Majú rozum v Rumunsku?

Smer Chiuzbaia

Leto sa pomaly končí, Maroko je dávno za nami a treba trochu potlačiť endurácku abstinenciu. 950-ku nechcem roztrepať ale predať a preto nejdem ani na Motoraj Rally na Ukrajinu. KTM-ka končí na preventívnej prehliadke u Žubora a je suším hubu. Ale tesne na začiatku periódy dobrého počasia sa v mojej garáži objavuje sen starých pánov – KTM 690 RR. A tak v polovici augusta natlačíme do malej dodávky tri motorky, výstroj a vo štvrtok ráno prášime otravnými maďarskými cestami do Baia Mare. Poobede v dedinke Chiuzbaia, v úzkom údolí vykladáme s kamošom Mišom a synom Adamom mašiny. Oproti minulému roku spevnili aj hornú polovicu uzučkej dedinskej cesty, našťastie na bočné uličky nevydalo.

Problematicky nachádzame ubytovanie – miesto na spanie dohodnuté z minulého leta. Maličké gazdovstvo na konci dediny s tak prudkou a strmou šotolinovou zatáčkou, že syn na nej 2x trepne. Ja takmer tiež. Chudobní ľudkovia mávajú otvorenejšie srdce ako tí majetní a preto sa prekvapene dozvedáme, že nás chcú 4 dni chovať a stravovať pod vlastnou strechou zadarmo. Samozrejme ponuku zdvorilo odmietneme a pri odchode ich odmeníme ako sa patrí. Preto spokojne bývame v izbičke s plyšákmi a plagátmi Hanah Montana, ale aj s výhľadom na majestátny vrch Ignis. Motorky sú zaparkované v záhradke, auto pred maštaľou vedľa hnojiska. Umývanie prebieha pred vrátkami prasačieho chlieva pri močovke, voda priteká rúrou z prameňa. Budíček tu majú na starosť kikiríkajúci kohúti a slnko vychádza a zapadá do krásnych hôr. Vôňa dediny, bučanie kráv a híkanie susedovho osla ma teleportovalo v čase o 40 rokov dozadu. Vtedy sa všetci zdravili, asfaltu nebolo a kradli iba kleptomani. Tak ako teraz tu.

V známych terénoch za dedinou hľadáme pri pravoslávnom monastyre prechod horským hrebeňom do Izvoare, ale prívalové dažde zmenili zjazdné úseky na nezjazdné a preto riešime výživné výjazdy na miestnych pasienkoch.

Presne v strede dedinky je kostol s námestíčkom a pred ním večer efektným šmykom postávame. Kde inde, veď je tu aj krčma a dom kde trsajú mladí. Narobení občania sa schádzajú na kus reči (narobení, nie spití ako na Ukrajine). Okrem nich aj prázdninujúce, na mlieku a bryndze odchované dcéry a vnučky. Rumunsko – slovensko – ukrajinsko – maďarský genetický guláš sa obzvlášť vydaril a baby sú urastené a krásne. Všetky do 12 rokov sa obzerajú po Adamovi, tie nad 15 po Mišovi. Ročníky medzi nimi váhajú kam sa pridať. Pri príjazde najprv síce posielali vzdušné bozky aj mne, ale po sňatí prilby sa rýchlo červenajúc rozpŕchli. Netušili že k bielej motorke pasuje aj prešedivená hlava.

Po návrate nasleduje u domácich pravá dedinská večera, doplnenie sa liehovinami a zvukov svrčkov ulíhame.

Horami a poľanami

Na rannom stole nás čaká obrovská misa bryndzového čohosi so slaninou v množstve bežnom pre 10 chlapov. Niečo zobneme a uháňame známou okľukou do horského strediska Izvoare a rýchlo na Ignis. Čo ak sa zamračí? No výhľady sú gýčové a po povinných fotkách obiehame Poianu Soareul. Cesty miestami nespoznávam, sú zničenejšie, hlavne voda odplavila hlinu a prevládajú kamenisté úseky s občasnými balvanmi. Endurácke vypaľováky sa striedajú s trialom bez výstrahy a stále. Cez dve údolia prebehneme na poľanu okolo Tatarului. Minuloročné ľudoprázdne hory sa nekonajú, stretávame davy mladých kempujúcich Rumunov, vypadá to na nejaké miestne slávnosti. Divákov som síce na obľúbenej trase nečakal ale nenechám sa zaskočiť. Na „děsnej kráve“ preletím cestami s hlbokými jamami, prisadávam zadok aby ma vykopávalo vyššie a oblakmi prachu ma nasledujú Adam s Mišom. Počas oddychu pri prameni sme pohostení miestnym rybárom pálenkou a bryndzou, k energetickým kravinám v bruchu celkom zaujímavý doplnok.

Znova paľba, teraz hore nekonečnými kamennými serpentínami po trávnatej planine na hrebeň (1.200mnm), ktorý kolmo padá smerom na sever. Sú z neho úchvatné výhľady na dediny Sugau a Solotvina, za nimi vidieť kus Ukrajiny. Jazdíme po hrebeni, keď sa z lesov vynoria dve Afriky s Poliakmi idúcimi cez UK do RO. Pokecáme, dáme niekoľko výjazdov na skaly a ideme späť.

Krst patrí k životu, krstím motorku efektným pádom a silne trepnem hlavou o kamene. Ono sa zadné koleso rozhodlo pre inú koľaj na ceste ako predné a taký pánt neustojíš. Pri dlhom zjazde sa kamene pod kolesami správajú véééľmi zákerne a zápas s motorkami je miestami zaujímavý. Návrat do Chiuzbai je klasický: lesy, planiny, údolia, kúsok asfaltu, dva kameňolomy a krčma.

Džordžo

Každá obec má svojho dedinského blázna, ktorý je kutilom, filozofom, odvrhovaným dobrákom, hlupákom a géniom zároveň. Aj Chiuzbaia.

Džordžo je starší, dosť tlstý Rumun, silný ako býk a bývajúci v domčeku vedľa krčmy. Na dvore je bordel typický pre miestneho čudáka, ktorému sa všetko zíde. Cirkulárka, sporáky, kotol na pokútnu výrobu destilátov a dielce z vrakov áut tvoria zlomok zoznamu komodít jeho „skladu“. Všetkému tróni Džordžova pýcha – praveká Yamaha XT 600, vytunená na horský spôsob. Tak ako všade na svete, kde sa policajti unúvajú iba keď treba vyšetriť vraždu alebo zabaviť chľast, aj tu cesty prekypujú presúvadlami domácej výroby. Jeho „motočikleta“ má zadný blatník znitovaný z plechu, výfuk v tvare ampliónu a motor komlpet zasratý od oleja. Napriek tomu stroj jazdí, iba je nutné doň dlho kopať aby naskočil.

Džordžo nás vyčíhal pri prvej zastávke na námestíčku pri krčme. Na krivých nohách rýchlo utekal domov, odkiaľ sa asi pol hodiny ozývali zvuky štartovania, streľba do výfuku a škŕkania prevodov. Naveľa za ohlušujúceho rachotu prejde oných 50 metrov a pyšne parkuje vedľa mojej krávy. Medzitým Mišo riešil prasknutý hliníkový držiak výfuku a všetky prsty ukázali naraz neomylne jedným smerom: na Džordža. Ten od radosti poskočí ale odsúvame pomoc na nasledujúci deň. Ráno pred našim odchodom doletí na motorke, pri maštali sa mu nepodarí zabrzdiť ale babkin plot to vyriešil. Profesionálne otáča motorku okolo nohy a začína oprava. Ja sa venujem mojej a synovej motorke, Mišo iba chodí vypytovať odo mňa potrebné súčiastky a náradie. Potrebnú gumovú podložku mám tiež, ale skôr ako ju vyhrabem strhne Džordžo gumák z nohy a vystrihne ju odtiaľ! S bohorovným pokojom pokračuje v oprave do zdarného konca. Nakoniec sa usmeje, zapáli si 50-tu cigaretu a s rozbehom skočí na motorku. Jej vyčaptané a dávno zmäknuté struny klesnú, Džordžo preletí ponad ňu a pristane hubou v najväčšom lajne. To ho nerozhádže, opakuje manéver a bez odmeny odfrčí. Večer ho navštívime doma a dostáva primeranú gážu. Pijatiku a cigarety, čo iné.

Taký je Džordžo a ostatní Rumuni v dedine: srdce na dlani aj keby mali dušu na jazyku.

Dohadzovačka

Hoci je Mišo presvedčený že sa kazia iba KTM-ky, celé dopoludnie opravujeme jeho Yamahu. Olej z nej tiekol rýchlejšie ako z lesného traktora v chránenom území. Až na obed vyrážame, cieľom prejazdu je Poiana Brazior a Poiana Dumitru. Takže znovu cez hory, davom ľudí cez najväčšiu poľanu. V odľahlej časti pohoria je kľud, pri jednom z mnohých brodov stretáme pár Nemcov na džípe. Tieto cesty sú sporadicky používané, často v šírke chodníka, hlavne kamenisté. Stúpania a klesania sú pravidelne niekoľko kilometrové - taká obria horská dráha. Prechádzame obomi poľanami, potom zalomíme na pôvodnú trasu a večer sme späť v dedine.

Po návrate z krčmy a naprataní sa miestnymi dobrotami nastupuje Vanesa, 10 ročná dcérka domácich. Správa sa ako skúsená dohadzovačka. Najprv kreslí prstami do vzduchu veľké srdce aby navodila atmosféru a pokračuje. Na mobile má pripravené fotky všetkých miestnych krásavíc, postupne nám ich premieta. A je sa na čo pozerať! Panoptikum šikovne vystupňovala od menej príťažlivých až po modelky. Vysvetľuje ich postavenie v miestnej hierarchii, rodinné zázemie, vek a podobné oné. Ale ako to chodí, najväčšia kočka má otca najviac obávaného policajta. Je sklamaná z nášho nezáujmu o nadviazanie známosti, zrejme si sľubovala od stretnutia viac.

V posledný deň výjazdy do nemoty, obed na grile, balenie a odchod. Domáci nachystali slávnostný obed, všetko chystané (ako inak) vonku na ohni. To asi aby bola rozlúčka ešte ťažšia.

Děsná kráva

Jan Froněk, účastník Dakaru na besede na MotoRaj Rally prehlásil, že KTM 690 Rally je „děsná kráva“. Úplne s ním súhlasím. Vysoká, tvrdá, nepoddajná. Veľmi vzpurná s náchylnosťou na šialenstvo, vyžadujúca pevnú a presnú ruku. Ale ak je dobre vedená, tak sa majiteľovi odvďačí a prináša úžitok. Potom je aj nezničiteľná, brutálnym motorom a výborným podvozkom riešiaca mnohé nástrahy, hoci chyby nerada odpúšťa.

Mašina s motorom posunutým dozadu, s prepákovanou vidlou a s neutrálnym ťažiskom je vzhľadom k váhe výborná. Jazdiť sa dá iba v stoji, na rozdiel od 950-ky pri veľkých rýchlostiach netlačí na hruď nápor vetra a pri skokoch nepadá na čumák. Nádrže s celkovým objemom 36 litrov volajú po diaľavách, ergonómia ho podporuje. Sen za nehorázne peniaze, no bez nutnosti ďalších zásahov a prestavieb. Hotový produkt so špecifickým určením. Nezmyselný zákaz endúr s veľkým objemom na Dakare umožnil mnohým amatérom prístup k takejto motorke. Predtým bola v kategórii nenaplniteľných túžob, dnes je reálnou možnosťou. Ako bude fungovať údržba a prevádzka neviem... Ale nie preto vznikol tento článok.

Ako ďalej v Rumunsku?

Pri obede pred odchodom sa konečne stretávame s anglicky hovoriacou Rumunkou. Je dobre rozhľadená a znalá pomerov. Dokáže odpovedať aj na dosť špecifické otázky. A aké sú prognózy jazdenia v Rumunsku?

Momentálne neexistuje platná právna norma riešiaca jazdenie po prírode. Zrejme preto, lebo jazdenie pre radosť bez iného zámeru je zriedkavá. Je skôr výsadou zahraničných motorkárov, quadistov a ofrovďákov. Tých spolu s domácimi jazdcami nie je tak veľa, aby vznikla patová situácia v podobe vojny s ochranármi. V zákone o národných parkoch sa hovorí, že je zakázané jazdiť po ich území mimo vyznačené cesty. Toto ustanovenie nie je jednoznačné, pretože my sme jazdili po celý čas po cestách používaných ako „normálna“ spojnica osád a salašov v horách. Vystačili sme s tým, iba výjazdy sme trénovali za dedinou na pasienkoch mimo hranice parku. Tie sú vyznačené netradične červeno-bielymi kruhmi namaľovanými na kameňoch tak, aby bolo možné dovidieť na ďalšie. Zákazy vjazdu sa nekonajú, rampu sme videli iba jednu. Rumuni sú milovníci opekačiek v prírode, davy chodia na miesta úplne hlboko v horách a toto asi žiadna vláda nezakáže. Na druhej strane začali úrady značkovať cesty pre peších, cykloturistov, pre jazdcov na koňoch a štvorkolkách. Rozsiahle hory umožňujú bezkonfliktné spolužitie u nás tak protichodných komunít. Napríklad v Izvoare, v strede národného parku je hotel s požičovňou štvorkoliek. V propagačných letákoch ponúka jedným dychom jazdenie na quadoch aj koňoch po miestnej prírode. Všeobecne je postoj v horách k motorkárom ústretový, dokonca priateľský.

Aby som neklamal, po zjazde z Ignisu sme videli jednu zákazovú značku s doplnkovým textom. Neodfotil som ju, preto neviem dať preložiť informáciu pod ňou. Bez obáv sme po ceste pokračovali.

Najzaujímavejšou je informácia o už prebiehajúcom zámere vlády na vytvorenie rozsiahlych off-parkov rozosiatych po celej krajine. S ubytovaním, kempami, s vyznačenými mototuristickými, kantráčovými aj trialovými traťami. S legálnym jazdením a s príslušnou legislatívou. Nakoľko je tento zámer marketingovým ťahom alebo reakciou na tlak ekoteroristov neviem posúdiť. Isté je, že Rumuni vzali rozum do hrsti a trúfam si predpovedať, že situácia z nášho rodného Kocúrkova sa v Rumunsku nezopakuje. Stojí za zamyslenie, že často podceňovaný štát sa dokáže s problémami vysporiadať podstatne elegantnejšie a s vyššou dávkou morálky ako my.

Jazdenie bez stresu, pri rešpektovaní elementárnych pravidiel slušnosti aj bez možnosti konfliktu je pre nás očarujúce. Nádherná príroda (tu na severe bez odpadkov) a skromný ľudia predstavujú pre enduro komunitu raj na zemi. Dúfam že sa tento stav vinou ani jednej zo strán nepokazí. A preto hoci milujem Slovensko, budem ho pravidelne a rád podvádzať s Rumunskom.