Motorkár? Len cez moju mŕtvolu!

A viete ako to je ... keď Vám niekto niečo tak intenzívne tlačí do hlavy, ono sa to väčšinou aj zakorení, a potom rastie a rastie ... no jednoducho povedané, cigaretu som si zapálila iba jedenkrát v živote a černocha som si domov nedoviedla nikdy.

Našla som si úplne normálneho „chalaňa“ s úplne normálnymi koníčkami ... i keď ... ak sa niekto dobrovoľne 3x do týždňa rúti dole prudkým kopcom po lesnej cestičke širokej pár centimetrov rýchlosťou 50 km/hod. na terénnom bicykli napriek nedávno zrastenej klučnej kosti, asi to nie je až tak moc normálne. No ale farba pleti otcovi vyhovovala a dvojkolesový tátoš môjho teraz už manžela nemal žiadny motor. Takže spokojná bola celá rodina ...

Ale aby som sa vrátila k „normálnym“ koníčkom môjho manžela ... Potom, ako v jednu krásnu slnečnú nedeľu prišiel domov z bicyklovania trošku viac doudieraný ako obvykle a asi desaťkrát sa mi opatrne snažil od začiatku vysvetliť ako k naozaj nechutne krvavým oškreninám došiel mi docvaklo, že on si vlastne nepamätá, že mi to isté dookola rozpráva už hodinu. Tak sme si zasa raz odskočili na starú známu pohotovosť kde si ho na pár dní nechali na pozorovaní a odvtedy je jeho dvojkolesový tátoš doslova a dopísmena zavesený na klinci. Ešte som sa ani nestihla s jedným „bezpečným“ športom rozlúčiť a už sa nám v garáži začali zhlukovať čudné veci so spoločným menovateľom POTÁPANIE. Moja radosť z toho, že som pomaly zabúdala kade vedie cesta na pohotovosť sa začala pomaly ale isto rozplývať...

S potápaním sme žili niekoľko šťastných rokov. V množnom čísle píšem iba preto, že o menšie či väčšie časti stále sa rozrastajúcej potápačskej výstroje som sa potkýnala denno denne. Kámošov cyklistov a ich priateľky vystriedali kámoši potápači s priateľkami, neoprénový oblek vystriedal „sucháč“, „žaket“ za pár korún vystriedalo „krídlo“ za pár stoviek eur, potápačské fľaše sa mi množili pred očami, dokúpil sa kompresor na ich plnenie, rebrátor za niekoľko tisíc eur a zrazu som zistila, že v pivnici nemám miesto ani len na pár pohárov vlastnoručne uvareného višňového biodžemu. Zo športového potápania sa časom stalo technické potápanie v jaskyniach a im podobných dierach. Zarámované potápačské licencie a certifikáty zapĺňali stenu pivnice až kým môj drahý došiel na to, že ku skutočnému šťastiu mu už život pod vodou nestačí.

Išiel na to takticky, pomaly, žiadne nátlaky, vedel že motorky sú v mojich očiach smrteľné stroje a motorkári darcovia orgánov. Nuž ale keď najlepší kamarát vášho muža je motorkár, nemáte to jednoduché. Moje jednoznáčné NIE sa postupne menilo na menej jednoznačné NIE až nakoniec z neho bolo také obyčajné, nevýrazné nie. V štádiu tohto obyčajného nevýrazného nie mi jedného dňa na telefóne intenzívne svietil vysmiaty ksichtík môjho muža a do toho môj telefón vyzváňal niečo od Elánu. Vysmiaty bol môj muž aj po tom, čo som zdvihla telefón. Volal mi z motopredajne a oznamoval mi úžasnú novinu – jeho vysnívanú motorku majú v akcii s plnou výbavou!!! Stačí len ísť do banky podpísať úverovú zmluvu a je jeho!!! No čo na toto povedať? Moje „je mi to jedno, rob ako myslíš“ znelo v jeho ušiach ako jednoznačné „áno“, a tak sme ešte v ten deň leteli do banky a do týždňa bol STROMČEK (tak voláme našu motorku Suzuki V Strom) doma.

Prvé dni po kúpe Stromčeka sa môj muž zdržiaval výlučne v garáži. Nemal ešte vodičák, takže sa len kochal a usmieval sa ako slniečko na hnoji. Myslím že si ten blažený výraz v tvári vôbec neuvedomoval, bolo mi jasné že mysľou je stále v garáži, takže naša komunikácia sa na dosť dlhé obdobie obmedzila iba na motorku a záležitosti s ňou spojené.

Po nejakom čase som sa napriek mojim počiatočným výhražkám, že ja na tú jeho motorku v živote nesadnem, dala ukecať a sadla som si „na ladvinku“ – čiže na sedadlo spolujazdca. Keď naštartoval, mala som tep 150 a keď zaradil jedničku, zvýšil sa mi asi na 200 – doslova ma oblieval smrteľný pot. Sedela som na motorke prvýkrát v živote a bola to moja najšialenejšia jazda v živote. Keď si to spätne premietam, mám pocit, že sme išli aspoň 150 kilometrovou rýchlosťou a že z tej rýchlosti som mala bez prilby zdeformovanú tvár ako na centrifuge. V skutočnosti sme išli maximálne 30 kilometrovou rýchlosťou iba na koniec našej uličky pričom manžel bol z môjho šialeného vrieskania tak vystresovaný, že si nedovolil preradiť ani len štvrtý rýchlostný stupeň. Na to, ako všetci susedia vyplašene pozerali cez okná, aby videli koho to v ich kľudnej štvrti vraždia, sa márne snažím už dva roky zabudnúť...

Približne takto nejak prebehlo moje zoznámenie s manželovou motorkou a som veľmi rada, že napriek nie moc pozitívnemu zážitku z prvej „šialenej jazdy“ nasledovali ďalšie zážitky, ktoré boli čím ďalej tým lepšie. Nuž, láska na prvý pohľad to nebola, ale to nebola ani s mojim manželom ... a to sme spolu už takmer dve desaťročia. S motorkou sa poznám zatiaľ iba dva roky, ale i tak som šťastná a vďačná za to, že môj život je a bude bohatší o zážitky spojené s týmito úžasnými strojmi ... tentokrát množné číslo preto, lebo dnes máme v garáži motorky dve :)

Viac mojich článkov nájdete na lanyiova.blog.sme.sk/.