Je tu?

Skoro teplý jarný večer, 10 hodín a všetky povinnosti týždňa sú za hlavou. Piatková pohoda ovláda celého človeka. Žiaden čakajúci program, dnes sa nejde na pivo. Možno pôjdem skoro spať. Nie … sadám na motorku.

Pomaly vychádzam na cestu, rozbieham sa a s dunením brázdim voľné cesty. Žiadny cieľ, vlažný vzduch okolo mňa obteká a naznačuje že zima odchádza. Mesto je poloprázdne, len kde tu pár taxíkov. Predbiehajú ma. Mojich skalných 50 im kazí vidinu dobrej piatkovej šichty. Uhýbam sa, odbočujem.

Myšlienky mi skáču na udalosti uplynulého dňa, zdá sa že tie pozitívne vyhrávajú. Neriešim polotovarovú sebareflexiu, vozím sa a užívam si, že sa to opäť dá. Motám sa pomedzi budovy a známe miesta, zastavujem a znova pokračujem, bez väčšieho zmyslu.

Ukazuje sa vysvietená rovinka a telo si pýta ten známy povel prikrčiť sa a otočiť zápästím. Adrenalín stúpa ale ja sa len schizofrenicky pousmejem a odopieram si túto injekciu. Je to, dúfam, len prvá z mnohých, ktoré ma čakajú. Niekedy si to človek najlepšie užije keď sa toho zriekne … a dnes sa predsa len vozím.

O pár chvíľ už pri výjazde na diaľnicu nemám toľký nadhľad a až hukot okolo mňa ma prebúdza z akceleračného ošiaľu. Nevadí, bolo fajn na chvíľu sa tváriť ako dospelý a rozvážny (jazdec).

Chlad sa pomaly vkráda do tejto snovej výpravy a ťahá ma domov. Treba doliať vodu a čosi inak vibruje ako na jeseň … áno, áno, som spať na zemi. Super, realita, ako sa zdá začne byť čoskoro znovu o kúsok vesešia. Vitaj nová motorková sezóna!