BIKE WEEK 2004, Daytona Beach, Florida 1/3

S propagandou máme aj my svoje bohaté skúsenosti, akurát bývalý východný blok v Európe bol voči nej trošku odolnejší. Oficiálne heslo Daytonského zrazu – ako ináč – znie „World´s Largest Motorcycle Event“ a tak ma zaujímalo čo je na tom pravdy. Počul som všeličo a tak neostalo nič iné ako sa presvedčiť na vlastné oči.

Trocha suchej histórie alebo 63. výročie Bike Week-u

Všetko to začalo 24.januára 1937, keď sa po prvý krát v Daytona Beach konal motocyklový pretek nazvaný DAYTONA 200. Na trati o celkovej dĺžke približne 3,5míle (cca 5,6km) zvíťazil Ed Kretz z Kalifornie na motocykli Indian s priemernou rýchlosťou 73,34mph (cca 117 km/h). Zvláštnosťou trate bolo že jedna jej polovica viedla priamo po piesčitej pláži a druhá po spevnenej ceste, takže štarty pretekárov sa museli podriadiť prílivu a odlivu. Jazdenie po pieskovej, asi 3,2míle (5,12km) pláži sa ako rarita zachovalo v Daytona Beach dodnes.

Preteky sa konali každoročne od 1937 až po 1941. V 1942 bola tradícia kvôli 2. svetovej vojne prerušená. Až do konca roku 1946 sa motorkárski nadšenci na pláži aj naďalej „neoficiálne“ stretávali na party nazvanej Bike Week a 24.februára 1947 bola tradícia vďaka pánovi Billovi France-ovi obnovená. V tomto roku sa pretekov zúčastnilo 176 pretekárov. O rok neskôr boli organizátori preteku nútení z dôvodu výstavby na pláži presunúť okruh viac na juh. Nový okruh meral 4,1míle (6,56km) a tento pieskovo-asfaltový závod sa v nezmenej podobe konal každoročne až do roku 1960 aby sa v roku 1961 definitívne presunul na závodný okruh Daytona International Speedway.

Počas celej histórie motocyklových pretekov sa spolu s ním konali súbežné akcie, ktoré však nikto oficiálne neorganizoval. Každoročne sa zvyšujúce počty divákov živelne sa zabávajúcich v celej Daytona Beach postupne zvyšovali napätie až do vyvrcholenia v roku 1986, kedy konflikty medzi strážcami zákona a divákmi spôsobili množstvo potýčiek a veľa zranených. Mesto sa preto rozhodlo situáciu radikálne riešiť a v spolupráci s miestnou obchodnou komorou vytvorilo poriadkovú zložku na zabezpečenie poriadku počas Bike Weeku. V súčasnosti je Bike Week 10 dňovým festivalom (tohoto roku od 27.2. do 7.3.) na oslavu dvoj a trojkolesových miláčikov ktorý každoročne navštívi niekoľko stotisíc priaznivcov motoriek z celého sveta.

Príchod

Do Daytona Beach som priletel 27.februára 2004 o 23:00 večer po neuveriteľných komplikáciach vo Viedni, Paríži a Atlante. Týmto by som chcel pozdraviť všetkých zamestnancov Air France ktorí mi svojim štrajkom predĺžili cestu skoro o 24 hodín, na ich obranu ale musím uviesť že na účet menovanej leteckej spoločnosti som si užil noc v luxusnom hoteli Renaissance v centre Viedne, takže už sa na nich nehnevám. O zvyšok problémov sa postaralo počasie a husté ranné sneženie vo Viedni, takže ako kocky domina som najprv nestihol prípoj v Paríži a následne samozrejme ani v Atlante. Vyžmýkaný ako citrón som nakoniec zakotvil v moteli Super8 na International Speedway v Daytona Beach a aby som toho náhodou nemal málo tak recepčný miesto očakávaných 45 USD zaspieval 135 USD na noc. Asi som sa zatváril ako prúserom prekvapený Mr Bean, lebo uznal za vhodné vysvetliť ten cenový posun a zašomral: „Počas Bike Weeku sú ceny vždy trochu vyššie...“ a odsypal sa dospať prerušený spánok.

Po prvej noci v Daytona Beach mi došlo, že najbližších 10 dní sa v tomto meste vyspia asi len pacienti v kóme a fešáci s minimálne 4 promile. Tlmiče na výfukoch sú neznámym pojmom a jazdenie okolo počas celej noci neprestávalo ani na chvíľu. Nie že by mi to nejak prekážalo, ten zvuk mám dokonca rád ale nie po celodennom a celonočnom trmácaní po letiskách. Do zelena vyspinkaný som do seba ráno nalial tú odpornú žbrndu čo miestni volajú káva a vyrazil som do ulíc.

Prvé dojmy

Už som za svoj život videl veľa motoriek ale zrazu som mal pocit že to moje „veľa“ je naozaj relatívny pojem. Poznáte to: 3 vlasy na hlave, 3 vlasy v polievke... „Málo“ a „veľa“ naberá pre európana v USA naozaj na inej dimenzii, je tam naozaj všetko o 5 čísel väčšie ako sme zvyknutí: vzdialenosti, autá, ženské zadky... Motorky boli všade, úplne všade. Súvislý prúd mašín sa do Daytony valil zo všetkých strán a krížom cez to skupinky prevážajúce sa len tak hore-dole, predvádzajúci svoje nablýskané stroje. Môj hrubý odhad bol 80% Harley-Davidson všetkých možných ročníkov, typov a úprav, 10% japonských motoriek z toho asi polovica GoldWingy a zvyšok customy s 250, prípadne 300-vkami gumami vzadu, motormi HD, S&S alebo RevTech. Jogurty sa tu moc nenosia, byť „in“ na zraze v Daytona Beach znamená mať nablýskaný Harley, veď už tu rachotia viac ako sto rokov a za ten čas si vydobyli naozaj neotrasiteľné postavenie.

Centrum diania je už tradične na Beach Street a kolmú Main Street, ktorej v strede dominuje predajňa HD Daytona.

HD DAYTONA

V predajni som sa presvedčil že asi neexistuje miesto, kam by sa logo H-D nedalo vyšiť, nažehliť, vygravírovať, namaľovať alebo aspoň prilepiť – od kožených búnd, nohavíc a viest cez čapice, topánky a hrnčeky, tanieriky a tričká až po plyšových medvedíkov. Celá ulica je dohusta lemovaná zaparkovanými motorkami a všade dookola sú stánky s doplnkami, suvenírmi a rýchlym občerstvením. Na každom prechode sú policajti a zastavujú súvislý prúd motoriek valiaci sa po ulici z oboch strán.

BEACH STREET

Hneď za HDčkom sa medzi stánkami s oblečením, rýchlou úpravou vlasov, rýchlym jedlom a rýchlymi čistiacimi potrebami rozložil Kuryakyn s doplnkami od výmyslu sveta a Boss Hoss, vystavujúci svoje zverské motorky a trojkolky s osemvalcovými motormi.

BOSS HOSS

Máte záujem? Maličkosť, ceny mierne, začíname od 45.000,-USD a tuná trojkolku v štýle Cadillac môžete preháňať už za 65.000,-USD. Aha, pán je asi cudzinec keď ho zaujíma spotreba, je to v norme, na galón prejdete aj 18 míľ (čo je niekde okolo 19litrov/100km, pohoda.)