Ako to už býva, človek mieni a život mení

Táto cesta vznikla tak akosi sama a dosť náhodne. Približne pol roka pred jej začiatkom som spolu s jedným českým členom jedného MC (nazvime ho „Ostravák“) plánoval navštíviť vo Volgograde stretnutie Night Wolves 2013 – Stalingrad. Takýchto stretnutí, i keď len ako nečlen žiadneho MC, som sa zúčastnil už dvakrát v rokoch 2009 a 2011 v Sevastopole a tieto sa mi pre ich atmosféru naozaj páčili. Prvýkrát som sa pripojil k skupine českého MC, z ktorého je aj ostravák a druhýkrát v roku 2011 sa mi skupinová jazda až tak nepáčila, nakoľko členovia po dvoch rokoch akosi z môjho pohľadu zhákliveli a nemali na moje body záujmu uspôsobené motorky, a tak som sa od nich v Mariupole osamostatnil a cez Arabatskú strelku (Kosa) som prešiel sám cez Sudak a Yaltu do Sevastopolu na stretnutie. Pravdupovediac som sa na Kose stretol náhodne s dvojicou cestovateľov z Malaciek na Varadere a teda samotnú Kosu sme prešli spoločne.

Ale späť k tomuto príbehu: s ostravákom sme naplánovali trasu cez Rostov na Donu, Beslan, Vladikavkaz a medzizastávka mala byť v Machachkale a následne cez Astrachan do spomenutého Volgogradu. Plán odjazdu bol zjednotený na utorok 13. 8. a stretnutie malo byť v ukrajinskom Lvove. V pondelok som robil posledné balenia a prípravy a večer, keď som sedel s kamarátmi, tak som si na fejsbuku našiel správu od ostraváka: „Tak bohuzel nikam nejedu, nemam motorku a nebudu ji mit tento tyden”. Pokúšal som sa mu dovolať, ale telefonáty mi rušil červeným tlačítkom. Následne po pár sms som už len našiel na FB správu: „Hele, nemam chut nikam jet. Vecer jsem se dovedel ze nemam moto a Tebe nenapadlo nic jineho nez me podezirat z toho ze si delam srandu. Tohle nema smysĺ. Zitra jedu na kole na Lysou, Rusko je uzavrena kapitola.” Na dôvažok zrušil naše krásne priateľstvo na FB, čo som niesol veľmi tragicky (sarkazmus). Trošku mi to v tej chvíli narušilo plány cestovať, ale keďže víza som mal do Ruska platné a spomenul som si na orientačný úvod filmu Hon na ponorku „oblasť Murmansk – Polyarnyy“, rozhodol som sa pozrieť na mapu týmto smerom. Prečítal som si ešte raz od Brco928: Nordkapp 2011: Severnejšie to už nejde 1.časť - Ako sme do Ruska prišli a Tomáš Hajduch - Awia: Live: Little big adventure - alebo potulky za polárnym kruhom na Kawasaki KLX 250 ich cesty na sever a urobil si hrubé náčrty. Potom som potužený dvoma whiskey panákmi išiel spať.

Ráno som sa zobudil a urobil som si narýchlo itinerár, kde som sa rozhodol, že najskôr prejdem EU a až za polárnym kruhom prejdem do Ruska a to vo Fínsku pri meste Salla. Medzitým prišla mama rozlúčiť sa mysliac si, že odchádzam už v utorok. Zrazu mi prišla SMS od Ostraváka, že či som vychladol, že všetko platí a že ideme. Tu som sa zháčil a po večernej schyzofrénnej komunikácii z jeho strany padlo rozhodnutie, že radšej pôjdem sám na sever ako na juh cez časť Čečenska a Dagestanu s psychicky nevyrovnaným človekom. Na takú diaľku podľa mňa musí byť pomer síl členov vyrovnaný. Tak som do motorky pribalil zopár teplejších vecí vrátane termovložiek do oblečka a odchod som posunul na skoršie ráno na stredu.

Streda 14. 8.

Trafiť Poľsko som musel cez ČR, lebo zo Slovenska mi to nejako nevydalo. Cesta Poľskom bola inak veľmi príjemná, keďže som bral Poľsko ako tranzit, volil som diaľnice a následne hlavné ťahy. Od 2009, kedy som tu bol naposledy, sa toho veľa zmenilo najmä v kvalite ciest. Dostať sa do Varšavy a prejsť ju problém nebol, ale dostať sa von poobede bola celkom sranda. Porušil som bezpečnostné desatoro a jazdil som po stredových čiarach predbiehajúc kolóny. Príjemným prekvapením bolo, že vodiči áut poväčšine uhýbali. Už sa začalo stmievať a v Bialistok moja staršia neaktualizovaná navigácia nesúhlasila so značením a išla si svoju. V takýchto prípadoch mi pomáhal nainštalovaný Sygic v mobile. O deviatej padlo rozhodnutie, že pre dnes stačí a prvý penzión bude môj. Dokonca aj na izbe som mal wi-fi a po veľmi dobrej večeri som išiel do celkom príjemnej izby a to všetko za 25 evri aj s večerou a raňajkami. Nevedel som, že v tejto oblasti sa robí všetko zo zemiakov a to aj špeciality, dokonca aj niečo ako klobásy, ale bolo to chutné.

Štvrtok 15. 8.

Samozrejme zaspal som, meškám cca hodinu a vyrážam asi o 9.15. Pokračujem na Litvu a robím prvú fotku s EU značkou. Len prechádzam po hlavných ťahoch a zastavujem sa len v Kaunase na tankovanie a pauzičku. Ďalej Lotyšsko, tiež fotka s EU značkou a začína sa púšťať prietrž, a tak sa schovávam pod prestrešením starého hraničného prechodu.

Tu pri odjazde chcem ešte niečo kuknúť, zabúdam založiť stojan a bác. Zdvíhať mi to ťažké hovádko pomáhajú dvaja Lotyši.

Ďalej Lotyšsko prechádzam a pokračujem až kým nezbadám pohľad na pláž Baltiku, okamžite stojím a idem kuk a foto.

Tu na pláži zbadám dvoch chlapíkov kúpajúcich sa v mori. Ja sa len vyzujem a namočím nohy. Keď vylezú z vody, tak sa ma títo chlapíci rusky pýtajú, že odkiaľ som a oni na to okamžite „ty vole nazdar my sme Češi. Hele múžeš nás vyfotit v moři?“ V tej chvíli si pripadám ako v českej komédii.

Pokračujem cez Estónsko, zastavujem len na jednej pumpe, hotdog a ďalej pokračujem na Tallin. Tallin ma oslovil ako jedno majestátne a uhladené mesto. Prichádzam do prístavu, kde mi ochotne chalan z mercedesu radí kde a ako lístky. Prídem ku pokladni a cica sa pýta, že či chcem ísť, že ide za 30 min a do 10 min sa treba nalodiť. Volím aj spanie na lodi, lebo kde v Helsinkách by som hľadal o 00:30 ubytko.

Piatok 16. 8.

Ešte sprcha a z lode odchádzam ako posledný, dokelu. Už zavreli aj výjazd z prístavu, a tak ho pre mňa zasa po chvíľke otvorili, s troškou nevôle, ale za to nápomocne. Prechádzam Helsinky, staré mesto. Pri centre v jednom zálive si varím polievku a kávičku a dojedám zvyšky z raňajok, ktoré som vyfasoval ešte na lodi, a vyrážam.

Stojím na parkovisku asi 150 km za Helsinkami a tu vidím staršieho chlapíka ako obdivuje jeden strom, neviem prečo, ale vyčarovalo mi to úsmev na tvári. Ľudia k radosti naozaj nepotrebujú veľa.

Líham si na 20 minútiek a potom pokračujem. Tankujem a dávam výdatný obed. Je po ceste jedna prietrž, ale naozaj krátka. Zastavujem len podľa chuti a potreby cca každých 150 km. Počas cesty zbadám jednu odbočku na Rusko, ktorá ma chvíľu láka, ale radšej sa pridržím pôvodného plánu Salla, než podvečer riešiť niečo v krajine, ktorú nepoznám a z dôvodu predsudkov západu som v tom čase nepoznal. Teda neodbočujem a idem podľa plánu na Sallu. Ako sa otáčam skapalo mi to a ako sa Varanka zhupla na odpore mŕtveho motora, neudržal som ju a zasa si ľahla, bez škôd.

Míňam poslednú pumpu a myslím si, že to ešte vydá. Vo Fínsku, čo som sa dozvedel neskôr, špeciálne na severe majú pumpy až po 100 km a tak mi to skapína 60 km za pumpou a asi 40 km pred ďalšou. Dávam 4 blinkre a rozjímam. Jedno som sa teda naučil, dojazd môjho Varadera je 476 km. Zastavuje pri mne červená caravella a chlap s rodinkou mi hovorí, že tu v severnejšom Fínsku sú dlhšie rozostupy staníc. Potom ide preč a ja tlačím... O 10 min na mňa zozadu niekto trúbi a to je ten Fín a za sebou má ďalšie auto s nejakým pánom. Ten vyťahuje kanister. Fín mi hovorí, že zabehol ku nejakému domu a poprosil ho o pomoc. Neverím, chlapíkovi dávam 20 evri, pán z Caravelly s rodinkou nechcú nič, a tak sa aspoň pofotíme a lúčime.

Prichádzam do mesta Kuusamo. Tu v kempe za 10 evri rozkladám stan, teplá sprška, jedlo a idem spať. Ráno Rusko... Už sa teším.

Sobota 17. 8.

V stane sa spalo nádherne. Vstávam o 10tej fínskeho času a na pohodku. Dnes ma čaká len Kandalakscha, cca 300 km.

Ešte pred jazdou si dávam do nohavíc termovložku. Je veľmi pekné počasie, vlastne ako počas celého výletu, ale za polárom je už trocha pri jazde chladivo. Všetci vo Fínsku sú v šoku, keď im poviem cieľ mesto Murmansk.

Na hraniciach je absolútna pohoda, na fínskej strane asi 6 minút a na ruskej 25 min, kde mi colníčka veľmi ochotne a priateľsky pomáha vyplniť tlačivá – toto bez akéhokoľvek motivačného poplatku. Otvára sa závora a vyrážam. Cesta z hraníc je neuveriteľne luxusná. Asi 5 km si hovorím, že čo to všetci majú voči ruským cestám, veď je to lepšie ako hocikde inde. Prechádzam hraničné pásmo a vojaci mi otvárajú ostnatú bránu. Za tých 5 km som zistil, že už viem prečo sa hovorí o rôznorodosti ciest.

Cca 50 km šotoliny, ale to skončí a potom pokračuje dobrá, ale zvlnená asfaltka. Počas cesty sa kochám krajinou, ktorá je veľmi podobná tej fínskej, ale je to taká kopcovitá krajina s hrubo pôsobiacou vegetáciou. Hodne idem v stupačkách. Potom sa napájam na ospevovaný ťah M18 a po pár km odbáčam do Kandalakschi. Vyškolený okamžite zastavujem na pumpe a tankujem doplna, čo je však ako aj na Ukrajine potrebné najskôr obsluhe čerpačky nahlásiť a aj ako plánujem platiť. Pokračujem, hľadám centrum a aj som ho našiel, hotel na námestí, izba ako zo 70. rokov, ale mne to na jednu noc postačuje.

Na recepcii sa pýtam, kde môžem zaparkovať bezpečne motorku a odpoveďou je "zdes v recepciji". Na otázku či majú wi-fi, som dostal odpoveď s veľkým „DA“ a s takým podtónom, ktorý som si preložil „a ty si odkiaľ došiel chlapče?“ Jedlo na večeru bolo v hotelovej reštike chutné a zakončujem povestným ruským standardom (pre neznalích jedna z lepších vodiek), ktorý mal cenu práve zjedeného rezňa.

Nedeľa 18. 8.

Po dlhej noci v jednom nočnom klube s vodkou a dvoma Fínmi sa prebúdzam až o desiatej ruského času. Výdatné raňajky stíham len tak tak. Schádzam z recepcie s moto cez schody, čo bolo po tej noci oveľa zložitejšie ako večer dostať ju tam. Vyrážam až o 12.00 a prechádzam Kandalakschu. To jazero čo som si myslel, že nemá zmysel ani fotiť, že takých už mám v zbierke veľa, bol záliv bieleho mora, čo som sa dozvedel až večer v Murmansku, takže fotka nie je. Napájam sa na M18 a pokračujem.

Príroda je nádherná, stojím skoro na každom kroku a fotím a vnímam. Ako sa posúvam severnejšie, trocha badám ako aj vegetácia stráca výšku. Vchádzam len do jedného mesta Olenegorsk na kuk po ceste, ale ničím ma neoslovilo.

Potom už vchádzam do Murmansku. Prechádzam ho celý a fakt tie lode v prístave sú ohromné. Vchádzam do jedného areálu a tam sa fotím pri starých zaoceánoch.

Zrazu prichádza čierny orámovaný Landcruiser a vystupujú z neho 2 statní chlapi. Na chvíľu si pomyslím "čo ideme sa biť", ale oni vyzerajú, že by ma skôr zmotali do rámu motorky, než by som povedal turista. Pýtajú sa ma, že čo tam hľadám a ja, že som teraz prišiel a mám záľubu vo veľkých lodiach a že si ich len fotím. Potom uznanlivo prikyvujú na diaľku, ktorú som prešiel a radia mi ešte iné miesta a výhľady. Lúčime sa a ja odchádzam cez Murmansk. Hotel žiaden nevidím a tak stojím na pumpe. Tankujem a chcem si kúpiť hotdog, ale z neznámeho dôvodu mi ho nechcú predať :(. Trochu znechutený si dávam snikers a colu a vyrážam do Severomorsku. Cez bránu prechádzam bez otázok zo strany vojaka a pokračujem. Zrazu zbadám lietadlovú loď. Prechádzam doľava do nejakého kameňolomu. Vychádzam do šotolinového kopca a po prehrabnutí kolesa sa jediný krát zamyslím nad voľbou pneumatík. Potom z kopca fotím majestátnu lietadlovú loď, myslím že by to mohol byť „Admirál Kuznecov“.

Ďalej pokračujem a zbadám odstavené stíhačky, ktoré tiež fotím. Domnievam sa, že môžu byť odložené práve pre lietadlovú loď, keďže na blízku nevidím žiadne letisko. Potom idem už po zlej, miestami nespevnenej ceste a končím v slepej ceste, kde je len závora a kasárne. Prichádza vojačik a hovorí mi, že tam nesmiem byť a tak si zapálime a ja pokračujem naspäť, pričom ešte predtým mi vojak napíše na papier názvy vojenských miest v azbuke, aby som ich na smerových tabuliach rozoznal. V rýchlosti sa fotím pri pamätníku mesta Severomorsk a idem v Murmansk.

Tu chcem prespať, ale neviem nájsť hotel a tak zastavujem pri policajtoch. Tí mi poradiť veľa nevedia a tak zastavujú skupinu motorkárov. Motorkári sa ma zhostia ako keby sme sa poznali roky a berú ma do svojho motorkárskeho hotela šialenou jazdou cez Murmansk, pričom, aby som im stíhal, tak otáčam pravačkou fakt rázne a na jednom semafore si dávam krátke a trochu nechcené wheeelie. Skupina je perfektne kamarátska a pomáhajú mi aj s opravou držiaka zrkadla so spojkovou pákou, keď sa mi pri prvom položení na bok strhla skrutka šponovacieho držiaku. Počas rozhovorov sa ma pýtajú na to ako v západnej Európe a všeobecne v EU berú Rusov. Hm, ťažká otázka, tak som povedal pravdu. Mne sa tu páči a preto som tu, ale veľa ľudí si myslí tak ako aj o Slovensku, že sme zaostalí a konštatujú v štýle „ááá Bratislava, tam som raz bol, máte tam pekné more...“ Jeden zo skupiny pritakal a vyšiel s názorom, ktorý ma dostal do strašného smiechu, keď povedal že „v EU si myslia, že my Rusi chodíme po uliciach s vodkou v jednej ruke, s nukleárnou bombou pod pazuchou a v druhej ruke balalajka...“ Majiteľ hotela ostáva spať na hoteli... Po večeri idem spať. Zajtra skúsim Polyarnyy a Gadzhiyevo a potom smer Kirkenes v Nórsku.

Pondelok 19. 8.

Ráno vyrážam o 9:30. Rozlúčka s majiteľom hotela, on to nebol hotel v pravom zmysle slova, ale skôr klubovňa pre motorkárov s možnosťou ubytovania, nemenil by som to však ani za Kempinsky, najmä pre tú atmosféru. Následne odbočujem smer Gadzhiyevo a fotím ďalšiu lietadlovú loď a ľadoborce.

Odbočujem na Polyarnyy a prechádzam mestečko, je ošumelé, ale účel plní zrejme dostatočne. Je tu čulý ruch. Vojaci pobehujú s aktovkami. Mamičky s deťmi a kočíkmi... Fotím sa pri „preliezke“ Suchoj na detskom ihrisku.

Potom zastavujem pri pomníku padlých ponorkárov vytvorený z odrezanej veže z ponorky. Pokloním sa a potom idem smerom naspäť a fotím moto ešte pri ukážkových raketách. Tu na mňa kričí vojak, že nenužno fotografírovať, tak radšej sadám a pokračujem na Gadzhiyevo. Ešte pred vstupom do Gadzhiyevo odbáčam na Zapadnaja litsa, kde ma otáčajú, že nevas možno. Tak vchádzam cez kontrolu do oblasti Gadzhiyevo. Tu zbadám prvú atómovú ponorku, je to trieda pod NATO, označením alfa class. Potom vchádzam do Gadzhiyevo, kde ma púšťajú. Prechádzam znovu trocha ošumelým mestom a dostávam sa ku stráženej bráne. Odbáčam na nejakú panelovú cestu stúpajúcu do kopca, ktorá ide ku skladom a nejakým radarom. Je strašne rozbitá a občas vyskočím s motorkou do vzduchu tak, že som skoro z pavúka stratil fľašu s vodou. Zbadám odtiaľ 2 Delty (projekt 667). Otáčam a zastavujem a fotím. Pre mňa sú to najzaujímavejšie ponorky, ktoré boli vyrobené. Tu si pri nich zapálim cigaretu, veď kedy si zasa pofajčím pri ponorkách. Vrývam si ten pohľad do hlavy a potom opúšťam aj panelovú cestu z kopca. Prejdem ešte po obytnej zóne tohto ponorkového mesta. Tu na námestí je jazero, ktoré skrášľujú plastové labute. Hmm, no neviem, ale estetiku v tom moc nevidím.

Rozhodol som sa, že vyjdem z Gadzhiyevo a zapokračujem po spojnici a vchádzam do relatívne veľkého mestečka, ktoré nepozná ani Sygic, o starej navigácii nehovoriac. Keďže cesta ďalej nevedie, otáčam sa a idem naspäť. Napájam sa na M18, smer Kirkenes. Ďalej je odbočka na Vyidajevo, kde práve robia novú cestu. Je pekne rovná, ale len kúsok. Potom začína rozbitá asfaltka, ktorú asi 17 km prechádzam v stupačkách. Po relatívne úmornej ceste prichádzam ku bráne, tu vidím prvýkrát aj guľometné hniezdo, čo som pri ostatných kontrolách nevidel. Premávka áut je tu dosť hojná. Každé auto je prehliadnuté a vojaci, ktorí zjavne poznajú aj vojakov na stráži sa musia preukazovať legitimáciou, ktorú ja však nemám. Vojak ma otáča, že v Murmansku si mám vybaviť priepustku a potom že ma pustí. To už ale nesedí s mojím itinerárom v hlave, a tak sa otáčam a idem rozbitou cestou naspäť. Napájam sa na M18 a idem zasa smer Kirkenes.

Dobrá rada v tejto oblasti: natankovať treba v Murmansku plnú a pri prvej možnej príležitosti treba palivo doplniť najmä v prípade, že sa človek chce po ceste ešte niekde potúlať.

Prichádzam ku kontrole do prvého hraničného pásma. Vojak si zapisuje víza a meno a pýtam sa ho kde je zapravka (čerpačka). Oznamuje mi, že v Zapolyarnyy, čo je cca. 60 km. No krišpíndolina to som zasa vymyslel, nebyť zbytočnej zachádzky do Vyidajeva, mám krásne rezervu, no ale čo už. Idem s malou dušičkou, prechádzam okolo skladov pozemnej vojenskej techniky, uvedomujúc si, že toho majú ešte stále dostatok. Prichádzam na kruhový objazd Pechenga, kde je pekne na pomníku osadený biely tank T34, ale čerpačka žiadna. Po ceste ešte vidím veľké sklady s ďalšou vojenskou technikou, pričom všetky objekty sú neohrozene priamo pri ceste. História sa neopakuje a na šťastie vchádzam do Zapolyarnyi, kde na postaršej pumpe neviem ako, ale tankujem 25 litrov do vraj 24 litrovej nádrže. Po krátkej pauze pokračujem a prechádzam cez oblasť okolo mesta Nikel. Prostredie, čo ma už v Murmansku upozorňovali, pripomína mesačnú krajinu. Je to zvláštne, ako proste vegetácia úplne vymizla.

Inak cesta M18 je prosto úžasná, plná rozdielov a nadôvažok z môjho pohľadu luxusná, mám na mysli najmä ťah Murmansk-Kirkenes. Krásne výhľady, kvalitný asfalt a tiahle zákruty. Pri Zapolyarnyi a Nikel je miestami menej kvalitná, ale nie o moc horšia ako tie naše. Prechádzam ďalší stupeň kontroly hraničného pásma a po ceste ktorú lemuje plot a kamerový systém vchádzam na hranice. Cca 15 minút a hotovo. Na nórskej strane prichádza ešte nórska colníčka a tá ma spovedá ako dlho som bol v Rusku a čo som tam robil a či niečo neprevážam. Potom otvára rampu. Vchádzam do Kirkenes. Nič moc zatiaľ. Pri jednom hoteli chytám wi-fi, tak posielam fotky. Potom idem na smer Alta a nachádzam kemp. Tu už na recepcii nikto nie je a tak volám a teta mi oznamuje, že si môžem rozložiť stan a ráno to vybavíme. Začína lejak, a tak zastavujem moto v prístrešku s posedením, odsuniem stôl a stoličky a staviam tam aj stan. Po sprche sa s mapou v ruke rozhodujem, že to ešte neukončím a že kam zajtra. Volím mesto Gamvik na Cape Nordkinn. Je len o niečo nižšie ako samotný Nordkapp. Skúsim, uvidíme...

Utorok 20. 8.

Zobudil som sa o 8:30 a po zbalení klasika raňajky a hygiena. Do 09:30 čakám na tetu z recepcie kempu, ale keďže tej niet, tak do papieru balím 10 evri, lebo NOKy ani nemám, a balíček nechávam v zárubni na recepcii s pozdravom, že už nemôžem čakať dlhšie. Vyrážam smer Tanabru a potom mám plán cesty smer Menhavn, potom cieľ Gamvik.

Cesta je úžasná a výhľady takisto. Veľa fotím. Asfalt je úplne nový. Na stredových čiarach mi to občas trošku šmykne a po pár minútach nachádzam dôvod prečo. Zrazu predbieham čiarovacie auto, ktoré práve strieka značenie ako aj auto ktoré osádza červené stĺpiky, zrejme kvôli zime. Kontrolujem olej a zdá sa po doliatí v Murmansku v poriadku. Tankujem, ale akceptujú tu len môj Mastercard a nie Cirrus. Divím sa prečo to vôbec k účtu dávajú, keď na cestách je to nepoužiteľné a nie každý si môže dovoliť 2-3 účty s rôznymi kreditkami. Sú tu zasa krásne tiahle a k tomu aj dobre klopené zákruty a aj perfektne prehľadné, nakoľko je tu už len veľmi nízka vegetácia. Zasa vídam soby. Míňam nespočetne veľa plies a fjordov. Naozaj je to pekná krajina.

Prichádzam do Menhavn, čo je najsevernejšie položené letisko, kde dotankujem a odbáčam do prava na Gamvik. Po 20 km krásnych výhľadov na zátoky a plesá vchádzam do mestečka Gamvik. Tu prichádzam na pomyselnú slepú uličku za prístav s majákom. Ďalej sa už nedá, len morom. Sú tu dva nemecké karavany a tak po krátkej debate staviam stan a následne sa odhodlávam namočiť sa v barentsovom mori.. Hec je len ten, že som si povedal, kedy sa v tomto mori takto na severe ešte vykúpem?

Prenocujem tu už len kvôli tomu pocitu :) Spať idem už o 21:30 stále za svetla, budím sa v noci na to ako vietor lomcuje so stanom a šľahá naň dážď, málinko sa modlím, aby to tescojednovrstvový stan vydržal a ukludňujem sa, že keď vydržal prietrž v Sevastopole, tak toto dá a s tým aj zaspávam stále ešte za svetla.

Streda 21. 8.

Budím sa okolo siedmej a Nemec mi oznamuje, že v noci mi stan oňuchávala polárna líška, namietam, že som sa kúpal v mori, že mnou to nebude... Potom balím mokrý stan a pomaly vyrážam. Ešte fotka pri značke a letím po už známych zákrutách. Preklápam, klopím a teším sa. Pri jednom fjorde zastavujem a volím malú endurko vložku ku lavičkovému sedeniu, kde si varím kafico, dávam snickers a rozjímam.

Následne pokračujem v smere na Lakselv, kde vidím ceduľu na Nordkapp 206 km. Zlomok sekundy zvažujem, ale už stačilo, nadôvažok som zachytil mierny úbytok oleja na Varanke. Radšej zajtra dokúpim. Potom sa ešte asi 200 km kochám zákrutami. Fjordy už skončili, následne vchádzam do vnútrozemia cez Kautukeino a potom prechádzam znova do Fínska, tu si dávam kávu s koláčom za 1 éčko a všímam si mojim smerom krásnu dúhu a tak čakám ešte asi 15 min, aby mraky odstúpili z môjho smeru.

Potom pokračujem na mestečko Kolari, hranice so Švédskom. Na ceste je celkom veľa sobov, hnusáci asi tri krát som išiel zo 120 na plné brzdy. Zakaždým im hrozím rukou, aby sa ponaučili, čo oni prežúvajúc určite zvažujú. Prechádzam do Švédska, kde idem nejakou nehlavnou cestou. Príroda ma moc nenadchla a zasa tie soby. Prechádzam cez označený polárny kruh fotím a volám mamče.

Potom je už 20:15 a tak volím prvé ubytko po ceste čo nájdem. Našiel som hneď prvé pred mestečkom Pajala. Pánko je strašne milý, môžem platiť v evrách a mám k dispozícii celú loveckú chatu a aj so super veľkou večerou platím 35 evri. Suším stan v obývaku, teplučká sprcha a spať.

Štvrtok 22. 8.

Príjemne vyspatý pokračujem smerom na juh. Kupujem olej na prvej shellke. Dolievam a pokračujem, dnes už len presun na juh. Okolo 12:30 začínam byť hladný, a tak odbočujem za vidličkou a nožom na značke. Vchádzam do nejakého objektu. Vyšlo najavo, že je to domov pre seniorov, dávam si obed v kantíne, nejaké menu, polievka fazuľková a potom zapekaná ryba so špenátom. Bolo to super, mňam asi za 10 éčok. Idem ďalej a po natankovaní sa vešiam za jednu audinu A4 avant. Chlapík ide dobre svižne, a tak sa ho držím mysliac si, že to tu pozná, lebo vidím že brzdí presne tam kde sú radarové kamery. Po 220 km zastavuje na parkovisku a ja za ním. Pokecáme, že ma fajn potiahol a on mi hovorí, že neďaleko asi za 200 km je mesto, kde je dragraceová dráha a že zajtra sú tam derby. Lúčime sa a ja pokračujem.

Okolo ôsmej začínam hľadať ubytko, ale po prejazdení asi 40 zbytočných km nič nenachádzam. Rozhodujem sa pokračovať na Upsala. Po jazde na diaľnici si všímam viacero na parkovisku odstavených karavanov, som už fakt unavený. Odbočujem a prichádzam na miesto odpočinku pre karavany. Staviam stan, provizórne čistím reťaz a idem spať.

Piatok 23. 8.

Prijemne vyspaný sa budím a pomaly balím, varím kávu a zasa snickers na raňajky za burácania dragstarov v diaľke. Ako hovoril aj chlapík s Audinou, je tu celkom hustá premávka rôznych amerík. Vyrážam okolo 10:15 a len hltám km. Prechádzam Štokholm a zastavujem prvýkrát v McDonald – hovorím si konečne doma :D. Potom ťahám smer Helsinborg, kde ignorujem navi a idem do prístavu na trajekt smer Dánsko, tunel a mosty z Malmo si dám inokedy.

Potom dotankujem a idem smer Kopenhagen. Tu prechádzam mestom. Hľadám hotel, neskôr už aj hostel, ale všetko je plné, lebo tu má byť nejaká gej paráda.

Tak dvíham kotvy zastavujem sa v imbisse, dávam si falafel a rozhodujem sa, že to potiahnem ďalej do mesta Koge už za tmy. Nachádzam kemp a staviam stan. Dánsko ma ako také moc neoslovilo. Je tu síce pekná krajina a Kodaň je veľké a zaujímavé mesto, ale tí Dáni, neviem, ale mne teda nerezali.

Sobota 24. 8.

Budím sa a dávam sprchu. Po zabalení stanu sa idem ešte pozrieť na pláž a potom idem do prístavu Rodby, kde sa naloďujem na trajekt do mesta Puttgarden. V pláne mám ísť do Hamburgu, kde sa chcem naložiť na autovlak do Viedne. Keďže po vylodení mám ešte dostatok času na príjazd do Hamburgu tak sa idem pozrieť ešte do mesta Kiel na prístav. Na pumpe mi radia mestečko Leboe, ktoré je vzdialené asi 20 km a po príjazde nachádzam veľmi peknú pláž, na ktorej je múzeum zo starej ponorky U-Boot.

Prezriem si ponorku a potom už idem zakončiť jazdu do Hamburgu. Tu prichádzam asi o 16:30 a dozvedám sa, že vlak je vybúkovaný. Predstava diaľničného prejazdu 1000 km po nie moc atraktívnej časti Nemecka ma moc nenadchla. Hmm fasa, našťastie som si celkom porozumel s koordinátorom nakladania vozidiel na vagóny, ktorý mi hovoril, že je tiež bývalý motorkár a tak sa dostávam na vlak.

Sedím v kupé, motorka je naložená so 7000 km za sebou a ja s nádhernými spomienkami zaspávam. Budím sa až v rakúskom Amstetten a po chvíle pozerania von oknom prichádzam do Viedne. Domov prichádzam o 10:15 a začína realita...

Krátke zhrnutie

• počet km: 7062
• množstvo doliateho oleja: 0,7 litra
• spotreba paliva: 5,5 - 6,0 l / 100 km
• počet skonzumovaných snikers: 12
• približné náklady na cestu vrátane žitia, benzínu, ubytka a transportných nákladov: cca 1200 eur
• spomienky: nenahraditeľné

... a nezistil som, čo všetci hovoria o neznesiteľných komároch na severe, ja som počas celej cesty nestretol ani jedného :)