Kde, kedy prečo a načo?

Do Ruska ma to ale ťahalo už dávno. Minulý rok som tam aj nakukol a prešiel si severozápadnú časť od Petrohradu po Murmansk a napriek tomu, že som mal v druhej polovici veľmi zlé počasie, tak sa mi tu páčilo. Chcel som viac a uvažoval som kam sa vydať. Tak nejak som si už minulý rok povedal, že by som sa šiel pozrieť na Ural a Sibír, ktorý geograficky začína hneď za ním, ma lákal už dávno. Táto myšlienka tak nejak zrela, vyvíjala sa až dospela do nasledovnej podoby.

Chcel som prejsť cez Petrohrad ponad Onežské a Ladožské jazero najsevernejšou oficiálnou cestou do Archangeľsku a odtiaľ cestou s rovnakou charakteristikou cez Ural až na Sibír. Tam už veľa možností ako ťahať trasu nie je, takže ďalej na východ cez Chanty Mansijsk a Surgut. Podľa mapy to vyzeralo, že by sa to mohlo dať pekne otočiť cez Tomsk a následne cez Novosibirsk a ponad Kazachstan cez Volgograd a Ukrajinu pomaly naspäť domov. Neskôr som zistil, že cesta na Sibíri smerom na Tomsk končí v Streževoj a ďalej už sa dá jedine loďou. Najvýchodnejšia cesta zo severnej Sibíri na juh je cez Toboľsk a tak som trasu upravil tadiaľto. Plán končil pôvodne niekde v Odese a ďalej už som to nechal otvorené. Chcel som prejsť ešte Zakarpatskú Ukrajinu ale to som mal naplánované len rámcovo. Časovo som na to mal jemne cez 40 dní, takže naháňať sa nebolo treba.

Pár slov na úvod

Viem, že môj cestopis je dlhší ako je v kraji zvykom. Pre niekoho bohužiaľ, pre iných chvalabohu mám proste taký štýl a snažím sa zachytiť aj tie veci, ktoré sú často v ostatných cestopisoch vynechané. Hlavne praktické informácie, riešenia problémov, či situácií, ktoré môžu niekomu pomôcť, alebo naopak môže niekto pomôcť mne ak pozná iné efektívnejšie riešenie. Zároveň som zahrnul také informácie, ktoré majú práve pre mňa nejaký význam a bez ktorých by bol ten-ktorý úsek či deň nekompletný. Snažil som sa byť inak čo najstručnejší no napriek tomu je cestopis značne dlhý. Vzhľadom na lokalitu, ktorú som navštívil asi nebude pre veľa ľudí taký zaujímavý a ďakujem všetkým za prečítanie a venovaný čas. Budem rád ak niekoho inšpirujem, či len spríjemním nudu čítaním.

Pre rýchlu orientáciu uvediem stručný obsah ak niekoho zaujíma len určitá časť:
• Pobaltie a EU – 1. až 3.deň
• Európska časť severného Ruska – 4. až 13.deň
• Sibír a Ázijská časť Ruska - 14. až 21.deň
• Európska časť stredného a južného Ruska – 15. až 26.deň
• Ukrajina po deltu Dunaja – 27.deň až 30.deň
• Rumunsko a Zakarpatská Ukrajina 31. až 34.deň

Deň 1 - 1.6.2016 – Žilina – Varšava – Ostrov Mazoviecka

Deň D nastal prvého júna. Zbalil som saky-paky a ráno pozvoľna vyrazil na sever cez Čadcu smer Varšava. Cesta ubiehala celkom v pohode. Pred Varšavou ma jemne zlialo a keď sa znova vyčasilo navštívil som po ceste ešte Hitlerov vlakový bunker Jelen. Prekvapilo ma, že nie je vôbec nijak označený. Označená je len rovnomenná neďaleká vlaková stanička.

Následne som vo Varšave netrafil obchvat mesta, tak som sa skoro 2 hodiny predieral cez mesto. Deň som zakončil niekde za mestom Ostrov Mazoviecka bivakom v lese. Síce bolo mokro ale nič hrozné.

562km

Deň 2 – 2.6.2016 – Lomža – Augustov – Trakai – Vilnius – Sudeikai

Ráno sa urobilo krásne počasie. Síce je chladno ale to nevadí. Po prázdnych bočných cestách sa predieram na sever Poľska a fakt ma to baví. Navštívil som znova Augustov. Minulý rok sa mi tu páčilo a to sa nezmenilo ani tento rok. Pekné mesto. Moc som sa nezdržiaval a pokračoval na Litovskú hranicu. Tu pri zastávke na jedlo pri pamätníku zastavuje aj autobus, zjavne školský výlet. Profesor sa so mnou dáva do reči a mojím cieľom je značne prekvapený, možno až znepokojený. Ja som za blázna rád, takže to poteší.

Prechod do Litvy je plynulý, poliaci opravili cesty okolo Suwalki, takže sa tu nemotám ako predchádzajúci rok. V Litve volím inú cestu cez dedinky smerom na Trakai. Obchádzam odbočku na dedinu Žilinai, ktorú pre pobavenie fotím. V Trakai to celkom žije, je tu dosť turistov rôznych národností. Dávam jedlo a zastavuje sa motorkár na prerobenom litrovom Fazeri. Vie dobre anglicky, takže v pohode kecáme. Pridáva sa k nám ešte čoprista Arunas. Z neho sa vykľul prezident miestneho klubu motorkárov MCC Uncles. Má dnes voľno a ponúka sa, že mi ukáže mesto. Komunikácia s ním je ale komplikovanejšia, keďže okrem litovčiny ovláda len ruštinu. Beriem to ale ako skúšku pred tým čo ma čaká v omnoho intenzívnejšej forme už onedlho. Dovedie ma do Vilniusu, ktorý je neďaleko, ukáže mi najprv ich klubovňu a potom zamierime do mesta. Prehliadka je to taká netypická, mesto prefrčíme, takže ja mám fotky len z GoPročky. Sadneme na minerálku a potom ma už vyvádza z mesta smerom na Utenu.

Tú prefrčím a smerujem do známeho kempu z minulého roka na brehu jazera v Sudeikiai. V Utena zastavujem na pumpe pre kontrolu toho, či mám všetko, čo potrebujem. V tom mi volá týpek s Fazerom, či som ešte vo Vilniuse, ale sklamem ho. Pokračujem do kempu, ktorý je asi 10km a zisťujem, že ešte nie je otvorený. Vedľa kempu sú ale v chatkách miestni a súhlasia s tým, že môžem kempovať u nich na pozemku. Síce za 5e ale dovolia mi použiť ich vodu, záchod a dokonca sprchu. V Momente keď chcem začať stavať stan, zisťujem, že pri zastávke na pumpe som si nezavrel rolku v ktorej som mal kempingovú výbavu a vytratil som stan, nepremok, topánky a vodu, ktorú som kontroloval. Nadávam si do nezverejniteľných orgánov a naháňam sa naspäť 10km na pumpu dúfajúc, že niečo z výbavy nájdem. Stretávam zopár motorkárov ale nikto nič nevidel a až tesne pred pumpou na ulici zbieram topánky. Stan ani nepremok som ale nenašiel. S dlhým nosom sa vraciam k domácim na brehu jazera a dohadujem sa s nimi na spaní na verande domu, kde teraz nikto nie je.

Pokúšam sa skontaktovať s couchsurferom v Pskove, s ktorým som dohodnutý na prespanie. Číslo sa ale tvári ako neexistujúce. Na niekoľký pokus úpravy čísla sa mi podarí správu odoslať a chalan ma ubezpečuje, že mi u nich pomôže zohnať veci, ktoré som postrácal. S čiastočnou úľavou zaspávam.

502km

Deň 3 – 3.6.2016 – Sudeikiai – Daugavpils – Ostrov – Pskov

Ráno vstávam do mierne zachmúreného dňa. Je celkom chladno a keď opúšťam Sudeikiai všetko ešte spí. Z minulého roka si pamätám, že pre napojenie sa na hlavný ťah musím odbočiť na nevýraznú bočnú cestu, ktorá ma k nemu dovedie. Tú aj tentokrát míňam a musím sa vracať. Na hlavnej ceste je mi celkom zima, tak nezastavujem. Až na hranici robím klasickú fotku a pokračujem na Daugavpils. Tesne pred ním mám poznačené múzeum vojenskej techniky. Toto je ale otvorené až od 12tej, čo sú viac ako 2 hodiny, takže odchádzam. Štrikujem sa cez Daugavpils cez Rezekne až na ruskú hranicu pri meste Ostrov.

Na hranici ma zastavuje kontrola na litovskej strane, ktorú si z minulého roka nepamätám. Na ruskej strane je predo mnou dosť áut. Proces už poznám a všetko prebieha celkom profesionálne aj keď zdĺhavo. Vypisujem papiere a potom nekonečne dlho čakám na administratívny procesing. Dávam sa do reči s mladým rusom, ktorý ide do Petrohradu na bratovu svadbu. Bavíme sa aj o mojej ceste a vraví, že v Čeľabinsku žil, potom aj v Astane. Teraz robí v Nemecku a pred niekoľkými rokmi keď chodil pravidelne domov, tak jazdil Berlin – Astana na jeden záťah. Rusi...

Odbavenie je plynulé, trochu musím poodkrývať kufre, ale žiadna podrobná prehliadka to nie je. Nakoniec po takmer 3 hodinách vyrážam na ruské cesty. Zmocňuje sa ma starý známy dobrý pocit znovu vchádzať do Ruska. Uvažujem, že napriek tomu, že ma čakajú tisíce kilometrov jedným svetovým smerom neprekročím už žiadne hranice. Zase až po ďalších tisícoch v opačnom smere. Hmm...

Do Pskova sa už nedeje nič neobyčajné. Je to asi len 120km a ja si privykám na ruskú premávku. Po mesto Ostrov je len sporadická a až tesne pred Pskovom to hustne. Po ceste niečo ešte fotím, tesne pred vjazdom do mesta je pamätník parašutistom z ktorého ma vyháňa prítomná milícia, lebo parkujem na hulváta pri ňom. V meste celkom bez problémov nachádzam adresu môjho hostiteľa Vika a rozoberám veci z motorky.

Vik ma vodí po meste a zháňame moju postrácanú výbavu. Ako prvé mi pomáha vybaviť SIMku. V Rusku je to trochu komplikovanejšie, pretože nie všetci operátori a programy fungujú vo všetkých častiach Ruska. Nakoniec beriem kartu od operátora Megafon a 300min, 300sms a 3GB dát za 300 rubľov. Ešte stovku nabíjam na správy mimo Ruska a toto mi nakoniec s celkom slušnou rezervou vydrží celý môj pobyt. Spomínam na minuloročné Turecko a Gruzínsko, kde sme v roamingu len minimalistickým dohadovaním sa všetci rozbili okolo 100eur...

So stanom a nepremokom je to horšie. Vik ma vláči po obchodoch s lacnými športovými potrebách, ktoré nespĺňajú moje požiadavky hmotnostné, veľkostné a koniec koncov ani finančné. Čakal som, že to bude v Rusku lacnejšie. Nakoniec kupujem stan za horibilnú sumu, po jeho rozbalení a detailnom preskúmaní už doma sa rozhodujem ho vrátiť, lebo kvalitatívne má hodnotu tak 25eur a nie 90 ktoré stál. Nepremok sa nám zohnať nedarí.

Vik si požičiava prilbu a vozím ho po meste. Ukazuje mi zaujímavosti a pred západom slnka ešte stíhame mohylu Alexandra Nevského na kopci pri meste. Večer sa stretávame ešte s Vikovmi kamošmi, všetci sú študenti cudzích jazykov, takže majú slušnú angličnitu. Zatiaľ všetci búrajú ruské predsudky o tom ako tu každý chlastá vodku a celý večer pijeme len pivo a kecáme.

393km

Deň 4 – 4.6.2016 – Pskov

Po rannej detoxikácií úspešne zháňame celkom slušný stan za asi 115eur, ten predchádzajúci vraciame a nakoniec v jedinom motorkovom obchode v meste kupujem aj nepremok. Zo stanu mám radosť, vyzerá dobre, no nepremok je taký dosť chabý, navyše bol dosť drahý, stál skoro 60eur. Doma máme lacnejšie, resp. Kvalitnejšie za takú sumu.

Dnes je pekný slnečný deň, no ochladilo sa. Vikovi som sľúbil za všetky peripetie a veľkú pomoc kurz motorkovania. Opúšťame mesto a na prázdnej ceste mu dávam inštruktáž ovládania motorky. Po niekoľkých pokusoch sa mu darí rozbehnúť. S otočením je to horšie ale nejako to zvláda. Keď ho strácam z dohľadu a vidím prichádzajúce auto nie je mi všetko jedno, no nakoniec to celé dobre dopadlo. Motorka aj hostiteľ sú celý.

Zisťujem, že mi nefunguje mobilný internet, tak to riešim v miestnom obchodnom centre. Slečny si tým nevedia rady ale nakoniec to rieši nejaký ich okoloidúci známy.

Večer ešte dávame nejakú prechádzku. Pozvanie na chlastačku už ale odmietam, pretože ráno chcem skoro vyraziť aby som v predobedných hodinách bol v Petrohrade. Minulý rok tam o takom čase v nedeľu nebola takmer žiadna premávka, takže to chcem využiť na prehliadku mesta.

47km

Deň 5 – 5.6.2016 – Pskov – Petrohrad - Sortavala

Ráno skoro vstávam a balím motorku. Túto časť ubytovania pod strechou nemám rád. Všetko znova naložiť, upevniť, atď. Zvládam to ale v slušnom čase. Ešte reorganizujem veci v rolke aby som ju už nemusel počas dňa otvárať a riskovať znova vytratenie kritickej výbavy. Mimochodom zisťujem nefungujúce SMSky mimo Ruska.

Je dosť chladno a nebo je zatiahnuté. Už niekoľko kilometrov za Pskovom pridávam do bundy a nohavíc zateplenie aj nepremokavú vložku. Do Petrohradu je to necelých 300km vlastne len rovno. Cesta mi neubieha mám dlhotrvajúcu krízu, ktorá ma opakovane núti zastaviť a niečím sa osviežiť. Navyše oblačnosti neubúda, práve naopak. Tesne pred Petrohradom vidím kúsok pred sebou zlovestné olovené mraky vo všetkých smeroch. Odbočujem do mestečka Puškin a smerujem ku bielej veži a egyptskej bráne. V mestskom parku je veľa zaujímavostí, snažím sa neúspešne nájsť parkovanie. Nakoniec parkujem znova na hulváta na chodníku pri najbližšom vchode ku bielej veži. Tá ma mierne sklame. Pôsobí totiž tak nejak do zelena, ale je pekná to musím uznať. Park je obrovský a keďže sa mi odťah motorky nechce riskovať, tak viac sa tu nemotám. Po príchode motorka stojí na šťastie stále na svojom mieste. Štartujem a okolo egyptskej brány, ktorú som vážne nečakal vnútri kruhového objazdu, opúšťam mesto.

Ďalší cieľ sú Petrodvorce, no vzhľadom na jasne viditeľnú sprchu tým smerom tento cieľ ruším. Pokračujem na Petrohrad a tesne pred vjazdom mi začína pršať a nevyzerá to na skoré zlepšenie. Súkam sa teda do nepremoku. Vrch celkom v pohode, no nohavice neviem dostať cez čižmu a vyzúvanie v lejaku nehrozí. Nožom riešim tuning a valím to do mesta.

Niekoľko kilometrov to vyzerá, že by sa v meste mohlo aj vyčasiť. Skutočne prestáva pršať, no premávka je hodne hustá. O chvíľu ale moje očakávanie slnečného Petrohradu likviduje ďalší viditeľný lejak presne nad centrom. Vbehnem na jeho okraj a zastavujem pri obchodnom centre s cieľom vyriešiť SMSky mimo Ruska. Uvidíme ako sa zatiaľ vyvinie počasie. Chvíľu pobehujem po centre a miestny bezdomovec mi radí kde nájdem pobočku Megafonu. Tesne pred dverami ešte kontrolujem telefón a čuduj sa svete SMSky zrazu odchádzajú a adresát potvrdzuje príjem. Ešte všetko kontrolujem a vyzerá to, že naozaj všetko funguje, takže fajn. Vonku ma znova odchytáva bezdomovec a prebieha obvyklý rozhovor a ja si hovorím že je zaujímavé, že nepýta peniaze. Nakoniec si odo mňa predsa len vypýtal, no nepochodil. Ale bol slušný.

Počasie sa zhoršuje. Nad centrom lejak nikam neodchádza, predpoveď nesľubuje na dnes zlepšenie a doprava je omnoho hustejšia ako by bolo príjemné. Padá rozhodnutie vypadnúť z Petrohradu a začať si užívať Rusko, tak ako som sa naň tešil.

Na obchvate mesta prestáva pršať. Smerujem po A-121 popri západnom pobreží Ladožského jazera smer Sortavala. Nejak je stále naokolo dosť áut a neužívam si to. Zastavujem a skúmam mapu ako sa dostať z hlavného ťahu. Našiel som nejakú cestu cez Sosnovo, tak skúšam tú. Počasie sa celkom vybralo, je slnečno, no stále zima. Cez Sosnovo sa dostávam do Zaporožskoe. Cesta vyzerá stále horšie a horšie až nakoniec skončí v lese pred zamknutou bránou nejakého podniku. S okoloidúcimi riešim ako sa dostať ďalej, no že vraj sa nedá. Most už neexistuje. Cesta je zavretá. Bola tu ale odbočka na bazu atdycha, tak odbočujem aspoň tam. Pieskovitá ruská pôda pár krát preverí moju bdelosť a prichádzam do bazy. Deduško mi vysvetľuje ceny. Bungalovy sú dosť drahé, za stan s motorkou chce okolo 500 rubľov, čo sa mi zdá byť dosť. Púšťa ma na prehliadku a ja dorazím na nádherný piesočnatý breh jazera. Vyzerá to tu ako úplne z iného sveta. Dávam neskorý obed a pokračujem ďalej.

Musím sa vrátiť po Sosnovo a onedlho sa napájam na hlavnú cestu znova. V Priozersku začína znova mrholiť a idem obzrieť pekný kostol. Vymákne ma príjemný miestny náboženský zriadenec. Je veľmi pokorný a zaskočí ma neznaboha otázkou aká je u nás viera. Nejak sa z toho vykrútim, spravím pár fotiek a valím ďalej. Od Priozersku začína parádna kľukatá cesta. Príjemná zmena po niekoľkých dňoch rovín. Onedlho miniem hranicu republiky Karelia a tak ako je tu zvykom, cesta sa skokovo zmení z asfaltu na hlinu. Mne to moc neprekáža a valím si to len s jemným spomalením na Sortavalu.

Sortavala bolo menšie mestečko než som si myslel. Beriem benzín, nejaké drobnosti z magazinu a pokračujem. Tesne za Sortavalou volím odbočku na Fínsku hranicu. Je tu nedaleko Ruskealský vodopád. K nemu prichádzam už dosť neskoro po 22, ale stále je šero. Je tu zvláštna voda, taká hnedá spenená. Inak je miesto veľmi pekné s náučným chodníkom a množstvom vyrezávaných sôch. Po ceste naspäť kempujem na lúke a prvýkrát rozkladám nový stan.

Dnes škoda Petrohradu a potiahol som ďalej ako bolo v pláne a celkom ma to zmohlo. Celý deň bola dosť zima, teplota len ojedinele vyliezla cez 10 stupňov.

677km

Deň 6 – 6.6.2016 – Sortavala – Suojarvi – Porosozero - Justozero

Ráno sa nejak neviem vyhrabať zo spacáku. Vstávam veľmi neskoro a vyrážam až okolo 11. Vraciam sa na hlavnú cestu A-121 a pokračujem po parádnom asfalte asi 50km. Tu na križovatke fotím veľmi smutný pamätník bojov o Karéliu a odbočujem na vedľajšiu cestu smer Suojarvi.

Asfalt končí asi po 15m od hlavnej cesty a začína hlinená cesta. Krajina sa mení. Lesy obliehajú cestu zrazu omnoho intenzívnejšie. Sem-tam sa otvorí výhľad na nejaké jazero alebo bažinu. Cesta je parádna, dá sa po nej v poho ísť asfaltovými rýchlosťami. Sem-tam niečo dobehnem, predbehnem alebo zastavím a fotím. Teraz začína to Rusko na ktoré som sa celý čas tešil. Minimum premávky, malé dedinky, cesty s premenlivou kvalitou povrchu, ukazovatele len v azbuke a takto by som mohol pokračovať.

V Suojarvi sa tak ako je v Rusku obvyklé v každej dedine objavuje asfalt, ja zastavujem v magazine a nakupujem poživeň. Tetuška sa pýta obvyklé atkuda-kuda a či adin. Neveriacky krúti hlavou ale je z toho príjemný pokec a o chvíľu som už na ceste ďalej. S poslednými domami končí aj asfalt a pokračuje znova hlinená cesta. Jemne stúpa a kľukatí sa cez malé kopčeky a okolo nespočet jazier.

Príroda naokolo je nádherná, často zastavujem a fotím i keď nie je úplne pekne. Je zatiahnuté a zima. Ale aspoň neprší. Prechádzam dedinku Porosozero, kde sa cesta točí na východ a prekračuje rieku Suma. Zaujme ma línia drevených domčekov, ktoré sú napoly utopené vo vode. Mestečko sa zdá byť takmer ľudoprázdne, stretol som iba niekoľko detí hrajúcich sa popri ceste.

Na výjazde z dedinky zastavujem pri pamätníku a fotím. Zrazu prichádza biele auto, vystupuje oficír, legitimuje sa ako pohraničná stráž a pýta moje papiere. Je mierne odmeraný ale nie nepríjemný. Fotí si moje dokumenty a opisuje nejaké detaily. Potom sa pýta na trasu a keď začne byť moc zvedavý ukončujem svoju rozpravu trasy niekde pri Archangeľsku s tým, že ďalej neviem, uvidím podľa toho koľko budem mať času. To ho prekvapivo uspokojí, ukončuje lustráciu popraje šťastnú cestu a odchádza. Je pravda, že ma naplnil miernym znepokojením ale hádžem to za hlavu a pokračujem.

Za Porosozero začína cesta byť miestami nepríjemná. Objavujú sa miesta s čerstvo navozenou pieskovitou hlinou a zopár krát do toho vbehnem vo vyššej rýchlosti, kým sa to naučím rozoznávať. Manévrovanie na sypkom podklade s ťažkou naloženou motorkou nie je pre mňa veľmi zábavné. Tieto miesta sa opakujú s čoraz vyššou intenzitou a dĺžkou a začínam byť dosť unavený. Asi po 60km takáto cesta končí niekde pri Justozero a napájam sa na starú asfaltku.

Chvíľu pokračujem, nestretávam ani auto a hneď na prvý pokus nachádzam nádherné miesto v lese pri vode aj s posedením. Som dosť unavený a prvý krát a naposledy ma prepadávajú nepríjemné myšlienky ohľadne mojej cesty. Staviam stan, čistím a mažem reťaz a myšlienok sa tak efektívne zbavujem. Po večeri a zapísaní detailov dňa pomerne rýchlo zaspávam. Už som dosť severne a slnko tu už v podstate nezapadá, celú noc je šero.

312km

Deň 7 – 7.6.2016 – Justozero – Medvedžegorsk – Kargopoľ – Mirnyj

Ráno je zase celkom kosa, tak rýchlo balím a vyrážam. Teplomer na motorke ukazuje 5 stupňov a ja ukrajujem posledné kilometre prázdnej cesty pred Medvedžegorskom. Tu prekrížim známu M-18 spájajúcu Petrohrad a Murmansk po ktorej som sa minulý rok štveral na sever. Chvíľka spomienok a zastavujem pred mestom na pumpe a dávam obvyklé motorkárske raňajky. Kávička a výber čerstvého pečiva, ktorý je k dispozícií. Kupujem aj nejakú magnetku s medveďom, následne trochu blúdim po meste a onedlho už pokračujem ďalej na východ a následne juhovýchod po brehu Onežského jazera.

Cesta je kvalitná, široká, kamionisti si to valia, protiidúci blikajú keď je pred vami policajná kontrola. No taká ruská klasika. Dnes sa mi ide dobre, cesta ubieha a nie je nudná. Okolie sa mení. Ráno som začal v hustých borovicových lesoch, popri jazere sa krajina trochu otvorila a cestu nezriedka lemujú veľké pieskové plochy. Keď si chce človek ísť zajazdiť do piesku, vôbec nie je treba ísť do Afriky :-)

V Pudož rozmýšľam ktorú cestu zvoliť. Či pokračovať do Vytegry, kde sú aj nejaké zaujímavosti ako ponorka a po ceste zaujímavý kemp na brehu jazera. Nie je ale veľmi pekne, navyše stále kosa okolo 10 stupňov, tak sa rozhodujem pre skratku na Kargopoľ.

Cesta na Kargopoľ bola veľkým prekvapením. Povrch superkvalitný, premávka takmer žiadna iba sem tam nejaký kamión. Ich frekvencia bola ale taká, že som si v pohode trúfol nechať motorku v strede cesty kvôli foteniu. Cesta sa jemne vlnila v hustých zelených listnatých lesoch, ktoré sa občas rozostúpili a ukázali výhľad alebo prekonávala dolinku s impozantným močiarom. Moc romanticky to neznie ale realita je dych berúca. Nič podobné som v nikde v Európe nevidel, takže ako novinku si to maximálne užívam.

Takto to pokračuje asi 80km od mesta Pudož. Potom, ako obvykle pri prechode hranice, tentokrát z Karélie do Archangeľskej oblasti, asfalt razom končí a začína hlinená cesta. Najprv kvalitná, uvalcovaná len s malými nerovnosťami, no neskôr prechádza do širokej otvorenej cesty, kde je vyjazdených niekoľko koľají v každom smere. Miestami sa koľaje zlievajú do jednej ktorú používajú obidva smery. A to je zhruba miesto kde aj sporadické stretnutie kamióna prestáva byť príjemné. Je potrebné vybehnúť do mäkkého okraja cesty, čo je značne nepríjemné v závislosti od toho ako moc mäkký podklad je. Hlavne sa v tom z rovnakých dôvodov zle predbieha. Táto pomerne nepríjemná cesta trvala asi 50km a bola by veľmi nepríjemná keby pršalo alebo po dažďoch.

Kargopoľ bolo väčšie mesto ako som čakal, no úplne bez života. Pochmúrne počasie tomu moc nepomáhalo. Odfotil som známe námestie kostolov, kúpil od bábušky magnetku, natankoval a pokračoval na sever smerom na Archangeľsk. Po ceste som sa tešil na mestá Plesetsk a Myrnij, nedaľeko ktorých je najpoužívanejší ruský kozmodróm. Po rozpade sovietskeho zväzu, keď Rusi prišli o Bajkonur, odtiaľto štartuje väčšina ruskej kozmickej premávky. Mal som ale indície, že mestá sú uzavreté vojenské. To ale bolo celkom v rozpore s tým, že na google maps je odtiaľ pomerne veľa fotiek. Majú tam napríklad zaujímavý pamätník s raketou. Pre istotu som ale zmontoval GoPro a smelo odbočil z hlavnej cesty do mestečka Pletesk. Moje nadšenie ale netrvalo dlho. V zapätí som bol zastavený vojenskou kontrolou a bolo mi slušne vysvetlené, že mesto je uzavreté a bez pozvánky sa tam nedostanem. Militant ale fakt pohoďák. V rade za mnou stálo dosť áut, takže som to moc nezdržoval, otočil sa a pajechal v Archangeľsk. Dokonca sa mi dostalo aj anglického Sorry a Good Bye :-)

Za Plesetskom som začal zháňať miesto na nocľah. Nechcel som byť príliš blízko, bohvie aká ochrana územia tu je, tak som pokračoval nakoniec až asi 100km severne. Pri prvom pokuse mi vďaka mojej nešikovnosti celkom blbo spadla motorka a som sa trochu natrápil kým som ju dostal znova na kolesá. Druhý pokus znamenal asi 15km mimo kurzu bez úspechu ale na tretí pokus som konečne úspešne zapadol do lesa pri ceste.

Na chlad cez deň som si už celkom zvykol ale slnko by sa mohlo ukázať. Dnes celkom príjemný deň. Škoda Plesetsku.

710km

Deň 8 – 8.6.2016 – Myrnij – Archangeľsk – Bereznik

V noci bola brutálna zima. Normálne ma to zobudilo a donútilo sa extra obliect. Ráno som sa ale zobudil do krásneho slnečného dňa. Počas balenia ma vymákol rusák na GAZe, ktorý strašne rýchlo rozprával a zle som mu rozumel. Bol ale priateľský ako všetci Rusi, ktorých som postretal.

Slnečná cesta do Archangeľsku nabrala úplne iný rozmer ako doposiaľ. Dokonca sa teplota štverá cez 10 stupňov! Asi po 50km sa pripájam na hlavný ťah Moskva – Archangeľsk a zastavujem na pumpe na raňajky. Ku káve si dávam viac rôznych druhov pečiva. Niektoré slané, iné sladké, na pohľad nerozoznateľné. Baby za pokladňou majú so mňa srandu.
Cesta na Archangeľsk ubieha celkom fajn. Tesne pred mestom je ale celkom seriózne rozostavaná a sú kolóny. Mne sa ide celkom dobre, akurát sa dosť práši tak fotím iba GoPročkou.

Do mesta som netrafil prvý most, tak som šiel tým hlavným. Je to pozoruhodná multifunkčná stavba. Vedie po ňom cestná, železničná a pešia doprava a stredný diel sa dokáže nadvihnúť a umožniť tak preplávanie veľkým lodiam. Centrum mesta bolo pomerne skromné, známy kostol sa práve reštauroval. Narazil som ale na trhovisko, tak som si konečne kúpil pamätné tričko s ruským znakom a ešte jedno s pripomienkou na sajuz. Zaujímavosti som našiel len popri brehu mora. Je tu normálna pláž a celkom pekná promenáda. Medzičasom sa aj oteplilo a už bolo skoro 20 stupňov, čo bolo super príjemné. Stretol som tam dovolenkujúceho Azerbajdžanca, ktorého som omylom označil za Afganca keď mi povedal, že je z Baku. Holt to je niečo ako Slovensko a Slovinsko, ehm :-)

Chvíľu som sa motal po meste, pofotil Lenina a vydal sa na druhý ostrov do delty severnej Dviny v ktorej sa Archangeľsk rozprestiera. Po prejazde mosta sa predo mnou ukázali prevažne len industriálne objekty, takže som to otočil a inou cestou zase opustil mesto.

Na výjazde som zastavil a dával nejaké gadgety na nabijačku a upratoval somariny po tankvaku, keď sa pri mne zastavil miestny čoprista na Honde. Že si zobral voľno a bol sa povoziť, lebo od zajtra má pršať. Miestny bikeri to tu ale majú extra mrzuté, pretože okrem drsného severského počasia tu majú tak asi 1 cestu po ktorej sa môžu voziť. Po 130km je prvá odbočka a po ďalších 150km druhá. Celkom šialená predstava.

Archangeľskom som dosiahol svoj najsevernejší bod trasy a tak naberám juhovýchodný kurz, smer Perm. Cesta naspäť cez rozostavanú cestu už taká príjemná nebola, na mnohých miestach ma donútili zastaviť a čakať. Ale zase som si pri ceste dal najúžasnejší boršč v celom Rusku, ktorý stál asi 1 euro aj s chlebom. Bol hustý a s toľkým mäsom, že som sa najedol ako z guľášu.

Ešte som sa zastavil dotankovať na pumpe, kde si zo mňa ráno baby robili srandu kvôli jedlu. Vítajú ma s úsmevom, že či si dám znova buločku. To odmietam a dávam si len kávu. Bloncka sa chce povoziť ale nemá prilbu, tak odmietam aj ju. Následne počas mojej konzumácie kávy referuje každému zákazníkovi, že ju nechcem odviezť a má z toho strašnú srandu :-)

Potiahol som ešte asi 100km a zapichol to na brehu jazera na celkom peknom mieste. Už je celkom seriózne nutný repelent na komáre. Tohto miestneho miláčika sa nedá asi nikde v Rusku zbaviť. Aspoň tak využívam ten, ktorý som si kúpil pred rokom v Petrozavodsku a od vtedy som ho nepoužil, lebo začalo pršať. Život je pes.

455km

Deň 9 – 9.6.2016 – Bereznik - Kotlas

Ráno sa na oblohe zase ukazujú mraky, ale vyzerá to byť v pohode. Kým sa pobalím a vyleziem z lesa na cestu už to vyzerá byť menej v pohode a po 5km začína popŕchať. Po hlavnom ťahu to mám po odbočku na Kotlas asi 40km, zbodnem raňajky, dotankujem a valím. O tejto ceste sa mi moc nepodarilo zistiť, takže neviem čo ma čaká. Trochu mám obavu, že budem čeliť úsekom ako pred Kargopoľom. To by za dažďa nebolo moc veselé.

Asi po 100km mi končí asfalt a začína pieskovo-hlineno-štrková cesta. Najprv to ide v pohode, akurát v zákrutách musím spomaľovať. Cesta sa postupne zhoršuje a objavujú sa čoraz väčšie výmole. Onedlho sa ale začínajú ukazovať opäť aj úseky s čerstvo navozeným niečím, čo je strašne nepríjemné na prejazd, keď do toho človek vbehne v normálnej rýchlosti. Niekoľkokrát mi nebolo všetko jedno, preto znižujem rýchlosť. Napriek tomu sa mi podarí v nejakom výmole nešťastne chytiť asi kameň a je z toho defekt. Môj prvý takto ďaleko. Odstavujem motorku na kraj, vyťahujem náradie, dušu. Celkom ma potešila pneu TKC80, ktorá je dostatočne mäkká a dobre sa vyzúva a nazúva. Výmena bola bezproblémová. Iba keby mi do toho nepršalo. Ale mohlo to byť aj horšie. Trochu ma prekvapilo, že za celú možno pol hoďku, čo som to riešil sa nikto nezastavil a to šli okolo aj cestári. Nič to.

Zanedlho po oprave mi začína viac pršať a vyžaduje si to úpravy oblečenia. Zastavujem v autobusovej zastávke a okrem oblečenia, riešim aj nejakú hypnotickú muziku. Tá sa mi osvedčila a následne som takmer bez zastávky došiel až tesne pred Kotlas, čiže takmer 200km. Kým sa objavil asfalt, tak som mal plné ruky práce so skenovaním povrchu, takže okolie som riešil len periférne. Keďže nemám na plexi pin-lock tak mi jazdu znepríjemňoval dážď a nízka teplota, no skrátka cestu do Kotlasu som si moc neužil a bol som celkom rád, že som už tam. Po celodennom daždi som si povedal, že by som si mohol dopriať aj prvé platené ubytko. Našiel som gastinicu, bola trochu drahšia ako som očakával, no vyzerala dobre a mala strážené parkovisko takže som tých 2000 rubľov obetoval. Slečna na recepcií bola veľmi prekvapená, že prišiel motorkár a chcela sa na motorku pozrieť. Potom som sa ubytoval, dal som sušiť veci a skočil si na kultúrnu večeru za luxusných 600 rubľov.

Ešte som snažil zazálohovať videá z GoPro na kľúč ale niečo zlyhalo a ja prichádzam o 2 dni fotiek a videí.

351km

Deň 10 – 10.6.2016 – Kotlas – Vizinga – Kažym – Usť Černaja

Ráno sa budím do krásneho slnečného dňa a celkom otvorene si želám aby to tak vydržalo aspoň týždeň. Od kedy som v Rusku, tak je zima, zatiahnuté alebo prší. Pobalím saky-paky a počas nakladania motorky klasicky absolvujem niekoľko atkuda-kuda dialógov s náhodnými okoloidúcimi, či zamestnancami gastinice. V meste ešte vybavím v magazine, poživeň a po ďalšom atkuda-kuda s postarším pánom, ktorý bol údajne tiež motorkár ale mal nehodu, už opúšťam Kotlas. O trase ktorou idem mi dal zmiešané informácie, tak uvidíme. Cesta ďalej je stále trochu pandorina skrinka. Nemám o nej moc informácií a ak by nebola prejazdná znamená to dosť veľkú zachádzku.

Idem severovýchodne smerom na Syktyvkar. Dosť dlho sa predieram priemyselnou zónou alebo menšími dedinami a mestečkami. Nakoniec sa ale civilizácia končí a ja si užívam slnečný deň a parádnu prírodu všade naokolo. Na jednom mieste som náhodne zastavil pri normálne vyzerajúcom lese na krajnici, už ani neviem kvôli čomu, a ako tak pozerám do lesa, tak medzi stromami, tam kde človek bežne očakáva ihličie alebo skrátka zeminu, tak bola všade voda. Celý les kam moje oko dovidelo bola zjavne bažina.

Prechádzam cez nejaké dedinky s tragickou cestou a mizne asfalt. Na ceste sa aktívne pracuje, obchádzanie stavby je často cez rozjazdenú piesko-hlinu. Našťastie to trvá len niekoľko kilometrov a objavuje sa znova asfalt a dokonca sa ukazujú aj nejaké kopčeky, jemne stúpam. Onedlho míňam hranicu Archangeľskej oblasti a vstupujem do republiky Komi. Na príjemnom odpočívadle dávam pauzu a likvidujem nejaké dobroty. O chvíľu už zase klesám. Na chvíľu sa napájam na hlavný ťah na Syktyvkar ale už vo Vizinga ho po dotankovaní a atkuda-kuda zase opúšťam. O ceste cez Kažym mi nikto nevie nič povedať, ja som ale optimisticky naladený a dnes ma to baví. Je krásne slnečno a konečne sa otepľuje. Cestu do Kažym si strašne užívam. Takmer nulová premávka a cesta prechádza rovno lesom cez mnoho horizontov, kde vidno neuveriteľne ďaleko zase rovnú cestu. Je to hypnotické a zvláštnym spôsobom ukľudňujúce. Veľa zastavujem a fotím.

Po príchode do dedinky si fotím tabuľu s typicky ruským dedinským pozadím, keď pri mne zastavuje Nissan s klasickou otázkou. Ukázalo sa, že starký slúžil na Slovensku v Komárne. Pýtam sa ho na cestu a ponúka sa, že ma dovedie po odbočku. Varuje ale pred zlou cestou – očiň plochaja daroga. Nuž čo, nasadám a valím za ním. Cesta veľmi rýchlo začne mať nepríjemný pieskový podklad a nestíham za autom. A to som ešte ani neodbočil na plochaju darogu. Po kilometri Nissan zastavuje na križovatke a starký vyskakuje, ukazuje kam mám ísť a neodbytne mi tlačí do ruky 1000 rubľov. Odmietnuť sa mi ich nepodarilo, tak mu na oplátku aspoň dávam zo zásoby suvenírov pre tieto prípady štvorlístok so slovenským znakom. S vzájomným prianím ščastlivoho puti sa lúčime a začína plochaja daroga.

No, plochaja veru bola, miestami bol tak 10 cm hlboký piesok v ktorom boli autami vyjazdené koľaje. Celkom som sa potrápil ale k zemi som nešiel, napriek tomu, že pár krát som mal na mále. Pred sebou som mal do najbližšej dediny asi 70km a keby mala byť cesta takáto tak to pôjdem celý deň. Zlá piesková cesta našťastie skončila asi po 5km a začala iná neasfaltová cesta. Tá už ale bola pomerne kvalitne uvalcovaná a iba miestami bol povrch mäkší ako by bolo príjemné. Šiel som pomaly ale isto.

Na tejto ceste som každú chvíľu narazil na niečo obdivuhodné. Najprv to bola samota v lese s nádhernou lúkou, potom popri ceste niečo, čo vyzeralo ako by bolo nasnežené, ale v skutočnosti to bol nejaký mach. Sem tam sa cesta zviezla k nejakému potôčiku, cez ktorý bol vyrobený most. No skrátka paráda. Zjavne ale predo mnou spadli nejaké zrážky, pretože všetko naokolo bolo mokré. Čas pokročil a ja som pomaly začínal hľadať miesto na nocľah, no pokračoval som s vidinou suchej zeme.

Nakoniec som došiel až do Usť Černaja, čo bola zaujímavá dedinka uprostred ničoho. Pomedzi domy boli štandardným systémom vybudované ulice s jediným rozdielom, že tu nebol asfalt. Bol tu ale tak ako v každej ruskej dedine kvalitný mobilný signál. V Rusku vzhľadom na veľké vzdialenosti a náročný terén na stavanie je jednoduchšie v každej dedine postaviť vykrývač a je vybavené. V praxi to znamená, že takmer v každej dedine je dostupná 3G sieť.

Na moste cez rieku sa dávam do reči s miestnou mládežou na skútroch. Vravia, že cesta ďalej je nejaký čas pomerne dobrá ale potom, že je nejaká zlá hlina, že sa tadiaľ zle jazdí. Pýtal som sa na dedinu, pretože je dosť veľká a doslova uprostred ničoho. Údajne tu žije asi 1000 ľudí a pracujú väčšinou na píle. Že vraj sú so životom tu spokojní, vsjo jesto.

Slnko je ešte nad obzorom a mne sa ide celkom dobre, tak pokračujem za dedinu. Môj stav sa ale po niekoľkých kilometroch skokovo mení a aktívne zháňam nocľah. Naokolo je ale nepríjemná mäkká pieskovitá pôda a zle sa v tom jazdí. Nakoniec odbočujem na nejakú plošinku nad cestou ale nemôžem sa rozhodnúť kde zapichnúť stan. Po pol hodine kľučkovania po všadeakých odbočkách sa nakoniec zložím medzi stromami tesne nad cestou na násypom. Komáre ma tu celkom ničia, ako sa oteplilo tak zintenzívnili svoje nálety. Následne nachádzam vo vaku prasknutú fľašu s vodou, následkom čoho mám vlhký spacák, karimatku a zopár somarín.

470km

Deň 11 – 11.6.2016 – Usť Černaja – Gajny – Kudymkar - Perm

Ráno sa budím do krásneho slnečného dňa. Stanujem medzi stromami a padla celkom rosa, tak je všetko vlhké, takže to chvíľu prenášam a nechám vysušiť kým sa naraňajkujem. Do najbližšej dediny to mám okolo 100km a po začiatok asfaltu podľa mládeže z Uste asi 270km, takže to mám na dlhšie. Dnes by som chcel doraziť do Permu, mám tam dohodnutý ďalší couchsurfing u miestnych.

Cesta je kvalitne uvalcovaná a suchá, takže sa ide dobre. Naokolo parádne scenérie a totálny kľud. Po mnohých fotozastávkach a asi 40km sa cesta mení. Zem začína byť červená, povrch je mäkší a objavujú sa vyjazdené koľaje. Tie sú ale široké a suché, takže sa ide dobre. Prichádzam do dediny Gajny, kde ma bavia dopravné značky označujúce križovatku a hlavné cesty na totálne rozjazdenej hlinenej ceste. Hlavná cesta tvorí taký „obchvat“ dediny a je tu celkom živo. Teda je to tak 5-10 ľudí, čo je v pomere k predchádzajúcim 120km možno aj viac ako som tam stretol. Zastavujem na značkovej pumpe Lukoil a pre istotu beriem pár litrov. Tetuška je v zamrežovanej búdke a po obvyklom dialógu koľko a čoho, keď mi benzín nechce začať tiecť, niečo hovorí cez reproduktor. Samozrejme jej nerozumiem a keď to zopakuje asi 3x tak práve prichádzajúci ďalší zákazník rieši môj problém. Bola to zaseknutá západka pištole na stojane. To by mi mohla opakovať ešte aj 10x a nemal by som šancu pochopiť čo mi hovorí.

Pokračujem cestou na Kudymkar a idem okolo vodnej nádrže. Bohužiaľ sa tam nedá dostať s motorkou, lebo prístup je rozrytý nejakým ťažkým mechanizmom. Pokračujem ďalej a očakávam avizované zhoršenie cesty pred ktorým ma varovala mládež včera večer. Cesta je ale celkom v pohode. Vždy je nejaká koľaj, ktorá je tvrdá, suchá a dostatočne široká, že sa dá po nej ísť luxusne. Obchádzam nejaké práce na ceste. Zjavne sa o ňu celkom starajú. Miestami sa dokonca ukáže aj asfalt. Väčšinou ale len na chvíľu. Najprv len v okolí mostov, potom už aj tak náhodne niekde. Príliš kvalitný nie je, ale je to príjemná zmena. V Sergejevskij ma zmáha hlad a zapadávam do dobre vyzerajúceho kafé a objednávam obvyklý boršč, kávu a nejaké pečivo. Zaujme ma pivo Kozel v chladničke, tak sa naň pýtam obsluhy ale nemajú poňatia, že ide o „československý“ výrobok. Po tomto skorom obede pri balení nákupu sa so mnou dávajú do reči miestni chlapi. Sú to cestári a že vraj budúci rok už bude cesta charašó. Ešte mi odporúčajú nejaké drevené sochy pri dedine Juksevo. Jeden mi to aj ukazuje v telefóne, ale má tak popraskaný displej, že nič nevidím.

Pokračujem ďalej a onedlho už míňam odbočku ktorú mi spomínali cestári. Moc sa mi tam nechce, lebo je to po nekvalitnej zvlnenej poľnej ceste. Je ale pekne, tak si vravím, že skúsim. Našťastie to nie je ďaleko, možno 4 km. Je to hneď pri ceste, takže to nemusím hľadať. Jedná sa o celkom veľký pozemok, kde je veľa vyrezávaných drevených sôch rôznych príšer. Je tu aj dom, ktorý je podobne ladený, ten je ale celkom zanedbaný a vyzerá to, že tu už dlhšiu dobu nikto nebýva. Chvíľu sa tu motám a fotím. Nikto okrem mňa tu nie je. Spoločnosť mi robia iba za plotom sa pasúce kravy.

Vraciam sa na hlavnú a pokračujem po stále častejšie sa objavujúcich asfaltových fľakoch až do Kudymkaru. Po ceste ešte stretávam nejaký náboženský sprievod, ktorého význam som neodhalil. Možno posväcovali cestu alebo čo. V Kudymkare dávam väčšiu modernú pumpu, niečo pod zub a kontaktujem Permského couchsurfera, že dorazím ešte dnes. Do Permu to je asi 200km a na ceste už by nemal byť žiadny zásadný problém, takže to odhadujem na 3 až 4 hoďky.

Cesta ubieha v pohode a už je podľa sľubov komplet asfaltová. Už sa do toho Permu aj teším na trochu civilizácie. Keď sa ale pripájam na skutočný hlavný ťah v Kargaj, tak premávka citeľne hustne a zrazu sa tešiť prestávam a chcel by som radšej naspäť tú pohodu predchádzajúcich 2 dní, keď som bol na ceste skoro sám a všade naokolo bola parádna príroda. Pred Permom ešte zle odbočujem a vchádzam iným mostom ako som mal v pláne. Cestou na dohodnutú adresu som si ešte obehol niekoľko zaujímavostí. Najviac som sa tešil na zaujímavú drevenú stavbu, ktorú som náhodne objavil na google earth asi pred pol rokom a bola jedným z hlavných lákadiel prečo navštíviť Perm. Tak som trochu prekrižoval mesto, zastavil sa na nábreží, kde sa dal so mnou do reči jeden chlapík aj s manželkou a dvomi deťmi. Bol celkom v úžase odkiaľ a kam až mám v pláne ísť. Niekoľko fotiek, šťastné deti na motorke a vysmiati rodičia mi celkom zdvihli náladu.

Potom už som dorazil ku môjmu kontaktu. Chalanisko Sergej a priateľkou Kaťou ma ubytovali u nich doma. Dosť dlho sme zháňali strážené parkovisko pre motorku, ale nakoniec sa podarilo. Skočili sme do baru, stretli sa s nejakými ich známymi a dali pár piviek. Vodka sa opäť nekonala. Získavam pocit, že v Rusku nikto nepije vodku... Z baru odchádzame okolo 2 ráno a už nejaký čas svitá, takže je slušne vidno. Ulice sú prázdne a v tom svetle to pôsobí značne bizarne.

Okrem toho ešte zisťujem, že mám o 2 hod zlý čas. S Ruskou simkou sa mi nejak nemení čas pri prechode do inej zóny.

484km

Deň 12 – 12.6.2016 – Perm

Ďalší deň ma Sergej s Kaťou zobrali na prehliadku mesta. Dnes je deň goroda, na oslavu sú na námestí nejaké koncerty, trh a majstri. Obehli sme pobrežie rieky Kama, dali na obed falafel a nakoniec navštívili aj námestie. To je jednoznačne najväčšie aké som kedy videl. Boli tam 3 rôzne hudobné stage, na každom hrala iná muzika a vôbec si neprekážali. Pomedzi to bol nespočet stánkov, kováči a iní majstri. Dozvedel som sa množstvo zaujímavých vecí o meste a Rusku, napríklad, že Perm sa kedysi nazýval Molotov, bol uzavretým mestom a nenachádzal sa zo strategických dôvodov vo verejných mapách.

Večer som bol z celodenného gúľania očami celkom zmorený ale už som sa tešil na nasledujúci deň keď som mal konečne prekonať Ural, ktorý bol jedným z pomyselných cieľov trasy.

Deň 13 – 13.6.2016 – Perm – Čusovoj – Nižná Turá

Ráno sa balím a idem po motorku na parkovisko. Po ceste naspäť sa za mnou dovalí ďalší nissan a vyskáču z neho dvaja mladí chalani, motorkári. Na aute nálepka Moto59.ru a s nadšením vyzvedajú atkuda-kuda. Dozvedám sa, že som prvý inostranec na motorke, ktorého v Perme stretli a ponúkajú pomoc v každom smere, že mi dajú kontakty na ľudí po ceste kam pôjdem. Vravím im, že budem potrebovať vymeniť olej niekde na ceste naspäť pred Uralom, tak im dávam kontakt na môj tripový facebookový page a mail nech sme v kontakte. Mimo to sa ešte dozvedám, že číslo 59 je kód kraja. Sledovanie tohto kódu na značkách áut mi potom spestruje cestu ďalej po Rusku. Spoločné foto a lúčime sa.

Po hodine balenia sa mi darí vyraziť ale napriek tomu, že vyrážam už z východnej časti mesta, tak jeho opustenie mi trvá viac ako hodinu. Perm má síce len milión obyvateľov, čo na ruské pomery nie je veľa, jeho plocha je ale omnoho väčšia ako je na miliónové mesto obvyklé.

Tesne na opačnom brehu rieky Kama ešte navštevujem mys Strelka, nechcem napísať Strelkový mys aby nedošlo k omylu, ale fakt sa to tak volá. Jedná sa o mys na sútoku veltokov riek Kama a Čusovaja, ktorý je skutočne impozantný. Rieky sú mnohonásobne väčšie ako Dunaj v Bratislave. Pri obvyklom zoome v google maps nad Ruskom okolo Permu nieje pri Bratislave vidno Dunaj skoro vôbec a Gabčíkovo len ako bodku. Len pre predstavu...

Mierim na východ smer Čusovoj, alternatívnym ťahom z Permu na Jekaterinburg. Premávka tu moc nie je a asi 100km za mestom je múzeum v bývalom skutočnom gulagu Perm 36. Odbočku som si nevšimol a prišiel som na to až v neďalekom kafé. Po občerstvení sa teda pár kilometrov vraciam. Gulag je za dedinkou Kuchino. Som tu jediný zákazník. Tetuška na recepcií mi napočíta za vstup asi na 700 rubľov, čo je na ruské pomery celkom vysoká suma. Pri aktuálnom kurze to je necelých 10eur, takže pohoda, toľko peňazí som s výnimkou benzínu už dlho za nič neplatil.

Múzeum má trochu iný charakter ako sme z domova alebo z Európy zvyknutý, ale dobre sa to hodí ku charakteru histórie miesta. Z pôvodného gulagu sa dochovalo len niekoľko murovaných budov. Inak aj tento gulag fungoval až do prekvapivo modernej histórie. Tento sa radil medzi tie najdrsnejšie pre intelektuálnych nepriateľov režimu a iných nenásilných previnilcov režimu. Prehliadka bola samozrejme v ruštine, takže moje vnímanie faktov bolo obmedzené. Sprievodkyňa ale spomínala jedného chlapíka, ktorý dostal 3 roky za to, že oblial kávou fotku Lenina v novinách...

Po tomto zážitku pokračujem v mojom útoku na východ, ktorý prebieha plynulo s výnimkou mesta Čusovoj. To je jednoznačne jedno z najškaredších miest, ktoré som v Rusku navštívil. Špinavé, priemyselné s rozbitou cestou a hroznou premávkou. Zastavujem sa len v tieni pre fotku jedného pamätníka s večným ohňom a pokračujem ku hranici Ázie. Tá je odtiaľto ešte asi 120km a cesta začína stúpať. To je v Rusku pomerne netradičná záležitosť. Väčšina krajiny je placka. Ono to stúpanie a prejazd Uralu je tiež značne rozdielne od toho, na čo sme pod pojmom hory naučení z Európy. Prejazd Uralu je v tejto časti Ruska počtom zákrut a prevýšením veľmi podobný ceste z Bytče do Makova. Akurát namiesto 30km to trvá 300km. To znamená známe nekonečné rovinky tentokrát cez horizonty a sem tam nejaká zákruta. Výhľady žiadne a hory ako také nie je vidno vôbec. Človek ide stále v lese iba pozvoľna do kopca a potom zase pozvoľna z kopca.

Niekde v strede je ale hranica Európy a Ázie. Jej prekročenie nebolo na motorke mojím prvým, minulý rok som ju prechádzal v Istanbule. No táto hranica pre mňa znamenala omnoho viac, jednak je omnoho ďalej, druhak je ďaleko menej komerčná a hlavne za ňou už geograficky začína Sibír, ktorej dosiahnutie bolo mojím hlavným cieľom a veľmi som sa na tú krajinu tešil. Pre zaujímavosť je toto miesto zo Žiliny vzdialené vzdušnou čiarou 2800km a moja púť k tomuto miestu bola dlhá približne 5270km.

Na hranici sa nachádza celkom zaujímavý monument a parkovisko plné odpadkov. Ruská klasika. Spravil som pár fotiek, dal jedlo a vyrazil do Ázie. Blížil som sa k odbočke na mesto Kačkanar, ktorú som chcel vyskúšať. Na google earthe je vidno rozsiahle povrchové bane, ktoré vyzerali veľmi zaujímavo, tak som to chcel preskúmať. Bohužiaľ sa už stmievalo a dovalili sa škaredé mraky, čo v pomerne škaredom priemyselnom meste zrušilo všetky moje chute sa tu motať. Ľudia tu asi veľa motorkárov bežne nevidia, ale dostal som jeden prst hore. Pri fotení klasicky rusky honosnej tabule mesta sa so mnou dal do reči mladý chalan a potvrdil mi prejazdnosť cesty predo mnou. Bál som sa aby nebola uzavretá skrz ťažbu v baniach alebo iných „strategických“ dôvodov.

Za mestom začínam uvažovať nad nocľahom tak obzerám odbočky ale nejak nemôžem nič vhodné nájsť. Prechádzam mestečkom Nižná Turá a mám pocit ako by som ani neodišiel zo Slovenska. Nakoniec niekoľko kilometrov za Nižnou Turou asi druhá odbočka tak nejak vyhovuje. Nie je to nič extra, je to hlučné miesto hneď pod cestou ale nie je ma vidno, tak to na noc stačiť bude.

372km

Deň 14 – 14.6.2016 – Nižná Turá – Serov – Ivdeľ – Jugorsk - Talinka

Ráno vstávam a nachádzam vedľa seba zaparkovanú Ladu. Asi nejaký rybár. Pobalím veci a vyrážam. Cesta ma vedie najprv na sever po východnom úpätí Uralu. V meste Serov sa dávam hľadať nejaké potraviny, no narážam na problém, keďže neviem koľko je v skutočnosti hodín. Pár obchodov som skúsil ale všetky zatvorené. Ale mali tu pekné námestie s fontánkou.

Pokračujem na sever smerom na Ivdeľ a blížim sa k mestu, ktoré ma zaujalo svojim názvom – Severouralsk. No povedzte, nie je to cool? Na vjazde majú aj pekný uvádzač do mesta. Povinné selfie a mašírujem ďalej. V Ivdeli nakoniec prepadávam potraviny, lebo viem, že cesta ďalej až po Chanty Mansijsk je v prvom rade priemyselná a bohvie aká tam bude možnosť doplniť zásoby, či sa najesť. Kupujem v PNSke jednu náhodnú magnetku a konzumujem nanuk. Pristavuje sa pri mne auto a pýtajú sa ma klasické otázky. Že ma videli pred 2 dňami už v Perme. Sranda. Chalani idú niekam ďaleko na sever, miesto som nepoznal a nezapamätal.

Po refreshnutí opúšťam mesto a po ľavej strane sa mi ukazujú nejaké kopce pohoria Ural. Sú to prvé hory, ktoré po opustení Slovenska vidím. Snažím sa to odfotiť ale výsledok môžete vidieť sami. Moja cesta potom mení kurz opäť na východ smer Jugorsk. Už po niekoľkých desiatkach kilometrov je zrejmé, že príroda sa mení. Prechádzam obrovskými pláňami, ktoré vyzerajú ako lúky no v skutočnosti sú to všetko bažiny. Človek si povie bažina, čo na nej môže byť zaujímavé? Pravda je ale taká, že všetko. Veľmi často sa menia dreviny ktoré sa tu nachádzajú. Raz sú to kríky, potom ostrovčeky briez, potom borovicové lesy pripadne ľubovoľná kombinácia všetkého možného. Veľakrát vidno úplne rozdielnu flóru na každej strane cesty. Na jednej strane hustý brezový les a na druhej kus bažiny a potom borovice.

Takto ukrajujem kilometre na východ a okolie sa neustále mení, stále je čo sledovať. Krajina je ale veľmi nehostinná, prakticky vymizli aj odbočky na bočné cesty. Začínajú sa ukazovať iba odbočky ku ropným vrtom. Tie sú ale všetky so zákazom vjazdu, navyše po čisto pieskovej ceste. Jednu takú, kde vidím ropné vrty už z cestyu ale navštívim. Jedná sa o vrty spoločnosti Lukoil. Odbočky sú značené len číslami a je ich čoraz viac a viac. Čo sa týka motoristického zázemia, tak tu ale skutočne nie je nič. Premávka je tu ale celkom čulá, dokonca som prekvapený z množstva osobných áut, tak nejak som očakával, že tu budú jazdiť už iba nákladné autá ale pomer je tak 1:1 možno aj trochu v prospech osobákov.

Prichádzam do Jugorsku a zastavujem v kafé. Jej osadenstvo je skutočne rôznorodé. Tipoval by som to všetko na vodičov ťažkej techniky a kamiónov a je tu prekvapivo veľa už takých mongoloidných typov. Dávam jeden z menej podarených borščov a nejakú polievku a zbieram sa na cestu. Trochu sa kazí počasie a krajina naokolo nedáva prakticky žiadnu možnosť opustiť cestu a nájsť si nocľah niekde na divoko. Táto oblasť je čisto účelová a nebyť ropy, tak tu cesta určite nie je.

Pokračujem v smere na Sovetsky a ďalej na Chanty Mansijsk. Krajina naokolo sa stále mení a zároveň nemení. Mení v zmysle toho čo vidím, no nemení v možnosti niekde odbočiť a zložiť sa. Niekde za Sovetsky mi začína jemne pršať tak spolu s pokročilou hodinou začína byť dosť šero a ja pokračujem. Nič iné sa tu robiť nedá. Dážď niekoľkokrát strieda slabú a strednú intenzitu, potom na chvíľu ustáva aby potom zase začal.

Míňam bazu Talinka a skúšam niekoľko odbočiek. Bojujem ale s nepríjemným pieskom alebo odpadkami, väčšinou sa ale otáčam kvôli zlej prejazdnosti kým sa to ešte dá. Pokračujem tak až asi 100km pred Chanty Mansijsk, kde som našiel odbočku, ktorá vedie ku rieke. Je tu otec so synom, že prišli z Jugorsku na ryby. Asi 300km...

Rozbíjam stan a ulíham, dnes ma to zmohlo. Dúfam, že ráno bude pekne.

748km

Deň 15 – 15.6.2016 –Talinka – Chanty Mansijsk - Surgut

Vstávam neskôr, ale do nádherného počasia. Rýchlo balím a vyrážam. Do Chanty Mansijsk to mám asi 100km no tie prekonať mi trvá asi 3 hodiny. Nie je to žiadnou náročnosťou trasy, ale neuveriteľnými modro-zeleno-bielymi scenériami, na ktoré narážam na každom kroku. Neskutočné vodné plochy, ktoré zalievajú lesy alebo len nejaké zoskupenia stromov spolu s modrou oblohou robia tento úsek jednoznačne najdychberúcim na celej trase. To všetko spolu s faktom, že tu nikde nikto nie je. Môžem si hocikde zastaviť a spraviť si ľubovoľnú fotku alebo sa len tak kochať bez jediného otravného faktoru. Teda okrem komárov... Ale tu to s nimi nie je také zlé. Keď človek zastaví, tak má vždy zopár minút kým ho nájdu, až potom pozvoľná silnie intenzita náletov.

Takto sa strieda jedna úžasná scéna za druhou. Potom míňam kafé a prichádzam na násyp, ktorý je obklopený z oboch strán vodou, že to vyzerá ako by bol vyrobený uprostred obrovského jazera. Násyp končí asi po 5km a ja som tým tak uchvátený, že zapínam video a idem naspäť. Už keď som zase na druhej strane pri kafé dávam kávu a vyrážam na poslednú jazdu cez násyp. Eufória. Následne po takýchto ale kratších násypoch a mostoch absolvujem ešte ďalšie kilometre až po vjazd do Chanty Mansijsk cez impozantný most Red Dragon ponad rieku Irtyš. Na okraji mesta sa orientujem v mape a spájam zaujímavé body aby som si vytvoril nejakú logickú trasu prejazdu. Ako prvý navštívim archeopark s množstvom sôch prehistorických zvierat s úžasným výhľadom na obtekajúcu rieku. Rieka je tak rozsiahla, že to vyzerá ako by bola všade kam až oko dovidí. Pokračujem potom na námestie nad ktorým sa čnie monument objaviteľom, ktorý bol jeden z ďalších lákadiel a cieľov. Jedná sa o stavbu v tvare ihlanu čnejúcu na vrchole nad mestom. O chvíľu už som pri nej. Je bohužiaľ zavretá, ale aj z podstavy je úžasný výhľad.

Ešte navštívim pekné námestie a už pomaly hľadám výjazd z mesta. Prejazd mesta je veľmi zaujímavý aj preto, že vôbec nepôsobí rusky. Mesto je skôr európskeho štýlu, čo do architektúry, to do čistoty. Výjazd z mesta ma ťahá severným obchvatom a keďže aj tu cestu obklopuje zo severu vodná plocha, vnem mesta ako by bolo na ostrove je kompletný. Úžasné, celkovo je Chanty Mansijsk spolu so svojím okolím jednoznačne jedno z najkrajších miest ktoré som v Rusku navštívil.

Na výjazde pumpa a zastavuje sa pri mne chlapík, ktorý pre zmenu bránil hranicu v Užhorode, pozýva ma do Surgutu a dáva mi číslo keby čosi. Ja už mám v Surgute dohodnutý couchsurfing, ale kontakt sa môže vždy zísť. Ešte fotím monument pri vjazde resp. výjazde z mesta na východ a prášim do Surgutu. Keďže mi ranný príjazd a prehliadka mesta zabrala viac času ako som počítal, tak sa trochu ponáhľam aby som prišiel v rozumnom čase. Našťastie tu nie sú žiadne mestá alebo obmedzenia, ktoré by spomaľovali, takže človek je limitovaný len vlastnou potrebou zastaviť.

Krajina stále ukazuje nádherné scenérie v ktorých dominuje modrá voda a zeleň, no ja už mám svoju dávku dnes absorbovanú, tak fotím iba GoPročkou a ukrajujem kilometre. Do Surgutu je to z Chanty Mansijsk asi 300km a cesta ubieha v pohode. Prekvapuje ma množstvo policajných áut. Toľko koľko som ich nevidel za celú jazdu ruskom ako tu za 200km. Nie je ale žiadny problém. Pred Neftejuganskom sa napájam na hlavný ťah medzi Ťumeňom a Surgutom a na premávke to je poznať. Vjazd do Surgutu znamená prejsť najväčším jednopilierovým mostom na svete. Bohužiaľ idem v kolóne a na oboch stranách mosta stojí policajná hliadka, tak nezastavujem a fotím znova iba GoPročkou.

Surgut ma prekvapuje veľkosťou. Vedel som, že ide o najväčšie sibírske mesto, no napriek tomu som prekvapený. Našťastie moja navigácia mestom je jednoduchá a o chvíľu sa už stretávam s Chrisom, Američanom prisťahovaným do Ruska vyučujúcim angličtinu na miestnej univerzite. Pomáha mi zohnať parking pre motorku. Niekoľkokrát mi odmietnu zobrať na parkovisko motorku, ale potom na jednom menšom, keď tetuške poviem že som prišiel zo Slovenska a zhodou okolností práve prebieha futbalový zápas s nami tak prikývne. Počas hľadania prechádzame okolo menšej dvojičky londýnskeho big-benu. Že vraj ju dal postaviť nejaký ruský milionár a prevádzkuje tam súkromnú školu.

Počas večere som sa od Chrisa a jeho ruskej manželky Táňe dozvedel zaujímavosti o Sibíri a Surgute. Surgut je pravdepodobne druhé miesto po Moskve v koncentrácií milionárov. Vďačí za to samozrejme rope. Nebyť ropy, Surgut by bol stále skôr miestom pre vyhnanstvo ako pre dobrovoľný život. Vďaka tomu je tu aj všetko drahšie ako inde v Rusku. Kuriózne to platí aj pre benzín, aj keď rozdiel je minimálny. Rozprávajú mi o extrémnych výkyvoch teploty a tom, že tu neexistujú klasické ročné obdobia. Je skrátka zima a potom na niekoľko mesiacov príde leto a potom je znova zima. Totálny úlet. V zime je kľudne -50 a menej. Od októbra do apríla je priemerná denná teplota pod nulou. Vzhľadom na extrémne teplotné rozdiely sa tu výrazne mení aj tlak a taktiež koncentrácia nejakého CO plynu, ktorý je v zime konzervovaný v zamrznutých bažinách. Veľa ľudí má preto rôzne zdravotné problémy ako migrény a podobne. No raj na zemi pre život.

420km

Deň 16 – 16.6.2016 – Surgut – Streževoy - Surgut

Ráno je napriek rozporuplnej predpovedi krásne počasie. Preto sa rozhodujem pre jazdu na najvzdialenejší bod mojej výpravy - Streževoy. Jedná sa o slepú uličku do ktorej som vošiel už pred Neftejuganskom a budem sa musieť znova po rovnakej ceste vrátiť. Streževoy chcem navštíviť preto, lebo pôvodne som si myslel že tadiaľto bude možné prejsť až do Tomsku, ale to sa ukázalo ako nemožné. Ako symbolický bod pre otočenie práve preto, že ďalej sa už ísť nedá ale poslúži dokonale.

Počas jazdy po meste ma zaujme pomerne vysoké množstvo luxusných a športových legendárnych japonských skvostov. Rôzne Nissany Skyline, GTR, Silvia všetkých generácií, Toyoty Chaser, Cresta, Crown, Supra a podobné stroje priamo z drifterskej scény ešte aj s japonskými značkami. Že niečo také uvidím na Sibíri sa mi teda vážne ani nesnívalo.

Z mesta volím nie optimálnu trasu a snažím sa pozrieť ešte nejaké zaujímavosti ale mám asi zlé súradnice a nedarí sa mi ani druhú opakovane nájsť tak to beriem na hlavný ťah a opúšťam mesto. Premávka je prekvapivo hustá na to, že všetky smery zo Surgutu na tomto výjazde sú slepé uličky. Cesta celkom ubieha, keďže je parádne počko a asi 20 stupňov tak si to nehorázne užívam. Sem tam zastavím keď neodolám scenérií a chcem si ju zdigitalizovať. Pri meste Nižnevartovsk fotím atypický pamätník s večným ohňom, ktorý ale nie je spomienkou na žiadnu vojenskú udalosť. Ide o monument objaviteľom ropy pri blízkom jazere Samotlor. To sa ukázalo ako jedno z najväčších ropných polí na svete vôbec. Pri odjazde volím zlú odbočku, ktorá ma dovedie do mesta, tak som si vravel, že si ho aspoň pozriem ale o nič by som neprišiel, keby sa tak nestalo.

Po ceste do 70km vzdialeného cieľa ma ešte zastavuje prvá policajná hliadka. Poliš, čo ma zastavuje sa pýta či si môže odfotiť motorku a opatrne sa ma pýta, či mám v poriadku papiere, to potvrdzujem, tak ma posiela za kapitánom do auta. Ten chce len vodičák, pas a techničák. Pozapisoval, poprial šťastnú cestu a šiel som ďalej.

Cestou ma víta monument označujúci Tomskú oblasť. To je celkom kuriózne pretože inou cestou ako som sem prišiel sa sem nedá po zemi dostať a od Tomsku je pritom odrezané. Pre zaujímavosť, Tomsk má časové pásmo posunuté skokovo o 2 hodiny oproti Surgutu a nie hodinu ako je bežné. Onedlho som už v Streževoy, kde som našiel celkom zaujímavé námestie na ktorom sa vynímal podnik New York Pizza. To som si nemohol nechať ujsť. Mali peknú terasu, tak som sa posadil a čakal. Trvalo mi asi tak 15 minút, kým som pochopil, že je to samoobsluha :-) Tak som si dal 2 kúsky podpriemernej pizze a vydal sa na naozajstný koniec cesty. Po ceste som bol opäť opakovane donútený si zdigitalizovať úžasnú vodnú scenériu. Na konci cesty bol prístav, kde premávali nákladné lode ale aj trajekt. Ten by ma síce previezol na druhú stranu rieky Ob ale tam nie je pokračovanie mojej cesty ale len príjazd ku ďalším ropným poliam na juh od rieky. Robím teda niekoľko pamätných fotiek, zapíšem údaje, trochu porozjímam a otáčam to na západ. Doteraz som prešiel 6838km a vzdušnou čiarou to je zo Žiliny 3817km.

Akonáhle som sa začal vracať smerom na Surgut, tak som zistil zaujímavý fakt. Tým, že som šiel stále viac menej na východ, tak mi svietilo slnko väčšinu dňa do chrbta. Zrazu som šiel ale proti slnku a úplne som si od toho odvykol. Hold, teraz ma toho čaká trochu viac. Po ceste som sa dohodol s Chrisom, že u nich môžem znova prenocovať, takže môj cieľ bol opäť Surgut. Bolo dosť hodín a nechcel som prísť veľmi neskoro, tak som moc nezastavoval. Nakoniec som prišiel skôr ako som si myslel. Na vine bol môj neposunutý čas, ktorý som zle napočítal pre Surgut.

Dal som večeru s Chrisom, Táňou a ich synom a ešte mi odporučili jedno múzeum asi 120km na sever od Surgutu. Naposledy toto odporúčanie pri drevených figúrkach vyšlo fajn, tak si vravím, že ak nebude pršať tak idem.

621km

Deň 17 – 17.6.2016 – Surgut – Ruskinskaja - Neftejugansk - Mugen

Ráno je síce zachmúrená obloha ale neprší, tak sa rozhodujem skočiť do Ruskinskaja. Opúšťam mesto rovnakým výjazdom ako včera ale už o chvíľu neodbočujem doprava ale pokračujem rovno na sever. Zachmúrený Sibír pôsobí veľmi drsne až depresívne, ja som ale optimista a verím, že sa to zlepší. Nelepší, tesne pred Ruskinskaja začína popŕchať. Kuriózne keď zastavujem pri odbočke s tabuľou, tak mi presne do záberu vbehne nákladiak Tatra. Múzeum musím chvíľu hľadať, majú už postavenú novú budovu, ale expozícia ešte nie je presťahovaná, čo ma celkom zmetie. Nakoniec sa mi ju ale podarí lokalizovať a som prekvapený koľko exponátov sa im podarilo napchať do takého malého priestoru. Verím, že v novej budove to dobre vynikne, tu to bolo prepchané riadne, ale aj tak to malo svoje čaro. Prítomnosť mi robí veľmi sympatická miestna, ktorá ale nie je moc komunikatívna a s mojou obmedzenou ruštinou moc nepokecáme. Potom som ešte skukol štýlové námestie s nečakanou LCD telkou a pobral sa ďalej. Teda skôr naspäť keďže moja cesta vedie znova cez Surgut a Neftejugansk, kadiaľ som už prechádzal smerom na Ťumeň.

Začína seriózne pršať, tak sa obliekam do vytuneného nepremoku a zapínam stimulujúcu muziku a ťahám čiaru. Stojím až za Neftejuganskom na velkej Lukoil pumpe. Tak ako skoro všade kde som zastavil na viac ako 10 minút sa zbehlo niekoľko ľudí, jeden z nich motorkár a druhý zase poznal Slovensko už neviem z akého titulu. Keďže ale znova začalo pršať po niekoľkých atkuda-kuda sa môj fanklub rozpŕchol a ja som pokračoval juhozápadne smerom na Toboľsk a Ťumeň. Na ceste bola dosť premávka navyše v daždi som moc nezastavoval.

Pršať prestalo až podvečer, tak som niekde zastavil v kafé na nejakú večeru. Tam sa so mnou dal do reči jeden šofér, ktorý tvrdil, že ma tiež videl včera niekde počas mojej cesty do Streževoy. Volal sa Amar a bol z Dagestánu. Bol už zjavne podgurážený a opakovane ma označoval za dobrého človeka. Potom sa mi snažil vnútiť 5000 rubľov. Tie sa mi ale odmietnuť podarilo. Na miestne pomery to je šialená suma. Potom mi aspoň nanútil kontakt na svoju rodinu v Ťumeni, kde sa určite musím zastaviť, že ma pohostia a o všetko potrebné sa postarajú. Bolo to zaujímavé stretnutie, no už sa začal dosť opakovať, tak som sa pobral ďalej. Mohol som si s ním spraviť foto. To je škoda.

Tak ťahám ďalej a míňam mestečko, ktoré je povinnou zastávkou pre všetkých Honďákov – Mugen. Za ním už hľadám miesto na nocľah ale klasický problém. Všade piesok a po daždi navyše mokro. Nakoniec nachádzam na niekoľký pokus celkom fasa miestečko medzi stromami, ale je pomerne blízko cesty. Vidno ma nie je ale je počuť premávku, ktorá nie je zrovna slabá. A objavujú sa komáre v celkom drsnom počte.

554km

Deň 18 – 18.6.2016 – Mugen – Toboľsk – Jalutorovsk

Ráno sa rýchlo pobalím a vyrážam na cestu. Do historického hlavného mesta Sibíri – Toboľsku to mám niečo cez 200km. Prebiehajú bez problémov, je slnečno a ja sa tak stále kochám typickými sibírskymi vodno-zelenými scenériami.

Toboľskom prechádzam skrz celým mestom. Nie je veľké. Čím sa približujem ku kremľu, tým sa objavuje viac historických pamiatok. Samotné námestie pri kremli je veľmi pekné, panuje tu pokoj, ľudia sa prechádzajú, venčia psy, deti. Trochu sa poprechádzam, pofotím svadobný pár a rozjímam na lavičke. Okolo prejde kolóna motorkárov všetkých druhov aj s veľkou ruskou zástavou. Niekto mi po ceste vravel, že tu čosi bude. Motorku som mal zaparkovanú tak, že si ju nemohli nevšimnúť aj s cudzou ŠPZkou, ja som bol povyzúvaný a sedel som obďaleč a bol som zvedavý, či niekto nadviaže kontakt, ale nikto sa nezastavil. Tak som dorozjímal ešte chvíľu, nahodil veci a pokračoval v púti.

Asi 120km za Toboľskom som bol na križovatke, kde som sa rozhodoval či ísť na Ťumeň alebo rovno na Čeľabinsk. Keďže Ťumeň je obrovské mesto s 600 tisíc obyvateľmi, tak som zvolil priamejšiu cestu. Bude mi stačiť Čeľabinsk, ktorý má cez milión. Už som tam mal dohodnutý couchsurfing a zároveň mi tam akurát s nejakou rezervou vychádzal servisný interval, tak som s Andrejom z moto59.ru z Permu riešil nejaký servis, kde mi vymenia olej. Odbočil som teda na vedľajšku trochu v očakávaní aká cesta ma čaká, ale bolo to v pohode. Akurát už od Toboľsku naháňam nejakú búrku a už sa ukazuje aj mokré okolie a všade je strašne veľa komárov. Oni komáre sú v Rusku asi všade, ale tu to bol v tomto čase, vážne masaker. Dať si dolu prilbu neprichádzalo do úvahy, postupom času som už ani neotváral plexi akonáhle som zastavil. Za jazdy je to v pohode. Keď som náhodou plexi otvoril, tak sa tlačili všade, ale fakt všade. Do nosa, do uší a opakovane sa mi stalo, že som pri žmurknutí nejakého zavrel medzi viečka. No masaker.

Na vedľajške som zo zaujímavostí prechádzal dednikou Astana. Búrka stále pokračuje v mojom smere a je všade čoraz mokrejšie. Takto to pokračovalo až kým som ju niekde pred Jalutorovskom dobehol a definitívne som sa ubezpečil, že pokračovať ďalej nemá zmysel. Pár kilometrov dozadu som videl zaujímavý lesík s normálnou zemou kde by som isto našiel flek. Tak som sa tam vrátil a začal budovať stan. Samozrejme komplet v motorkovom a v prilbe so zavretým plexi. Keď bolo všetko hotovo nadišiel problém ako sa dostať do stanu a vpustiť tam minimum komárov. Za ten čas už som mal techniku celkom vymakanú, pretože som ju cibril predstalen už asi 2 týždne. Nejak som sa do stanu dostal ale samozrejme som ešte pre niečo musel vyjsť von už bez motorkového a nebolo to teda vôbec veselé.

497km

Deň 19 – 19.6.2016 – Jalutorovsk – Šadrinsk – Čeľabinsk

V noci pršalo, no na „komárovú“ situáciu to nemá žiadny vplyv. Obliekanie do motorkového ešte v stane a následné balenie v prilbe. Lahôdka. Cestou von z lesa ma čaká jeden prudší výjazd, ktorého sa trochu bojím, lebo v noci dosť pršalo. Nakoniec to bolo úplne v pohode.

Do Jalutorovsku to mám asi 50km, čo si dávam ako takú rannú jednohubku. Za mestom, ktoré som len lízol registrujem radikálnu zmenu prírody naokolo. Definitívne som opustil Sibír. Zmizli bažiny a namiesto nich sú široko ďaleko polia a brezové lesy. Pastva pre oči v slnečnom počasí. Zároveň sa dosť otepluje, presúvam sa čoraz južnejšie. Smerujem na mesto Šadrinsk a cesta je parádna. Premávka je slabá a stále je na čo pozerať, proste zmena.

Za jazdy trochu bilancujem. Po Sibíri som najazdil okolo 2200km a sám som očakával, že to možno bude nuda. Veľmi som sa mýlil, skutočne som sa ani chvíľu nenudil, krajina sa neustále menila a stále bolo čo obdivovať. Nespočetne krát som len tak stál a kochal sa tou nádherou. Je ale pravda, že je to nehostinná krajina, s kempovaním bol problém a vždy keď som hľadal miesto na nocľah som najazdil desiatky kilometrov kým som našiel ako-tak vyhovujúce miesto. Keby bolo pršalo viac alebo dlhodobejšie, tak by to asi veľmi príjemné nebolo. Počasie mi tam ale vyšlo skoro ukážkovo. Okrem cesty zo Surgutu už preč bolo vlastne stále pekne a teploty okolo 20 stupňov, čo podľa Chrisa nie je úplne bežné každý rok. Minulý napríklad vôbec nebolo počasie na tričko.

Do Šadrinsku prichádzam už pri teplote okolo 25 stupňov, na čo nie som ešte úplne zvyknutý a je mi dosť teplo. Z toho čo vidím je to škaredé a špinavé mesto. Navyše je dosť zle značené a tak v meste opakovane strácam hlavnú cestu a musím sa vracať. S radosťou ho opúšťam a vydávam sa na poslednú etapu do asi 200km vzdialeného Čeľabinsku. Cesta ubieha v pohode, v jednom bode ma zmohne kríza, tak si vybehnem na kopček pri ceste a zvalím sa na chvíľu pod brezu. Potom už pokračujem. Mám celkom dobrý čas, teda pokiaľ som ho vypočítal správne. Akurát sa trochu bojím premávky v meste. Musím totiž prejsť až do centra. Záver príjazdu bol trochu vzrušujúci, najprv nečakaný úsek s megaveľkými výmoľmi, aké som doteraz ešte ani v Rusku nevidel a následne to vyzeralo na celkom kvalitný zlievák, tomu som sa ale napokon vyhol. Pred mestom ešte zastavujem na občerstvenie a dáva sa so mnou do reči trochu zanedbane pôsobiaci chalan. Chvíľu som mal obavy, čo bude chcieť ale vypadlo z neho, že tiež cestuje. Prevažne stopom. Že vyrazil so 100 rubľami z Kemerova a ide do Moskvy, potom by chcel ísť do Soči a ďalej nevie. Trochu zle som mu rozumel tak mi niektoré veci nie s radosťou opakoval. Fakt nič odo mňa nepýtal, ešte keď som dojedol a dával sa schovávať odpadky, tak mi ukazoval, že ich mám len tak vyhodiť, že tak sa to v Rusku robí... Potom sme sa rozlúčili a šli sme si svojou cestou.

Začiatok mesta označovala najväčšia tabuľa akú som kedy videl. Bola ponad celé 3 jazdné pruhy. Hold, v rasií vsjo balšojo. Premávka nakoniec celkom v pohode, dohodnutú adresu nachádzam po asi len 2 konzultáciách svojej polohy s navigáciou, takže na vyše miliónové mesto úplná pohoda.

Moja hostiteľka Anna tiež v pohode baba, pomohla mi s vecami a skočili sme do centra, čo bolo kúsok na pešo. Tam sme v pešej zóne stretli bajkerov, tak som s nimi s jej pomocou poriešil, kde v meste nechať vymeniť olej, lebo Andrej z Permu mi ešte neodpísal. Dali sme nejakú večeru, tam mi pri lúštení azbuky v jedálnom lístku skoro oči vypadli, keď som medzi pivom rozlúštil „zlatý bažant“. Fakt. Anna ho aj skúsila ale bolo to tmavé pivo, tak jej nechutilo. Ja som si dal nejaké ruské, už si nepamätám aké. Potom klasická rozprava o meste a o Rusku, prípadne o rozdieloch voči Európe. Rusi to majú teraz ťažké, rubeľ je voči euru veľmi slabý a preto je pre nich cestovanie do Európy veľmi drahé.

466km

Deň 20 – 20.6.2016 – Čeľabinsk

Ďalší deň som mal jediný program vyriešiť výmenu oleja a spraviť si oddych prehliadkou mesta. Ráno sa teda vyberám do včera odporučeného servisu. Ten otvára ale až o viac ako hodinu po mojom príchode. Dáva sa so mnou do reči mladý Rus Ivan, ktorý je tiež motorkár a na niečo tam čaká. Že má teraz len nejakú čínsku 125ku, ale že mu to stačí, aspoň to nie je také nebezpečné. Do servisu prišiel na Lade Niva, tak mi ukazuje ruskú techniku. O chvíľu došiel ďalší motorkár Alexej na staršej TDM 850 vymeniť zadnú gumu, tak trochu kecáme. Po vyčerpaní mojej slovnej zásoby už kecajú viac menej iba Ivan s Alejexom. Potom mi už v servise bez problémov vymenili olej. Dodal som len vlastný filter a minul som aj liter vlastného oleja, ktorý som mal so sebou pre istotu. Ten dolievať ale nikdy nebolo treba, tak som sa rozhodol odľahčiť. Bikeshop je inak na úrovni, majú tu slušný výber všetkého možného, chvíľu zvažujem nepremok, ale je trochu drahší, nakoniec nekupujem.

Potom sa motám mestom. Najprv navštívim ďalší majestátny monument s názvom mesta na inom vjazde a potom sa pomotám po parku. Čeľabinsk je veľké mesto, no moc k videniu som tu nenašiel. Väčšina je koncentrovaná okolo námestia a na pešej zóne, kde ma zobrala Anna už včera večer V obchoďáku nakupujem nejaké potreby na nasledujúce dni a Krymské víno. Večer vtipkujeme s Annou, že celkom dobré ruské víno. Ešte pred niekoľkými rokmi by bolo ukrajinské.

Deň 21 – 21.6.2016 – Čeľabinsk – Zjuratkul – Katav Ivanovsk

Ráno sa snažím vyraziť čo najskôr aby som sa vyhol premávke v meste. Cesta von vyzerá jednoducho, kazí mi to ale uzavretá ulica. Motám sa preplnenými uličkami a snažím sa nájsť alternatívny výjazd, všetko je ale beznádejne plné, nedokážem to obiehať ani na motorke. Vymotať z mesta mi nakoniec trvá viac ako hodinu a pokračujem na mesto Ufa hlavným ruským ťahom cez Ural. Ten je kuriózne práve v týchto miestach najvyšší. Cesta je zároveň hlavným ťahom na Moskvu, idem teda často po viacprúdových cestách oddelených zvodidlami. Má to takmer charakter diaľnice. Na túto cestu sa ale bežne pripájajú vedľajšie cesty, čo ma prekvapí ako prvé. Čo ma ale dostalo úplne, boli prechody pre chodcov! Idem v strednom pruhu z 3 a auto po mojej pravici brzdí, predpokladám, že ide odbočovať na vedľajšiu cestu alebo len zastavuje na krajnici, čo tu nie je nezvyčajné. O pár metrov ale vidím, že púšťa chodca na prechode na čo som teda vôbec nebol pripravený. Chodec ale disciplinovane čaká, takže z toho nie je žiadna nepríjemnosť. Ako kuriozita ale dobré.

Na ceste je silná premávka, občas sa oba smery zlejú do 2 pruhov a sú kolóny. Ide sa ale plynule. Po necelých 200km odbočujem ku jazeru Zjuratkul. Je to jeden z národných parkov tu na Urale a videl som odtiaľ pekné fotky. Za vstup do parku sa platí pri rampe, ale je to asi len 50 rubľov. Za rampou je cesta bez asfaltu a ku jazeru je to ešte asi 10km. Pri jazera sa mi zaťahuje ťažkými oblakmi. Fotím okolie z násypu ale je zvláštne šero a fotky nevyzerajú dobre. Pristavujú sa miestni dovolenkujúci a sú celkom prekvapený odkiaľ idem. Prajú šťastnú cestu a lúčime sa.

Začína pršať a schovávam sa pod striešku miestneho kafé. To je ale zatvorené. So mnou sa tu schovávajú ďalší dovolenkujúci, tak s nimi vybavujem, kde sa tu dá najesť a čo vidieť. Odporúčajú turistiku na blízky skalnatý kopec nad jazerom z ktorého mi ukazujú fotky. To je tu v Rusku veľká vzácnosť. Myslím skalnatý kopec, nie ukazovanie fotiek :-)

Keď prestane pršať idem sa najesť do magazinu, tam pre zmenu teta nemá elektrinu, tak sedím po tme. Celkom sranda. Potom ešte skuknem odľahlejšiu časť jazera pri ktorej sú pekné domy s vyrezávanými ozdobami a poberám sa preč. Začína znova pršať a prechádza to do slušného zlieváku. Ten prestáva až na hlavnej ceste. Trochu mi to útočí na plán blízkeho offroadu cez Ural, pri ktorom mám z prieskumu poznámku „Len za sucha“ s niekoľkými výkričníkmi. No uvidíme.

Odbočujem na Jurjuzan a po dotankovaní sa presúvam bočnou cestou do Katav Ivanovsk. Tu končí asfalt a ja hľadám v spleti rôznych výjazdov ten správny smerom na dedinku Lemeza. Ten nájdem a dokonca sa ukazuje aj asfalt, viem ale, že dlho nevydrží a zase začína pršať. Po pár kilometroch asfalt skutočne končí a ja sa rozhodujem pre skorší bivak s tým, že podľa toho ako bude ráno sa rozhodnem, či idem vyskúšať offroad, alebo nie.

372km

Deň 22 – 22.6.2016 – Katav Ivanovsk – Lemeza – Ufa – Severnoe

Ráno ma víta čistá obloha a svieti slnko, takže offroad idem vyskúšať. Prašnou cestou prichádzam do nádhernej dedinky Lemeza, ktorá na mňa pôsobí ako vystrihnutá niekde z Gruzínska. Pomaly sa navigujem pomedzi domčeky na cestu smerom na Iskušta. Dokonca je tu aj malá domácky vyrobená tabuľa ukazujúca smer. Za dedinou cesta naberá výrazne divokejší charakter. Je úzka, veľmi hrboľatá, miestami zasypaná kamením, sem-tam číha nejaká prasknutá betónová tvárnica pre potrubie či mláka po celej šírke cesty. Zatiaľ ale nič zásadne neprejazdné.

To ale prišlo zhruba po 8km v podobe spadnutého mosta. Pamätám si na fotky ako tu nejaké Lady brodia rieku. Zliezam z motorky a skautujem okolie. Pred samotným brodom je najprv veľká mláka s neistým dnom, ktorá sa nedá obísť. Potom skúmam samotnú rieku. Nevyzerá na oko moc nebezpečne, no prieskum „po vlastných“ odhalil, že vody je niečo nad MX čižmu a dno tvoria tak 10-15cm veľké balvany.

Chvíľu nad tým uvažujem, ale nakoniec vymäknem. Nemám s takýmito vecami moc skúsenosti a navyše cesta do Iskušty má ešte asi 15km bohvie, čo by ma čakalo ďalej. Keby som sa s motorkou niekde v brode zasekol, tak s mojimi proporciami si s ňou sám vo veľkých kameňoch asi neporadím. Padá definitívne vnútorné rozhodnutie zadovážiť ľahšiu motorku a otáčam naspäť do Katav Ivanovsk. Odtiaľ pokračujem skratkou na hlavý ťah na Ufu.

Napriek tomuto neúspechu tento pokus neľutujem, cesta bola pekná, bivak na lúke s výhľadom tiež. Navyše cesta z Katav Ivanovsk bola super, vlnil som sa po kopčekoch a lúkach s perfektnými výhľadmi. To sa zmenilo v momente keď som sa napojil znova na hlavný ťah smer Moskva. Silná premávka, výraznejšie kopce a len 2 pruhy znamenali častú jazdu v kolónach. Do toho na mnohých úsekoch opravy ciest spolu so zvyšujúcou sa teplotou nerobili prejazd Uralu príliš príjemným. Ural skončil asi po 100km a počas ďalších 100km do Ufy začali teploty nepríjemne stúpať až ku 30. V kontraste so včerajšími teplotami okolo 10 a dažďom celkom šok. Ale lepšie ako ten dážď.

Ural síce skončil, no začal sa ukazovať nový fenomén a to malé oblé kopčeky všade naokolo, ktoré mi pripomenuli reportáž Motoride TransOrientale Trip. Okrem toho sa na kopčekoch kde-tu ukazujú aj veterné mlyny, tak mám občas pocit ako by som bol niekde za hranicami v Rakúsku. Ufu som len obišiel po obchvate a smerujem na Samaru ale cesta je nudná a premávka pomerne hustá. Už nie tak ako na Urale, ale oproti mojím predchádzajúcim úsekom veľký rozdiel. Na hlavnom ťahu vydržím niekde po Okťjabrsky a rozhudujem sa pre odbočku na juh niekde pri Severnoe cez Buguruslan. Zvečerieva sa a niekoľko kilometrov za odbočkou sa skladám na noc v poli.

518km

Deň 23 – 23.6.2016 – Severnoe – Buguruslan – Samara - Marks

Ráno vyrážam znova do pekného počasia smerom na Kazachstán. Na hranicu to je len okolo 300km, ale v Buguruslane, to otáčam na západ smerom na Samaru. Míňam jednu škaredú nehodu, Lada na cucky.

Cesta ďalej na Samaru je pomerne nezáživná, naokolo je všade prázdno a nie je o čo oprieť zrak, teplota nekompromisne stúpa a pod kolesami sa mi strieda uspokojivý povrch s pomerne dobrým. Na Samaru sa celkom teším, ani neviem prečo, mám tam poznačených len zopár zaujímavostí. Na vjazde do mesta ma ale vítajú opravy ciest a rôzne obchádzky. Mesto je upchaté a teplota už presahuje 30 stupňov. Môj prvý cieľ, monument s IL-2 Sturmovik v kruháči je demontovaný, pretože kruháč sa opravuje. Popri ceste skoro pri každom prechode stoja policajti. Asi sa v meste niečo deje.

Ďalej smerujem na nábrežie, tam je monument v tvare vikingskej plachetnice s výhľadom na rieku. Parkujem najprv pri ceste. Po pár krokoch zisťujem, že na motorku uvidím aj z lode keď ju posuniem. Tak fotím a kochám sa okolím a plážou pod vyhliadkou, keď si všímam policajta ako pobehuje okolo mojej motorky. Chvíľu dúfam, že ho to omrzí ale keď je po 15 minútach stále tam, tak idem riešiť svoje narušenie.

Policajt je mladý a ja som zaparkoval v pešej zóne, čo je závažný priestupok. Snažím sa ho uchlácholiť, no nič nepomáha Oboznamuje ma s procesom, že nemôže zobrať peniaze a musí mi vypísať štráf, ktorý zaplatím v banke. Skúšam teda klasickú fintu, že sa ponáhľam a radšej zaplatím jemu. To kategoricky odmieta a ďalej ma informuje o mojich povinnostiach. Nakoniec teda vypisuje šráf, trvá to asi 20 minút na slnku a je z toho pokuta 1000 rubľov, ale keď zaplatím do 2 týždňov, tak to bude polovica.

Po tomto incidente opúšťam zapchatú Samaru a už nikde dobrovoľne nezastavujem. Iba v potravinách. Ešte fotím známy monument na južnom vjazde do mesta a idem smerom na Saratov a Volgograd. Za Samarou je okolie stále prázdnejšie a prázdnejšie, suchšie a suchšie a povrch hrboľatejší a hrboľatejší. Takto dorazím do mesta Pugačevo, ktoré je bežným prejazdným bodom no napriek zjavnej jednoduchosti navigácie tu strácam hlavnú cestu a motám sa po megarozbitých uličkách. Beriem to ako spestrenie, inak by som si na toto mestečko asi nikdy nespomenul a napokon sa z neho vymotám smerom na Saratov. Nudnou cestou pokračujem až niekde pred Marks, kde rozbíjam na noc stan pod stromami medzi dvomi poliami. Po ceste ma ešte hnevá komunikátor Sena, ktorý sa mi nedarí na motorke nabiť a pol dňa som tak bez muziky.

Dnes to bol taký prvý nudný deň v Rusku, ktorý by som si asi už nechcel zopakovať. Teploty stále stúpajú a v okolí prestáva byť čo sledovať.

527km

Deň 24 – 24.6.2016 – Marks – Saratov – Volgograd

Ráno dorazím pár kilometrov do mesta Marks, kde dávam benzín a raňajky a pokračujem na Saratov. O tom som počul, že sú tam pekné baby, tak som zvedavý. Cesta inak ubieha celkom v pohode ale nie je zaujímavá. Naokolo sú rozľahlé stepi, sem tam nejaké obrábané pole. Za Marksom idem ešte na mesto Engels a za ním križujem rieku Volga, ktorá je riadny veľtok. Na druhom brehu vchádzam do Saratova a beriem to centrom. Premávka je ku podivu v pohode a rozmýšľam ako naložiť s pokutou. Pri ceste vidím banku, tak idem skúsiť, či to bude fakt také jednoduché. Vytasím na tetušku štráf a fakt len zaplatím 500 rubľov a v pohode odchádzam. That was easy.

V Saratove nejak nevidím nič zaujímavé, dokonca aj tie baby sú také nejaké normálne ruské. Pokračujem teda na Volgograd, kde mám dohodnutý ďalší couchsurfing.
Cesta je ale nekonečná, dookola proste nič nie je. A tým myslím skutočne nič, len step a teplo. Niekoľkokrát zastavujem a občerstvujem. Pri jednej zastávke nachádzam parádny spot na nocovanie, normálne škoda, že málo hodín a už mám ten Volgograd dohodnutý :-) Jediným spestrením celej cesty do Volgogradu je križovanie nejakého prítoku Volgy a potom ešte miesta tesne pred mestom, keď už vidno rieku, inak je presun Saratov - Volgograd asi to najnudnejšie čo som na ceste doposiaľ išiel.

Na predmestí Volgogradu sa stretávam s Evgenim, ktorý ma vedie ku sebe domov. Evgeny býva aj so svojou priateľkou doslova na záhradke vo veľmi chabo postavenom prístrešku. Má zapojenú vodu ale pôsobí to veľmi kuriózne, proste iba naťahané trubky popri stene do sprchového kúta a hneď vedľa je jediné umývadlo v „dome“. On dom je totiž značne honosný názov. Podlaha je totiž udupaná hlina na ktorej je prevažne piesok a v miestnosti, kde majú posteľ a 2 počítače majú koberec a ešte chladničku. A to je všetko. Dopredu ma varoval, že nemá v dome miesto na spanie, čo som nebral ako problém. Problém ale bol, že na záhradke som takmer nemal kde ani zaparkovať motorku, nie to ešte postaviť stan. Časť pozemku bola regulárne obrábaná a ten zbytok bol až neuveriteľne zanedbaný, pokrytý kadejakými haraburdami, krabicami, konármi a podobne. No a ešte tam mal bazén teda. Ten pôsobil na tom všetkom najkurióznejšie. Nakoniec som teda spal v stane, ktorý mal postavený stabilne pod jedným stromom, že pre návštevy. Stan ale nebol postavený na rovine a nepodarilo sa mi tam nájsť v žiadnom smere pohodlné spanie. Aby som mu ale nekrivdil, Evgeny je super človek, ktorý sa aj zo svojho mála snaží poskytnúť niečo pre druhých, ktorý to potrebujú. Vedel celkom dobre po anglicky a keď som nakúpil potraviny, tak mi pripravili s priateľkou celkom chutnú večeru. Ukázal mi na videu show s otvoreným ohňom, čomu sa venuje pre radosť vo voľnom čase a ukázal niekoľko zaujímavých miest v okolí Volgogradu ako soľné jazerá a miesta na rybačku, či hľadanie húb.

Bol to ale jednoznačne najzvláštnejší couchsurfing, ktorý som zažil. No na otázku aplikácie, či by som u Evgenyho zostal znova, po dlhom niekoľkodňovom premýšľaní po prvý krát úprimne odpovedám, že nie. Bohužiaľ, bivakovať niekde na vlastnú päsť by bolo pohodlnejšie.

Vo Volgogradskej záhradke som skončil deň s 453km a prekročil som hranicu 10000km na tomto tripe.

Deň 25 – 25.6.2016 – Volgograd – Michajlovka – Novoaninsky

Ráno sme boli dohodnutí s Evgenym, že ma zoberú do mesta a ukážu zaujímavosti a ja ich na obed. Jeho priateľka sa ale necíti dobre, takže to padá. Balím motorku a idem do mesta teda sám.
Do centra to mám asi 10km a prichádzam priamo po ceste z ktorej sa stúpa na Mamajovu mohylu. Parkujem motorku na voľnom mieste skoro pri schodoch a idem sa najprv niekde najesť. Tetuška sa mi snaží za 150 rubľov predať predať kyticu, ktorú mám dať na pamätník ku večnému ohňu. Je dosť neústupčivá, že je to tradícia. Ruším ju s tým, že sa idem najesť a nechcem mať so sebou kyticu, ale zastavím sa po ceste naspäť. Najem sa v blízkej reštike prekvapivo lacno a chutne a po ceste na pamätník už tetušku s kyticami nestretávam. Asi rozpredala všetky kytice a tradícia už tým pádom nie je dôležitá.

Výstup až ku mohyle je dosť dlhý, celkovo tu trávim aj s nákupom nejakých suvenírov dobré 2 hodiny a robím jednoznačne najviac fotiek na relatívne malom priestore. Je ideálne počasie a aj dosť teplo a ja sa presúvam ku múzeu panoráma, ktoré zachytáva krvavé boje 2.svetovej vojny. Je škoda, že v tom čase som ešte o bojoch vo Volgograde a vlastne celom východnom fronte skoro nič nevedel, takže som to len prebehol. To sa medzičasom, kým píšem tento cestopis zmenilo a teraz by som sa na expozíciu pozeral radikálne odlišne. Koho by to zaujímalo doporučujem dokumentárny seriál Velikaja Vojna

V múzeu je kopec zaujímavých artefaktov z vojny, medzi inými aj niekoľko motocyklov ako ruských tak nemeckých a na najvyššom poschodí je vymodelované bojisko na kopci, kde teraz stojí mohyla a odohrávali sa tam opakovane tvrdé boje, pretože to bol strategicky významný cieľ. Potom som si spravil ešte prejazd mostom na druhý breh Volgy, kde je parádna piesková pláž. Mňa už ale znova svrbeli päty, tak som to tam len otočil a vyrazil z Volgogradu zase trochu severnejšie ku Ukrajinskej hranici. Úprimne sa priznám, že Volgograd ma moc nenadchol. Ani neviem, čo som vlastne čakal, ono to asi bolo spôsobené aj tým nudným presunom sem a následne odtiaľto. Matka Rus bola celkom fajn, ale to bolo asi tak jediné, čo ma zaujalo a neviem či to za tú cestu stálo. Som rád, že som to videl, ale zároveň som si to mohol nechať po ceste niekam inam.

Pôvodne som myslel, že by bolo možné prejsť hranicu na Ukrajinu pri Rostove nad Donom a prejsť tesne ponad čierne more cez Mariupoľ až do Odesy, ale podľa webu, ktorý mi dal jeden český cestovateľ spolu s mnohými cennými informáciami, nie je otvorený žiadny hraničný prechod medzi UA a RUS od juhu až po Charkovskú oblasť. Preto smerujem hlavným ťahom na Charkov z ktorého mám v pláne sa odpojiť a ísť bočnými cestami pokiaľ to pôjde nejakým z južnejších prechodov ako samotný Charkov.

Cesta z Volgogradu celkom ubieha, aj keď nie je veľmi zaujímavá. Akurát teploty sú vysoké. Tak do 30 stupňov to v pohode dávam, nad 30 sa už ale cítim nekomfortne ale bez motorkovej kombinézy nie som ochotný jazdiť. Zastavujem sa pri pocestných predavačoch a chcem po 2 hrušky a 2 jablká. Predavač po mne chce s úsmevom asi 300 rubľov, tak zastavujem na druhej strane cesty o pár metrov ďalej a to isté kupujem od mladého chlapca asi za polovicu. Potom už stojím až v Novoaninsky, kde tankujem a odbočujem z hlavného ťahu smerom na Pavlovsk. Sú to ale bočné cesty rôznych kvalít a boh vie, čo ma na nich čaká. Očakávam všeličo, ale hlavným ťahom sa mi ísť nechce.

Slnko padá k obzoru, konečne sa trochu ochladilo, tak si to užívam a medzičasom zháňam nejaké miesto na nocľah. Odbočujem na niečo čo vyzerá ako poľná cesta vedúca k lesu, kde by som si to vedel predstaviť. Z ničoho nič ale na ceste vbehnem do 20cm sypkého piesku a po krátkom boji ide motorka k zemi. Ja ešte neštastne nechám nohu pod kufrom. Kým sme dopadli úplne tak som ju vytiahol ale na členku to trochu cítim. Som rád, že mám MX čižmy, mať polobotky alebo tenisky bohvie ako by to dopadlo. Motorka leží na boku trochu z kopca, samozrejme mám plnú nádrž a ani s vypätím všetkých síl sa mi ju naloženú nedarí zodvihnúť. Postupne zhadzujem veci ale motorku v piesku trochu do kopca postavím až, keď zhodím úplne všetko. Trvá mi to asi 20 minút V momente keď sa z toho pieskového pekla vyhrabem a odstavím motorku na stabilnom mieste a chystám sa nakladať veci naspäť tak ide ako naschvál po cestičke chlapík tlačiaci bicykel. Klasické atkuda-kuda a tak. Kým naložím motorku a znova sa oblečiem, tak ide okolo ešte jedna rodinka, tak znova.

Odjazd už si dávam inou stopou mimo piesku a idem ďalej. O kúsok odbočujem na ďalšiu perspektívnu odbočku k lesu, no tentokrát idem najprv na prieskum na pešo. Vyzerá to byť v pohode, vidím hranicu lesa, kde by to šlo. Samozrejme asi tak 100m za miestom kde som sa na pešo otočil začal zase piesok. Nie už taký hlboký, ale aj tak to moc veselé nebolo. Navyše keď som došiel k lesu, tak piesok bol všade naokolo a kde nebol, boli vysoké brehy. Stan by som asi mal kam dať ale s motorkou som si cez to netrúfol a nechať ju na ceste som nechcel, takže zase naspäť. Po ceste naspäť som nemal toľko šťastia ako po ceste tam a šiel som znova k zemi. Noha znova pod kufrom ale tento krát zostala tam. Nedarí sa mi ju jednoducho vytiahnuť a celkom ma to tlačí, tak tam chvíľu šaškujem a rozmýšľam ako z tejto šlamastiky von. Nakoniec sa mi to nejako podarí ale členok hlási preťaženie. Štrukturálne je v poriadku ale bolí to. Zvyšok návratu už idem ako posratý a zakazujem si ďalšie pieskové výlety a moje rozhodnutie zbaviť sa ťažkej motorky dostáva ďalšie plusové body. Na tretí pokus som si našiel miestečko kúsok od cesty a moc nad tým už neuvažujem. Čosi zjem, pozapisujem zaujímavosti a idem spať.

335km

Deň 26 – 26.6.2016 – Novoaninsky – Pavlovsk – Alexejevka – Volokonovka – Vovčansk

Ráno kontrolujem členok. Prvých pár krokov je rozpačitých ale asi je to na dobrej ceste. Bude to chcieť len kľud a žiadne pády na pár dní. Balím a vyrážam na neznámu cestu, ktorá sa tvári že je celkom v pohode. Celkom dlho nenachádzam žiadne zariadenie, kde by som mohol vyriešiť raňajky. Buď je všetko pozatvárané alebo opustené, ale nakoniec nájdem nejaký magazín. Tetuška je zhrozená, že čo robím tak ďaleko z domu a sám. Radšej som jej ani nevravel odkiaľ idem. Ale milá bola.

Cesta ďalej je lepšia ako som čakal. Aj zaujímavejšia aj s kvalitným povrchom. Teda kvalitným na ruské pomery, teda nie sú tu žiadne zásadné výmole, ktorým sa treba vyhýbať a slabá premávka. Skrátka pohodička. Takto nejak plynulo a v pohode mi ubieha deň v príjemnom prostredí, kde sem tam niekde zastavím a odfotím alebo sa len pokochám až po mesto Volokonovka, kde tankujem a stretávam otca so synom, ktorí prišli natankovať motorku. Otec pyšne hlási, že kúpil mladému. Je to nejaká 125ka, ktorú mladý ešte nevie štartovať a dosť dlho mu to trvá. S otcom pokecáme klasické atkuda-kuda a zaujímajú ho aj nejaké technické detaily o mojej motorke. Rozlúčime sa a blížim sa ku ukrajinskej hranici, ktorú som si vytipoval južne pod Charkovom v dedine Tišinka. Už odbočka z hlavnej cesty dáva tušiť, že niečo nebude v poriadku ale stále dúfam. Po dedinu to je ešte ako tak ale za dedinou je zrejmé, že cesta sa už nejaký čas nepoužíva. Príjazd ku závore mi dáva najavo, že tadiaľto sa do Ukrajiny nedostanem. Po chvíli ako tam tak pred závorou stojím a študujem mapu vybehne chlapík z búdky a potvrdzuje mi, že tadiaľto neprejdem. Že vraj je hranica už niekoľko rokov zatvorená, na otázku prečo iba pokrčí ramenami. Dokonca si ani nie je istý kde je najbližší funkčný hraničný prechod. Ale, že vraj by to pri Šebekine malo ísť. Povolenie odfotiť si zavretú hranicu taktiež nedostávam, tak to cvakám iba na tajňáča poza kufor keď už odchádza naspäť do budovy.

Vraciam sa teda necelých 20km naspäť na hlavnú a pokračujem na Šebekino, tam dávam poslednú pumpu, bo lacnejšie ako na Ukrajine a idem na hranicu. Som zvedavý, či nebude nejaký problém. V Rusku som cez 3 týždne, nikde som sa neregistroval, čo by už nemal byť problém ale človek nikdy nevie. Na hranici nakoniec totálna pohoda. Colníci ma zobrali dopredu a väčšinu času som s nimi prekecal odkiaľ, kam a ako. Kontrola baotžiny spočívala len v obligatorných otázkach, čo máš v tomto kufri, tejto taške a hotovo. Ruská strana za 10minút hotová. Na ukrajinskej strane som chvíľu počkal a zakecal sa s jedným Ukrajincom, ktorý pracuje v Rusku, bo tam lepšie zarobí. Tu už to bola zase trochu procedúra ale šlo to v pohode až po posledné okienko. Tam sedela nejaká mrzutá mladá pani alebo slečna, ktorá nejavila záujem komunikovať tak aby som jej rozumel. Keď mi 3x zopakovala rovnakým výrazom, ktorému som evidentne nerozumel názov dokumentu, ktorý po mne chcela, tak prišiel na pomoc mladý Ukrajinec a preložil mi to do iného ruského výrazu, ktorý znamenal technický dokument. Potom už slečna zošrotovala papiere a po 15 minútach ma bez slova vpustila do Ukrajiny. Hneď za hranicou som ešte zastavil poupratovať si všetky papiere na svoje miesta, lebo po hraniciach to mám vždy rozhádzané a dávajú sa so mnou do reči Ukrajinci čakajúci na hranici v opačnom smere. S nimi tam kecám skoro ďalších 15 minút. Vypytujú sa na všetko od problémov, cez pohostinnosť, politickú situáciu a život na Slovensku až po počasie a samozrejme motorku.

Potom začína jednoznačne najhorší úsek cesty, ktorý som kedy videl. Varoval ma pred ním už mladý Ukrajinec na hranici. Cesta je tak zlá, že paralelne s ňou je v poli vyjazdená prašná koľaj. Tú som si všimol až neskôr, tomu predchádzal skok alebo skôr pád to takého veľkého výmoľa, že ma vyhodilo zo stupačiek a nechcelo sa mi veriť som, že som nespravil defekt. Po tomto akrobatickom kúsku som značne zvoľnil tempo a hroznou cestou prichádzam až do Vovčansku. Oberiem bankomat o miestne ďengy a magazín o nejaké dobroty a pivo. Všade kde stretnem nejakých ľudí, tak sú úplne v pohode a strašne zhovorčivý, až je mi to divné :-) A všade sú tu až moc pekné baby. Potom už to zapichnem asi na druhý pokus do lesa, rozložím mapu, dám pivo a kukám čo ma najbližšie dni čaká.

585km

Deň 27 – 27.6.2016 – Vovčansk – Charkov – Poltava – Kirovhrad

Ráno mám kuriózny problém. Keďže vo Volgograde sa mi nepodarilo vyprať si veci, ako som mal v pláne, tak mám už všetky tričká patrične použité. Jediné aké také mám s ruským znakom a druhé s hymnou a znakom CCCP, čo sa obávam, že by nemuselo byť zrovna poľahčujúcim faktorom pri kontakte s miestnymi. Z bezpečnostných dôvodov preto obliekam jednon z tričiek naruby a štartujem :-)

Drží sa dobré počko a ja prechádzam cez Stary Saltiv, kde prekračujem veľkým mostom nejakú nádrž na rieke Donec. Kupujem kávu a zaujímavý hotdog v sladkom pečive. Pokračujem na Charkov, tam je mojím jediným cieľom zohnať ukrajinskú simku, lebo tu budem viac dní a očakávam, že to bude lacné. Nejakí chalani pri nákupáku mi poradia, ktoré spoločnosti zvoliť a že ich predávajú hneď tamto. Idem teda tam a človek ktorého oslovím, je zrovna dealer, len ešte nerozložil stánok. Základňu má v štýlovom Forde F150 s 6 litrovým 8valcom. Kupujem simku s 2GB mobilným internetom a nejakými minútami, celé to stojí nejakých 130 hrivien, alebo tak nejak. Borec chvíľu bojuje s rozchodením samotného internetu ale nakoniec sa mu to darí. Medzičasom sa bavíme o motorkách, že má R1ku, o Ukrajine, že nemám jazdiť cestou cez Kirovhrad, že tam vlastne ani nie je cesta, že mám ísť radšej cez Kiev a potom dolu na Odesu. Je to asi o 200km dlhšie ale že vraj vo výsledku rýchlejšie. No uvidíme. Ešte si chce sadnúť na motorku a spraviť fotku, čo mu v pohode dovoľujem. Kamoš mu robí drsňácke fotky.

Potom sa už štrikujem von z mesta smerom na Poltavu. Napriek tomu, že som ešte nebol úplne v centre, mi trvá vyhrabať sa z mesta dlhšie ako očakávam. Keď sa mi to konečne podarí, tak sa zastavujem na opustenej pumpe trochu sa osviežiť pred dlhou rovnou cestou. Ako tak oddychujem a likvidujem nejaké dobroty a niečo pozerám na internete, tak z ničoho nič sa pri mne objavuje vychudnutý chlapík z ktorého celkom ťahá alkohol. Prišiel sa len popýtať, či je všetko v poriadku a či niečo nepotrebujem. Pozýva ma na čaj, netuším kam a moc ma to neláka. Vraví, že je spisovateľ a píše o vojne. Necháva mi na seba aj sám od seba kontakt telefonický aj mailový. Sranda.

Ja pokračujem na Poltavu, čo je smer Kiev a cesta je celkom nuda. Je dosť teplo a okolie neprekypuje zrovna zaujímavosťami. V Poltave na niekoľký pokus odbočujem na Kremenčuk a Kirovhrad. Cesta je zjavne výrazne menej používaná a už je tu konečne slabšia premávka. Stále čakám kedy to príde a cesta sa zmení na tankodrom. Cesta tak nejak pokračuje v celkom pohodovej kvalite a asi 50km pred Kremenčukom sa začnú na ceste objavovať zvláštne vlnky. GS si s tým celkom v pohode dáva rady, ale autá musia výrazne spomaliť, tak znova obieham tých ktorí ma pred chvíľou predbehli. Medzičasom pri zastávkach sledujem, že so signálom je to tu hodne bieda. Výrazne horšie ako v Rusku. Alebo som len možno zvolil zlého operátora. Boh vie.

V Kremenčuku zase opakovane strácam hlavnú cestu. Jediným mojím cieľom je prejsť mesto krížom po hlavnej ceste, no aj tá je tak zle značená, že sa skrátka strácam. Zrazu sa len objavujem na križovatke kde je stopka a musím sa rozhodnúť či doprava alebo doľava. Keď sa mi to stane už tretí krát, tak rozmýšľam či som retardovaný ja, alebo značenie cesty. A to mám orientačný zmysel celkom slušný si myslím. Tento fenomén sa mi ale na Ukrajine bude opakovať ešte nespočetne krát, takže asi niekde chyba skutočne je. Ako poľahčujúcou okolnosťou pre Kremenčuk je pekný prejazd cez rieku Dneper a kopec pohľadných báb.

Nakoniec sa vymotám a pokračujem cez Svitlovodsk, kde zrazu vbehnem na tak rozdrbanú cestu, že som si istý, že idem zle. Ono je to síce pravda ale len čiastočne. Je pravda, že som stratil hlavnú cestu, ale na druhej strane tá hlavná cesta je snáď ešte horšia. Za mestom sa to trochu lepší a už aj pomaly hľadám nejaký plac na spanie. Nakoniec sa skladám rovno pri ceste v ohradenom priestore s altánkom. Nie je to nejaké extra špeci, ale na noc stačí, akurát tu bude hluk od kamiónov.

490km

Deň 28 – 28 .6.2016 – Kirovhrad – Pervomajsk – Odesa

Ráno neskoro vstávam, nejak ma ta Ukrajina vyčerpáva. Hneď po pár kilometroch odbočujem z hlavnej cesty do dediniek cez ktoré by som sa chcel premotať tak nejak priamejšie a hlavne zaujímavejšie ku raketovému múzeu v Pervomajsku. Cesta vyzerala v mape celkom logicky, no realita tomu nezodpovedá. Všetky uličky sú si rovnocenné a tak chvíľu blúdim hneď na začiatku. Asfalt mizne a ja idem po poľnej ceste, ale zdá sa že dobrým smerom. Cesta je len symbolicky vyjazdená okrajom poľa. Myslím, že za mokra by bola neprejazdná. V ďalšej dedinke sa objavujú pre zmenu dlažobné kocky a ja rozmýšľam, ktorý spôsob sebatrýznenia je lepší, či ujazdená hlina, alebo dlažobné kocky. Takto sa povrch kadejako mení, sem-tam s náznakmi asfaltu v centre dediny zhruba 60km, kým tesne pred hlavným ťahom už začne asfalt. Úprimne, celkom ma to potešilo.

Napájam sa na hlavný ťah a o niekoľko kilometrov by mala byť odbočka k múzeu. Tá je šikovne zamaskovaná, pretože vyzerá ako bežný bilboard, ktoré obvykle ignorujem, takže odbočku míňam. Takže sa kúsok vraciam a konečne parkujem pri múzeu. Miestny strážmajster mi otvára bránu a naznačuje, aby som si motorku dal tam. Posiela ma rýchlo do budovy, že práve začala prehliadka. Tá je samozrejme v ukrajinčine, takže rozumiem len sem-tam niečo. Je tu celý húf Ukrajincov, ktorí nadšene hýkajú a súhlasne prikyvujú. Fakt je ten, že aj napriek tomu, že som rozumel veľmi málo, tak sprievodca rozprával pútavo a dynamicky a často zapájal publikum. Ja som si teda aspoň čo-to pofotil a užíval si klimatizované priestory. Vonku sa nás ujal dobre stavaný starký, ktorý tu pracoval aj za čias, kým základňa ešte aktívne fungovala. Povodil nás po vonkajšej expozícií a potom do ďalšieho bunka, kde bolo možné nakoniec sa zviezť až do riadiacej miestnosti. Bolo tam ale veľa ľudí a výťah to vozil tuším len po 2, takže na to sa mi čakať nechcelo a zahájil som návrat. Vonku šupa od teplotného rozdielu, tak kupujem nejaký chladený nápoj. Študujem mapu ako sa dostanem do Odesy a vyrážam. V Odese mám dohodnutý ďalší couchsurfing, tak som zvedavý ako to vypáli tentokrát. Po ceste sa zastavujem v peknom podniku pre zmenu na ukrajinský boršč, ktorý je iný ako ruský. Jedlo tu majú super a taktiež šarmantnú obsluhu vo veľmi krátkych sukniach, až by jednému utiekli myšlienky od cestovania...

Do Odesy je cesta pomerne nezaujímavá, spestruje mi to len akrobatické vyhýbanie sa okolitým búrkam. V jednom bode prechádzam tesne pomedzi dve ale ani z jednej nepadne ani kvapka, iba je cítiť výrazné ochladenie. Ešte náhodne stojím na jednej pumpe, kde ako tak konzumujem nejaký nanuk a vodu, zastavuje dosť ľudí. Dáva sa so mnou do reči jedna rodinka s dcérkou, že sú tiež motorkári. Žijú v Kyjeve a chodia do Odesy za babkou malej každý víkend. Keď sa dostaneme k atkuda-kuda, sú v úžase a dosť dlho sa bavíme. Prezradia mi, že sa sem ľudia chodia pozrieť na pštrosy, ktoré tu pod cestou niekto chová.

Potom pokračujem do Odesy, tesne pred mestom trochu zmoknem, ale v tom teple mi to až tak nevadí. Rovno na vjazde ma zastavuje policajná hliadka, trochu očakávam nejaký problém. Mladý policajt a policajtka, chcú len vidieť doklady a atkuda-kuda. Krátky rozhovor ich celkom uspokojí a púšťajú ma do mesta.
Smerujem do východnejšej časti mesta, kde býva moja couchsurferka. Po vybalení zháňam strážené parkovisko a na druhý pokus mi starký za 10 UAH na noc motorku dovolí odparkovať pod strechou na mieste pre auto.

S Natou rodenou Moldavkou potom ideme na večeru na pláž, je ale zamračené a po daždi, navyše sa nejak ochladilo. Ešte nákup nejakých potravín, ktoré ma bez okolkov necháva celý zaplatiť. Na večer ešte vyzvedám ako je to s tým vnímaním Ruska u Ukrajincov a spomínam moje tričká. Nata je úplne zhrozená a otvorene mi vraví, že ako ma to mohlo vôbec napadnúť si také tričko kúpiť. S pomerne extrémne vyhraneným názorom sa u Naty stretávam ešte pri rôznych ďalších témach ako kuriozitu spomeniem ešte nevinnú poznámku pri študovaní mapy, že som prekvapený, že majú v meste Zoo na čo sa mi dostane len konštatovanie, že ona nesúhlasí s týraním zvierat a že by som tam nemal ísť. To som ani nemal v pláne veru :-)

426km

Deň 29 – 29 .6.2016 – Odesa

Na dnes mám v pláne len Odesu. Ráno som nakúpil ešte potrebné veci ako napríklad prací prášok a toaletný papier, ktorý Nata proste nemala, vypral veci, ruské tričká povešal radšej naruby a vyrazil do mesta.

Poplatok za bus je v Odese asi 5 hrivien za jazdu, takže vôbec neriešim motorku. Navyše sa mi nechce behať v motorkárskom a bez oblečenia si na Ukrajine na motorku nesadnem. Ja som to vlastne ešte nespomínal ale tak ako som sa hocikde v Rusku cítil v premávke dobre a bez ohrozenia, tak to sa na Ukrajine zmenilo. Ich jazdný štýl je ďaleko agresívnejší a niekoľko nepríjemných situácií nie mojím zavinením som už zažil.

V meste sú celkom zápchy tak to nejaký čas trvá sa tam dostať. Od Naty som moc odporúčaní nedostal, tak sa len motám po uliciach, ktoré v mape vyzerajú dôležito, skuknem park na nábreží, ktorý je dosť zanedbaný a pôsobí mierne hororovo. Potom som si dal prechádzku popri pobreží, to je ale takmer vyľudnené a ceny v 2 podnikoch, kde sa zastavím sú priam európske, takže kašlem na to. Keď ma pobrežie prestane baviť, tak sa vraciam do mesta a po hodnej chvíli motaní sa po kadejakých len nie zaujímavých uliciach konečne nájdem nejakú kde to trochu žije.Je to veľká Y križovatka, ktorá má podchod pre peších, niečo ako račianske mýto len väčšie. V podchode je niekoľko desiatok predajcov suvenírov, ale mám pocit že všetci majú to isté. Magnetky si ešte vyberiem, ale tričko s ukrajinským znakom zohnať je nadľudský výkon. Každý má aspoň 20 druhov, ale z nich je 18 námorníckych modroprúžkovaných a 2 sú buď detské alebo dámske. Potom mi prichádza správa od Naty, že sú v centre na pizzi aj s dcérou, že mám prísť. Keď dorazím na cieľovú ulicu, mám pocit, že som v inom svete. Stovky ľudí, stánky, nádherná výzdoba, kvety, upravený minipark. Obrovský kontrast voči tomu čím som sa len o pár ulíc vedľa motal skoro celý deň.

Dávame pizzu v podniku, kde obsluha absolútne nestíha. Na svoju čakám skoro hodinu, ale aspoň je dobrá. Zatiaľ nás zabáva Natina dcérka, ktorá má asi 5 alebo 6 rokov a nevie pochopiť, že jej všetko nerozumiem :-) Potom príde na platenie a mám pocit, že sa odo mňa očakáva opäť zatiahnutie celého účtu, čo takticky odmietam tým, že nemám hotovosť na celý účet. Ja ju skutočne nemám, Hrivny mi už zostali tak akurát na moje jedlo + nejaké drobné sprepitné. Po ceste na autobus ešte nachádzam konečne tričko čiastočne podľa mojich predstáv, vyberám prachy z bankomatu a beriem víťaznú trofej s ukrajinským znakom. Nie je mojím prekvapením, že Nate sa veľmi páči. Ja rozmýšľam ako ma to mohlo vôbec napadnúť kúpiť si tričko s ukrajinským znakom...

0km

Deň 30 – 30 .6.2016 – Odesa – Zatoka – Izmail – Galati - Marighiol

V Odese tak nejak končila moja dopredu premyslená trasa a odtiaľto som to už nechával otvorené. Rozmýšľal som nad variantom ísť nejak ponad Moldavsko a prekrižovať celú Zakarpatskú oblasť. Keď som ale študoval mapu, tak som si všimol, že nie som ďaleko od delty Dunaja. Síce som o nej nič nevedel, ale ako pojem mi to bolo známe. No a keď som potom zistil, že dokážem z Rumunska ešte stále celkom plynulo vyliezť znova na Ukrajinu tak, že prejdem celú Zakarpatskú oblasť a čas som na to mal, tak bolo rozhodnuté. Nahrával tomu aj fakt, že na Ukrajinu som sa síce celkom tešil ale od momentu kedy som sem vošiel, tak jediné čo som tu videl zaujímavé boli baby. Inak je krajina placatá a všade som videl iba polia. Iba sa líši druh toho čo na nich rastie. Nechcem Ukrajine krivdiť, ale skrátka som toho mal celkom dosť a chcel som zmenu. Zlatá Sibír :-)

Preto som si to ráno namieril krížom cez Odesu popri mori na juh. Prechádzam cez na mape zaujímavý pruh v mori na ktorom leží mestečko Zatoka. V reále zahliadnem more ale len na niekoľkých miestach. Hodne sa oteplilo oproti včerajšku a znova pečie slnko. Pokračujem ďalej na Izmail cez kadejaké mestečká a dedinky. V jednom z nich sa zastavím na pumpe a neverím vlastným očiam. Vonku sú 4 stojany a vnútri majú jednu funkčnú pokladnicu a keď si niekto objedná kávu, tak obsluha pokladne prestane blokovať a ide robiť kávu. Potom keď vystojím radu, tak mi nemôže pustiť benzín, pretože nemám pištoľ strčenú v nádrži. Nasraný idem spraviť tento bezpochyby nutný krok, ktorý nikdy nikde nebolo treba spraviť a potom sa ma slečna ešte priblblo pýta aký chcem benzín. No moja, čo myslíš keď mám strčenú pištoľ 95ky v nádrži? Celkom vytočený odchádzam z pumpy a zastavujem na ďalšej, ktorá pôsobí seriózne. Dávam kávu a nejaké sladké pečivo na ukľudnenie.

Cesta sa ďalej s približujúcou Rumunskou hranicou stále zhoršuje. Miestami z ničoho nič obchádzam fakt veľké výmole, do ktorých by som nechcel vbehnúť v plnej rýchlosti teda. V nejakej dedinke stretávam ešte motorkára na KTM 990, ktorý ma po predbehnutí čaká v meste, zastavuje a pozýva na kávu. Že pracuje ako pilot práškovacieho lietadla tu neďaleko a zrovna ide do roboty. Trochu sa ponáhľal, tak to bolo narýchlo, ale príjemné stretko.

Prichádzam do Izmailu, mesta ktoré bolo kedysi na hranici Osmanskej ríše a teda patrilo dlho Turkom. Očakávam nejaký historický nádych ale som pomerne sklamaný. Mesto pôsobí dosť prázdnym dojmom a navyše je tu na hlavnej ulici na každej križovatke explicitný zákaz vjazdu motoriek, ktorý vidím snáď prvý krát v živote ale je nezameniteľný. Pomaly sa teda v nízkych otáčkach plížim smerom k Dunaju, kde očakávam že niečo bude. Jemne ma zneistí odstavené policajné auto v ktorom sedí aj posádka ale nevyvíjajú žiadnu aktivitu, tak fajn. Dôjdem na nábrežie, kde nič nie je iba jeden pravoslávny kostolík a uzavretý pontón. Spravím 2 fotky a poberám sa späť.

Cestou ďalej k Rumunskej hranici sa ukazujú vodné plochy, ktoré odhadujem na deltu Dunaja. Rastie v nich rákosie a celkovo je to miestami nie nepodobné práve sibírskym vodným plochám keďže tu taktiež naokolo nie sú žiadne kopce a vody je tu až-až. Prechádzam posledným ukrajinským mestom Reni a pre istotu zase strácam hlavnú cestu. Zrazu sa ocitám na námestí a poľahčujúcou okolnosťou je len odparkovaný veľmi zachovalo vyzerajúci Nissan Skyline R33, nie zrovna auto, ktoré by som čakal v úplnom zapadákove Ukrajiny.

Po konzultácií s mapou sa zorientujem tankujem na nejaký čas posledný lacný benzín a po poslednom atkuda-kuda opúšťam Ukrajinu. Bohužiaľ Ukrajina nemá hranicu priamo s Rumunskom, takže ma čaká byrokracia najprv medzi UA a MD a následne asi po 2km (doslova) ďalšia medzi MD-RO.

Prvá hranica pohoda. Tam som jediný, síce treba obehať na oboch stranách dosť okienok ale colníci ma celkom bezproblémovo navigujú a po pol hodine som úspešne v Moldavsku. Druhá hranica už je trochu citlivejšia. Najprv Moldavská výstupná, kde je to samý nemec, teda miestny pracujúci v Nemecku a potom Rumunská hranica, kde ma colník karhá za predbehnutie sa cez plnú čiaru, či ju nepoznám. Toho pacifikuje milá tetuška, ktorá so mnou vykecáva odkiaľ-kam po dlhom čase po anglicky. Neviem čo im na vstupe do Rumunska tak dlho trvá pri prechode z EU len pozrú doklady a nič sa nerieši. Som čakal, že to bude podobné ale zjavne tu majú komplikovanejší procesing.

Konečne vchádzam do Rumunska a je to zaujímavý pocit. Napriek tomu, že som tu už asi piatky krát, tak takto ďaleko som v Rumunsku nikdy nebol. A to som najbližšie domovu za posledných niekoľko týždňov...

Prechádzam mesto Galati, kde len vyberám prachy a mierim na kompu cez Dunaj, ktorá ma prevezie na opačný breh delty, po ktorom som šiel doposiaľ. Na kompu prichádzam doslova o 5 minút dvanásť. Som posledné vozidlo ktoré nastupuje a parkujem to medzi hromadu cyklistov. Na druhom brehu urýchlene vystupujem nech ujdem vláčiku áut, ktoré vystupujú so mnou a ťahám na Tulcea. Sám neviem, čo mám vlastne čakať, ale som zvedavý. Prvé čo ma zaujme, je aká je tu úzka cesta. V Rusku aj na Ukrajine je okolo cesty vždy nejaký akoby výbeh a mám pocit, že aj vozovka samotná je trochu širšia, skrátka som sa cítil trochu stiesnene vo svojom pruhu :-) Druhá vec ktorá je kuriózna je, že tu nikto nehovorí rusky a ja mám trochu problém sa preladiť po mesiaci, keď som sa inak nedohovoril. Tretia vec sú zákruty! Ja som úplne zabudol aké to je jazdiť na motorke v zákrutách. Posledných 10000km som skoro žiadne na ceste nemal a keď tak tak buď tiahle alebo naopak v meste krátke a prudké. Úplný nezvyk a pár desiatok kilometrov mi trvá kým naberiem zase nejakú istotu. Štvrtá vec je rumunský jazdný štýl. Celé Rusko a Ukrajinu som prekročil tachometrových 90km/h len pri predbiehaní a potom som zase zvoľnil na svoje cestovateľské tempo, najprv kvôli šetreniu pneumatík, potom sa mi to zapáčilo, pretože je to skrátka pohodička. Rovnako v mestách v Rusku je síce povolená 60ka a bežne sa tam jazdí tak okolo 70 až do 80 keď je to úplná diera, ale vo veľkých mestách je štandard 50-60, len výnimočne viac. Tu sa s dedinami nikto nepára a mimo mesto som 90kou všetkých brzdil a v mestách pri 70 tobôž. Inými slovami bol som okolnosťami donútený v pomerne krátkej dobe začať jazdiť vyššími rýchlosťami ako v Rusku. To by som bez tejto bezprostrednej skúsenosti nebol nikdy čakal.

Tak nejak sa teda dokotúľam až do Tulcea a slnko sa už začína skláňať a tak hľadám kemping. Dal by som aj nejaký oficiálny, reku možno aj stretnem nejakých motorkárov z československa a bude sranda. Ako destináciu si vyberám dedinku Murighiol, ktorá vyzerá ako posledná dostupná civilizácia v delte. Keď tam ale dorazím už je celkom šero a kemping vidím len jeden vo dvore. V dedine pri konzultácií s telefónom ma odchytáva miestny naháňač a vraví mi, že sa dá stanovať len tam v tom dvore, že iné nefungujú. Tak to tam nakoniec zapichnem. Domáci dokonca aj hovorí po anglicky, okrem toho aj taliansky a francúzsky a za flek pre motorku a stan chce 10eur, čo mi príjde celkom dosť. Je to moje druhé najdrahšie ubytovanie za celý trip. Ešte do mňa stále hustí, že ma zajtra zoberie na ľoďku za nejakých 70eur alebo koľko to pýtal. Slušne mu vysvetľujem, že toľko peňazí je pre mňa veľa, že som mesiac na ceste a už sa len vraciam domov. Skúša ešte fintu, že koľko by som dal. Vravím, že 20, tak už ďalej ani neskúša. Myslím, že ani 20 by som nedal, keď nad tým tak potom uvažujem. V kempe je aj postaršia cyklistka z Nemecka, ktorá ide na bicykli popri celom Dunaji, takže je na konci cesty ale, že má ešte čas tak možno skúsi Bulharsko a Turecko. Hmmm...

Večer pri otázke aplikácie, či by som u Naty v Odese zostal znova odpovedám takmer bez uvažovania, že nie. Dávam pivo a zaspávam.

495km

Deň 31 – 1 .7.2016 – Marighiol – Braila – Focsani – Targu Secuiesc - Praid

Z delty Dunaja som trochu zmätený, nič moc zaujímavé som tu nevidel, ale nemal som nič naštudované, takže sa nemám na čo sťažovať. Do Dunavatu de Jos sa rozhodujem neísť. Možno je to chyba, ale skrátka sa mi nechce. Po raňajkách ešte v Marighiol volím návrat na Braila. Idem cez dedinky Zebil a Horla a je to pohodička, nikde-nikto, tak to mám rád. Snažím sa rozpamätať na základné rumunské slová ale nejak to ide ťažšie. Niečo si spomínam ale niektoré ani za pána.

Do Braila ma zvezie jeden z trajektov, ktorých tu pendluje cez Dunaj paralelne asi 5 a vydávam sa na hroznú cestu cez Focsani konečne k horám. Je to len niečo cez 100km ale sú nekonečné. Je veľmi teplo a popri ceste nič nie je. Dokonca robím aj fotku s najvzdialenejším rovným horizontom za celý trip, tiež by som nepovedal, že to bude v Rumunsku. Potom konečne začínajú hory, ochladzuje sa a kľukatá cesta ma dovedie až do Targu Secuiesc. Po ceste pri oddychu a konzultácií s mapou zisťujem, že by som mohol v dôjsť až po parádne miesto pri Praide, kde sme minulý rok raz kempovali. Zapisujem papierové GPS na tankvak a pokračujem cez Miercurea Ciuc a Odorheiu Secuiesc až do Praid. Po ceste som na jednom horskom prechode ešte stretol rumunského čopristu, ktorý sa bol len tak previezť a hovorí mi o blízkom pamätníku nejakých maďarských bojov. To ma moc nenadchne a pokračujem svojím pôvodným smerom. Zisťujem, že som sa časovo trochu prepočítal, tak sa začínam ponáhľať. V Praide kupujem nejakú poživeň a pivo a o chvíľu už kempím na známom mieste a spomínam ako sme tu vyliali celú fľašu vína...

495km

Deň 32 – 2 .7.2016 – Praid – Bicaz – Vatra Dornei – Sucevita – Gura Humorului

Ráno balím do slnečného dňa a presúvam sa príjemným horským prechodom najprv do Gheorgheni a následne cez Bicazský priesmyk až ku lacul Bicaz, popri ktorom sa šplhám na Vatra Dornei. Už som tadiaľto minulý rok šiel, no pršalo a bola zima, tak si to teraz konečne užívam v parádnom slnečnom počasí. Moc nezastavujem a nefotím, nejak mám náladu sa skôr povoziť. V Bicaze fotím iba ceduľu a prechádza okolo mňa 1200GS s Prešovskou ŠPZ, potom neskôr už pred Vatra Dornei stretávam na odpočívadle ďalšie 2 ale so 4 pasažiermi z čiech. Vybrali sa na predĺžený víkend do Rumunska ak si dobre pamätám.

Pred Vatra Dornei prichádzajú škaredé mraky ale udrží sa to a neprší. V meste nezastavujem a mierim ďalej cez Pojorata a Sucevita až ku Ukrajinskej hranici v Siret. Prichádzam k známemu horskému prechodu, kde je monument dlane prekríženej puškou a pamätám si že sú tam aj stánky. Zastavujem a dávam si miči, chleba a kávu, taká rumunská klasika. Prichádzajú dvaja motorkári na Suzuki Katana a nejakej Ducati. Dávajú sa so mnou do reči a pozývajú ma na motozraz pri Gura Humorului, čo znie zaujímavo. Mám ísť s nimi ale máme opačný smer a naspäť rovnakou cestou sa mi nechce. Dohodneme sa, že sa stretneme tam a ja pokračujem cez dedinku Sucevita a točím to na bočné cesty. Po ceste ma zaujme dedinka s pekným názvom Cacica a o chvíľu som už v Gura Humorului. Sledujem tabuľky na motozraz a stretávam veľa motorkárov. Po ceste si premietam, že už mám len zopár rumunských peňazí, lebo už som mal v pláne ešte dnes prejsť na Ukrajinu. No uvidíme

Prichádzam na miesto zrazu a organizátor z miestneho klubu čopristov vie dobre po anglicky, takže mu vysvetľujem situáciu. Pýta sa odkiaľ som a tak. Nakoniec ma púšťa zadarmo, predstavuje ma ďalším. Fasujem jeden hell a ukazujú mi kde sa zložiť a tak. Pomoc s vecami odmietam, to zvládam sám. Rozkladám stan, hádžem sa do civilnejšieho a dávam prehliadku parkoviska. Je tu všetko možné a nemožné, nejaký cruiser je tu rozobratý a opravuje sa spojka, Zo dva transalpy sú tu na tak zodratých Mitasoch E07 a E09 ako som ešte nevidel. Mám sa čo učiť. Chalani, ktorí ma sem ale zavolali tu zjavne ešte nie sú, čo je zvláštne, pretože ich cesta bola kratšia.

Zraz je väčší než som očakával. Je tu odhadom tak 100 motoriek. Dávam pivo a motám sa popri stánkoch. Práve dohrala nejaká kapela a chystá sa ďalšia. Prebiehajú súťaže v rezaní dreva.Nakoniec sa stretávam aj s mojimi kamošmi, že mali nejaký problém s uvoľneným výfukom na Ducati. Tak debatujeme pri pivku a živej muzike, popri čom medzi iným dostávam tip na pomerne neznámy ale údajne parádny horský prechod Transrarau. Ten mi do plánov trasy už teraz nezapadá, ale nabudúce. Ani netuším ako skoro to bude. Potom ešte vykšeftujem, tričko zrazu, ktoré chcem poctivo kúpiť. Keď chcem ale platiť hrivnami, ktoré mi ešte zostali, tak ho dostávam zadarmo.

Dlhý deň a nadbytok piva ma nakoniec zmohol len po 372km.

Deň 33 – 3.7.2016 – Gura Humorului – Siret – Storožynec – Tatariv – Rachiv - Chusť - Pylypec

Ráno balím pomaly. Na hranicu to nemám ďaleko a radšej tam nechcem prísť so zbytkovým alkoholom. Strategicky obliekam ukrajinské tričko. Po ceste dávam parádne raňajky niekde pri Radauti. Posledných pár kilometrov pred hranicou už nie je takmer žiadna premávka. Na hranici je len zopár áut a ide to plynule, kecám s colníkom klasické atkuda-kuda a ani nie za pol hoďku som vybavený. Tankujem znova lacný benzín a vyrážam smerom na Storožynec. Cesta ku podivu celkom v pohode až kým nenarazím na uzavretú cestu. Obchádzku iba tipujem po prašnej ceste naokolo.

Za mestom Storožynec sa cesta výrazne zhoršuje, no stále sa drží asfalt. Značenie je ale hrozné, dnes už viac krát som prišiel inou cestou ako som pôvodne podľa mapy plánoval. Na ceste sa opakovane stráca asfalt a idem po nepríjemnom štrku. Niekedy jemnejšom, inokedy po takom hrubom, že sa obávam defektu. Moje pneu majú za sebou už 13000km, takže rozhodne nie sú na tieto podmienky už v ideálnej kondícií.

Nejak sa dostanem do dediny Berehomet a komplikovaná navigácia na neznačených odbočkách ma prestáva baviť. Beriem to po najvýraznejšej ceste, ktorá očakávam, že buď pôjde mojím smerom alebo bude na nej aspoň označené keď bude iná dôležitá cesta odbočovať. Moja mapa tu totiž eviduje len 2 cesty, v realite je ich tu omnoho viac a už bez asfaltu vyzerajú všetky takmer rovnocenne. Bez označenia ale ani srnka netuší kam vedú.

Na ceste začína byť čoraz viac výmoľov a ja sa musím rozhodnúť, či pôjdem veľmi pomaly alebo naopak dostatočne rýchlo aby som nevymetal každú dieru. Volím druhú možnosť, začína mrholiť a o chvíľu už pršať. Výmole sa plnia vodou a ja už nedokážem rozoznať aké sú hlboké. Udržujem vyššie tempo a zdá sa že to funguje. Takto prejdem niekoľko dedín v jednej prebieha zrovna nejaká omša pri kostole, tak robím ľuďom spestrenie prejazdom mlák na ceste. Takto dôjdem až na križovatku, kde je most a klasicky žiadne značenie. Mostov tu moc nie je, tak sa radím s mapou a následne aj GPS. Po chvíli zisťujem, že som úplne zle. Už asi 20 km idem zlým smerom. V hlave si premietam trasu ale fakt si nevybavujem žiadnu opomenutú odbočku na stranu, kam som mal ísť. Tak sa s dlhým nosom vraciam, volím rovnakú stratégiu prejazdu výmoľov a konečne prestalo pršať. Po ceste zastavujem na poradu s jednou posádkou auta a posielajú ma ešte asi 10km ďalej, že tam je most. Na druhej strane rieky už vidím cestu po ktorej sa budem musieť zase vrátiť opačným smerom a sliedim, kde ten most je, keď zrazu cítim mäkký predok.

Zanadávam si na svoju hlúposť a vnútorne sa to snažím zvaliť na sprostú odbočku, ale nepomáha to. Vyťahujem náradie, dušu a dávam sa do výmeny. Ide to celkom hladko až na to, že sa mi nedarí dušu nafúkať. Takže zase vyzuť a zisťujem, že som si ju pri nazúvaní cvakol, paráda. Aby toho nebolo málo tak som to cvakol tesne ale úplne tesne vedľa existujúcej záplaty, čiže fasa miesto na ďalšie lepenie. Lepím teda obidve duše, ale ani jednou si nie som úplne istý, že bude držať a dávam do kolesa tú prvú. Na druhý pokus sa mi už oprava vychádza, fúkam koleso poriadne, nech to znova neprerazím a pokračujem k vytúženému mostu.

Ten sa po pár kilometroch skutočne objavuje a ja nie som vôbec prekvapený, že som si odbočku nevšimol. Most je lanový a pôsobí byť skôr pre chodcov ako autá, navyše strategicky schovaný za veľkou lipou a bez označenia. Fasa. Prechádzam teda na druhý breh a idem už tretí krát popri rovnakej rieke. Očami čo najlepšie sondujem povrch nech netrafím nejakú ďalšiu hlúposť. Do Tatarivu odkiaľ by mala byť už solídna cesta to mám cez 60km, ktoré ak budú v rovnakom duchu, tak budú veľmi nepríjemné. Našťastie asi po 20-30km sa už objavuje aj nejaký asfalt. Najprv len v dedinách ale potom aj normálne medzi nimi, tak som celkom šťastný.

Postupne sa vzďaľujem od rieky a cesta ma vedie do kopcov, po ich prekonaní som konečne v Tatarive. Moc sa nezdržujem a napájam sa na hlavný ťah, ktorý smeruje na Rachiv. Vedie ma cez horský prechod, kde stretávam celkom dosť cestných pirátov kým je povrch kvalitný. Karta sa obracia keď sa zhorší a začínajú ma brzdiť. V sedle je hranica Zakarpatskej oblasti, tak fotím. Čas ale neúprosne napreduje a ja by som to z bezpečnostných dôvodov chcel dôjsť až ku Levovi do dedinky Pylypec, tak sa začínam ponáhľať. Zbytočne nezastavujem a pokračujem až do Rachiva, kde je posledný mne známy oficiálny stred Európy, ktorý mi chýba do zbierky. Na námestí parkuje jedna motorka, ale s vodičom sa nestretávam a pokračujem smerom na Chusť. Z Rachiva to je približne iba 100km no cesta sa vlečie. V momente, keď prichádzam na pumpu na okraji mesta, kde sme tankovali aj s Lukášom pred niekoľkými mesiacmi, už je mi jasné, že k Levovi prídem po tme. Zalepený defekt našťastie drží, tak tankujem a vyrážam. Pre istotu mi začína aj pršať a výrazne sa ochladzuje. Kým je aspoň trochu svetla, tak sa to dá, ale jazda po tme v daždi je veľmi nepríjemná. Asi 10km pred Pylypcom nakoniec prestane pršať a aj sa trochu oteplí. Lev ma ubytováva do poslednej voľnej izby a upozorňuje ma, že už zajtra ju má rezervovanú pre ďalších hostí.

Motorka sa mi tentokrát zmestí do prístrešku. Je tu drvivá prevaha českých strojov, nejaké prekopané transalpy a afriky a chalani opravujú rôzne závady. Podpichujem, že či si prišli na Ukrajinu zoservisovať motorky. Chalani sú ale do toho hodne zažraní a dozviem sa iba, že šli nejaký brutálny offroad a ešte ich čaká 10 dní. Mám pocit, že baviť sa s nejakým zatúlaným Slovákom nemajú chuť, tak dávam večeru, nejaké pivo a idem spať.

510km

Deň 34 – 4.7.2016 – Pylypec – Sinevir – Ubľa – Prešov – Žilina

Ráno je pekne a motorka stojí stále na nafúknutej pneumatike, takže je dobre. Dávam raňajky a obliekam sa do vlhkých vecí, ktoré mi nestihli uschnúť. Pri nakladaní motorky debatujem ešte s inou zhovorčivejšou českou partiou, o vzájomných zážitkoch a potom vyrážam. Na oslavu pekného počasia zaraďujem do programu Sinevirské jazero. Vraciam sa teda a v Mižirja odbočujem na Koločavu. Aj horský prechod je zaujímavý, hore si robím ešte mini odbočky za lepším výhľadom, no po včerajšku je mokro, tak nie som so zjazdenými gumami na rozmáčanej zemi prehnane odvážny.

Pokračujem peknou cestou dole a pred dedinou odbočujem na jazero. Príjazd ku jazeru je parádny, nádherné lúky popri rieke a množstvo miest na kempovanie, mnohé z nich sú aj využité roztrúsenými skupinkami turistov, motorkárov a pod. Cesta je miestami dosť zlá, tak idem opatrne, ďalší defekt sa mi riešiť nechce. Pred vjazdom ku jazeru ma zastavuje vrátnik a pýta vstupné, omylom mu rozumiem desaťnásobok toho čo naozaj pýta, a zostanem zaskočený. Ale nakoniec platím a som prekvapený, že vstup stojí len nejakých 20 hrivien. Na parkovisku odstavujem a idem na prechádzku k jazeru. To nakoniec obehnem celé, ešte nakúpim nejaké suveníry a vydávam sa na cestu naspäť. Každopádne je ale časť od Mižirje až po Sinevirské jazero highlight celej Ukrajiny.

Na Slovensko chcem prejsť radšej cez Ubľu, ako cez Užhorod. Prechod tam sa mi na jar zdal kultúrnejší ako v Užhorode. Vraciam sa teda opäť cez dedinu Mižirja a smerujem na Volovec. Z jari si prejazd na Volovec pamätám veľmi deravý a hrboľatý, na moje prekvapenie sa mi teraz zdá úplne v pohode. To je tá perspektíva kvality cesty podľa smeru z ktorého človek prichádza :-)

Rýchla slnečná fotka na Volovci a smerujem ďalej chvíľu po hlavnom ťahu na Mukačevo a následne sa odpájam na bočnú cestu vedúc na Perečín. Naposledy nám ju doporučoval chlapík na hranici v Užhorode. Cesta nie je moc zaujímavá. Sem tam sa objavujú dosť veľké diery a pár krát zatínam zuby po tom čo nejakú trafím. V Perečíne míňam na ceste ešte pohrebný sprievod a potom už stojím až tesne pred hranicou na pumpe na posledný lacný benzín.

Na hranici sa to zdá byť celkom v pohode. Veci sa začnú komplikovať v momente, keď ma colníčka upozorňuje, že mám prázdne koleso. Priamo pod strechou colnice. Moc ma to neteší, no najprv musím dokončiť výstupný proces. Následne si odo mňa ďalší colník na drzovku pýta nejaké všimné, že na kávu. Zbieram rovnako na drzovku všetky jednociferné hrivny, ktorých je asi 7 a odovzdávam mu ich. S pohŕdavým úsmevom ich schováva a posiela ma preč. Potom pokec s tetuškou, ktorá dáva razítko, klasické atkuda-kuda. Hovorím pravdu, že z Ruska, že tam mám priateľov, tak som bol niektorých pozrieť. Skúmavo sa na mňa pozrie a vraví, že je dobre, že mám ukrajinské tričko, ale nie je dobre, že mám kamarátov v Rusku, že to nemám radšej rozprávať nabudúce...

Odtlačím motorku do stredu územia nikoho do jediného tieňa a začínam opravovať defekt. Stalo sa to čo som čakal, fľak sa mi čiastočne odlepil a nechal po sebe, žmoľkavú plochu. Tento stav dobre poznám zo svojej bicyklovej histórie a takýto problém sa väčšinou pokúšam lepiť len v krízových situáciách. Šanca na opätovné úspešné zalepenie je nižšia ako vyššia. Lepím teda druhú dušu, ktorá má dieru na podobne nepríjemnom mieste pre znovuzalepenie. Zdá sa, že to drží a ja prechádzam slovenskú hranicu. Po 34 dňoch som naspäť na Slovensku. Mierim do Sniny, kde musím nájsť O2, pretože som stratil simku. Na pumpe kontrolujem tlak v pneu a pýtam sa na predajňu O2. Tú o chvíľu nachádzam a za poplatok 8eur dostávam novú simku. Trochu ma to zaskočí, pretože toľko som nezaplatil za obidva programy so stovkami minút a niekoľkými gb dát v Rusku a na Ukrajine dohromady, ale čo už.

Trochu sa osmeľujem a ako darček cítim zase mäkký predok niekde pred Humenným. Revidujem situáciu a dávam ešte jeden pokus zalepiť duše. Tento mi vydrží presne do Prešova, kde sa zastavujem na pumpe pre nejaký refreshment. Pri návrate k motorke vidím zase sfúknuté koleso. Skúšam ho len dofúknuť ale bezúspešne. Je niečo po 19 hodine a rozmýšľam čo spraviť. Niekde na dohľad otvorený pneuservis nevidím, tak googlim motoride a vytáčam Awiu s prosbou o radu alebo pomoc, keďže je tu skoro domáci. Ten zorganizuje Vlada s ktorým sa skontaktujem a už asi za pol hoďku mi privezie náhradnú dušu. Má naponáhlo a ani za ňu nič nechce. Týmto ešte raz obom zúčastneným veľmi ďakujem za ochotnú pomoc a pri najbližšej príležitosti máte u mňa pivo!

Vlado narýchlo odchádza, ale moja odysea nekončí, medzičasom som pripravil koleso na transplantáciu a inštalujem novú dušu. Skoro sa to aj bojím priznať, ale napriek tomu, že som všetko robil maximálne opatrne sa mi darí dušu neuveriteľne nešťastne cvaknúť. To už snáď nie je pravda! Ide to ale v pohode zalepiť a na druhý pokus to dávam už bezchybne. Kompletujem motorku, štartujem a vyrážam. Som aj na seba pomerne naštvaný a rozmýšlam ako naložiť s končiacim dňom. Pôvodne som myslel, že by som to zapichol niekde v Slovenskom raji alebo tak ale už sa skoro stmieva a nechce sa mi riešiť nocľah. Nakoniec sa teda rozhodujem dôjsť až domov. Tie kilometre po diaľnici zvládnem.

Keď sa zotmie narážam ešte na zvláštny problém, že nejak horšie vidím alebo čo, pripisujem to únave. Dnes som 4x riešil defekt a mám za sebou aj dosť kilometrov, takže to bolo pochopiteľné. Niekoľko áut na mňa aj bliká, ale neviem nič odhaliť, všetko vyzerá normálne. Nakoniec to bola zadymená žiarovka, ktorá slabo svietila a nie moja únava.

Do Žiliny som dorazil tesne pred polnocou a cesta už prebehla bez komplikácií.

553km

Výbava

Na cestu som obul dopredu Continental TKC80, ktorá mala u mňa premiéru a dozadu overenú Mitas E09 Dakar. Síce som väčšinu času strávil na asfalte, na nespevnenom povrchu to bolo možno 1500km a odhadom tak 2000km s výrazne zhoršeným povrchom oproti nami bežne vnímanej asfaltovej ceste. V počasí aké som mal by sa to dalo bez väčších problémov prejsť aj na cestnejších pneumatikách. Ja som ale nevedel presne do čoho idem, takže som šiel na istotu. V Rusku je výrazne pieskovitá zem a na úsekoch, kde asfalt nebol som bol rád, že mám obuté takéto pneumatiky. Trochu som sa obával, že to nevydržia, ale to sa nepotvrdilo, Na zadnej som najazdil ešte ďalších asi 3000km a stále je použiteľná, hoci už je vzorka poskromnejšia. Predná pneumatika sa opotrebovala veľmi nerovnomerne a aj keď jeden rad štupľov mal ešte možno aj 1cm, tak druhý mal možno 1-2mm. Z tohto dôvodu som prednú pneumatiku hneď po príchode prezul. Pneu som mal nafúkané na cestné tlaky 2,1 vpredu a 2,3 vzadu. Zvolil by som takúto kombináciu určite aj nabudúce.

Čo sa týka kempingovej výbavy, tak prvú noc som spal v overenom stane Pinguin Arris Extreme (ktorý som následne stratil) a spacáku Pinguin Spirit na karimatke Termarest Trail Lite. Túto kombináciu mám už dlhšiu dobu overenú a vyhovuje mi komfortne a zároveň má relatívne malé rozmery a hlavne hmotnosť. V Rusku som potom kúpil stan Splav Jaguar 2 v.2, ktorý je kvalitatívne, veľkostne aj hmotnostne porovnateľný. Nie je ale samonosný, čo je občas obmedzujúce.

Mal som so sebou aj benzínový varič a ešus na varenie, toto som ale ani raz nepoužil. Dôvod je taký, že v Rusku sa mi kvôli komárom vonkoncom vyvárať nechcelo a zároveň sú na všetkých druhoch ciest často takzvané kafé, kde sa dá dobre a hlavne veľmi lacno a bezproblémovo najesť. Do Ruska je varič akéhokoľvek druhu zbytočnosť, ak sa vo varení človek vyložene nevyžíva. Rovnaká zbytočnosť je kvôli komárom aj kempovacia stolička, ktorej som sa zbavil darovaním v Čeľabinsku.

Oblečenie mám od Rockway kombinézu Adventure, čižmy Sidi Crossfire 2 SRS a prilbu Nishua Enduro Carbon. Počas cesty používam na počúvanie muziky komunikátor Sena 10S. Čiže žiadne extrémne drahé veci, zároveň sa ale vyhýbam super lacným veciam. Dbám ale na bezpečnosť a práve preto jazdím len v MX čižmách, ktoré sa mi pri pádoch v piesku dobre osvedčili a nemenil by som. S komfortom nemám žiadny problém.

Počas celej cesty som nenarazil na žiadne veci, ktoré by mi chýbali alebo by bol problém ich hocikde zadovážiť a bolo by nutné ich ťahať so sebou. Rovnako sa netreba zaťažovať zbytočnosťami ako kanister. Ak má motorka dojazd aspoň 300km, tak nie je problém s tankovaním ani na bočných cestách aké som po ceste vymetal ja. Moja motorka má v extréme dojazd až 600km a pumpu som si mohol vždy vyberať. Na pumpe pochybnejšieho zjavu i keď oficiálne to bol Lukoil, som tankoval len 1x. V podstate som s množstvom paliva taktizoval až do tej miery, že som tankoval len toľko koľko som potreboval aby som bol ľahší, ak som vedel, že ma čaká offroad alebo zlá cesta.

Záver

Sám neviem, aké presne som mal očakávania od tohto tripu. Skrátka sa mi Rusko vždy a hlavne po mojej prvej návšteve páčilo a chcel som si ho pozrieť viac. Sám som sa obával, že cesta bude možno miestami nudná, či nad moje sily. Moje očakávania tak neboli extrémne vysoké. Fakt, že v Rusku až po Bajkal nič nie je sa mi ale rozhodne nepotvrdil. Kráľovsky som si to užíval až niekde po Ufu odkiaľ to už bola pomerne nuda. Zaujímavé boli zase až bočné cesty pred Ukrajinskou hranicou v okolí Charkova. Sibír ich ale jednoznačne mnohokrát predčila a okolie Chanty Mansijsku bolo doslova neskutočné. Ak je ale celá cesta od Moskvy až po Ufu taká, ako bol môj úsek medzi Samarou a Volgogradom, chápem ako takéto tvrdenia vznikajú. Raz darmo, hlavné ťahy oplývajú nudou všade, nie len v Rusku.

Na Ukrajinu som sa tiež celkom tešil, no tu som bol dosť sklamaný. Moja trasa bola pomerne nudná a navyše majú Ukrajinci omnoho horšie cesty ako Rusi. V Rusku som síce na nespevnených cestách najazdil mnohokrát viac ale celkovo boli v dobrom a hlavne konštantnom stave. Rovnako je tu na všetkých ťahoch prekvapilo dobré a vecné zvislé značenie. Značené sú zhoršenia vozovky, ale aj napríklad zákruty na nespevnených cestách, kde sa jazdí rýchlo.

Na Ukrajine sa často stávalo, že pre cestné enduro uspokojivý povrch zrazu skokovo prešiel do doslova zmasakrovaného stavu bez upozornenia. Neraz to bolo nebezpečné. Tak isto aj disciplína šoférov je, podľa toho čo som mal možnosť zažiť, neporovnateľne horšia na Ukrajine ako v Rusku.

Na ceste som bol dokopy 34 dní a prešiel som bez pár kilometrov 15000km. V Rusku som bol 23 dní, počas ktorých som prekonal tesne cez 10000km. Za ubytovanie som počas celej cesty platil 4x a to 2x za kemp a 2x za penzión. Inak som buď stanoval, alebo couchsurfoval. Bola to moja prvá skúsenosť s couchsurfingom a hoci bola aj jemne negatívna, pozitíva výrazne prevyšujú. Je to skvelý spôsob ako sa dozvedieť o daných lokalitách viac z prvej ruky.

Určite mnou navštívená časť Ruska nie je pre každého, no mne sa to páčilo a vedieť presne do čoho idem, tak bez váhania idem znova.

Čo sa týka nákladov, tak nebyť mojej hlúposti a straty stanu a nepremoku, tak by náklady od momentu kedy som vyrazil až kým som sa vrátil boli do 1000eur. V tom je započítaný aj nákup a výmena oleja, ktorý stál zhruba rovnako ako u nás, suveníry a vôbec všetky výdavky ktoré som mal. S novým stanom a nepremokom to vyšlo jemne pod 1200eur. Čiže žiadna horibilná suma a rozhodne som sa nikde neobmedzoval. V Rusku je v súčasnosti pomerne lacno vďaka výhodnému kurzu EUR-RUB. Dovážané veci sú zhruba tak drahé ako u nás, domáce produkty výrazne lacnejšie.

Keďže počasie som mal skôr dobré ako zlé, tak so stanovaním mimo severnej Sibíri nebol žiadny problém a nikdy som sa necítil nebezpečne či v ohrození.