Počas roka 2006 sme postupne všetko vyriešili a pribrali k sebe Francúza na novom BMW R 1200 GS. Zhodou okolností sa termín nášho plánovaného pobytu v Egypte prekrýval s termínom konania púštnej Rely Faraónov, na ktorej mal štartovať aj náš Jaro Katriňák. Nakoniec neštartoval, ale rely sme chceli aj tak vidieť. Toto všetko sme zaznamenávali aj na stránku egypt.motoride.sk, na ktorej sme v deň odchodu spustili aj živé sledovanie. Konečná zostava teda vyzerala takto:

• Tomáš Hajduch - Awia (Tomáš Hajduch), 25 rokov, z Košíc, BMW R 1150 GS, r. v. 2002,
• Peter Fischer (Peter Fischer), 24 rokov, zo Svätého Jura, Honda XL 1000 V Varadero, r. v. 1999,
• Francuz (Igor Krajčo), 35 rokov, z Trnavy, BMW R 1200 GS, r. v. 2005.

Kompletná trasa výpravy: Trasa Motoride Expedition Egypt 2006

Deň 1. – 4.: Maďarsko, Rumunsko, Bulharsko, Turecko

Slovensko sme opustili vo štvrtok 14. septembra. Na Zelenči sa stretol Herghott s Francúzom a spolu prešli až k rumunským hraniciam, kde počkali na Awiu. Plánovali sme dostať sa čo najbližšie k mestu Cluj-Napoca, ale kvôli navigátorskej chybe sme sa asi štyri hodiny motali po poliach okolo Satu Mare.

Ďalšie tri dni sa dajú nazvať čistým presunom. V Bulharsku sme sa zastavili pri pamätníku Shipka, v Turecku sme sa neúspešne pokúsili pojazdiť si po soľnom jazere Tuz Golu. Čím južnejšie sme šli, tým väčšie teplo bolo – pred sýrskymi hranicami už ďaleko nad 30 stupňov.

Deň 5. – 8.: Sýria

Prechod z Turecka do Sýrie bol dosť kontrastný. Je tu väčšia chudoba a podľa toho vyzerajú ľudia, autá a mestá. Na druhú stranu je tu benzín asi za 18 Sk a chutné jedlo za pár korún. Cesty sú kvalitné, premávka na prvý pohľad chaotická, ale bezpečná. Prešli sme mestá Aleppo, Hamá a Homs, odkiaľ sme smerovali východne na Palmýru. Tam sa po ťažkom rozhodovaní Herghott od chalanov z rodinných dôvodov odpojil. Domov sa vracal po rovnakej trase. Ďalej píše Awia.

S Francúzom sme pokračovali podľa plánu – spali sme v Bagdad Café, čo je pohostenie v púšti na križivatke na Irak. Tam ma nečakane prepadlo prechladnutie, ktoré mi dalo v nasledujúcich dňo riadne zabrať. V hlavnom sýrskom meste Damask prišiel asi najdramatickejší moment celej cesty – na olejovej škvrne v asi stokilometrovej rýchlosti som dostal šmyk. Našťastie to všetko prebehlo s minimálnymi škodami na zdraví aj technike. Keď som videl, že motorka je v pohode, vedel som, že to nevzdám a budeme pokračovať.

Nasledoval únavný nočný presun do Jordánska. Za hranicami bolo našou jedinou prioritou nájsť hotel. Vzhľadom na moju chorobu som nemohol spať vonku a vedenia sa ujal Francúz. Naše hľadanie nocľahu narušila po zuby ozbrojená vojenská hliadka, ktorá nás zastavila na krajnici. Noc v cele sa nakoniec nekonala a vojaci nám aspoň poradili hotel v meste Al Zarqa neďaleko Amánu.

Deň 9. – 11.: Jordánsko

Prvý jordánsky deň sme trochu relaxovali a nikam sa nenáhlili. Až okolo obeda sme vyrazili smerom na mesto Jerash, nazývané tiež Pompejami východu. Prehliadka zrúcanín zachovaného antického mesta nám zabrala dosť času a tak sme sa náhlili, aby sme k večeru dorazili k Mŕtvemu moru. Blízkosť Izraela bolo cítiť podľa stále častejších vojenských hliadok a check pointov, kde sa vojaci stále dookola vypytovali tie isté otázky. Kto, odkiaľ, kam, na motorke, ako dlho atď... V tento deň sme však už spali pri Mŕtvom mori.

Nasledujúce ráno bolo oddychové. Kúpanie v liečivom a neskutočne teplom Mŕtvom mori a v bazénoch. Jordánske lieky, ktoré som si vybral v Al Zarqe, zaúčinkovali a choroba mi začala ustupovať. Nasledoval presun cez jordánske masívy a zastávka bájnej Petre, ktorú sme si pozreli ešte pred západom slnka. Bol to večer, keď začal ramadán, moslimský náboženský sviatok, ktorý je charakteristický pôstom počas dňa a trvá mesiac.

Nasledujúci deň sme sa pri ceste na juh zastavili v známej červenej púšti Wadi Rum. Keďže nás správcovia parku nechceli na motorkách do púšte vpustiť, pokračovali sme až do Akaby, kde sa začala neskutočná administratíva a čakanie na trajekt to Egypta.

Deň 12. – 16.: Egypt

Viac ako 18 hodín nekonečného čakania, behania od okienka ku okienku, z paluby na palubu, prebdená noc a vstúpili sme na egyptské územie v Nuweibe. To sme však ešte netušili, že nás čaká ďalší štvorhodinový maratón papierovačiek, ktorý okrem iného vytiahol aj kôpku dolárov z našich peňaženiek. Vitajte v Egypte...

Pokračujeme krížom cez Sinaj smerom ku kláštoru Sv. Kataríny. Prekvapujú nás husté policajné kontroly, ktoré uberajú na nálade. Spestrením bolo ale posedenie v beduínskej osade, kde sme doplnili sily pri šálke čaju a kávy. Ku kláštoru prichádzame popoludní a je už zatvorený. Po tom ako nás milo obral majiteľ miestnej reštaurácie o cca 600 Sk za dva hot dogy sme pokračovali na západné pobrežie Sinaja, kde sme našli hotel.

Nasledujúci deň sme dorazili do známeho letoviska Hurghada, kde sme si dopriali jeden deň bez jazdenia. Oddýchnutí smerujeme k Nílu do Luxoru. Zastavuje nás však policajná kontrola, musíme hodinu čakať na konvoj. Od tohto momentu sme sa z nekonečných konvojov nevedeli dostať. Jazda v konvoji je pomalá a v tom teple neuveriteľne únavná. Po prehliadke západného brehu Luxoru chceme pokračovať ďalej na juh podľa plánu na Asuán, avšak asi po 35 km nás zastavuje hliadka. Ďalej to nepôjde. Najbližší konvoj pôjde nasledujúci deň ráno o deviatej... Tu niekde pretiekol náš pohár trpezlivosti a povedali sme si dosť. Toto miesto ostane najjužnejším bodom našej cesty, točíme sa a smerujeme domov.

Deň 16. – 18.: Egypt

Skončili sme v egyptskom Luxore, kde naše plány nadobro skrížili policajné zátarasy. Rozhodli sme sa ukončiť naše putovanie Egyptom a vydať sa na cestu domov. Nemohli sme však vynechať Káhiru. Skoro ráno opúšťame Luxor a v sérii policajných konvojov a sprievodov sa napájame na púštnu cestu Asyut desert road. 400 km rovnej cesty cez púšť. Spíme v meste Al Fayuum nedaleko Káhiry. Nasledujúci deň sme vyrazili k miestu, ktoré sa stalo symbolom našej cesty, k veľkým pyramídam v Gize. Miesto navštevované tisíckami turistov z celého sveta plné dotieravých predavačov suvenírov. Ale pocit previezť sa na vlastnej motorke pomedzi pyramídy, jediný zachovaný div sveta, stál rozhodne za to. Odtiaľ sa presúvame do neďalekej Sakkary, kde sa nachádza stupňovitá Džoserova pyramída a okolo obeda sa už predierame zaplnenou Káhirou smerom na východ.

Noc nás zastihla na Sinajskej púšti, kde spíme pod hviezdami. Nasledujúci deň ráno prichádzame do prístavu, čas sa vlečie. Po západe slnka sme už na lodi, no neplávame. Celá loď vrátane kapitána čakala na západ slnka, aby sa mohli počas ramadánu najesť. Na jordánskych brehoch kotvíme okolo polnoci, no z prístavu nás púšťajú až po druhej v noci. Spíme na benzínovej pumpe asi 50 km za prístavom.

Deň 19. – 21.: Jordánsko, Sýria

Ráno nás budia dotieravé muchy, a tak sme na ceste skoro. Jordánsko prechádzame s jedinou zastávkou na benzín a vstupujeme znovu do Sýrie. Ľudia boli znovu nesmierne milí. V potravinách sme sa najedli, dostali sme chlieb aj ovocie zadarmo. Cez SMS dohadujem stretnutie so slovenskými vojakmi, ktorý slúžia na mierovej misii na Golanských výšinách. Prijali sme ich pozvanie na stretnutie, a tak sa púšťame po úzkych kľukatých cestičkách sýrskeho vidieka za nimi. Tu nám bolo jedinou navigačnou pomôckou GPS, keďže malé dedinky nemali buď žiadne značenie alebo bolo iba v arabčine. Aj keď sme v GPS nemali podrobnú mapu Sýrie, vedeli sme aspoň smer ako podľa kompasu. Keď sme si nevedeli rady, ľudia nás ochotne nasmerovali alebo aj odprevadili na správnu cestu.

Podvečer prichádzame do dedinky Jaba na okraji zóny separácie UNDOF. Slovenskí vojaci po nás prišli onedlho a tak sme s nimi vstúpili do zóny. Najprv sme strávili čas na menšej posádke, kde nás pohostili a potom sme sa už za tmy presunuli na pozíciu 10, kde je hlavný tábor Slovákov. Parkujeme motorky vedľa bunkra, v ktorom strávili Slováci nedávno celý mesiac počas júlových nepokojov medzi Izraelom a Libanonom. Strávili sme tu príjemný večer v kruhu vojakov a vojačiek a nechýbala ani slovenská večera.

Zónu UNDOF opúšťame skoro ráno a smerujeme do Homsu. Tu nás znovu srdečne privítala rodina Zahrovcov a Sammer nám spravil prehliadku mesta bez motoriek. Navštívili sme tržnicu, parfumériu, nakúpili vodné fajky, tabak, arabskú galábiu pre Francúza a navštívili niekoľko pamiatok. Večer sme boli pozvaní na ramadánsku večeru a aj keď sme mali pôvodne v pláne pokračovať v ceste, nemohli sme odmietnuť. Večera bola nevšedným zážitkom, na ktorý sa len tak nezabúda.

Ráno sme sa rozlúčili s rodinou a vyrazili k poslednej historickej pamiatke na našej ceste. Cesta stúpa v neuveriteľne strmých serpentínach a čoskoro parkujeme pred vchodom križiackeho hradu Crac des Chevaliers. Nie je to žiadna zrúcanina, miestnosti sú veľmi zachované, vrátane klenbových striech, rôznych ornamentov a aj kamenných umývadiel.

Po prehliadke hradu sme sa definitívne pustili na rýchly presun domov. Ako sa blížime k moru, ráz krajiny sa prudko mení. Po púšti už nie je ani stopy, krajina sa začína zelenať. Do Turecka prechádzame horským prechodom Kasab. Turci trochu zdržujú, ale nie je to nič hrozné. V Turecku sme našli konečne reštauráciu a dali sme si pizzu, aj počas ramadánu. Bolo to veľmi príjemné. Teplota klesá a začína nám byť zima. Nocľah sme našli na benzínke v horskej časti Turecka, ráno bolo len 7 stupňov.

Deň 21. – 24.: Turecko, Bulharsko, Rumunsko, Maďarsko

Nasledujúci deň sme pokorili celé Turecko, prešli sme 1029 km. Žiaľ, neobišlo sa to bez problémov. Tým prvým bola pokuta za rýchlosť (125 km/h na 85 km/h) a potom neskutočné naťahovačky na turecko-bulharských hraniciach. Nervy dostali poriadne zabrať, na hranice sme prišli tesne po západe slnka a do Bulharska sme vstúpili až o druhej v noci. Museli sme aj zaplatiť pokutu vo výške 105 dolárov na osobu. Na hraniciach sme natankovali, najedli sa a zvalili sa priamo na verande obchodu zdriemnuť si na pár hodín.

Už o šiestej sme boli na cestách. Bulharskom sme doslova preleteli iba s jednou zastávkou na tankovanie. Prechod hraníc bol doslova otázkou minút a bol balzamom na naše duše utrápené byrokratickými papierovačkami v Egypte. Na obed už stojíme v Bukurešti a vynikajúco si pochutnávame na rumunskej kuchyni. Keď prichádzame k motorkám, objavujú sa prvé kvapky dažďa a čierne mraky neveštia nič dobrého. Za Bukureštou sa púšťa neskutočný lejak, akoby nám počasie chcelo vynahradiť, že sme dážď viac ako tri týždne nevideli. Obliekame dažďovky a zároveň sa s Francúzom lúčime. On smeruje na Nadlak a cez Maďarsko do Trnavy, ja na sever na Cluj, Satu Mare a domov do Košíc.

Túžba byť už doma bola v mojom prípade väčšia ako zdravý rozum a v meste Cluj Napoca, kde ma zastihla druhá dažďová vlna som už vedel, že dôjdem až domov. Dážď a hmla ma trápila celú noc a bila sa s neuveriteľnou únavou po krátkej noci ešte na tureckých hraniciach. Slovenské hranice prekračujem o štvrtej hodine ráno, kde ma už čaká manželka. Posledných 20 km do Košíc už bolo hračkou a o necelú hodinku som už spal vo vlastnej posteli. 1340 km, takmer sedemnásť hodín na motorke a štyri hodiny prestávok. Francúz spal v Nadlaku, o 11.36 mi písal, že je už v Komárne. Domov do Trnavy prišiel o pol jednej.

Na dvoch kolesách k pyramídam

V nasledujúcich kapitolách sa pokúsim zhrnúť veci, na ktoré sa ma ľudia v súvislosti s našou cestou často pýtali. Sú to informácie o tom, ako sme viac ako tri týždne na motorkách prežívali, kde sme spali, čo sme jedli, viezli a podobne.

Akou motorkou

„Do Afriky na Afrike,“ také bolo moje rozhodnutie pred viac ako dvoma rokmi, keď sa začali rysovať kontúry výpravy. Hovorím o legendárnom motocykli Honda XRV 750 Africa Twin. Tento cestovný enduro model bol po dlhé roky etálónom v triede. Spoľahlivý motor, kvalitný podvozok, priaznivá spotreba a slušná nosnosť, to boli hlavné prednosti tohto modelu. Ak sa vydáte na viac ako trojtýždňovú cestu, musíte si vybrať spoľahlivú a odolnú techniku. Africa Twin rozhodne taká bola.

Môj čas na výber motorky však nebol dlhý. Na nový stroj nebol dostatok financií, a tak som sa musel prispôsobiť ponuke trhu. Po dlhom čase strávenom študovaním materiálov, cestopisov a skúseností majiteľov mi vznikol zoznam kandidátov na takúto cestu. Každý z nich spĺňal moje kritériá, kde bola na prvom mieste rozhodne spoľahlivosť, ďalej výkonová rezerva, pohodlie na dlhých tratiach, endurácke schopnosti a prejazdnosť terénom, odolnosť a v neposlednom rade priaznivá spotreba. Vyberal som si medzi Hondou XRV 750 Africa Twin, jej cestnejším nasledovníkom Hondou XL 1000 Varadero, anglickým Triumphom Tiger 955i a nemeckou cestovnou endurolegendou BMW R 1150 GS. V ponuke bola aj KTM 640 Adventure, či jej väčší brat 950 Adventure.

Priznám sa, že najviac som „poškuľoval“ po BMW, no jej cena bola vysoká. Ako druhá a reálna prichádzala do úvahy Africa. Triumph bol neistý kvôli problémom s náhradnými dielmi. Stroje KTM, ktoré sú asi najlepšie stavané do terénu, klesli v rebríčku kvôli spoľahlivosti. Varadero zas kleslo kvôli vyššej spotrebe a prílišnej „asfaltovosti“. Nie na všetkých strojoch som mal možnosť odviezť sa a tento rebríček vznikol čisto na základe môjho subjektívneho hodnotenia.

Rozhodnutie nakoniec padlo na základe ponuky. Keď sa objavilo BMW R 1150 GS, ročník 2002, poriadne sa mi rozbúchalo srdce. Bolo nutné sa poriadne zadĺžiť, ale po prvom stretnutí a krátkej jazde som už neváhal. Peniaze mi požičal otec, a tak mi vo veľkej miere dopomohol ku splneniu svojho sna, aj k tejto ceste.

Herghott bol od počiatku rozhodnutý cestu absolvovoať na jeho Varadere, s ktorým už predtým prešiel tisíce kilometrov po celej Európe. Francúz sa pripojil na novšom modeli BMW R 1200 GS po tom, čo mnoho rokov jazdil práve na Africa Twin a Varadere.

Výstroj a umiestnenie batožiny

Všetci traja sme boli už pred cestou skúsenými turistami a mali sme svoju vlastnú turistickú výbavu. Základom je stan malý a prenosný, karimatky alebo nafukovacia posteľ, spacáky. Ďalšou časťou je poľná kuchyňa, varič, riady, príbor nožík a skúsenosti s varením v prírode. Spanie pod holým nebom a varenie nám samozrejme nebolo cudzie. Do základnej výstroje patrilo náradie, prípadne náhradné diely a základné servisné schopnosti. Na cestu sme vyrážali sami, a tak sme museli byť pripravení popasovať sa s každým možným technickým problémom.

Spomeniem výstroj, ktorý na bežné cesty nenosíme. Pre všetkých to bola zatiaľ cesta najdlhšia čo do počtu dní, tak prejdených kilometrov. Naviac sme šli do krajín extrémne teplých. Základom je teda voda. Na moje hliníkové kufre som dal prirobiť hliníkové držiaky dvoch trojlitrových bandasiek, Francúz viezol desaťlitrovú bandasku aj s praktickým vodovodným ventilom v spodnej časti. Herghott mal desať litrov životodárnej tekutiny na predných padacích rámoch. Všetci sme viezli aj päťlitrovú bandasku na benzín. Tá však nakoniec ostala po celej ceste prázdna aj keď párkrát by sa nám bola zišla. Plánovali sme ju použiť na prejazd Líbyjskej púšte, ktorý sa nakoniec nekonal. Keďže počet kilometrov presahoval servisné intervaly všetkých motoriek, viezli sme so sebou každý štyri litre oleja Repsol. Ten sme s Francúzom vymenili v sýrskom meste Homs.

Ďalšou neznámou boli pneumatiky. Herghott šiel na štupľoch Mitas E09 Dakar a ja s Francúzom sme mali Continetal Escape a TKC 80. Sú modely, ktoré by vydržali 12 000 km, ale nie sú to štuple, takže vám neposkytnú takú istotu na menej kvalitných cestách s kopou štrku, prípadne piesku. Druhým dôvodom na vezenie ťažkých náhradných gúm bola hrozba defektu a to nie obyčajného, ale totálneho poškodenia pneumatiky napríklad preseknutím. Zohnať pneumatiku podobného rozmeru v týchto krajinách by bol vážny problém a jediným riešením by bola asi drahá a dlhá zásielka pneumatík zo Slovenska.

Zaujímavým výstrojom bola náplň pneumatík Ultraseal. Táto zmes by mala ochrániť pred bežnými defektami (diera do 6 mm), ktoré dokáže utesniť bez straty tlaku a naviac prispieva k predĺženiu životnosti pneumatík. To, či Ultraseal fungoval, sa ťažko dokazuje, pretože nikto z nás defekt nedostal. Najazdili sme spolu viac ako 30 000 km v náročných podmienkach a ak nejaký predmet defekt spôsobil, tak sme sa to nedozvedeli. Rozhodne sme radi, že sme nemuseli svojpomocne opravovať defekt niekde v horúcej púšti.

Ďalšou netradičnou výbavou bolo použitie vysielačiek. Hergi s Francúzom si kúpili vysielačky Cobra MT-725. Ja som už interkom v motorke mal a pripojil som k nemu moju PMR vysielačku. Vývod na PTT tlačítko som však robil doslova v hodine dvanástej, a tak sa stalo, že mi to nefungovalo ako som si predstavoval. Namiesto hľadania chyby som na môj interkom priamo pripojil jednu vysielačku z Hergiho sady. Žiaľ, kvalita káblov náhlavnej sady nebola veľká, a tak sme už v Turecku využili plynovú spájkovačku a opravovali sme Herghottovu sadu. Spájkovačka, ktorú mi na cestu zapožičal kamarát, prišla vhod ešte neskôr, keď som svoj kábel roztrhol a prepálil pri nehode v Damasku a pri oprave Francúzovej sady v Jordánsku.

Okrem vecí bežnej potreby sme viezli ešte videotechniku, fototechniku a GPS. Fotili sme kompaktnými fotoaparátmi Minolta Z1, Olympus C740UZ a Olympus SP500UZ. Pre napájanie fotoaparátov a vysielačiek sme každý viezli prenosnú 12 V nabíjačku batérii a po dve sady (1 sada = 4 ks) tužkových a mikrotužkových batérií.

Na filmovanie sme mali zapožičanú kameru Sony s dvomi baterkami, nabíjačkou a konvertorom 12 V na 220 V. Žiaľ, keď sa výprava v Sýrii rozdelila, Herghott omylom zobral so sebou náhradnú baterku aj konvertor. Odvtedy sme s Francúzom mohli kameru nabíjať iba v hoteloch a viackrát sme ocenili dlhú výdrž batérie v kamere.

Pre lepšiu navigáciu sme mali dva navigátory značky Garmin. Ja som mal malý turistický eTrex Legend C a Francúz Garmin GPSMAP 60C. Oba modely boli namontované na riadidlách našich motocyklov a počas jazdy napájané z palubnej siete. Navigovali sme sa pomocou vstavanej základnej mapy. Mali sme aj voľne dostupné detailnejšie mapy Rumunska, Bulharska, Turecka, Jordánska a mestskú mapu Káhiry. Tieto mapy sa nám osvedčili, až na mapu Rumunska, kde nás chyba v mape poslala hneď prvý deň nesprávnym smerom. Samozrejme, hlavným navigačným prostriedkom boli stále papierové mapy všetkých krajín. Najväčšie navigačné problémy na nás striehli vo veľkých mestách, kde sme aj tak nemali žiadnu detailnú mapu. Naopak GPS nám pomohlo v odľahlých kútoch, kde buď neboli žiadne smerové tabule, alebo boli iba v arabčine. Z GPS sme odčítali aspoň smer, ktorým by sme mali pokračovať. GPS bolo aj kľúčovým zariadením pre sledovanie výpravy naživo na stránke motoride.sk. Každý deň som posielal kolegovi cez mobilný telefón SMS alebo MMS s aktuálnou polohou (zemepisná šírka a dĺžka odčítaná z GPS), prejdenými kilometrami a krátkymi textovými správami, prípadne fotografiou. Návštevníci stránky tak mohli každý deň takpovediac naživo sledovať našu cestu s fotkami, informáciami a našou polohou zobrazenou priamo na mape.

Batožiny bolo teda nakoniec dosť. Na jej bezpečné uloženie sme s Francúzom využili hliníkové bočné kufre, Hergi ich mal plastové. Na zadnom sedadle bola popruhmi uchytená sada pneumatík. Naviac sme museli nájsť miesto na vodu, bandasku na benzín, náhradný olej a náradie. Na príručné veci, doklady a fotoaparáty sme využili priestor v tankvaku, čiže textilnej taške uchytenej na nádrži.

Klimatické podmienky, zdravie a hygiena

Termín výpravy sme sa snažili prispôsobiť klimatickým podmienkam. Kvôli horúčavám v Afrike sme termín posúvali čo najviac k zime, ale tak, aby nás v rumunských horách pri návrate neprekvapila skorá zima. Počas cesty sme si užili hlavne suché a teplé počasie so stále narastajúcimi teplotami. Od južného Turecka teploty každý deň stúpali nad 35 stupňov Celzia, v Palmýre pokorili štyridsiatku a maximum bol Egypte, kde teplomer ukázal 45 stupňov. Teplota bola meraná teplomerom chyteným priamo na riadidlách mojej motorky. Dážď nás zastihol až 23. deň v Bukurešti a sprevádzal nás takmer až domov. Najnižšiu teplotu som zažil v noci, alebo skôr nad ránom v Tokajskej oblasti neďaleko slovenských hraníc, kde na displeji teplomera svietila neuveriteľná trojka. Menej ako desať stupňov bolo v noci na Golanských výšinách alebo pri nocľahu na náhornej plošine v Turecku.

Zdravotná príprava na cestu mala pozostávať zo série očkovaní. Žiaľ, spamätali sme sa neskoro a nestihli sme sa dať zaočkovať proti žiadnej z chorôb. Do krajín, ktorými sme prechádzali, nie je žiadne očkovanie povinné. Lekárnička obsahovala klasické lieky a obväzy prvej pomoci. Je známe, že v týchto krajinách je iná kvalita vody a Európania z nej zvyknú mať žalúdočné problémy. Preto sme pribalili Endiaron, lieky proti bolesti hlavy, na zníženie teploty, protizápalový sprej do hrdla, kvapky do očí, v neposlednom rade masť na stuhnuté kĺby a balzam na pery.

Herghott ani Francúz nemali počas cesty žiadne vážnejšie zdravotné problémy, okrem drobných žalúdočných nevoľnosti, ktoré vyriešila dávka Endiaronu. Ja som v siedmy deň ochorel, keď som podcenil ochladenie a večerný vietor na ceste z Palmýry. Liečil som sa vlastnými liekmi a neskôr som si v Jordánsku kúpil lieky podľa odporúčania. Zabrali a relatívne rýchlo som sa z toho dostal. Všetci sme samozrejme boli zdravotne poistení na celé trvanie cesty.

Ranná a večerná hygiena bola klasická - v prípade bivaku iba so zásob vody ktorú sme si viezli. Mali sme aj vlhčené utierky, vždy po ruke, či už na umytie rúk bez vody alebo len na osvieženie. Pokiaľ to bolo možné, našli sme hotel, kde bola k dispozícii sprcha a tým pádom aj možnosť vyprať si niektoré časti oblečenia.

Ubytovanie a strava

Počas celej cesty sme nemali nikde vopred vyhliadnuté a ani dohodnuté ubytovanie. Pri hľadaní sme improvizovali. Pri presunových etapách sme zvyčajne nič nehľadali a spali sme pod hviezdami. Prvé „hotelové“ ubytovanie sme našli až prvú noc v Sýrii. Celkovo sme spali pod hviezdami deväť nocí. Keďže dážď nehrozil, stan sme nerozkladali nikde. Ubytovanie v Sýrii, Jordánsku a Egypte nebolo drahé, v priemere okolo 200 až 300 Sk na osobu. Kvalita hotelov sa však podstatne odlišovala - od miestnosti bez nábytku s matracmi na zemi, cez špinavú rozostavanú izbu zatuchnutého hotela v prestavbe, až po peknú izbu s klimatizáciou a TV v Hurghade.

Čo sa týka stravy, rozhodnutie bolo jasné - čo najviac si vychutnať miestnu kuchyňu. Toto je rozhodne zaujímavá a dôležitá súčasť cestovania. Tieto plány nám trošku prekazil ramadán, keď sme často nedobrovoľne hladovali s moslimami. Viezli sme si samozrejme aj vlastné zásoby jedla ako cestoviny, špagety, instatné polievky, konzervy, suchú salámu, chlieb a sladkosti, ktoré dokážu rýchlo dodať energiu. Z vlastných zásob sme varili pri bivakoch alebo počas dňa cez ramadán, keď boli reštaurácie mimo prevádzku. Vlastné zásoby taktiež pokryli takmer všetky raňajky a niektoré večere.

Na pitie sme viezli niekoľko energetických nápojov, kávu, čaj, instantný čaj a šumivé vitamíny. Hlavne instantný čaj sa osvedčil, keďže teplota vody v badaskách alebo vo fľaši počas dňa stúpala, ale čaj sa dal piť aj teplý. Viezol som aj termosku, ktorá dokázala uchovať chladnú vodu počas celého dňa.

Oblečenie

Voľba oblečenia bol veľkou neznámou. Obávali sme sa hlavne vysokých teplôt. Motorkárske oblečenie je hrubé, ťažké, odolné proti dažďu a vetru, preto v horúčavách nie veľmi pohodlné. Všetci traja sme šli v textilných bundách s kompletnými chráničmi a chalani aj v textilných nohaviciach. Ja som vsadil na nohavice kožené. Na nohách sme mali endurácke pevné čižmy, hlavne kvôli pocitu bezpečia a samozrejmosťou bola kvalitná integrálna prilba, bez ktorej sme sa ani len nepohli.

Ja som viezol ešte motokrosovú chráničovú vestu a priedušný dres, kým Francúz mal len dres. Obliekli sme si to v najteplejších dňoch. Práve preto som v Palmýre ochorel. Podcenil som večerný vietor a počas jazdy ma prefúklo.

Čo sa týka ďalšieho oblečenia, tak sme viezli spodné prádlo a ponožky, ktoré sme každý deň vyhadzovali. Nemá zmysel domov viezť špinavé prádlo. Podobne to bolo aj s tričkami, no keď som ochorel a potreboval som sa cez deň aj trikrát prezliecť, musel som začať tričká prať. Inak sme viezli len hrubšiu mikinu, plavky, letné tenké nohavice, uteráky a nejakú pohodlnú obuv.

Technika

Pred cestou bolo nutné všetky motorky čo najlepšie pripraviť. Boli vymenené všetky prevádzkové kvapaliny, filtre, sviečky a brzdové obloženie. Jedinými plánovanými servisnými zastávkami boli prezutie pneumatík a výmena oleja. Inak sme boli technicky pripravení na rôzne poruchy, či už náradím alebo vedomosťami, ale pevne sme dúfali, že nič z toho nebudeme potrebovať. Viezli sme so sebou základné náhradné diely, ako niektoré páčky, náhradné špice do kolies, rôzne náhradné hadice, mosadznú rúrku, šťahovacie pásky, elektrické káble, izoláciu, lepiace pásky, dvojzložkové lepidlo na plasty, tekutý kov, náhradné ventily do kolies, duše a sady na lepenie defektov spolu s náradím na prezutie pneumatiky.

Prvé technické problémy nás postretli už v Istanbule, kedy vypovedal službu ventilátor na chladiči Herghottovej motorky. Nakoniec vysvitlo, že problém spôsobil len preťažený padací rám a opravu sme zvládli na mieste. Ďalšie problémy priniesla až moja nehoda v Damasku. Vďaka padaciemu rámu Wunderlich, hliníkovým kufrom a tiež vďaka tomu, že motorka nevrazila do žiadneho auta, obstála takmer bez poškodenia. Prasknutú konzolu nesúcu svetlo, plexi a prístrojovku stačilo spevniť sťahovaciou páskou a oprava tak zabrala sotva desať minút.

Iné problémy sme mali s Francúzom v Egypte po natankovaní nekvalitného alebo nízkooktánového benzínu. Motory v nízkych otáčkach pod záťažou klepali a ráno štartovali ťažšie, chytili až na druhý pokus. Ťažko to však nazvať problémom, pretože ho vyriešilo natankovanie kvalitného benzínu. Divné zvyky z môjho motora zas vyriešila výmena oleja, ktorý sa pravdepodobne vplyvom vysokej teploty a prašného prostredia skôr opotreboval.

Do zoznamu porúch pridám ešte vypálenú žiarovku na ceste späť. Pravdepodobne horúčavy prispeli k tomu, že žiarovka vydržala len 9000km.

Ľudia

Jednou zo zaujímavých súčastí cestovania je aj stretávanie ľudí. Pred cestou sme si vypočuli mnoho otázok typu: „A to sa nebojíte?“ Ľudia skloňovali Arabov ako teroristov, ktorí nás unesú alebo okradnú. Počas cesty sme stretli mnoho ľudí a ani jediné stretnutie nebolo nepríjemné.

Najlepšie sme sa cítili v Sýrii, kde nás prekvapila dobrosrdečnosť ľudí a snaha pomôcť. Nebolo miesto, kde sme zastavili a hneď by sa nepristavil niekto, kto sa chcel s nami zoznámiť, spýtať sa či niečo nepotrebujeme alebo či niečo hľadáme. Ak sme hľadali, ľudia nás ochotne zaviezli a nasmerovali na správne miesto. Dostali sme pozvanie prespať u nich a taktiež sme neraz dostali čaj, ovocie, chlieb a podobne, ako pozornosť bez toho, aby sme museli platiť. Slovo bakšiš som v Sýrii azda ani nepočul a ceny boli také, že sa neoplatilo ani zjednávať.

V Jordánsku a Egypte už to nebolo také. Nechcem tým povedať, že sú tam zlí ľudia, to rozhodne nie. Všade tam, kde už zasiahli pazúry masového turizmu, sa ľudia prispôsobili návalom turistov z celého sveta. Pri navštevovaných pamiatkach sú ceny prehnané a bakšiš na dennom poriadku. Sklamaním bolo jedlo na Sinaji, kde sme za dva hod-dogy, čaje a dve kávy zaplatili v prepočte viac ako 600 Sk. V prísnom kontraste s týmto bolo srdečné pohostenie u sinajských beduínov, ktoré bolo nezabudnuteľným zážitkom. Spoznávanie ľudí je pre mňa nezameniteľným zážitkom a držím sa jedného pravidla - pristupovať k ľudom s úsmevom, podať si ruku na pozdrav a podľa možnosti sa im pozdraviť v ich jazyku. Takéto malé gestá lámu všetky bariéry. V každej krajine, v ktorej som bol, som sa naučil základy ako pozdrav, poďakovanie a možno pár ďalších slov.

Výprava v číslach

• 24 dní
• 12 000 km
• 3 kontinenty: Európa, Ázia, Afrika
• 3 moria: Stredozemné, Mŕtve, Červené
• 8 krajín
• Maximálny počet km za deň: Herghott (Antakya (TR) – Svilengrad (BG), 1350 km), Awia, (Edirne (TR) – Košice (SK), 1340 km), Francúz (Tepekoy (TR) – Edirne (TR), 1029 km)
• Minimálny počet km: 133, 6. deň, Maarat ann Numan – Homs
• Priemerný počet km: 500 za deň
• Najnižšie miesto: - 413 m n. m. – Mŕtve More, Jordánsko
• Najvyššie miesto: 1687 m n. m. – za Petrou, Jordánsko
• Najväčšie prevýšenie: 1473 m na 63-kilometrovom úseku – klesanie k Mŕtvemu moru
• Najnižšia teplota: 3º C, Tokaj, Maďarsko
• Najvyššia teplota: 45 ºC, Asyut desert Road, Egypt
• Priemerná spotreba: 5,6 l/100 km
• Maximálny dojazd na nádrž: 383 km – za Istanbulom pri návrate
• Priemerný dojazd: 261 km
• Množstvo spotrebovaného benzínu: 672 l (jedna motorka), 1860 l spolu
• Najdlhší prechod hranice: cca 20 hodín, Jordánsko – Egypt

Záverom

Viac ako tri týždne na cestách, bivaky v púšti ale aj nocľah v hoteli, stretnutie so sýrskymi Slovákmi aj slovenskými vojakmi, arabský svet a vôňa orientu. Navštívili sme pamiatky z biblických čias, ale aj oveľa staršie, prešli cez štyri kontinenty a navštívili osem krajín. Za ten čas sme toho veľa zažili. Kopa zážitkov nás priviedla k nápadu spísať ich do našej prvej cestopisnej knihy a z video záznamu a fotiek pripraviť DVD.

Na výstave Motocykel 2007, ktorá sa uskutoční od 29. 3. do 1. 4. 2007 v bratislavskej Inchebe, predstavíme cestopisnú knihu a DVD z tejto výpravy. Nájdeš nás v hale B1 – radi sa s tebou stretneme!

Fotogaléria a ukážka z DVD

Pripravili sme naozaj rozsiahlu foto galériu z celej cesty. Obsahuje takmer 400 okomentovaných fotografií zatriedených chronologicky podľa dní.

Fotogaléria Motoride Expedition Egypt 2006

V spolupráci s Ceper Studio Outdoor Movies sme pripravili aj DVD z cesty. Krátku ukážku si môžete pozrieť tu:

Video: Motoride Expedition Egypt 2006 Trailer

Kde kúpiť?