O dokonalej symbióze alebo moje zážitky zo zrazu V-Stromákov

Vždy keď si balím svoje veci do motorkárskeho kufra, lomcujú mnou dve rôzne nálady. Na jednej strane sa vytešujem z toho, že konečne po niekoľkých týždňoch strávim zasa pár dní na motorke, a na druhej strane v momente, keď mi dcéra pribalí niečo zo svojich mini vecí do môjho kufra, ostane mi smutno, lebo viem, že mi deti budú chýbať. Utešujem sa aspoň myšlienkou, že trojdňové odlúčenie nikomu neuškodí, práve naopak. Ja s manželom si užijem trošku oddychu, babka s dedkom si užijú svojich vnúčiat, a moje deti si užijú starorodičovského rozmaznávania. Tieto rozporuplné myšlienky v mojej hlave zvyknú zotrvať do okamihu, kým naštartujem svojho Versysa. Keď totiž otočím kľúčikom v zapaľovaní mojej motorky a keď začujem ten fantastický zvuk, môj mozog začne produkovať šialené množstvo hormónu šťastia a ja viem, že môžeme vyraziť.

Tento víkend sme si to namierili na Oravu - do Námestova, na Slovensko-Český zraz motorkárov, konkrétne najmä tých, ktorí vlastnia rovnakú motorku, ako má môj manžel (Suzuki V-Strom). Bol to tretí zraz V-Stromákov, ktorého som sa zúčastnila, ale zároveň prvý, na ktorom som bola na svojej motorke. Napriek tomu, že na zraze sa sem-tam vyskytla aj iná motorka ako V-Strom, nikto mi nedal pocítiť, že som outsider iba preto, že mám lepšiu motorku, ako drvivá väčšina zúčastnených :D (po tomto ma chalani z V-Strom klubu vrátane môjho muža pošlú kade ľahšie).

Motorkárske zrazy radím do dvoch hlavných skupín. Do prvej skupiny patria zrazy, ktorých cieľom je vyčistiť si hlavu pomocou zo všetkých strán tečúceho alkoholu, ľahších žien a punk-rockových hudobných skupín. Do druhej skupiny patria zrazy, ktorých cieľom je stretnúť staré známe tváre, pokecať o motorkárskych zážitkoch, zajazdiť si na motorkách a večer vypiť zopár litrov piva. Mala som možnosť vyskúšať si jedno aj druhé, pričom každý zraz má niečo do seba. Ale musím skonštatovať jedno – z prvého menovaného som sa domov vrátila unavená, rozbitá, vyflusnutá a dávala som sa dokopy celý ďalší týždeň. Z druhého menovaného som sa vždy vrátila oddýchnutá, plná energie, s „dobitými baterkami“ na celý ďalší mesiac.

Zraz V-Stromákov patrí do druhej skupiny zrazov. Každého pol roka sa na niekoľko dní, vždy na inom mieste, stretne vyše sto ľudí zo Slovenska, z Čiech a z Maďarska. Prvý deň sa všetci tešia z toho, že sa znova vidia kompletní s dvoma rukami, nohami a všetkými vnútornými orgánmi, okukujú návzájom svoje úplne rovnaké motorky a dokážu hodiny diskutovať o všelijakých namontovaných zlepšovákoch, ktoré ja nemám šancu vidieť (ako blondína som rada, že vidím aspoň rozdiel vo farbách motoriek). Druhý deň sú naplánované niekoľkohodinové výjazdy po okolitých hradoch, zámkoch, kostolíkoch a iných „atrakciách“, a večer „bohapustá chlastanica“ za doprovodu niekoľkých gitár. Tretí deň rozlúčka a návrat domov.

Tohtoročnému zrazu dávam desať bodov z desiatich. Nebolo čo vytknúť. Slavo – predseda slovenského V-Strom klubu si s pomocou svojho tímu (kam patrí aj môj šikovný manžel) dali skutočne záležať. Ubytovanie na Ranči u Edyho, vynikajúce jedlo, pivo na jedničku, možnosť zajazdiť si na plachetnici, na koňoch, vyskúšať lukostrelbu, aj „masaker“ v tanku idúcom po šialených necestách. Bolo naplánovaných niekoľko výjazdov na motorkách, každý sa mohol prihlásiť podľa svojich schopností do ktorej skupiny chcel. Môj muž viedol skupinku „paličov“ (pálili sme vpred, bez väčšieho kochania sa okolitými „atrakciami“ s cieľom vychutnať si zážitok z rýchlej jazdy). Nič moc, až kým sme „nedopálili“ k novej ceste medzi Oravskou Lesnou a Novou Bystricou (Vychylovka). Táto širokánska, kľukatá, prehľadná cesta s kvalitným asfaltom dlhá cca desať kilometrov, po ktorej nešlo ani jedno auto, iba našich šesť motoriek, mi vyrážala dych. Vďaka jazde po nej som zistila, že napriek náklonu, v ktorom som klopila nenormálne úžasné tiahle zátačky má moja dokonalá motorka ešte obrovské rezervy. Za pár minút som si vyskúšala všetky doposiaľ nevyskúšané ťahy z knižky Twist of the wrist. Všetci boli po príchode do cieľa tak vyškerení, že sme si to dali ešte raz, lebo sme si naivne mysleli, že sa nasýtime. Keby ma chlapi neodtiahli, krúžim tam doteraz. A keď môj muž po príchode na Ranč zbadal, pokiaľ mám zodratú zadnú gumu, iba sa ubezpečil, že nepatrím medzi ženské, ktoré si kupujú motorku na parádu.

Tento víkend som sa so svojou motorkou absolútne zžila. Mala som pocit, že je mojou súčasťou, že k sebe dokonale pasujeme. Keď môj muž minulý rok odchádzal na týždeň do Rumunska, tešila som sa, že sa vráti s pocitom, že ho z motorky bolí zadok a že jej má aspoň na mesiac plné zuby. Teraz už chápem, prečo keď sa vrátil, chcel jazdiť stále viac a viac. Jazda na motorke je extra silne návyková a moja závislosť na pocite dokonalej symbiózy s mojim Versysom je zo dňa na deň väčšia a väčšia. Jediné, kvôli čomu som vždy ochotná zosadnúť z motorky, sú moje dve milované deti.

A ešte niečo – ďakujem Slavovi Katreniakovi a chalanom z V-Strom klubu za nádherný víkend :).