Moje tri šestky na „Jarných 500 km“

Nebol to žiadny pretek, ani hromadný výjazd. Každý si individuálne prešiel trasu od štartu, cez kontrolné checkpointy až do cieľa. Štartovalo sa z Bratislavy (západná trasa) a z Prešova (východná trasa). Obidve trasy mali spoločný cieľ - kemp v Novej Bani.

Ja s tolanom sme v sobotu ráno vyrazili o 8.00 hod. z Hlohovca – smer Bratislava Dúbravka – kde bol od 9.00 do 9.30 hod. naplánovaný štart „západnej trasy“. Keďže s mojim mužom sa nikde nedá doraziť „na prvý šup“, trošku sme v Dúbravke ešte s dvoma motorkami (ktoré sa za nás zavesili v nádeji že ich dovedieme na miesto určenia) poblúdili, ale stihli sme to. Odovzdali sme vyplnenú prihlášku, kde sme sa okrem iného zaviazali dodržiavať maximálnu povolenú rýchlosť (chcela by som vidieť aspoň jedného účastníka, ktorý toto pravidlo dodržal), vyfasovali sme mapku s vyznačenou trasou, „sprievodku“ s oranžovou nálepkou, potvrdzujúcou našu prítomnosť na štarte, a o 9.20 hod. sme vyrazili cez Záhorie k prvému checkpointu v Myjave. Keďže o 17.30 hod. sa začínal hokejový zápas s Čechmi, celá akcia logicky chytila mierne „rejsový“ nádych.

Na štarte

V Myjave pribudla ružová checkpointová nálepka, odbudla z kufra jedna horalka a ťahali sme v kolóne piatich motoriek do Partizánskeho pre šedú nálepku. V Partizánskom sme riešili dilemu, ktorou cestou sa vydáme ďalej. Trasa na vyfasovanej mapke viedla po hlavnom ťahu cez Martin, Ružomberok do Liptovského Mikuláša. Táto trasa bola zárukou zhliadnutia „bratovražedného“ hokejového zápasu – po jej nahodení do GPS nám vyhadzovalo dojazd o 17.30 hod. Trasa cez Šturec do Banskej Bystrice, následne cez Donovaly do Ružomberka a Liptovského Mikuláša bola zárukou super „pojazdeníčka“, avšak GPS kričalo – hokej nestíhate! Napriek tomu sme zvolili trasu B. A urobili sme dobre. Pár ľudí nás vystríhalo pred rozbitými a posypanými cestami na Šturec, ale nič také sa nekonalo. Až na pár ženských v ich červených fábijkách či peugeotíkoch „valiacich“ si to štyridsiatkou po serpentínkach nám nič nestálo v ceste, a tak sme si to užívali až k ďalšiemu checkpointu v Liptovskom Mikuláši.

Sprievodka

Tu pribudla do sprievodky malá zelená nálepka, do žalúdka jeden energetický nápoj a hladní sme sa rozhodli urobiť si ďalšiu pauzu niekde, kde mi naložia obrovskú porciu dobrého jedla. Bryndzové halušky zapité nealko pivom v kolibe za L. Mikulášom nesklamali, i keď v kombinácii s ešte nestráveným energetickým nápojom boli zárukou toho, že ďalšia pauza nás čoskoro neminie ...

Najkrajším úsekom našej trasy bola jednoznačne Čertovica, ktorú som dovtedy absolvovala iba na aute. A musím uznať, že na motorke je to nádherný zážitok. Išli sme pomaly a absolútne sme si vychutnávali všetky krásy navôkol. Nasledovalo Brezno a potom cez Čierny Balog do Detvy, čo bol tiež veľmi pekný úsek našej cesty.

Čertovica

Posledný checkpoint bol na Počúvadlianskom jazere pri Banskej Štiavnici, kde sme dostali prvé informácie o stave hokejového zápasu a kde som si uvedomila, že by bolo divné, keby ma po 650-tich kilometroch nebolela časť tela, na ktorej sa sedí. Ale ak to mám porovnať, z ľadvinkovania som bola ubolenejšia. Pribudla hnedá nálepka a s heslom „máme spoždení“ sme sa vybrali do cieľa.

Ale to by nebol môj muž, keby na nás nepripravil nejakú kulehu... vraj omylom nás jeho GPS viedlo po offroadovej cestičke skrz les. Ušetrili sme však 15 km, o ktoré bola trasa po „normálnej ceste“ dlhšia. Jeden V-Strom, jedno Geeso, moje Fundurko a jedna cestná motorka. Prvé dve menované motorky nemali problém, ja som manželovi trošku do scaly ponadávala, kade nás to unavených pri otrasnej viditeľnosti (zapadajúce slnko nám tak nepríjemne svietilo do tváre, že sme NIČ nevideli) vedie, a ujo na cesťáku sa priznal, že na staré kolená zažil offroad prvýkrát v živote. Pár metrov pred cieľom vyletel z drevenej šopy pri ceste nejaký maník, ktorý skákal do výšky s rukami nad hlavou a oznamoval nám, že nad Čechmi sme vyhrali.

O 19.30 hod. príjazd do cieľa, úsmev do foťáka kawamira, posledná nálepka do sprievodky, vyfasované tričko, diplom, porcia gulášu. Stav môjho tachomera - 666 km. Vzhľadom na pokročilý čas sa tí, ktorí sa rozhodli neprespať v kempe, pomaly chystali na cestu domov, a my ostatní sme po pár čajoch, či pivách ešte ped polnocou zalomili... poniektorí v chatkách, poniektorí v stanoch a niekto i pod širákom.

V cieli

A čo napísať na záver? Druhý ročník akcie „Jarných 500 km“ nemal chybu. Zúčastnilo sa ho raz toľko motoriek ako minulý rok, a snáď sa nás o rok stretne ešte viac. A ja som sa iba presvedčila, že 666 km nie je až tak diabolsky veľa, ako by sa mohlo zdať :).