Prezeráte si mobilnú verziu motoride.sk.
Prepnúť na PC verziu.
Pridané: 24.01.2013 Autor: Redakcia Motoride.sk
Čitatelia: 6610 [Mototuristika - Amerika - Cestopis]
Je začiatok novembra a my štartujeme z kanadskej provincie British Columbia. Malo by to byť klimaticky najpríjemnejšie územie celej Kanady. Vôbec si to však neužívame. Ľadový vietor sa nám prediera cez hrubé bundy a jazda popri pobreží sa stáva nepríjemným bojom....
V skorých ranných hodinách zazvoní telefón v byte môjho starého priateľa Paula. Takmer šesť rokov som na cestách okolo sveta len s mojou motorkou, stanom a fotoaparátom. Medzičasom mám pauzu v kanadskom Vancouveri a vychutnávam si výdobytky civilizácie – horúcu sprchu, pohodlnú posteľ a hlavne taliansky kávovar. Vyskočím spod teplej periny a nechápavo sa chytám slúchadla, z ktorého sa ozve:
Tom Myers, importér Touratechu v USA, raz rozprával Herbertovi o vyslúžilom inžinierovi Boingov s menou Jerry Counts. Tento nadšenec offroadu spolu so svojím priateľom Daveom Hutschingsom počas desiatich rokov systematicky prejazdili celú západnú časť USA. Ich cieľom bolo zmapovať túto časť územia, staré pôvodné farmárske cesty, šotoliny a piesočné trasy cez púšte, kaňony a lesy z mexického Tecate až ku kanadskej hranici a prepojiť to v jednu súvislú enduro prejazdnú trasu a zapísať ju do mapy. Geniálny nápad!
Náš team však pôjde „Jerrys Route“ v opačnom smere zo severu na juh. Štart je vo Victorii v Kanade (pôvodná trasa začína a končí v Idaho neďaleko hranice s Montanou).
Plán je držať sa čo najďalej od turistických atrakcií a hlavných ciest a očakávame, že spoznáme pôvodnú tvár západných štátov, o ktorej možno nevedia ani samotní Američania.
Je začiatok novembra a my štartujeme z kanadskej provincie British Columbia. Malo by to byť klimaticky najpríjemnejšie územie celej Kanady. Vôbec si to však neužívame. Ľadový vietor sa nám prediera cez hrubé bundy a jazda popri pobreží sa stáva nepríjemným bojom. Ťažké oblaky sa postarali o silnú búrku a aby toho ešte nebolo dosť, po celý čas nás prenasledujú dotieravé čajky. Je už tma, keď opúšťame Kanadu. Náš trajekt sa volá Space Needel. Prvý zoznamovací deň máme za sebou a smerujeme do USA.
Tom Myers má práve deň otvorených dverí pri príležitosti otvorenia nových obchodných priestorov. V kruhu podobných nadšencov ako sme my, prežívame pár pekných chvíľ. Spoznávame doktora Phila – úplný unikát. Typické črty: dlhý biely plášť, hrubé plastové okuliare, dlhé šedivé vlasy, cigareta v ruke, od nikotínu zafarbená sivá brada, núdzovo pozošívané topánky. Svoj život zasvätil anglickým motorkám. Nenecháva si ujsť príležitosť ukázať nám svoj obchod, ktorý funguje skôr pre vášeň, než z obchodných dôvodov. Na zaprášených regáloch sú naskladané staré náhradné diely, historické náradie a zopár kuriozít. V každom prípade, my sme sa v tomto „múzeu Dr. Phila“ cítili príjemne.
Aby sme sa mohli napojiť na začiatok Jerrys Route v Rigginse, južnom Idahu, musíme nakŕmiť GPSko alternatívnymi trasami. V štáte Washingtom to otočíme smerom na východ cez Cascade Mountains a dostávame sa na prvú šotolinu. Ak chceš zažiť poriadne dobrodružstvo, stačí byť na správnom mieste v nesprávnom čase. So začiatkom zimy na severnej pologuli je sneh a ľad vo vyšších nadmorských výškach už len otázkou času. My sme tu v novembri a horský prechod Stevens Pass nás víta ľadovým vetrom a čerstvým snehom. Vedeli sme, do čoho ideme a v poslednej dedine sme si pre istotu zadovážili zopár skrutiek, ktoré v prípade potreby použijeme ako „Spikes“ – špice do pneumatík.
V týchto dňoch sa skoro stmieva a miesto na bivak si hľadáme už poobede. V noci ručička teplomera klesá na neuveriteľných -11 st. C. Jedine veľký táborák a hrniec vareného vína nás zachránili pred zamrznutím. Ráno vstávam do nepríjemnej zimy a chcem si umyť aspoň zuby. Dostať sa k vode nebude také ľahké. Treba sa prebiť cez ľadovú kryhu na potoku. Posedávame pri šálke horúcej kávy a čakáme kým príde do doliny slnko. To ešte netušíme, že sa dnes riadne zapotíme. Čakajú nás blatisté cesty a výmole plné vody.
Moja exotická X-challenge vzbudila záujem na jednej benzínke u zvedavého Američana. Dávame sa do reči a zisťujem, že Jonah je tiež vášnivý motorkár a účastník Dakaru a pozná aj Jerry Counts Route. Spontánne sa rozhoduje, že nás vezme na svojej KTM za mesto ku kaňonu, kde môžeme prenocovať. Pri šálke čaju sa dozvedáme, že Jonah Street bol v r.2005 členom fabrického teamu BMW a s HP-dvojkou absolvoval Endurance Day v Nemecku. Práve vtedy tam bol zastúpený aj Touratech.
Stan a motorky sú prikryté vrstvou nového snehu. Sneh s dažďom nás sprevádzajú pri výstupe späť do hôr. Obloha je šedá a ťažká. Jedine zvuk našich motoriek prerušuje toto úplné ticho. Cesta je samý kameň, ale vďaka ľahkej 650tke sa to celkom dá. Napriek tomu je potrebná riadna dávka koncentrácie.
Stačí malá nepozornosť a predné koleso ihneď ustrelí. Rýchlo som pochopila, že pri mojej výške 1,7 m a extrémnej výške sedadla 930 mm budem mať v ťažkom teréne veľké problémy. Idem teda po celý čas v stúpačkách. Pri zastavení si vždy niečo nájdem, aby som sa mohla oprieť aspoň o jednu nohu. Úzka sedačka síce nepôsobí veľmi komfortným dojmom, ale nie je to až také zlé. Chce to však predsa len trochu hrubšiu kožu na zadku. V konečnom dôsledku som však milo prekvapená obratnosťou a ľahkosťou akou sa tento motocykel ovláda. Touratech má dokonca v ponuke aj veľkú nádrž a vysoký kokpit. Po menších úpravách by som si ju vedela predstaviť ako perfektnú dobrodružnú diaľkovú motorku.
Dážď konečne vystriedali slnečné lúče. Šotolinka sa kľukatí pomedzi vrcholky a za jedným z nich nás čaká úžasný pohľad na Hell’s Canyon a pod nami tečúcu rieku Snake River. Na úseku takmer 200 km vyhĺbila úžľabinu cez Wallowa Mountains.
Je už takmer tma, keď prichádzame do dedinky na kraji úžľabiny. Raňajky bolo to posledné, čo dnes dostal môj škvrkajúci žalúdok. Okrem osamelej benzínky je tu už len malý obchodík. Aj keď máme so sebou variče a vieme si čo to zohriať alebo uvariť, dnes asi pôjdeme do stanov hladní. Majú tu jedine návnady na ryby, nejaké náboje a pršiplášte. Na dverách visí zaujímavý nápis. „Ak u nás niečo nemáme, tak to ani nepotrebujete!!!“ Našťastie sme objavili hostinec Hell’s Canyon s parádnym jedálnym lístkom.
Pri hľadaní aspoň trochu suchého miesta na prenocovanie zahliadneme pomedzi stromy žiar ohňa. Nie, nie, to určite nie je „fata morgana.“ Práve naopak, domáci sú tu na rybách a postavili si tu bivak. Majú nad nami zľutovanie a prijímajú nás medzi seba. Pri ohni stojí veľký sud plný vody. Oni si takto zohrievajú vodu na sprchovanie. Aký luxus! Ponúkajú nás štamperlíkom bourbonu. Ten ale hreje! My motorkári sme okrem iného vystavení aj nepriazni počasia a možno aj to uľahčuje nadviazať kontakt s cudzími ľuďmi. Bude to dlhá noc...
Na ďalšie ráno sa mi podaril riadny trapas. Chcela som robiť tri veci naraz a to proste nejde. Kým sa varila káva, nastokla som mokré ponožky na palice a zatlačila ich do zeme, tak aby boli nad ohňom a sušili sa. Za ten čas som chcela urobiť zopár dobrých fotiek. Žiaľ, podcenila som teplo vychádzajúce z ohňa. Okrem toho nechať tieto veci bez dozoru tiež nie je dobrý nápad. Až keď som zacítila smrad spáleného plastu, zbadala som, ako sa mi moje novučičké čižmy topia pri pahrebe. Len to nie! Keď sa Herbert vrátil z blízkeho potoka, videl už len ako som hodila do ohňa jeho obľúbené ponožky. Zostali na nich veľké diery. Ani som sa nepokúšala nájsť nejakú výhovorku. Proste žiadna ani nebola. Herbert sa našťastie usmial a povedal: „Nevadí! Pre každý prípad nosím zo sebou pár štrikovaných ponožiek od mojej mamy.“
Pokračujeme a onedlho sa nám naskytá zastrašujúci pohľad. Nachádzame sa v zabudnutej dedine. Stoja tu už len opustené domy s rozbitými oknami a deravými strechami. Omietka opadáva zo stien. V záhradách rastie metrová burina pomedzi odpadky a vraky áut. Nepríjemný vietor so sebou unáša suché farebné lístie cez ulice. Široko ďaleko jediná pumpa tiež nepôsobí dôveryhodne. Všade visia poľovnícke trofeje a vypchaté jelenie hlavy s parohami. Čo ma ale prekvapuje, že alkohol sa tu voľne nepredáva. Je zamknutý za hrubými mrežami. Náboje sa tu však povaľujú na všetkých regáloch. Uľavuje sa mi, až keď sa mi toto mesto duchov stráca v spätných zrkadlách.
Nachádzame sa v High Desert Country v Oregone. Vo vzduchu je už cítiť púšť. Je to krajina húževnatých suchých kríkov, ktoré domáci nazývajú Sage-brush. Opäť stúpame a vrcholky Steens Mountain sa zahaľujú do bieleho ticha. Čím vyššie, tým je táto biela perina hrubšia. Povrch cesty sa mení v 500 metrových úsekoch. Kým čerstvo napadnutý sneh je ako tak zjazdný, sú úseky, kedy je povrch zradný a zľadovatený. Dostávame sa na kraj našich možností. V jednej ľavotočivej zákrute to položí Herbert súčasne so mnou. Vďaka inštinktívnej „padacej technike“ sa to zaobišlo bez problémov. Dostávame sa konečne na najvyšší bod 2995 metrov nad morom. To je viac ako ktorýkoľvek alpský priesmyk. Naskytá sa nám úžasný pohľad. Vietor tlačí ohromnou silou a rýchlosťou tmavé mračná pred sebou v kráterovitej krajine. Je strašná zima! Je tak chladno, že na prednom blatníku sa mi vytvorili tenké cencúľe!
V Nevade, štvrtom štáte našej cesty sa ocitáme v inom svete. Sneh sa premenil na jemný piesok. Na horizonte sa týči Black Rock Point, čierny kopcovitý útvar v rovinatej pustatine, ktorý dal meno tejto krajine. V horúcom prameni, obrovskej prírodnej vani, zmývame zo seba prach posledných kilometrov. Medzičasom Wolfgang a Arnold odchádzajú do 30 km vzdialeného mestečka zabezpečiť benzín a niečo tekuté. Márne čakáme na ich návrat. Po pár hodinách prichádza správa od Wolfganga: „X5-ka zapadla. Bez cudzej pomoci sa odtiaľ nedostaneme. Ďalej pôjdeme peši.“ Aby toho nebolo dosť o polnoci nás zastihne piesočná búrka. Vietor rozfúkal popol z ohniska a v priebehu pár minút všetko na okolí zošedivelo. Zrazu kolega na nás zakričal: „Stratili sme dva stany! Vietor ich odfúkol do púšte!!!“ Keď sa tí dvaja vrátia, asi ich to nepoteší, že sa stali cez noc bezdomovcami. Po prebdenej noci sa dávame do pátrania. Arnoldove obydlie nachádzame v smradľavej sírovitej močarine. Zo spacáku to len tak tečie. Wolfgangov stan sa našťastie zakliesnil do neďalekých kríkov. Ako zázrakom je neporušený. Keď sa obaja k nám konečne vrátili, horlivo sa pustili do rozprávania o ich uvoľňovaní a záchrannej akcii s lanom. To ešte netušili, čo sme zažili tu.
Onedlho na to, ja a Herbert pálime na plný plyn po vyprahnutom soľnom jazere v púšti Black Rock. Toto územie sa preslávilo rýchlostnými rekordmi. Povrch je tu rovný ako doska a v rýchlosti 150 km/h nás prenasleduje jedine vlastný tieň. Za nami ostáva kúdoľ prachu dlhý stovky metrov a beloba soľnej pláne sa na horizonte spája s modrou farbou oblohy.
Na jednej pumpe v údolí smrti sa len tak zo zvedavosti opýtam tunajšieho chlapa, či nevie, kde by som mohla nafilmovať štrkáča. Chlap na chvíľu zmizne a prinesie zozadu ozajstného škorpióna. S trochu nedôverčivým pocitom ho nasledujeme do tmavej miestnosti. Zasvietil len ultrafialové svetlo a malý predátor sa v tej chvíli rozžiaril v plnej nádhere. Aby toho nebolo dosť, dáva mi do ruky hada. Našťastie nie je jedovatý, ako sa dozvedám. Plaz sa okamžite omotáva okolo mikrofónu kamery. Asi predpokladá, že je to jeho korisť. Nakoniec nám chlapík ukazuje Tarantulu. Tú si však už nikto netrúfne chytiť do ruky.
Dorazili sme do Death Valley. Je to zvláštne magické miesto. Na území zvanom Racetrack sa pohybujú neznámym spôsobom až tristo kilové kamene a zanechávajú za sebou vo vyprahnutej pláni hlboké čiary. Doteraz nikto na svete nedokázal objasniť túto záhadu, ako môže k tomuto dôjsť. Vraj sa tu hrá samotný diabol.
Pokračujeme po rozbitej ceste naprieč púšťou Mojave. Cestu nám lemujú vysoké piesočné duny a horské masívy. V júli roku 1913 tu dosiahla ortuť teplomera hodnotu 56,7 st. Celsia. Táto cesta je plná extrémov. Od snehu a ľadu na severe až po horúčavu a piesok na juhu.
Na južnom konci Saline Valley Road dochádza Herbertovi benzín. Ako naschvál sme dnes bez doprovodného vozidla. S ťažkým srdcom necháva svoju HP2 na okraji cesty a sadá si za mňa. Nemôžem mu dať zo svojej zásoby, pretože v mojej 9,5 litrovej nádrži nezostalo takmer nič nazvyš. Som zvedavá, ako ďaleko dôjdeme. Tak to je teda riadna náhoda! Asi po desiatich kilometroch natrafíme na náš filmový team, ktorý sa už o nás strachoval. Dokonca nás hľadali cez GPS tracking. S úsmevom na tvári dostávame malý červený kanister s jedným galónom paliva a vraciame sa späť. Dopadlo to nakoniec všetko dobre a bez ujmy.
Tisíce kilometrov ťažkého terénu zanechali stopy na Herbertovej zadnej pneumatike. Michelina je úplne zjazdená. Dnes je síce nedeľa, ale dúfame, že v krajine neobmedzených možností nájdeme nejakú náhradu. Okrem toho je Kalifornia známa offroaďákmi, ktorí tu cez víkendy brázdia na ľahkých crosskách piesočné pláne. Niekto z nich nám určite pomôže. A skutočne! Na jednej ceste stretávame Johna so synom. Pozýva nás na drink. Nasledujeme ho až do kempu. Kemp je tu vlastne malá mobilná dedina pozostávajúca z obytných vozov, štvorkoliek a všade postávajúcich motoriek. Takto kočujú Kalifornčania každý víkend do púšte, aby si spolu zajazdili. John nás posiela do Victorville, kde Herbert kupuje novú zadnú gumu „made in Taiwan.“
Mexiko už nie je ďaleko. Kto aspoň raz prenocoval pod stanom pri hviezdami posiatej oblohe, chápe fascináciu kempovania. Na konci náročného dňa, všetci sedíme pri praskajúcom ohni, pozeráme do pahreby a rekapitulujeme posledné týždne. Prešli sme cez sneh, blato, šotoliny, piesok a soľ a cez päť amerických štátov Washington, Idaho, Oregon, Nevadu a Kaliforniu. Bolo to náročné, možno až nad naše očakávania, ale všetkým sa nám to páčilo a stálo to za to!
Cesta popri americko-mexickej hranici v nás vyvoláva rozdvojené pocity. Na jednej strane je to nepochopenie, prečo ostnaté drôty rozdeľujú ľudí a na strane druhej je to smútok, že sa táto cesta končí. Počas malej pauzy sa pri nás zastaví americký Jeep a strážnik nás upozorňuje, aby sme sa vzdialili od hranice. Nie je to tu bezpečné. Práve pred týždňom tu zastrelili pašeráka.
Napriek tomu prechádzame hranice s Mexikom. V meste Tecate si pripíjame víťaznou plechovkou piva. Posedávame v tieni malého hraničného obchodu a aspoň opticky sa snažíme zapadnúť do tunajšieho latinského sveta.
Jerrymu Countsovi a Davevovi Hutchingsovi sa podarilo vytvoriť nielen enduro zjazdnú cestu z Kanady do Mexika, ale ju aj podrobne kartograficky zmapovať. Pretvorenie nápadu do reálnej podoby trvalo takmer 10 rokov. Pospájali do jednej súvislej trasy spleť starých, pôvodných ciest, šotolín, zásobovacích a farmárskych tratí. Celková dĺžka je takmer 4000 km a asfaltový podiel je takmer minimálny.
Kto chce získať podrobné informácie o tejto ceste, bližšie info je uvedené na webe: www.mex2can.com V závislosti od počasia a ročného obdobia sa dá absolvovať z mexického Tecate do Nevady, alebo na jeseň z Nevady do Kanady.
Touratech Team absolvoval cestu v opačnom smere, zo severu na juh a vrátane menších odbočiek to bolo 5255 km. Prešli štáty Washington, Idaho, Oregon, Nevada a Kalifornia.
Outdoor nadšenci samozrejme zvolia stan a spacák s výhľadom na hviezdnu oblohu. Ostatní si môžu vybrať motely pozdĺž trasy. Dvojposteľová izba vyjde na cca. 50 USD/osobu. Hotely sú zväčša v okolí väčších miest.
Potraviny nie je problém kúpiť v typických amerických supermarketoch. Veľmi chutné sú tortili plnené fazuľkou, kukuricou a cibuľou a dajú sa pripraviť aj na ohni. Okrem toho v batožine boli vždy v zálohe sušené hotové jedlá.
V prvom rade je to rôznorodosť a krása prírody. Sú to hlavne púšte na juhu Kalifornie, púšť Black Rock Desert, opustené mestá, roviny so stádami divých koní a iné. Historické trasy, ktoré sú súčasťou Jerryho cesty: De Anza Trail, 20 Mule Team Road, Nadeau Toll Road, Pony Express Trail, California Trail, Applegate und Nightingale Cutoffs des Oregon Trail a Lewis-Clark Trail.
Povrch a terén sa mení od menej náročného až po jazdecky veľmi náročný v závislosti od ročného obdobia a poveternostných podmienok. Treba počítať s blatom, snehom, pieskom, šotolinou ale aj soľným povrchom. Okrem toho sem tam aj nejaký ten brod.
Veľmi dôležitá je voľba správneho motocykla. Najvhodnejšie je ľahké enduro, avšak dojazd by mal byť prinajmenšom 350 km! Vhodné príslušenstvo a doplnky, vrátane veľkých nádrží má v ponuke Touratech. Terénne pneumatiky sú nutnosťou.
Celá cesta prebieha mimo civilizácie a preto treba byť pripravený na všetko vrátane možnosti menších opráv: defektu, výmena duší a pneu, výmena filtrov.
V púšti netreba podceniť dostatočnú zásobu vody! Nezanedbateľné je kvalitné oblečenie. Teploty sa môžu pohybovať od -10 až do + 30 stupňov Celzia.
Autor: Ramona Eichhorn
Foto: Arnold Debus, Helge Pedersen
Preklad: Marián Krolák
www.touratech.sk
Pridané: 24.01.2013 Autor: Redakcia Motoride.sk Zdieľať
© Copyright 2001-2024 Motoride.sk | ISSN 1336-6491 | info@motoride.sk | Podmienky poskytovania služieb. | RSS:
Obsah stránok MotoRide.sk je chránený autorským zákonom. Kopírovanie v akejkoľvek podobe bez súhlasu je nezákonné.
Počet návštevníkov Dnes: 11137 | Včera: 248197