Prezeráte si mobilnú verziu motoride.sk.
Prepnúť na PC verziu.
Pridané: 17.10.2009 Autor: MajoKE
Čitatelia: 11427 [Mototuristika - Európa - Cestopis]
Koncentrácia idiotov v mojom okolí znova neuveriteľne vzrástla a ja som potreboval oslobodiť svoju hlavu od pracovných sračiek.
Napadlo mi, že cesta okolo Čiech by bola zaujímavá, Česko mám rád, ich humor, hercov, pamiatky, mestá. Pred rokmi sme tam s manželkou prežili pár pekných tuláckych autodovoleniek. Za pár dní som si vypracoval perfektný zaujímavý program z miest, kde som ešte nebol. Ale nechal som si dostatok času na ničnerobenie, fantazírovanie a leňošenie. Odchod som stanovil na pondelok skoro ráno. V sobotu som pred seba v potravinách pustil pekne opálenú, sympatickú ženu v letných odvážnych šatách. Kupujúci sa pozerajú k pokladni, to je zrejmé a tak som sa mohol nerušene dívať dopredu. Presnejšie zízať na pekne opálený chrbátik. Tak opaľuje pri mori, kombinácia slnka a soli. Bol som v máji pri Egejskom a Iónskom mori motorkou, ale ani prst som nenamočil ani nemočil. A Jadran sa hnevá a Jadran sa vie hnevať!
Ešte ma aj v nedeľu zavolali do práce, je už po všetkom a je neskorá noc. Nasadol som na Fazera a po nočnej šichte a 1134 km si pred obedom solím guľky v Jadrane. Ten sa mi len tak neoddal, prihnal mi do cesty aj 300 km riadnej nočnej a rannej hmly. Je 21. 9. asi 27 stupňov, obsadenosť penziónov je 5%. V Drveniku som najmladší turista. Je pekné vidieť páry ďaleko po 60tke, že sa majú radi. Nie je to 60 a 30, ale 60 a 60. Spomenul som si scény spred 25 rokov z Bardejovských kúpeľov, keď sa končili kúpeľné manželstvá a starí chlapi písali a kreslili srdcia na zájazdové Karosy typu LC 736 na linke Bard. kúpele – Brno – Praha. Čo vám budem hovoriť, zamilovaný chlap, hotový ko...
Cesta len pre teba |
V tom čase svieti na juhu Chorvátska láskavé slnko. To je také, že ma za celý deň vylihovania a filozofovania, lozenia po skalách nespálilo a bolo mi príjemne teplo, pretože do Čiech sa v septembri opaľovací krém nenosí. Po 17 hod. to láskavé slnko začína klesať a krásne osvetľovať tie skaliská končiace v mori, kvôli ktorým sa trepem až na juh. Vtedy začína ten jedinečný čas, aby si sadol na motorku a od Jadranskej magistrály vyrazil 300 - 500 výškových metrov do starých dediniek, ktoré majú rovnaký názov ako tie pri mori. Tie dedinky sú pospájané úzkymi pomerne kvalitnými cestičkami, ktoré sú teraz využívané len ako núdzové pri veľkých haváriách, alebo ako prístupové cesty k sadom s olivovníkmi. Z týchto končín začína divadlo zapadajúceho slnka, ktoré prinúti k zastaveniu a zamysleniu aj riadneho tupca. Cestičky sú lemované exotickými olivovníkmi a najkrajšími borovicami na svete. A teraz to najlepšie, nikoho, ale nikoho tam nestretneš!
Asi pred piatimi rokmi som v maličkých potravinách pri mori kupoval raňajky. Predavačka krájala veľký okrúhly chlieb a v hube mala cigaretu a z nej bol zakrivený ohorok. Opýtal som sa jej s detskou nevinnosťou, prečo fajčí keď pracuje s potravinami. Dostal som odpoveď, na ktorú sa nedá nič odpovedať. „To je môj obchod, kupuješ?“ „Kupujem“, povedal som tichšie. A dnes som ju videl dokladať tovar do pultov, pekne oblečenú v Supermarkete Studenac. A ten jej rozhodne nepatril. Za sekundu som ju spoznal. „Nemali ste niekedy obchod?“ pýtal som sa. „Nie“, neúspešne klamala. Vychádzam z obchodu, oproti mne celkom fešná pani s neskutočnými kučeravými vlasmi, tlačí kočiar a tam to isté v menšom vydaní. Na dne košíka v kočiari ležal český časopis. „Je po vás krásne kučeravá“. Povedal som a nič som tým nesledoval, len kompliment. Žena sa zasmiala, to je slabý výraz zarehotala sa. Večer som ich stretol v reštaurácií pri móle. Jej manžel mal zo svojho rodiska k rovníku bližšie ako z Košíc do Bratislavy.
Stále, keď som ráno vstal a rozospatý sa poškrabal presne tam ako každý chlap a popri tom som vyšiel na balkón a hútal, kedy už konečne vyleziem na tú skalu. „Zajtra, ráno“ povedal som si. Na druhý deň, ešte za tmy som vyliezol po chodníčku popod skalu a za ranného svitu kľudne stúpal, štveral sa nahor. Vystupujúce slnko pekne odkrývalo peknú krajinu, more a postupne začalo osvetľovať ostrov Hvar.
Starý Drveník, more, ostrov Hvar |
Čoraz viac som sa díval dozadu. Kedysi tu museli niečo pestovať, pretože ešte na pár miestach ostali pekné „hradby a kaskády“, aby mali aspoň trochu rovného políčka. Ako si tak leziem, zamyslený, nepozorný dostal som sa asi 15 m pod vrchol skaly a ďalej to už bolo niežeby nerealizovateľné, nemožné a pred 7 mesiacmi by som to riskol a vyliezol tam... a teraz ma zastavilo svedomie. Bola to zrada, akoby si sa miloval v noci v zarosenom, rozkývanom aute a tesne pred koncom ti policajt zaklepe kovovou baterkou po streche. Teraz som si zahundral, zanadával, našťastie bol v skale taký fajn výstupok, bolo to ako kreslo pre mňa. Ideálne na raňajky.Nepochybujem o tom, že každý dedinský chlapec tam minimálne raz vyliezol.
Cestu späť som si zvolil kratšiu. Keď už začínali kríky, vošiel som medzi ne. Samozrejme spočiatku to ako tak šlo, presne tak, aby sa človek bývajúci celý život v bytovke zamotal. Plochu tých kríkov, ktoré ma vytrestali som zhora odhadol 300 x 400 m. Keď som si uvedomil, že za 1 min prejdem 4 m, chcel som sa vrátiť, samozrejme som sa zamotal ešte viac. Takže moje tempo kleslo 1 min 1 m. Normálne ma to bavilo, stúpal som na tie najhúževnatejšie kríky a oni mi „roztláčali“ tie husté s ostňami, vlastne som ani nestál na zemi a pod nohy som si nevidel. Ten osudový krík bol nad kaskádou a ja som spadol dole. Ocitol som sa o 2 m nižšie, ležal som na chrbte v najpichľavejších kríkoch môjho života a ani náhodou som sa nedotýkal zeme. Priznávam, asi 30 sekúnd som riadne jojkal, konštatoval, že som nesmierny blbec. Neviem ako, ale vybavila sa mi scéna z dokumentárneho čiernobieleho filmu Veľká vlastenecká vojna, ktorý som videl ako chlapec. Chlap tvrdil, že vyskočil z horiaceho lietadla, nemal na výber a dopadol do hustého ihličnatého lesa a potom do strašného záveja. Povedal: „Mal som v sebe ihličia a konárikov na poriadnu vatru!“ Ja som vymenil ihličie za ostne. Pokiaľ som sa dostal dole na nohy a zem, riadne som sa nasipel, presne tak ako keď vieš, že si nejakým úkonom privodíš bolesť, vieš to dopredu a je to nezvratné. Už viem, prečo ľudia vypaľujú krovie, lebo niekoho poriadne naserú. Vyrezal som si dve vidličky v tvare „Y“ a o 2 hodiny som sa vymotal. Vyzeral som, akoby som skočil do bitky s kombajnom. Keď som vošiel do mora, vedel som ako sa cíti nesústredený fakírsky učeň na klincovej posteli. Bol som dokonale sebestačný, nemám problém, vyrobím si.
Relaxačné miesto |
Moje detstvo sa skončí o 3 mesiace, trvalo skoro do 40tky. Ako to spieval Grigorov? „Mám 300 mesiacov a na knižke nič!“ Hm, mám 459 mesiacov a tiež na knižke nič, ale všetko potrebné a nepotrebné mám. Takéto myšlienky asi napadli každého budúceho otca a tuláka, ale mysleli na to každý deň po troške, tak na to som ja nemal čas. Preto som si na nasledujúce dva dni našiel svoj nedostupný polostrov, na ktorý som si zobral dobré vínko a dobré knihy, ktoré je až ľúto rýchlo čítať. Keď som si chcel kľudne podriemkať, zaliezol som pod voňavé borovice a vychutnával si ticho, kľud, samotu.
Tu som realizoval slávny výrok z filmu Limonádový Joe: “Alkohol v malých dávkach, neškodí v akomkoľvek množstve! |
Ticho, kľud a samota budú vzácne. No a tak to som sa rozlúčil s egoistickým, tuláckym, aj keď pomerne zodpovedným životom. Teším sa na nový. Dovidenia v rodičovstve, priatelia.
Venované mojej skvelej žene.
Pridané: 17.10.2009 Autor: MajoKE Zdieľať
© Copyright 2001-2024 Motoride.sk | ISSN 1336-6491 | info@motoride.sk | Podmienky poskytovania služieb. | RSS:
Obsah stránok MotoRide.sk je chránený autorským zákonom. Kopírovanie v akejkoľvek podobe bez súhlasu je nezákonné.
Počet návštevníkov Dnes: 135803 | Včera: 167247