Týmito slovami som končil môj minuloročný článok o našej ceste po Ukrajine. O tom, že sa mi páčilo, a že si ma tá krajina získala asi písať nemusím, to je už každému jasné. S príchodom prvého teplejšieho počasia sme sa na Ukrajinu vydali znovu. Na moje prekvapenie o návštevu Ukrajiny prejavilo záujem veľa cesťákov a tak 5. mája vyráža na na Ukrajinské hranice sedem statočných motocyklov a 10 ľudí. O našej ceste si môžete prečítať v Zajovom článku Ukrajina - sedem statočných motocyklov. V tomto článku sa budem venovať len len zážitkom Enduro tímu v zložení Tomáš Hajduch - Awia & Dadi na BMW R 1150 GS a Andre na Suzuki DR Big.

V mojom pláne bolo oddeliť Enduro tím od zvyšku partie v sobotu ráno v Sinevire s jednoznačným cieľom - pokoriť cestu-necestu z Koločavy do Komsomoľsku, ktorú sme pred rokom neprešli. Plány mi však ako tradične nevychádzajú a v Sinevire sa budíme v sprievode slušného dažďa. Uvedomujem si, že každá kvapka vody mení už aj tak ťažko prejazdnú cestu na peklo.

Preto sa dočasne tohto plánu vzdávam a celé doobedie sa flákame s ostatnými v múzeu plťoplavby a pri Sinevirskom jazere, ktoré sme s Andrem videli už predchádzajúci deň. Okolo obeda prestáva pršať a mi sadáme na obed do neďalekej Koliby. Čas ide proti nám a o 15.00 sa rozhodujeme, že sa do Komsomoľska predsa len vydáme. Rýchle doplnenie paliva v Sinevire a 10-kilometrový presun do Koločavy. Tu nestojíme, máme málo času, idem po pamäti a čoskoro opúšťame asfalt.

Vyrážame, alebo veď je to len 13 kilometrov

Cesta do Komsomoľsku alias Nemeckej Mokrej (Komsomoľsk je straší názov Nemeckej Mokrej dodnes chybne používaný v niektorých mapách) meria 13 km. V sprievodcovi po horách (viac info na konci článku) cestu opisujú takto:

I keď je na mape trasa prechodu vyznačená ako úzka cesta, verte, že tadiaľ prejdú len silné sovietske mašiny, horské bicykle alebo konské povozy. V horných častiach cestu tvoria len vyjazdené koľaje v bahne a o spevnenom povrchu tu nemôže byť ani reči. V najstrmšom stúpaní cesta vedie pravou časťou údolia a krúti sa v početných serpentínach. Ponúka nám krásne výhľady na svahy Strimby, Piškone i vzdialenej Kamjonky, rovnako ako na celé údolie Terebly okolo Sineviru. Sedlo medzi masívom poloniny Krásna a Strimby je ploché a rozsiahle – žiadny úzky zárez medzi horami. Klesanie niekoľkými kľučkami na stranu Nemeckej Mokrej (Komsomoľsk) nie je zďaleka tak dlhé a strmé ako výstup z druhej strany, pretože dno údolia Teresvy leží omnoho vyššie ako Terebľa v Koločave.

Vedel som teda, že nás čaká náročný enduro výstup. Obe mašiny boli nabalené. Pre mňa to bola premiéra nových hliníkových kufrov, pre ktoré to mala byť aj zaťažkávacia skúška pred Egyptom. Naviac som viezol spolujazdkyňu, manželku Dadi, ktorú som na tento prejazd pripravoval celú zimu.

Prvé 4 km trasy vedú po šotoline v Koločave. Potom prichádzame k prvému stúpaniu, ktoré poznám už z minulého roka. V náročnejšej časti Dadi vystupuje a Andre ide ako prvý. Ostal stáť v prvej zákrute a niečo mi naznačuje. Jeho gesto som nepochopil a tak vo vrchnej časti padám predným kolesom vo veľkej diery, ktorú zbadáte na poslednú chvíľu. Predvádzam tanec s 250 kilami, z ktorého ma pred pádom zachránilo len pridanie plynu nadoraz. Stojíme v prvej zákrute, kde sme sa pred rokom otáčali. Andre sa vytešuje: „Toto je tá pravá Ukrajina.“

Terén je nesmierne ťažký s nepríjemými koľajami, ktoré dosahujú nezriedka aj polmetrovú hĺbku. Vjazd do takejto koľaje je znamená uviaznutie motorky na motore, alebo na kufroch. Jazda medzi takýmito koľajami je tiež nepríjemná, pretože v prípade problémov nie je kam položiť nohy a teda nie je možné ani zastaviť. Preto sme si prešli pešo nad zákrutu, pozreli sme si čo nás čaká a dohodli ďalšiu stratégiu. Nebolo veľmi čo vymyslieť, tak sadáme na stroje a vyrážame. V problematických častiach si navzájom pomáhame.

Blatisté koľaje obchádzame sprava, no zastavujú nás kríky. Jediná cesta vedie do koľaje hlbokej asi do trištvrte kolesa. Našťastie kufre ostávajú tesne nad okolitým terénom, a tak už bez problémov dorážame až do ďalšej zákruty. Dadi len krúti hlavou a fotí naše trápenie.

Do nasledujúceho úseku vyrážam ako prvý. Zastavujú ma pokrútené koľaje, keď neviem kadiaľ ďalej. Púšťam sa do tej nesprávnej, blatistej, ktorá sa ukázala ako veľmi hlboká. Tlačíme teda GS-o späť a obchádzam to sprava. Akonáhle naberám rýchlosť, snažím sa ísť do stupačiek. Ide to dobre až pokiaľ sa mi neborí terén pod predným kolesom a chtiac-nechtiac padám do ľavej koľaje. Tá je nepríjemne hlboká. Skúšam to prejsť, ale ostávam visieť na kufroch. Do koľaje sa zabára aj aj nožná brzdová páčka a obávam sa, že ju skrivím. Na rad teda prichádza kempingová lopatka, ktorú som kúpil pred cestou a pribalil som ju z recesie. Teraz však viem, že to bol skvelý nápad. Rozširujem koľaj a zároveň z hliny budujem výjazd z koľaje. Po asi 15 minútach práce je stavbárske dielo hotové a GS-o sa dostáva z koľaje von.

Nasleduje relatívne ľahší úsek, kde sa dajú koľaje obísť zľava. Bez problémov sme prešli sériu troch serpentín a čakáme na Dadi. Pred nami je blatisté koľajisko. Andre volí obchádzku zľava a je to úspešný ťah. Ja sa otáčam, aby som si nabehol no zaváhanie v protisvahu a ťažká GS-a ma prevážila. Padám a mám možnosť otestovať hlinikáče. Motorka ostáva v protisvahu hore kolesami, celou váhou na ľavom kufri. Na kolesá ju dvíham, ale na úplné postavenie mi musí prísť pomôcť Dadi. Kufre obstáli bez poškodenia.

Moja ľavá obchádzka sa taktiež vydarila. V nasledujúcom úseku nás vytrápil drevený plot, ktorý bol príliš blízko a tlačil nás do koľajiska. Jedno z driev sa mi zachytilo o kufor a iba milimetre chýbali aby som sa neocitol na zemi. Terén sa zlepšil (dokonca som v jednom úseku viezol aj Dadi) a už sme sa začali tešiť, že to najhoršie máme za sebou.

„Choď sprava!“

Nasledoval brod malého potôčika, kde došlo k nedorozumeniu. Dadi šla vopred a obzrela terén. Zakričala mi, že môžeme ísť sprava. Vtedy sa pri mne zastavil Andre, ktorému som zakričal: „Choď sprava“. Zjavne ma nepochopil (počul iba „choď“) a hneď vyrazil ľavou koľajou. Dadi kráčala stredom tohto úseku a keď začula motorku uhla sa so ľava v domnení, že idem ja. Tu došlo ku zrážke. Andre jednoducho spáchal pokus o atentát na moju manželku :-) Tá sa zvalila do pravej koľaje, no našťastie mala na hlave prilbu, ktorá tak utŕžila pár škrabancov. Okamžite som vybehol na pomoc ale našťastie bolo všetko v poriadku. Andre sa ospravedlňoval, ale my vieme, že to bolo naschvál. Asi nás mal už plné zuby. :-) Jeho prezývku teda upravujeme z OMD na OAŽ. (Teraz určite ľutuje, že tento článok nepíše on)

Po tomto úseku znovu naberám Dadi a trénujem jazdu v stupačkách so spolujazdcom. Pre mňa je to v pohode, ale je to veľmi nepríjemné pre spolujazdca, ktorý nemá absolútne žiadny výhľad. Keď si k tomu pridáte neustále kolísanie motorky, sem tam nejaký ten šmyk, tak to vzadu musí byť hrozne nepríjemné. Za to má Dadi u mňa veľký obdiv.

Keď to už vyzeralo, že to najhoršie máme za sebou, prichádzame k úseku, kde zosuv pôdy odniesol celú cestu. Vyzeralo to naozaj zle a tak ideme na peší prieskum. Najprv zosuv riadnej časti kopca, no z cesty ostal asi jeden meter na šírku nepoškodený. Potom prichádza trialová vložka pomedzi veľké kamene, cez ktoré sa valí voda z potoka, následný brod a prejazd na cestu na druhej strane. Nad nami v doline je množstvo snehu. Tipujem, že je to z lavíny. Množstvo vody ktoré sa tu valilo muselo mať ohromnú silu, lebo okrem zosuvu pôdy voda odniesla aj obrovskú oceľovú rúru s priemerom asi jeden meter a dlhú niekoľko metrov. Táto rúra bola asi určená na nasmerovanie potoka popod pôvodnú cestu. Voda ju odniesla asi 50 m po prúde teraz už nevinného potoka.

Tu už nám nebolo všetko jedno. Čas pokročil, hodinky nemilosrdne ukazovali 18.00 a GPS viac ako 5 km vzdušnej vzdialenosti do Komsomoľsku. Dadi už prestala fotiť a Andre prestal vtipkovať. Tento úsek sme nakoniec prešli bez závažnejších problémov a pádov. Na druhej strane som ešte vbehol s GS-om do nevinne vyzerajúcej mláky, no keď sa mi v blate a vode stratilo celé predné koleso myslel som len na jedno. Vytočil som tomu plný kotol a dúfal, že neuviaznem... Neuviazol som, iba voda sa preliala aj cez sedlo a tak na motorke už neostalo naozaj žiadne čisté miesto.

Ďalšia trasa je už v pohode, znovu veziem aj Dadi. Stretávame ukrajinskú rodinku, ktorá len nechápavo krúti hlavami. Vraj je to do dediny asi 3 km, ale vraj neprejdeme. Hrdinne im vysvetľujem, že keď sme sa dostali sem, tak neexistuje nič, čo by sme už neprešli. Asi nám aj tak neverili, no popriali nám šťastie. No my už máme vrchol na dohľad.

Na vrchole

Je 18.23, GPS ukazuje nadmorskú výšku 927 m n. m. a sme v sedle medzi masívom poloniny Krásna a Strimby, ktoré sa volá Prislop. Z Koločavy sme v náročnom teréne vystúpali skoro 400 výškových metrov a trvalo nám to dve a pol hodiny. Okolité končiare sú stále pod vrstvou snehu a pred nami je výhľad do doliny riečky Terebľa. Tu na tomto mieste sa dostavil ten pocit víťazstva. Mohol by som tu sedieť celé hodiny a vychutnávať si ho, no Andre a zapadajúce slnko nás súri ďalej.

Uisťujem Andreho, že cesta dole už pôjde lepšie, veď je to už v smere gravitácie... Začíname klesať a za prvou zákrutou nás čaká kvalitný bahenný kúpeľ. Nie je čas nad tým premýšľať, nezastavujeme a bez problémov ho prechádzame. Nasleduje zjazd, ktorý sa po pár metroch mení na ozajstný padák s neuveriteľným sklonom. Niečo podobné ako na našom enduro dni aj keď oveľa, oveľa dlhšie a na kamenistom podklade. Vypínam motor a používam spojku so zaradenou rýchlosťou namiesto zadnej brzdy, keď mám nohy na zemi. Je to riadny zaberák hlavne na ruky a dostavuje sa už aj únava. Aj to sa asi podpisuje na mojom ďalšom páde. Dvíhať motorku na kolesá v takomto kopci je naozaj zábava. Dole som úprimne rád, že mám tento úsek za sebou.

Následne sa cesta rozdvojuje. Môžeme si vybrať cestu priamo korytom potoka alebo po blatistej ceste s koľajami. Tie však nevyzerajú hlboko a tak bahníme. Stále v slušnom klesaní, ide to strašne pomaly. Dostavuje sa únava a dehydratácia. Úplne sme zabudli piť a tak spoločne exujeme celú fľašu minerálky. Andremu sa zavadil pod motor konár a vysunul mu mierne bočák. Spínač bočáku mu však vypína motor a tak mu Dadi musí s konárom pomôcť. Pomaly ale isto sledujeme ako sa stmieva a už nám nie je všetko jedno. Snažíme sa zbytočne nestáť a pokračovať. A to sme nevedeli, že máme pred sebou najťažšiu skúšku dňa...

Blatisté peklo

Tou sa stáva nenápadne vyzerajúci potôčik, ktorý križuje našu cestu zľava. Aj tento malý zdroj vody stačil na to, aby nám pripravil úplné blatisté peklo, v ktorom ako prvý uviazol Andre. Blato je mäkké, nechutne lepkavé a hlboké do polky kolies. Parkujem GS-o v koľaji a idem na pomoc. V blate mi miznú celé čižmy, ale sám Andreho nevytlačím. Pripája sa aj Dadi no nedarí sa nám. Motorka visí na motore, predné koleso je zabité blatom a už sa netočí. Na rad prichádza lopatka a kopeme v balte aspoň akú-takú cestu pre motorku. Nakoniec kľačím za motorkou na štyroch, tlačím a mierne nadvihujem zadok. Zaberá to a Andre naberá rýchlosť, s ktorou vybieha z blata. Ja som zato od neho dostal poriadnu dávku bahnoterapie zadarmo :-)

Keďže blatisté peklo sa nedá obísť, musím ho prejsť aj ja. Snažím sa ísť v Andreho stopách, no motorka si ide kade chce. Tuším sme sa s GS-om trápili aj dlhšie ako s Bigom, ale nakoniec sa to podarilo. Na dohľad už máme koniec klesania, no problémy sa nám naďalej nevyhýbajú. Andre má zablokované predné koleso blatom a ani v klesaní sa koleso nechce roztočiť. To ho tlačí do priepasti napravo. Musím mu teda pomáhať. Spoločnými silami sme dostali motorku opäť na cestu a Andre tak parkuje po dlhšom čase skoro na rovine. Mne sa koleso našťastie točí a tak schádzam bez problémov. Vyberám si znovu tú nesprávnu koľaj a znovu mi mizne celý predok v bahne. Našťastie mám rýchlosť a plný kotol ma z tohto blata dostáva znova na pevnú zem. Tieto mláky sú naozaj zradné...

Slnko už pomaly zapadlo a my riešime čo ďalej. Do dediny je to asi 3 kilometre po neceste neznámej kvality a do Solotviny ešte viac ako 90 km. Rozhodujeme sa pokračovať. Rozhodnutie však teraz nemalo byť v našej moci. Andre sedí na motorke 3 metre predo mnou. Motory sú naštartované no nehýbe sa. Chvíľu na nič nedeje a ja nechápavo pozerám na Dadi. Andre sklonil hlavu na nádrž a už tuším problémy... DR Big sa rozhodol, že na dnes toho máme dosť a spojka vypovedala službu. Big sa už ani nehne. Ja si uvedomujem, že si vybral to najlepšie miesto a čas...

Bivak v Karpatských lesoch

Nie je čas zaváhať. Čaká nás bivak v horách a krajinu osvetľujú už len posledné slnečné lúče. Rýchlo vyberáme miesto na stany a ohnisko. Našťastie na okolí je množstvo dreva a tak znášame čo najväčšie množstvo. Na podpálenie ohňa nemáme ani papier a tak používame toaleťák. Zapaľujem varič a snažím sa nad ním rozhorieť niekoľko driev. Onedlho máme už slušný oheň. Okolo nás sa však rozľahla dokonalá tma, fúka silný vietor a sem tam nás pokropí nejaká tá kvapka. Staviame stany a Dadi pripravuje nejakú večeru. Na moje prekvapenie je tu signál a tak volám zvyšku partie do Solotviny. Sú v poriadku a sú radi, že my tiež.

Bavíme sa o divokých zvieratách a o tom či sa naozaj boja ohňa. V každom závane vetra počujeme zavíjanie vlka a obzeráme sa po okolí, či nezazrieme dvojicu svetielkujúcich očí. Trvám na tom, aby sme mali celú noc čo najväčší oheň. Dreva máme dosť. Andre navrhuje striedanie pri ohni. Naviac si vešiam na krk kľúč od motorky s diaľkovým od alarmu. Náhradné kľúče si dáva na krk Dadi. Alarm má funkciu panic, ktorá okamžite spúšťa 114 db sirénu a veríme, že tá by odstrašila nevítaného zvieracieho návštevníka.

Dadi ide spať niečo po jedenástej. S Andrem kecáme pri ohni asi do polnoci a potom nakladáme poriadnu vatru a zaliezame do stanov. Dadi je hrozná zima a tak ju balím aj do svojho spacáku. Mne je od ohňa ešte teplo. Skúšam zaspať no nedarí sa mi to. Neskôr si beriem späť spacák a zaspávam. Nie však nadlho. O druhej nad ránom sa budím a pohľad na ledva tlejúci oheň ma ženie zo stanu. Zakrývam Dadi mojím spacákom a idem strážiť oheň. Teplomer ukazuje 2 stupne. Predstava blízkeho stretnutia s hladným karpatským medveďom ma drží pri ohni až do rána.

Nedeľa

Niečo po štvrtej svitá a okolo pol piatej sa ku mne pridáva aj Andre. Fotím zablatené motorky a idem si pozrieť aj včerajšie blatisté peklo, ktoré má asi najväčší podiel na Bigovej spálenej spojke. Tichý nenápadný potôčik však stihol cez noc „zamiesť“ stopy boja.

Dadi si spokojne spí a my s Andrem sa vydávame na prieskum cesty. Zisťujeme, že cesta čoskoro mizne v potoku a čaká nás ešte kopa driny. A to ešte nevieme či bude dnes Big pojazdný. Ešte sa snažíme očistiť aspoň trochu kolesá od blata. Andre sa balí v predstihu. Prichádza okamih pravdy. Dopĺňame do motora olej a štartujeme. Big za zahrieva, Andre nasadá, stláča spojku, radí rýchlosť a... Nič. Jemné šklbnutie a nič viac. Povoľujeme teda spojkové lanko. Pri druhom pokuse sa Big rozbieha, aj keď s pomocou nôh. Andre už nezastavuje a ide pokiaľ to pôjde.

Následne sa balíme aj my a vydávame sa za Andrem. Dobieham ho pri potoku. Máva na mňa zmontovaným predným blatníkom. Kvôli blatu už nemohol pokračovať ďalej a má za sebou aj svoj prvý pád. Motorku našťastie dvihol aj bez našej pomoci. Začína sa naša jazda korytom potoka. Tak takýto terén ešte v zbierke na tejto ceste nemáme. Kamene sú veľké, okrúhle a slizké. V potoku sa ťažko chodí a nieto manévruje s 250 kilami váhy. Na moje prekvapenie to však zvládame dobre.

Horšie je to však s Andreho spojkou. Situácia sa zhoršuje, spojka šmýka a musím Andreho tlačiť. Takto sme sa trápili viac ako hodinu, keď Andre navrhuje, že zájde do dediny pre pomoc. Dedina je od nás asi 3 km. Pokúsi sa nájsť niekoho, kto vezme nákladiak (ZIL) a príde po motorku. Lúčime sa teda a s Dadi sa ideme vyvaliť na lúku. Únava spravila svoje a ani neviem kedy som zaspal. Budia nás až kravy, ktoré idú na pašu. Schádzame teda dole k motorkám a čakáme na Andreho.

ZIL – zázrak ruskej techniky

O chvíľu je už počuť zvuk motora a v zákrute v koryte potoka sa objavuje zelený ZIL. Obdivuhodná to ruská mašina a v nej sa vytešuje Andre. Prechádzajú okolo nás a ja nechápem, kde sa s tým chce v potoku otočiť. ZIL však nemá absolútny problém a točí sa kúsok povyše nás. Ide to ako tank a ja len zízam s otvorenými ústami ako si v pohode ide v potoku cez obrovské balvany ba aj pne stromov. Zastavuje pri motorkách a z kabíny vystupuje ukrajinský mladík s fľaškou vodky v ruke a širokým úsmevom.

O chvíľu prichádza aj Andre a predstavuje nám Vasiľa a jeho kamaráta (meno si už nepamätám) V dedine je asi sedem ZIL-ov, no prví traja vodiči, ktorých Andre našiel, boli totálne opití. Vasiľ nás najprv núka vodkou, no odmietame s tým, že šoférujeme. Nezdalo sa mu to síce ako argument, ale nenaliehal. Odpiť za nás si to musela Dadi. Andre ma prehovára, aby sme naložili obe motorky. Cesta vraj vedie stále potokom a zhoršuje sa. Okrem toho je na konci brod takej menšej Torysy. Dlho som ani nezaváhal, veď kedy budem mať znovu príležitosť odviesť motorku na korbe ZIL-a. Iní kvôli tomu cestujú až do Mongolska.

Najprv teda nakladáme moju a potom Andreho motorku. Vošli akurát vedľa seba opierajúc sa navzájom kuframi. Ukrajinci spájajú bočnice reťazou a uisťujú ma, že bočnica vydrží. So ZIL-om denne zvážajú drevo z lesov. Zadné čelo nešlo zavrieť, tak si doniesli na pomoc 20-kilové kladivo, ktoré to poriešilo. Dadi nasadá do kabíny a my traja držíme motorky. Okrem nás si dozadu nastúpili aj dvaja chlapci, ktorí sa na nás prišli pozrieť z dediny. Pred jazdou si nezabudli od Vasiľa vypýtať cigaretu. (Mali tak odhadom 10 rokov.)

Následne obrovský benziňák štartuje a jazda, na ktorú len tak skoro nezabudnem, začína. Motorky solídne poskakujú. Môj pravý kufor pracuje na novom dizajne Andrejovho ľavého. ZIL sa miestami nakláňa do neuveriteľných náklonov, kedy som rád, že sú tu obe motorky na tesno a opierajú sa jedna o druhú. Najhoršie je, keď ZIL zastane. Vasiľ v kabíne chvíľu radí akési prevody a redukcie a potom to prichádza. Kolesami vychádzame na nejaký balvan. Obe motorky vyskočia do vzduchu a som rád, že sa bočák pritom nezaklopil. Sledujem cestu a akosi už ani neľutujem, že sa veziem. Potok je čoraz silnejší voda po kolená a obrovské balvany. Len sem-tam je nejaká cestička popri vode. V polke cesty stojíme a Vasiľ sa pýta či je všetko v poriadku. Druhá polovica už nie je až taká náročná, sem tam sa objavuje aj náznak cesty. Záverečnou čerešničkou je brod rieky Mokrianka. ZIL je navrhnutý tak, že môže brodiť pokiaľ je voda neprekročí spodný okraj okien (tipujem to tak na 160 cm, možno viac) V tomto smere sme mali veľkú rezervu.

Vasiľ nás vykladá pred domom. Andre začína vyjednávať cenu. Dohodol sa na pre mňa nepochopiteľnej cene 30 hrivien. Podľa mňa ZIL musí len po naštartovaní zožrať viac benzínu a tak dávam ďalších 30 hrivien Vasiľovi. Aby Andre nevyzeral ako žgrloš, musím povedať, že Vasiľ bol s tridsiatimi hrivami spokojný. Andre sa obhajoval, že si mal zapýtať viac. Ja si však myslím, že oni si zapýtať nevedia a spravili to preto, aby nám pomohli a určite nie pre peniaze.

Komsomoľsk - Usť Čorna

Tak sme v Komsomoľsku, je okolo 12 hodín. Koločava je od nás 16 km a vyrazili sme odtiaľ včera okolo 16.00. Slušný kilometrový priemer...

Sadáme na mašiny a vydávame sa do Usť Čornej. Andre nám akosi uteká, cesta je rozbitá, asfalt ešte nezažila. Vo dvojici sa nedá párať plný kotol, ale aj tak sme asi tým najrýchlejším čo tu domáci videli. V Usť Čornej dobiehame Andreho a dávame pauzu. Potrebujeme ju všetci. Máme za sebou neuveriteľné množstvo zážitkov a musíme si posedieť na tomto (pre niekoho obyčajnom) mieste a porozprávať sa (a pojesť makové buchty od babky – čo viac si človek môže priať). Ako blesk z jasného neba okolo nás prechádza Octavia so slovenskou značkou NO (Námestovo). Ani sa nám nechce veriť. O pár minút ide okolo ďalšie slovenské auto Renault Vel Satis, tiež z NO. Tí však zastavili a tiež prekvapene pozerajú čo tu na konci sveta robíme. Andreho nič iné nenapadlo len zakričať otázku: „Pivo nemáte.“ Pivo samozrejme mali a tak sme dostali fľašku Corgoňa a plechovku Bažanta. Slováci tu došli vraj na rybačku. Chvíľku sme pokecali a potom sme sa s prianím šťastnej cesty rozlúčili. Fľaškové pivo hneď padlo za obeť, podelili sme sa. Aj keď nikdy nepijem keď jazdím, tu to bolo akési iné...

Po slávnostnom obede sme vyrazili po foto pod sochu drevorubača. Andre tu aj ostal stáť a my s Dadi sme ešte zašli obzrieť zrušenú opustenú staničku horskej úzkokoľajnej železničky. Žiaľ, dnes nie je v prevádzke. Povodeň zobrala koľajnice na viacerých úsekoch a nie sú financie na obnovenie prevádzky. Potom už štartujeme našu cestu na juh k rumuským hraniciam. Andre ide dopredu, my s Dadi sa zastavujeme ešte v obchode na nákup. Dadi si šla pôvodne kúpiť len cigarety, no z krčmy vychádza z dvomi fľaškami. V jednej je originál karpatské víno pre môjho otca a v druhej je višňová pálenka (niečo ako griotka). V krčme bola na nej cenovka 7 hrivien. Dadi si myslela, že je to cena za pol deci, alebo 100 gramov. Bola to však cena za fľašku. No nekúp to...

Pri východe z dediny ešte fotíme vstupnú tabuľu – Königsfeld – Herzlich wilkomen. Túto dedinu totiž v roku 1714 založili rakúske rodiny, ktoré prišli na popud Márie Terézie kolonizovať zapadnuté údolia Karpát a doniesli sem moderné metódy ťažby dreva.

Cesta do Dubového ubieha v pohode, aj keď v sprevodcovi bola opísaná ako nekvalitná. Viac krát cestu zobrala povodeň a tak sú tu úseky iba šotolinové s množstvom jám a mlák. Pred Dubovým náš Andre čaká a narieka na spojku. Jeho maximálna rýchlosť je 40 km/h a pri najmenšom stúpaní klesá. Zatiaľ to neriešime a rozhodujeme sa pokračovať aspoň na hlavný ťah na juhu. To sa však ukázalo ako problém. Kopce pribúdajú a tak to riešime tak, že Andreho obieham. Obaja s Dadi vystupujeme a tlačíme Biga hore kopcom. Ľudia na nás pozerajú dosť nechápavo. Musí to vyzerať komicky, keď dvaja ľudia tlačia motorku s naštartovaným motorom v 5000 otáčkach a jazdec na motorke si pomáha ešte nohami ako na kolobežke.

Big sa vzdáva

Andreho to prestalo baviť asi vtedy, keď ho obehla ukrajinka na skútriku. Zastavuje a definitívne sa rozhoduje pre návrat domov. Ide sa ešte opýtať do neďalekého autoservisu, či by mu nevedeli pomôcť. Žiaľ ako sa ukázalo, opravár vie iba zvárať. Andre zjednáva odvoz motorky na hranice, no opravár pýta 150 dolárov. Snažím sa Andreho presvedčiť aby došiel s nami do dnešného cieľa – Solotviny – kam je to už len 10 km. Andre má už toho zjavne dosť, ide do najbližšieho dvora kde stojí dodávka. Cenu zjednávame na 100 dolárov a 200 hrivien. Keď je už všetko dohodnuté, okolo prechádza divná motorka z nemecka. Nemec sa otáča a pristavuje sa pri nás. Moja ŠPZ je totálne zablatená a presvitá len modrý pás naľavo a tak si nemec myslí, že sme Švajčiari. Odpovedám mu po anglicky a vyvádzam ho z omylu. Je veľmi ochotný a chce pomôcť. Žiaľ, spojkové lamely na Biga nemá a náradie nám nepomôže. Ostáva teda s nami a pomáha nám naložiť Biga na dodávku. Domáca nás medzi tým ponúkla kávou, ktorá bola naozaj vynikajúca.

Andre nás uisťuje, že odvoz zvláda sám. Požičiavam mu ešte mobil aby si zabezpečil odvoz z hraníc a následne sa už lúčime. Andre aj s Bigom opúšťajú Ukrajinu predčasne...

Tobias

My sme sa však medzičasom zoznámili s Tobiasom, ktorému núkam aby šiel s nami do Solotviny. Je veľmi prekvapený našou ponukou, má pocit, že bude na obtiaž alebo čo. Tobias je totiž na ceste od Bajkalského jazera a keďže mal nejaké problémy s vízami, do cieľa svojej cesty sa nedostal. Tak má času na rozdávanie a rád sa k nám pridáva. Do Solotviny je to naozaj kúsok. Tu hľadám ubytovanie podľa popisu, ktorý mi poslal Zajo esemeskou a som prekvapivo úspešný na prvý pokus. O dvoch motorkách navyše tu už vedia a už nás čakajú. Vykladáme teda batožinu, ale hlavne višňovú pálenku a pripíjame si s Tobiasom. Len pri prípitku samozrejme neostalo.

Zvyšok partie ja na výlete do Rachiva. Trávime teda čas na večeri - akási polievka v ktorej plávala prasačia paprča (psi si na nej pochutnali) a mäso so zemiakmi a šalátom. K tomu samozrejme pivo, vodka a prípitok s majiteľom kempu, ktorého sme nahovorili. Nakoniec sme sa šli ešte povoziť po soľnom jazere na vodnom bicykli. Jednoducho rozbehli sme sa skvele...

V dobrej nálade nás zastihol aj zvyšok partie. Boli radi, že nás vidia a Tobiasa ako náhradu za Andreho prijali super. Nevadila ani jazyková bariéra a tak sme pred sebou mali dlhý večer plný zábavy a rozprávania zážitkov Road tímu, Enduro tímu, ale aj Tobiasových príhod na jeho ceste. Pokračovanie celej cesty si už môžete dočítať v Zajovom článku Ukrajina - sedem statočných motocyklov.

Záver

Tak a máme to za sebou. Možno sa teraz pýtate načo to bolo dobré. Načo je dobré vybrať sa s ťažkou nabalenou mašinou do takto náročného terénu a trápiť sa tam. Aspoň to sa ma pýtali väčšinou ľudia, keď videli fotky. Odpoveď je prostá. Som ten typ človeka, ktorý sa nerád vracia, nerád otáča. Pred rokom sme sa otočili a už vtedy som vedel, že sa sem vrátim a túto cestu prejdem... A teraz môžem povedať, že sa to podarilo.

Musím povedať, že toto bol asi najťažší terén kam som sa s GS-ou vybral. Obdiv si zaslúži Dadi, že bola ochotná toto s nami znášať a za tie foto, ktoré nám vytvorila. Veľkú časť trasy si prešla pešo a veľmi rýchlo sa adaptovala do úlohy poradcu kadiaľ ísť a čomu sa vyhnúť. Vďaka Dadi.

Večer pri ohni sme sa s Andrem bavili o tejto ceste. Zhodli sme sa na tom, že je to asi to najhoršie kde sme boli. Že cestu sme prešli a že už nie je dôvod sa sem vracať. Cestu vraj neodporučíme ani nepriateľovi. Dalo nám to ale veľa lebo sme siahli na dno našich síl a schopností a veľa sme sa naučili. Prekážky ktoré sme prechádzali na začiatku s problémami a obavami sme už v polke trasy prechádzali bez akýchkoľvek problémov. Možno aj preto mi teraz s odstupom času a z pohodlia domova vŕta v hlave myšlienka vyraziť do Komzomoľsku ešte raz naľahko... (Len to prosím nevravte Dadi :-) ) Okrem toho sme mali v pláne návštevu okolia Rachiva a Hoverly, ktorá nám kvôli technickým problémom nevyšla. Takže dôvodov pre návrat do zakarpatsej oblasti je viac.

Sprievodca Zakarpatská Ukrajina I

Pred rokom keď sme sa chystali na Ukrajinu, tak som čerpal informácie len z internetu. Žiaľ o Ukrajine som toho vtedy veľa nenašiel (v mne zrozumiteľných jazykoch). Aj keď som o niektorých zaujímavostiach vedel, nenašiel som ich zas na mape, ktorú som u nás kúpil (mierka 1 : 1 200 000) Aj preto sme pred rokom veľa zaujímavých miest minuli.

Teraz sa mi podarilo natrafiť na zaujímavú publikáciu, ktorú by som vám rád odporučil.

Zakarpatská Ukrajina I, Nakladatelství SKY 2002
Autori: Michal Kleslo, Otakar Brandos
ISBN: 80-901902-8-3
224 stran, formát A6
Viac info: www.treking.cz/

Sinevir

Stredisková dedinka a centrum rovnomenného parku. V dedine je nemocnica, niekoľko obchodov a krčiem, z ktorých je najlepšia rázovitá koliba stojaca oproti ubytovni, kde sa dá slušne prespať.

Sinevirská polijana

Rozťahaná horská dedinka v údolí Terebly, patrí k nej množstvo osád na okolitých hrebeňoch a v údoliach. V dedine je niekoľko hostincov a obchodov, taktiež škola až do 11. triedy. Ubytovanie poskytuje len ubytovne Sinevirské jazero severne od dediny.

Sinevirské jazero

Nazývané tiež ako Morské oko alebo Perla Zakarpatska. Je najväčším jazerom v oblasti s rozlohou viac ako 5 ha a hĺbkou 20 metrov. Leží 987 m.n.m.. Je obľúbeným cieľom miestnych a zahraničných turistov. Na brehu je zakázané stanovať. Okolo jazera vedie chodník, popri brehu sú prístrešky a tiež plastika Ivana Brodyho zobrazujúca milencov Sini a Vira, ktorí vraj podľa legendy dali meno tomuto jazeru.

Múzeum plťoplavby a zvozu dreva

Stojí v doline Čorné Riky-Ozerjanky, asi 3 km od hlavnej cesty do Sinevirskej Poljany. V krytej hrádzi na splavovanie dreva je expozícia plťoplavby. Pri povodniach to bolo síce dosť zničené ale múzeum zostalo našťastie nepoškodené. Je to údajne posledná takáto expozitúra v Európe.

Koločava

Je preslávená románom Nikolaj Šuhaj od Ivana Olbrachta. V dedinke Koločava Horb stojí hneď vedľa hlavnej cesty krásny drevený gréckokatolícky kostol sv. Ducha z 18. storočia (architektonická pamiatka). Počas komunizmu slúžil ako múzeum ateizmu.

Nemecká Mokrá (Komsomoľsk)

Je starší názov pre Nemecku Mokru, dedinka, kde ešte donedávna žila početná nemecká menšina. Tú dnes pripomína upravenosť dedinky, občas nemecký názov, či nápis a hlavne veľa neslovansky vyzerajúcich ľudí na ulici.

Usť Čorna

Pokiaľ by ste hľadali prdel Zakarpatska, tak by to bolo určite tu. Dedinka je dosiahnuteľná po extrémne zlej prístupovej ceste. V roku 1714 prišlo na popud Márie Terézie 10 rakúskych rodín kolonizovať najzapadlejšie údolia Karpat a priniesť sem nové metódy ťažby dreva.

Ešte aj dnes vás stále pri vstupe do dediny víta nápis Konigsfeld – Herzlich wilkomen. Okrem nemeckého katolíckeho kostola tu nájdete hneď za mostom veľkú sochu drevorubača, ktorá stoji nad rozpadnutým bunkrom z vojny.

Solotvina

Je dnes priemyselné centrum ťažby soli v Zakarpatsku. O soľných baniach vedeli už Rimania, ale vo veľkej miere sa ťažba rozbehla až v 19. storočí. Po dohode je možné sa ísť na prehliadku do soľných baní. Výťahom rakúsko-uhorskej výroby sa zíde 360 metrov pod povrch, počas riadnej prevádzky.

Na západnej strane mesta je soľné jazero kde je hotel a kemp s chatkami.

Prejdené trasy + body záujmu vo formáte GPX (GPS eXchange Format): Ukrajina-2006.gpx

Súbor si môžete stiahnuť a naimportovať do Vášho GPS programu. Taktiež je možné ho naimportovať to programu Google Earth a prezrieť si našu trasu na satelitnej mape.

Text: Tomáš Hajduch - Awia
Foto: Tomáš Hajduch - Awia, Andre, Dadi