Marseille a Provensálsko 1/3

Marseille (vtedy Phocee) je 2600 rokov staré prístavné mesto na juhu Francúzska, vraj najstaršie v krajine. Naozaj brána z Afriky do Európy, čertovsky veľká brána pre utečencov, študentov, cestovateľov, skrachovancov. Väčšinou majú jedno spoločné – v ich krajine sa hovorí po francúzsky, pretože to boli bývalé kolónie Francúzska. A tých bolo neúrekom. Nie je to tak dávno, čo malo mesto takmer 2 milióny obyvateľov, sprísnením emigračných zákonov je teraz stav okolo 1 250 000. Ale myslím si, že je to nezistiteľné.

Nemusíš byť v meste 3 týždne ako ja, aby si zistil, že nie všetci sú prínosom pre spoločnosť. Bežne tu vidíš Afričanov v ich odeve, chlapov v košeliach po zem, zakuklené moslimky, (tvár majú odkrytú) v teplotách nad 30 stupňov chlapov v hrubých vlnených čiapkach a vlasy majú ako korene stromov. Počas dňa tu bežne stretávaš, vhodnejšie je obťažujú Ťa ľudia s mútnymi pohľadmi, narkomani, feťáci. Ak chceš pobudnúť v okolí starého prístavu, musíš sa obrniť najvyššou dávkou tolerantnosti a totálnej apatie. Musíš si zvyknúť aj na všade prítomnú špinu a odpadky. Odstavil som motorku, z tankvaku vybral foťák odstúpil 10 m a chcel odfotiť manželku, trvalo to 15 sekúnd a už ju objal nejaký genetický zmätok a slovná potýčka bola na svete.

Je prinajmenšom divné, ako málo je turisticky zaujímaných objektov v tomto meste, chrám nad mestom si všimneš, hradby na začiatku prístavu, park LongChamp, väznicu na ostrove If, Chateau d´If (príbeh o grófovi Monte Christo). Mrzí ma, že som zabudol na Unité d'Habitation, obytný blok navrhnutý architektom Le Corbusierem, dokončený bol v r. 1952. Tento stavebný komplex je považovaný za ikonu modernej architektúry.

Stojím na skale pláže známej iba miestnym, ktorá je medzi Marseille a dedinkou Cassis. Mám rád to miesto, najbližší človek je od Teba 15 m a nemusíš od brehu plávať znak a strážiť si kľúče, doklady a k brehu plávať prsia. Nie som nahý, mám plavecké okuliare. K lanu, je to plávajúce lano, pláva štíhla, hnedá, nahá žena. Na breh sa dá dostať len po jednom, aj to len za pomoci lana a len na jednom mieste. Vyžaduje si to trocha námahy. Stretnú sa nám pohľady. Jediné chĺpky na jej tele sú tie na obočí. Hovorí mi, že je voda veľmi studená. Pousmejem sa ako veľký sveták a pomyslím :“Dievča, dievča, nevieš čo je studená voda“. (Celoročne potápam). Spúšťam sa do vody, to predsa nie je možné, ľad nie je tekutý!!! Veď je koniec júna, kde to som? Okamžite nasleduje plytké dýchanie. Ponáram sa. Mozog vysiela signál: „Čo robíš ty idiot!“ Chlapská ješitnost kontruje: „To si len rozpálený zo slnka.“ Zatínam sa ako obranca Stalingradu, vyrábam dojem ležérneho plávania. Nepresvedčivo, vraciam sa, čaká na skale, či mi netreba pomôcť. Hĺbka je pri skale okolo 10 - 15 m a vlny trieskajú o skaliská. Vyliezam. Pousmeje sa a hovorí:“Voda je studená“. Díva sa na nás uzimených.

Tú ženu si pamätám spred rokov, nosila obrovský ruksak a horolezeckú výstroj, 40 cm jazva na boku stehna, ostala pri plávaní, veru športovanie.

Po 3000 km strávených v sedle Fazera osamote si privstávam a švihám z Marseille do Nice. Priletí fantastický človek, jediný s ktorým chcem cestovať a stále ho volám, manželka Gabika. Prílet Budapešť - Nice je o 9 hod ráno. Cena letenky tam a späť kúpenej vo februári je km/Sk =1 !!! Chápeš 1 km za 1 Sk. To sa nedá na ničom, ak prejdeš 100 km na bicykli zješ niečo za 100vku.

Ach tie ženy

Nakoniec celý život sa skladá z vecí plánovaných a neplánovaných. Plán môže si priniesť veci v bočných taškách 2 x 33l. Skutočnosť + 15 l ruksak. Poznám ju. Bolo to očakávané, letných šiat nie je nikdy dosť. Nakladáme, prvýkrát sme širší ako späťáky a šup na výlet konečne spoločný. Smer Gorges de Daluis sú to hrdzavo červené skaly. Po hodine jazdy si všímam návesť Isola. Márišku, počas opravy cesty sme odbočili zle, nasleduje oprava a ja míňam posledné Gabikine sily. Vstávala o 2 hod ráno. Trošku mrmle. Po 2 - 3 hodinkách jazdy peknou krajinkou na konci jednej obce, rovný úsek, je tam 70tka, mám 87 km/h akurát radím z 5 na 6, skútristu vidím už 100 m stojí na vedľajšej ceste, pozerá na nás. Nikde žiadne auto. Tesne pred nami sa pohýna. Brzdy naplno o ½ sekundy mi Gabika tresne prilbou do prilby. Mám krátke prsty, obe dlane vlastne otvorené, hmotnosť oboch na rukách a ja nedokážem vytočiť ani kúsok. Minuli sme ho o ten povestný chlp. Smuha na ceste kratučká, ľudoprázdno. Toto sme museli rozdýchať.

Mototuristika nie je slnko, more, bezstarostnosť, ale aj únava a nepohodlie, to sa nikde nespomína. Tesnučko pred krásnymi červenými skalami Gorges de Daluis, manželka nevládze a za 2 minúty zaspáva posediačky na odpočívadle. Pripravujem fajn jedlo. Za polhodinku sa už usmieva o chvíľku už obdivujeme nádheru, nikde sa neponáhľame, stále zastavujeme a fotíme, obdivujeme.

Smerujeme do národného parku a chceme si pozrieť Grand Canyon du Verdon z cesty N 202 schádzame na D 952.

Znova ťažko opísateľná krása, kľud, ticho pohoda, všetci idú pomaly. V jednej malej dedinke obedujeme obrovské zmrzlinové poháre a ja vyzvedám, čo je nové u nás doma. Park sme prešli krížom-krážom, divoká voda vhodná na rafting, asfalt a cestičky ako stvorené pre cykloturistov. Na vodných nádržiach ľudia bojujú s vetrom. Pre peších ani nehovorím, všade hotelíky, kempingy. Skrátka raj pre rozumných ľudí.Tvoja motorka s vykuchaným výfukom tam nepatrí. 1000 ľudí ktorých stretneš, vyrušíš pri obede, relaxe, odpočinku. Nemusia a nechcú vedieť, že práve TY relaxuješ a potrebuješ mať o 2 % vyšší výkon.

Stáčam moto na juh na takmer na mape neviditeľnú cestičku smer Aups - Salernes, trocha sa obávam o naše zadky, ale je to znova krásna cestička. Okolie Marseille mám zjazdené a poznám ho výborne, diaľnicu nepotrebujem. Večer otváram červené vínko Roussillon, teda oblasť, kde sme zablúdili. Zaspávame spánkom spravodlivých.