adrese žiadna kancelária nebola. Po týždni ma to prestalo baviť, možno dotyčný len odcestoval na dovolenku, ale mňa tlačil čas, nuž som hodil do googla heslo „víza do Ruska„ a hneď prvý odkaz na cestovnú kanceláriu bol trefa do čierneho. Priniesol som pasy, fotky ,vyplnené dotazníky, cena bola ešte o tretinu menšia a do dvoch týždňov si môžem prísť pre víza. Jediný rozdiel bol v tom, že pre pracovné i súkromné dôvody sme nakoniec cestu preložili na august. Dievčatá v cestovke povedali, že to nevadí víza vybavia na august aj v predstihu. Bude síce teplo, ale chuistim.

Čakaciu pohodu mi v poslednú májovú sobotu narušil Milan. Štyri dni pred odletom na dovolenku si zmyslel, že potrebuje pas a keďže ho nenašiel doma, zmyslel si na mňa. A ja na cestovku. A na to, že ja za tri dni letím tiež a ešte tie dva týždne neuplynuli... Našťastie v pondelok ráno mi nežný hlások v telefóne potvrdil, že pasy aj s vízami nás čakajú v cestovke a nám padol kameň zo srdca. Po návrate z dovolenky nastal kolotoč dobiehania, stíhania a nadrábania rôznych povinností, popri ktorých som ešte stihol zaviesť motorku do jedného, potom do druhého servisu, a ešte aj ušetriť jeden deň na kontrolu a balenie oblečka a iných na cestu potrebných vecičiek. Na poslednú chvíľu som ešte zháňal stúpačku a držiak na spätné zrkadlo, ulomené pri blbnutí v borinskom kameňolome.

Prvého augusta ráno po rozlúčke s manželkou vyrážam na cestu, aby som sa za polhodinu tradične vrátil domov pre nejaké drobnosti, ktoré som zabudol. S omeškaním asi hodinu prichádzam s malou dušičkou do Sobotišťa k Milanovi, ale ten si ešte mení olej, potom meníme a upravujeme moju stúpačku a o jedenástej konečne vyrážame na cestu smer sever. Plán dneška je spať niekde pri Lodži. Rýchlo sa presúvame diaľnicou do Skalitého, kde sa konečne naraňajkujeme, prekročíme hory a po poľských cestách mierime ďalej. Jazda v auguste má výhodu, že je dlho svetlo, a j kamiónov je nejako pomenej, preto sa o piatej po káve rozhodneme ťahať ďalej a až okolo deviatej hodiny odbočíme do dediny kdesi pred Lodžou, hľadať nocľah. Podarí sa nám prekvapivo až v druhej dedine kde je hotel.

Ráno o šiestej pokračujeme smer Kaunas, cesta ubieha rýchlo, prestávky máme len na tankovanie. Cesta cez Poľsko mi tentoraz pripadá fádna. Asi to bude tým, že len prechádzame po hlavných ťahoch a neobzeráme sa po kadejakých atrakciách. Cesta cez Litvu sa od poľskej nijak nelíši, kraj podobný, rovinatý, samé pole, občas les, potok. Hlavná cesta dediny obchádza. K večeru začíname hľadať nocľah, zastavíme pri zavretej krčme pri ceste, sedia tam dvaja kmeti, nijako sa s nimi nevieme dohodnúť, našťastie prichádza auto s mladým párikom a tí nám po rusky vysvetľujú, že tuto za rohom kúsok je dedina a tam ubytovanie nájdeme. Síce sme nenašli, ale po chvíli nás dobehli, povodili nás po mestečku Anykščiaj a nakoniec pomohli vybaviť pobyt v miestnom športhoteli. Po nevyhnutnom kúpeli vďačne s nimi zasadneme k reštauračnému stolu a preberáme miestny život, pivko a našu slivovicu.

Ráno napriek dobrým radám sa trochu zamoceme, ale to nevadí, všetky cesty vedú do Ríma a podaktoré aj do Petrohradu. Po návrate na hlavnú cestu pokračujeme smer Rezekne. Rozhodli sme sa že raňajkovať budeme až za Rezekne, ale keďže sme cestou už nenašli vhodnú reštauráciu, skončili sme tradične pri suchej strave v Karsave. Odtiaľ je už na ruskú hranicu len na skok a ja sa začínam tešiť na nové zážitky. Z Karsavy vedie na hranicu dlhá, rovná a široká cesta. Kde tu je postavený TOI TOI, smetiaky, kamióny našťastie až na konci. Pri ceste semafor, na ňom červená, sto metrov ďalej búdka. Zastavíme pri semafore a uvažujeme. Cesta prázdna, tak ideme k búdke, odstavujeme vykladáme papiere. Z búdky vychodí chlap v uniforme, ruky za chrbtom, sťa Napoleon pri Waterloo a spustí tirádu, a vy neznaete doprané predpisy blabla bla... chvíľu hráme sprostých aj farboslepých, nakoniec po tretom kolečku okolo motoriek nás posiela späť k semaforu.

Po polhodine zasvieti zelená, znova prídeme k búdke, odovzdáme do okienka pasy a papiere od motoriek, on už uspokojený vypíše akísi papierik a posiela nás ďalej. Prídeme pod strechu, znova pas, papiere od motorky, colník orazí papierik a čosi zamrmle a posiela nás ďalej. Pokiaľ vidíme k ďalšej kontrole nie je ďaleko, tak motorky tlačíme. Lenže táto kontrola je v únii posledná a vládca rampy mi ukazuje, že mi chýba ešte jedno guľaté razítko. Motorky na stojan a znova pešo sa vraciame pod strechu, kde konečne nájdeme správne okienko. Policajt vnútri preberie papiere poťuká v počítači a tvár sa mu roztiahne do širokého úsmevu. Á páni prekročili povolenú rýchlosť!!! Tuto, kúsok pred hranicou!!! Moc sa nechceme hádať, možné to je, ale päťeurovka je lepšia ako rýchloobväz, naše papiere aj s guľatou pečiatku sú znova v našich rukách a my môžeme po odovzdaní papierika na poslednej euroštácii opustiť úniu.

Neskôr s Milanom zhodnotíme, že nás oebal, ale keďže sme s tým po ceste rátali tak nás to až tak nemrzí. Nakoniec, aj tak sme tú rýchlosť kdesi prekročili. Pomaly dotlačíme motorky pod ruskú strechu a začína druhé kolo byrokracie. Teraz ruskej. Prekvapivo to ani nebolelo, len trochu dlho trvalo. V búdke sme vyfasovali tlačivá, jedno pre človeka, dve pre motorku, po vyplnení ich colníčka naklepala do počítača, motorkové označila nálepkou s QR kódom, vrátila nám polovicu človečieho a jedno motorkové tlačivo a mohli sme jechať ďalej. Dlhý čas sme si krátili prehliadkou kufrov, našich aj ostatných cestujúcich, debatami so starším rusko-nemeckým párom, ktorý potom colníci zatiahli na podrobnejšiu prehliadku kvôli kartónu piva a nakoniec s petrohradským motorkárom na super športe, ktorý cestou z Nemecka podporil lotyšskú ekonomiku stopäťdesiat euráčmi.

Po prechode poslednej rampy odbočím na parkovisko pri pumpe. Na blízkom hoteli som si všimol nápis zmenáreň. Je tam síce len bankomat, ale však vyberieme aj kartou. Zaujímavé to začne byť, keď po naťukaní PIN kódu bankomat zhasne. Po rozhýbaní stŕpnutého krku oslovujeme fešandu na recepcii a vidno, že má s IT bohaté skúsenosti, lebo poruchu okamžite rieši tvrdým resetom (rozumej vytiahne bankomat zo zástrčky). Bankomat po reštarte kartu poslušne vypľuje, ale my už nemáme odvahu ju tam vopchať znova, tak sa vraciame k motorkám a uvažujeme čo teraz.

Pristavuje sa pri nás chlapík. Rus, kamionista a motorkár. Vysvetlí kde vymeníme eurá za ruble (v potravinách) a že motorka nikde v Rusku za diaľnicu neplatí a tak ešte pokračujeme, však slnko je ešte vysoko. Cesta sa z výbornej diaľnice postupne mení na normálnu, miestami až na mizernú cestičku, prechádzame cez opustené dediny s polorozpadnutými domami, kde niet ani hotela, ani obchodu, ani krčmy a ani ľudí.

Prvá väčšia dedina je až Ostrov a my dúfame, že tu niečo nájdeme, lebo inak spíme pod holým nebom. Našťastie motorkárska solidarita funguje aj tu a miestny borec na skútri nám ukazuje smer k motelu. Cesta sa postupne mení na šotolinu, pribúdajú jamy, míňame spustnuté sídlisko, okomínkované rady garáží a len zopár okoloidúcich áut nás presvedčí, že tu je ešte nejaká civilizácia. Namiesto po jednom kilometri zbadáme hotel, motel až po troch. Vyzerá to dobre, zahlási Milan po prieskume, zostávame.

Motorky idú k ostatným do stráženej ohrady, my po sprche do reštaurácie konečne ochutnať miestne špeciality. Po večeri dáme prechádzku do blízkej dediny, potom pitný režim.