Súbory cookie nám pomáhajú poskytovať služby. Používaním našich služieb vyjadrujete súhlas s tým, že používame súbory cookie. Ďalšie informácie Dobre

Prezeráte si mobilnú verziu motoride.sk.
Prepnúť na PC verziu.

Menu

Články | Videá | Tipy | Fórum | Kalendár | Inzercia

Pridaj aj ty článok o svojej motorke!

Hodnotenie: (8 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (21)  [Verzia pre tlač] Tlač

Colorado trip

 Zdieľať

Pridané: 21.12.2011 Autor: johnnny
Čitatelia: 5218 [Mototuristika - Amerika - Cestopis]

Je 20. október 2010, 5:00 ráno a ja si po hodinovom spánku obliekam svoju koženú motorkársku bundu, beriem ruksak, rukavice, prilbu a už asi po stý krát hľadám kľúče od motorky...

Po chvíľke už s kľúčmi v zapaľovaní sedím na svojej Honde VTR 1000F Firestorm, resp. Superhawk (americké označenie) a vyrážam na cestu. Ešte krátka prestávka na čerpacej stanici a o chvíľu už nechávam svetlá West Wendoveru za sebou a pred sebou mám 200 nudných kilomertrov I-80ky smerom k Salt Lake City. Hoci je čosi po piatej, stále je tmavá noc. Aby som trochu zabil čas, rozhodol som sa zaspievať si, no po chvíľke som si začal svojou falošnou interpretáciou Joža Ráža liezť na nervy, tak som s tým radšej prestal. Usadil som sa teda do polohy „rozmýšľajúceho motorkára“ – pravá ruka na plyne, lakeť ľavej na nádrži s hlavou podopretou v dlani a snažil som sa zrekapitulovať si zážitky zo svojho štvrtého a zároveň posledného leta v USA.

Začalo sa brieždiť a ja som si stále viac a viac uvedomoval studený vietor, ktorý sa mi v 130ke opieral do kolien... mohol som sa snažiť ako som len chcel, nedokázal som svojich 200 centimetrov uložiť tak, aby mi teplý vzduch od motora fúkal na kolená a napriek tomu, že som mal CéGéčka, šušťáky, a dvojo riflí, vedel som, že som si spolu s bundou a rukavicami mal objednať aj kožené nohavice, ktoré boli prekvapivo lacné (myslím, že niečo do 30 dolárov), ale odradil ma ten „prihriaty“ výstrih na zadku.

Po tom, čo som dorazil do SLC som chvíľu blúdil prázdnymi štvorprúdovkami, kým som našiel svoj smer a hneď ako som sa vymotal z mesta, zamieril som na benzínku. Jednak bolo treba dotankovať a okrem toho som musel vymyslieť ako si ochrániť kolená, pretože nasledujúcich 2 200 kilometrov by som to asi nevydržal. Vtedy som si spomenul na príručky mladých svišťov, ktoré som ako dieťa čítal a v jednej z nich strýko Držgroš popisoval spôsoby využitia starých novín, ktoré môžu okrem iného slúžiť aj ako výborný izolátor tepla. Tak som teda zo stojana s nápisom FREE PAPER vytiahol dva poriadne hrubé výtlačky lokálnych novín preplnených reklamami a nasúkal si ich do nohavíc. Na moje veľké prekvapenie to fungovalo bezchybne a ja som sa povzbudený svojím úspechom vydal po US 40ke East v ústrety vychádzajúcemu slnku. A to nielen v horizontálnom, ale aj vo vertikálnom smere.

Počas plánovania svojho výletu som akosi zabudol na to, že Utah a Colorado majú spoločné najmä 2 veci: a) v oboch štátoch je dovolené jazdiť na motorke bez prilby a b) sú to dve značne hornaté krajiny. Ako sa neskôr ukázalo, ich „hornatosť“ som si užil v plnej miere.

Cesta ubiehala bez problémov, hoci musím sa priznať, že príležitostne som rozmýšľal nad tým, koho zavolať v prípade, že by môj Firestorm začal štrajkovať. Keďže som nemal najmenšie potuchy čo by som urobil, rozhodol som sa, že tento scenár proste nebudem akceptovať a moja motorka sa nepokazí (treba myslieť pozitívne). Scenéria okolo cesty nebola ktovieaká, tak som si naplno užíval jazdy. Čas od času som zišiel z hlavnej na nejakú odbočku, ktorá sľubovala nejaký výhľad, alebo kľukatú cestu, po ktorej som sa previezol, pokochal výhľadom a pokračoval v ceste. Únava ma premáhala čím ďalej tým viac a a ja som si začínal uvedomovať, že nech som sa akokoľvek snažil vyhnúť jazde v noci, pred západom slnka sa do Denveru nedostanem. Týmto problémom som sa však rozhodol zaoberať až keď bude aktuálny. Prešiel som cez Duchesne a ďalej po US 40 cez Roosvelt na Vernal, odkiaľ ma delilo už len niekoľko desiatok míľ od hranice Utahu a Colorada. Cestou som sa ešte zastavil v maličkom meste Jensen, kde bolo Uvítacie centrum.

 Uvítacie centrum na hranici Utahu a Colorada
Uvítacie centrum na hranici Utahu a Colorada

Povedal som si, že nezaškodí dozvedieť sa niečo o Utahu z pohľadu turistu. Milá staršia pani, ktorá to tam mala na starosti mi povedala, že neďaleko je známe nálezisko dinosaurích kostí, avšak práve tam prebieha rekonštrukcia, takže nie je prístupné verejnosti (nie žeby som mal čas sa tam ísť pozrieť). Tetuška ma ešte poprosila aby som sa zapísal do knihy návštev a po tom čo som jej vysvetlil kde približne sa nachádza Slovensko, som sa opäť vydal na cestu. Po US-40 East som pokračoval cez Maybell a Craig smerom na Steamboat Springs, ktoré sa nachádzalo v nadmorskej výške 2000 m.n.m. Približne v strede mestečka sa hneď vedľa cesty nachádzal krásny zelený park, tak som sa rozhodol, že si tam oddýchnem.

 Park v Steamboat Springs
Park v Steamboat Springs

Chvíľku som pozoroval sympatickú slečnu venčiacu psa, potom moju pozornosť upútala skupinka mladých mamičiek s detičkami, ktoré sa práve chystali v parku oslavovať narodeniny a po tom čo som odfotil nezvyklo krotké kačice som sa rozhodol pokračovať vo svojej púti. Mal som pred sebou horský prechod, ktorý vo svojom najvyššom bode dosahoval výšku 2900 m.n.m. Počasie bolo veľmi príjemné, tak som sa rozhodol vybrať si svoje „chrániče kolien“ a nemal som žiadne obavy z tohto približne 30 kilometrového úseku.

Ešte kým som sa dostal zo Steamboat Springs, pri prechode mestom som si všimol čosi nezvyčajné. Nedokázal som to pomenovať, ale v porovnaní so všetkými tými mestečkami a mestami cez ktoré som na svojom tripe prešiel, bolo toto akési iné. Bolo to niečo ako keď si vaša partnerka zmení odtieň farby vlasov a vy viete, že je na nej čosi iné, ale ani za svet neviete povedať čo. Možno to bolo tým, že som pri prechode mestom nevidel ani jednu škaredú babu a to som skoro prešvihol dve červené čo som sa za niektorými tak divo obzeral, alebo to bolo tým riedkym vzduchom... neviem, každopádne by som sa do tohto mestečka ešte niekedy rád vrátil a presvedčil sa, či na ňom naozaj je niečo nezvyčajné. Hneď ako som opustil Steamboat Springs, začalo stúpanie horského prechodu cez Routt National Forest. A s ním začala aj zmena počasia. Krásna polooblačná obloha sa zmenila na ťažkú, sivú dažďochtivú a prvé kvapky na seba nedali dlho čakať.

 Začiatok horského prechodu a zmena počasia
Začiatok horského prechodu a zmena počasia

Zatiaľ čo doteraz som všetky stúpania zdolával vo „fast lane“ teraz som sa musel zaradiť vpravo a nechať sa obiehať všetkým, čo malo štyri kolesá. Vo výške približne 2500 metrov sa začal okolo cesty objavovať sneh, ktorý sa ešte (už?) zjavne nestihol roztopiť a ja som v hlave začal kalkulovať, koľko stupňov asi môže byť v tejto nadmorskej výške a v duchu som si blahorečil, že som si tesne pred týmto výletom nechal vymeniť moje značne zjazdené predné koleso za nové.

Premočený do nitky som zastavil na odpočívadle približne v polovici stúpania a rozhodol som sa nastrkať si naspať svoje „chrániče kolien“. Neďaleko zastavili zo dve autá a ich osádka zvedavo zízala ako si do rozopnutých nohavíc pchám kusy novín. Nemal som čas a ani chuť zapodievať sa trápnosťou daného okamihu a hneď ako to bolo možné som pokračoval v ceste. Po dosiahnutí vrcholu som vedel že horšie to byť už nemôže a ako som klesal, dážď ustával a sneh okolo cesty mizol. No a ako skončil horský prechod, s ním skončil aj dážď.

 Na druhej strane prechodu ma opäť privítalo príjemné počasie
Na druhej strane prechodu ma opäť privítalo príjemné počasie

Po príchode do Kremmlingu som zistil, že nemôžem pokračovať po svojej vytýčenej trase po US 40 East cez Hot Sulphur Springs, Winter Park a Empire, aj keď táto trasa (najmä úsek od Winer Parku po Empire) vyzeral podľa Google Earthu ako motorkárske nebo. Slnko bolo už príliš nízko a ja som mal pred sebou ešte 160 kilometrov. Pustil som sa teda na juh po US 9ke, aby som sa čo najskôr napojil na diaľnicu I-70. Tá však prechádza okolo niekoľkých lyžiarskych stredísk a miestami dosahuje nadmorskú výšku až 3700 m.n.m. Unavený a uzimený som pozbieral všetky svoje posledné zvyšky koncentrácie a s mohutnými horami na oboch stranách, pokrytými snehom, som sa krkolomnou rýchlosťou blížil k Denveru.

Premávka bola čím ďalej hustejšia a keď som sa z ničoho nič ocitol nebezpečne blízko jedného SUVčka, uvedomil som si, že tu niekde sú hranice mojich síl a že spánkový deficit sa začína prejavovať v plnej miere. Zotmelo sa a ja som cítil, že každým kilometrom nadmorská výška klesá a teplota stúpa, avšak začínal som mať iný problém - hoci som mal itinerár s inštrukciami na nádrži, v tej päťprúdovej premávke som nemohol ani len pomyslieť na to, že by som si ho študoval. Vedel som len to, že potrebujem odbočiť asi 3x čo sa mi vďaka šťastnej náhode (mojou pamäťou to určite nebolo) aj podarilo.

Ulica na ktorej som sa ocitol sa mi zdala povedomá (bol som tu navštíviť svojich známych pred troma rokmi), avšak nebol som si istý, ktorým smerom sa mám vydať. Vďaka môjmu „budem sa tým zaoberať, keď to bude aktuálne“ prístupu som bol bez adresy a telefónneho čísla, tak som zaparkoval v McDonalde a pokúsil sa nadviazať kontakt pomocou Facebooku, čo sa mi nakoniec aj podarilo (Vďaka Mark J). Po tom čo som obdržal presnú adresu a dojedol piaty cheesburger, vydal som sa zdolať posledných pár stoviek metrov prvej časti môjho tripu.

Keď som konečne dorazil na tú správnu ulicu, urobil som ešte zopár čestných kôl hore dole (nie preto aby som pobudil susedov, ale preto že som v tej tme nevedel prečítať čísla domov) až kým som pri jednom z nich nezazrel známu tvár. Privítali ma slovami „Wow, is that your bike?“ a potom už nasledovalo množstvo otázok typu: „Aká bola cesta?“, „Nie si unavený?“, „Nezmokol si?“, na ktoré som vonkoncom nemal chuť odpovedať.

U svojej prvej vzdialenej príbuznej som strávil 2 dni a presunul som sa k druhej príbuznej, ktorá bývala v Boulderi, necelú hodinu jazdy na sever od Denveru. Boulder je nádherné malé mesto s ešte krajším univerzitným mestečkom, ktoré som si počas svojej návštevy dôkladne prešiel, nakúpil som nejaké suveníry a o dva dni som sa opäť vydal na cestu späť, tentoraz južnou časťou Colorada cez Moab v Utahu, kde som chcel stráviť noc u kamaráta. Vydal som sa teda po 285ke cez Bailey, Jefferson, Fairplay, Buena Vista až do Poncha Springs. Táto trasa bola zaujímavá najmä z troch dôvodov: 1. Nadmorská výška kolísala medzi 2200 až 2800 m.n.m, 2. Viedla cez oblasť South Park, ktorá je preslávená najmä rovnomenným seriálom pre dospelých, 3. Viedla cez Aspen Park – notoricky známy z filmu Blbý a blbší, kde Jim Carrey a Jeff Daniels dorazili na minibiku premrznutý na kosť.

 Oblasť South Park
Oblasť South Park

V Poncha Springs som sa vybral na západ po US 50 cez Monarch (3000 mnm), Gunnison až „dole“ do Montrose (1700mnm). Avšak medzi Monarchom a Gunnisonom sa nachádzal horský prechod cez Monarch Crest, okolo ktorého vedie cesta v nadmorskej výške 3450 mnm. Obloha bola zatiahnutá a ja som sa dúfal, že nezačne pršať. Táto obava ma však po pár kilometroch opustila, pretože tesne pred tým ako sa začalo stúpanie som obehol dva odhrňovacie autá, ktoré mali namierené tým istým smerom ako ja. V tom okamihu som začal prosiť Boha aby tam hore iba pršalo. Cesta nahor bola kľukatá a teplota bola približne 5-10 °C.

Keď som sa s vypätím všetkých psychických a fyzických síl dostal na vrchol priesmyku, rozhodol som sa, že si na pár minút oddýchnem na parkovisku, avšak keď som vyhodil rýchlosť a motor mi začal skapíňať pravdepodobne kvôli nedostatku kyslíka, tak som si to rýchlo rozmyslel a rozhodol som sa zliezť z tohto priechodu čo najskôr. Hneď ako začalo klesanie, pod dopravnou značkou obmedzujúcou maximálnu povolenú rýchlosť na 100 km/h bol ešte oznam pre motocyklistov, aby si dávali EXTRA pozor. Nevedel som si predstaviť ako by som si mohol dávať pozor ešte viac, jedine ak by som zliezol z motorky a tlačil ju.

 Jedno z nebezpečných a dlhých klesaní
Jedno z nebezpečných a dlhých klesaní

Cesta nadol však ubehla rýchlo a počasie sa tiež umúdrilo a za krátky čas som došiel do Gunnisonu. Odtiaľ som si urobil obchádzku cez Ridgeway a Norwood a v Naurite som sa vrátil na svoju pôvodnú trasu. Avšak ešte pred tým ako som dorazil do Naurite, bol som nútený zastaviť. Postaršia tetuška s prilbou na hlave a veľkou červenou ceduľou s nápisom STOP nám zahátala cestu. Ako prvý v rade bol stredne veľký nákladiak a za ním dve osobné autá. Ja som bol štvrtý v rade. Stmievalo sa a ja som mal pred sebou ešte približne 130 kilometrov a vôbec sa mi nechcelo vliecť sa po tej úzkej kľukatej ceste za nákladiakom a dvoma autami, tak som si zaumienil, že len čo nás tetuška pustí, tak využijem svoje zrýchlenie a dostanem sa pred tých troch.

Tak sa aj stalo a kým nákladiak hádzal dvojku, ja som sa okolo neho prešmykol asi 30kou a ďalej som pokračoval v „zóne výstavby“ bezpečnou rýchlosťou cca. 30-35 km (maximálna povolená je 50km/h) a obzeral si ako cestári upevňujú nad cestou asi v 40 metrovej výške pletivo, ktoré malo brániť padaniu kameňov na cestu. Keď som však došiel na koniec úseku výstavby kde sa tvorila kolóna áut idúcich z protismeru, postarší, hrozivo sa tváriaci pán v prilbe otočil ceduľu STOP smerom ku mne a namieril na mňa prst. Nemal som veľmi na výber a tušil som čo má asi na srdci, avšak bol som si vedomý, že rýchlosť som neprekročil tak som zastal.

Ešte som nestihol ani otvoriť priezor a už na mňa po anglicky spustil: „Chceš aby som na teba zavolal policajtov?! Ženieš sa ako blázon, chceš tých chlapov tam hore pozabíjať?!“ Na to som spustil ja, že určite som nešiel viac ako 30, ale ani som nedopovedal, moja trúfalosť ho rozdráždila ešte viac a ešte dôslednejšie mi pripomenul, že ak poviem ešte pol slova, tak bez zaváhania zavolá policajtov. V zlomku sekundy som si vyrátal, že ak budem čušať, tak ma to bude stáť nanajvýš 10-15 sekúnd, ale ak sa mu budem tvrdohlavo snažiť dokázať svoju nevinu, môže ma to vyjsť na viac ako hodinu a možno aj pokutu. Tak som teda zavrel hubu, nechal ho vykričať sa na mňa, ospravedlnil som sa a odfrčal preč.

Až po Moab som sa potom modlil, aby mi vydržal benzín a keď som konečne dorazil, bola už tma. Kamarát, ktorého som spoznal pred dvoma rokmi mi na druhý deň ukázal, čím je Moab taký známy. Každoročne sa tam stretávajú tisícky nadšencov offroadov a štverajú sa po kolmých svahoch so svojimi buggynami, wranglermi a všetkým čo má pohon 4x4.

 Národny Park v Moabe
Národny Park v Moabe

Počasie bolo dosť neprívetivé a cesta štrkovitá, takže túto prehliadku som absolvoval v aute. Po niekoľkohodinovom výlete som sa poďakoval za pohostenie a vybral som sa na posledný úsek mojej cesty domov. Obloha bola stále zatiahnutá, ale na to som si už zvykol. Veril som, že tých posledných 560 kilometrov nejako zvládnem. Cesta po 191ke ubiehala pomaly, scenéria bola stále rovnaká a obloha stále zatiahnutá s občasnými prehánkami. Trochu stúpania a klesania som si užil na dvojprúdovke pred Spanish Fork, odkiaľ som sa po I-15tke rútil priamo do Salt Lakeu naplno si užívajúc výhody motorky v preplnenej premávke. A po prekonaní tejto poslednej prekážky ma čakalo už len 200 nudných kilometrov I-80ky späť do Wendoveru.

Počas tripu bolo niekoľko okamihov, keď som bol natoľko unavený a premrznutý, že som bol ochotný vymeniť svojho Firestorma za prvé auto, ktoré bude na predaj. Avšak všetky „nedostatky“ tohto výletu som si viac-menej zavinil sám. Preto by som rád ukončil tento pokus o cestopis niekoľkými ponaučeniami pre cestovateľov-začiatočníkov: 1.Poriadne sa pred tripom vyspite. 2.Zadovážte si poriadne oblečenie, pretože neexistuje zlé počasie, iba zle oblečený motorkár. 3.Nestačí si pozrieť predpoveď počasia iba pre miesto z ktorého vyrážate a do ktorého máte namierené, najmä ak je medzi nimi rozdiel 1000 km.

Tento trip bol mojím prvým naozajstným zážitkom na mojej prvej vlastnej motorke, ktorej majiteľom som bol 3 mesiace a ktorú som tesne pred odchodom z USA predal. A hoci som na tomto tripe niekoľko krát premrzol a premokol, zopakoval by som si ho zas.

 Ja a môj Firestorm
Ja a môj Firestorm

Pridané: 21.12.2011 Autor: johnnny Zdieľať

Súvisiace články:

Ďalšie články tohto autora:

Hodnotenie: (8 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (21)  [Verzia pre tlač] Tlač

Galéria ku článku:

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

PC verzia motoride.sk

© Copyright 2001-2024 Motoride.sk | ISSN 1336-6491 | info@motoride.sk | Podmienky poskytovania služieb. | RSS:
Obsah stránok MotoRide.sk je chránený autorským zákonom. Kopírovanie v akejkoľvek podobe bez súhlasu je nezákonné.
Počet návštevníkov Dnes: 104249 | Včera: 129431