Súbory cookie nám pomáhajú poskytovať služby. Používaním našich služieb vyjadrujete súhlas s tým, že používame súbory cookie. Ďalšie informácie Dobre

Prezeráte si mobilnú verziu motoride.sk.
Prepnúť na PC verziu.

Menu

Články | Videá | Tipy | Fórum | Kalendár | Inzercia

motozem-02-2020-std

Hodnotenie: (41 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (56)  [Verzia pre tlač] Tlač

Prepadnutie Bieloruska 1/4

pošli na vybrali.sme.sk

Pridané: 13.12.2007 Autor: MajoKE
Čitatelia: 19782 [Mototuristika - Európa - Cestopis]

V časoch, keď mal Bruce Willis vlasy som pri rume, nápoji strelcov prehlásil pred priateľmi, že nikdy nepôjdem do krajiny, kde sú potrebné víza. Klamal som.

Veľa ľudí som sa pýtal , čo si myslia o ceste do Bieloruska a všetci ma odhovárali okrem môjho otca, ktorý povedal: “A ty si myslíš, že v Bielorusku chodia ľudia spať na stromy?“

Klasika, Fazer pripravený deň vopred, ráno sadám a prechádzam cez Poľsko. Poliakom sa asi máli koľkí pomreli v II. svetovej vojne a tak v zabíjaní pokračujú na cestách. Jazdia asi o 20 km/h rýchlejšie a to všade ako u nás. Nechcel som ísť na hraničný prechod pri Breste je na trase Warszawa – Minsk - Moskva, ale na prechod Slawatycze. Je asi 16 h prešiel som okolo 500km a prichádzam ku hraniciam „strašidelnej“ krajiny, kde môžeš oveľa ľahšie pricestovať ako do USA.

 Bu, bu, bu, bu, v Bielorusku jeme ľudí
Bu, bu, bu, bu, v Bielorusku jeme ľudí

Poľský policajt na mňa máva a tak predbehujem 9 áut po 30 sekundách som vybavený. Na Bieloruskej strane bolo veľa okienok a veľa typov uniforiem a dostal som toľko papierikov na vyplnenie ako nájdeš v poštovej schránke po mesačnej dovolenke. Sám od seba sa ma ujal mladý človek v modrej uniforme, ktorý mi pomáhal pri vypisovaní a ja som si značil uniformu, ktorej to mám odovzdať. Musím dodať, že mám otrasný rukopis a dve zrkadlovo rovnaké strany žiadneho dokumentu neboli rovnako vyplnené. Asi 8x som sa podpísal, stále inak. Človek v zelenej uniforme, ktorému som to odovzdal sa na mňa vyčítavo pozrel a prepísal to!!! Ja som tam hodil ešte dva odlišné podpisy, mávol rukou. Pchal som hlavu do búdky, lebo som chcel vedieť ako napíše na PC slovo Yamaha, keď nemajú písmeno H. Dostal som pobytovú kartu na tri mesiace aj keď som mal víza na mesiac. Na otázky: „Kam idem, kde budete spať?!“ Som pokrčil ramenami: „Neviem, úplne presne“. Za 45 minút som mohol ísť.

Nikto nerobil prieťahy, nikto nerobil problémy, aby dostal všimné, či urýchľovací poplatok, všetci boli vzorne upravení, žiadna stará vyťahaná uniforma, rozčaptané topánky: ako zo žurnálu. Navyše mi radili, kde sa ubytovať, ale to nie je v Bielorusku také jednoduché.

Smerujem teda rovno na sever smer Brest, pred ním odbočujem na Biele jazerá, mal by tam byť pioniersky tábor. Bol, cítil , že som omladol o 25 rokov. Posledná štátna dotácia prišla asi v roku 1970, ale aj tak bol „socialisticky“ krásny. Deťom je jedno, či je na nástenke červená hviezda, alebo Coca – Cola. Správcu som hľadal hodinu. Nenašiel som. Našiel som dosť pekných učiteliek, tučné tety kuchárky v kuchyni, dvoch amerických farárov – kazateľov, učili anglický jazyk!!! Rozhodol som sa ostať. Tábor bol v lese pri jazere, kedysi úplne oplotený, bolo v ňom asi 400 detí vo veku 6 – 14 rokov. To bol dôvod prečo z neho nemám fotografie, „západný cudzinec fotiaci dospievajúce deti“ nebol to najlepší nápad.

Nikto z dospelých a tých 400 detí ku mne neprišiel, dospelí mi odpovedali, snažili sa pomôcť, ale ku mne neprišli. Nešlo mi to do hlavy, veď chlapci a motorky... Zložil som sa úplne vzadu pri vode a poslednej, najškaredšej, opustenej chatke. Len čo som postavil stan, zotmelo sa. 20 m odo mňa pionieri založili oheň a spievali do 22 hod, ale to už prišli ku mne dovolenkujúci bieloruský párik, ponúkli ma jedlom, alkoholom, samozrejme. Ja som nechcel piť, Andrej sa opýtal, či mám 100 dolárov, prikývol som, povedal, že mám na pokutu za jazdu pod vplyvom alkoholu... Mal päť mobilov, internet – nie, nemožné. Nina bola zdravotná sestra, plat 140 dolárov, 40 dní dovolenky. Rozprávali sme sa asi 90 min. Andrej sa zrúbal a odišli. Vošiel som do stanu bolo 23 hodín. Nastal čas, aby sa 400 detí s bleskom odfotilo pri motorke v noci 1 m od stanu. O šnúry stanu zakopli len prví desiati, potom nebolo o čo zakopnúť. Spať sa nedalo a tak som hútal nad tým, čo chcela Nina povedať tým, keď tvrdila, že každý večer vzorne pripravuje večeru a miluje sa s mužom. Andrej sa vtedy snažil alkoholickým močom zničiť kríky vo vysoké 2 m.

Deti odišli. Prišiel kašľajúci dedko, zasvietil, otvoril okno, pustil tranzistor. Alla Pugačova. „Millión roz.“ Vzdal som to. Sú 4 hodiny (v Bielorusku 5) , balím. Odchádzam smer Brest.

Raňajky v Breste.

 Cesta k pamätníku v Breste, predtým je múzeum lokomotív
Cesta k pamätníku v Breste, predtým je múzeum lokomotív

O 6 hodine sú všetky ulice a chodníky v centre Brestu vystriekané vodou. Je tu umelá zamestnanosť / oficiálna nezamestnanosť 2.6% /, preto všetci bez práce upratujú. Heslo z vojenčiny, čo je mokré to je čisté, platilo. Nájsť pevnosť nie je problém, ľudia mi ochotne radia. Po pravej strane je múzeum lokomotív, je utorok. Zatvorené je v pondelok – utorok. Nočnému strážnikovi núkam 5 dolárov, berie tri.

 Brest-múzeum lokomotív pozri, aké je obrovské koleso
Brest-múzeum lokomotív pozri, aké je obrovské koleso

Mám múzeum pre seba a využívam to, hrám sa so statívom. Tie parné lokomotívy sú úžasné a obrovské, len koleso je vysoké ako ja. Aha „bilboard“ Hrdinovia socialistickej práce, Tabuľa cti nám dávno zabudnuté frázy...

 Brest múzeum lokomotív - podivný bilboard
Brest múzeum lokomotív - podivný bilboard

Cestu k pomníku lemujú mená padlých vojakov, skôr dôstojníkov. Stále som si myslel, že pevnosť nebola dobitá, svojím spôsobom to je pravda, lebo bola zrovnaná so zemou, nemci mali aj zajatcov. Nič to nemení sa skutočnosti, že obrancovia boli ozaj hrdinovia. Bielorusi majú k II. svetovej vojne a k pamätníkom z vojny iný vzťah ako my. Prekvapilo ma, že vedľa pamätníka je obnovený kostol. Pamätník je veľký ako bytovka. Počas mojej rannej návštevy tam prišli ľudia zo Sibíri položiť kvety, pozor, nie zájazd súdruhov, obyčajní ľudia na obyčajnej lade.

 Pamätník na mieste pevnosti, uprostred sochy sú traja ľudia, pozri aký malý je kostol oproti pamätníku.
Pamätník na mieste pevnosti, uprostred sochy sú traja ľudia, pozri aký malý je kostol oproti pamätníku.

V potravinách sa nedá platiť dolármi. Je 7.30 hod v kasíne je nafajčené ako v kubánskej krčme. Ľudia s červenými bielkami očí tam prehrávajú 100 dolárovky, ochrankár ma sleduje akoby som bol prezident. Kurz je rovnaký ako v banke, pumpe, všade inde. Vonku parkujú zánovné „7“ od BMW. Ťažko je byť v tomto štáte proletárom. Kupujem šalát, chlieb, minerálku, jablko, šišku. Približne 3 doláre dosť, keď zdravotná cesta maká za 140 mesačne. Nekresťansky veľa, pardon, nesocialisticky veľa. Raňajkujem v parku.

>

Pridané: 13.12.2007 Autor: MajoKE pošli na vybrali.sme.sk

Ďalšie články tohto autora:

Hodnotenie: (41 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (56)  [Verzia pre tlač] Tlač

Galéria ku článku:

Suzuki V-strom 1050 2020

cfmoto-side-05-2020

PC verzia motoride.sk

© Copyright 2001-2020 Motoride.sk | ISSN 1336-6491 | info@motoride.sk | Podmienky poskytovania služieb. | RSS:
Obsah stránok MotoRide.sk je chránený autorským zákonom. Kopírovanie v akejkoľvek podobe bez súhlasu je nezákonné.
Počet návštevníkov Dnes: 56296 | Včera: 190372