Výhybkári z Vorkuty 6/6

Epilóg

No ako? Ste radi, že sme na konci? Áno? Úprimne, aj ja som rád, ak ste sa dočítali až sem.

Ako vždy na konci sa patrí nejaké zhrnutie. No ja som tu už nahrnul toľko slov, že sám neviem čo ešte.

Dobrý cestopis alebo slabý odvar toho, čo som písal posledne? Cesta o ničom, či miestami porovnateľná s tou na Magadan? Sám neviem, musí zhodnotiť každý kto čítal oba cestopisy.

Špecifické veci boli v každom z nich. Dnes som skončil cestu, ktorá bola možno skôr taká oddychová z 90% a zvyšok bol tvrdý, no krásny zážitok. Takže celkovo sa z toho snáď dá urobiť nejaký priemer, čo poviete? Hodnotenie ako v škole „3“ dohodneme sa tak? Ďakujem!

Po príchode domov sa mi dostalo nebývalej „pocty“. Hneď medzi dverami som dostal na privítanie vetu „ako si tento rok skoro doma“.

Priznám sa, že ma to trocha zaskočilo, no z druhej strany som si dal záväzok, že v roku 2025 sa polepším a pridám zopár dní.

A kam to bude? Túto otázku dostávam tak často, že prakticky ma už neprekvapuje. Už som sa neraz zmienil, že „Noro plány neprezrádza“. Ak aj je niečo v hlave rozrobené, počkajme si prosím na koniec roka 2025 a ak zase raz sadnem k stolu so zápisníkom a fotkami, tak bude jasné, že je o čom písať.

Venoval som sa im počas jesene, kým neprišlo obdobie spisovateľské.

Dnes je ešte len začiatok roka 2025 a ja dopisujem tento cestopis. Chýba mi ešte veľa hodín, kým ho dokončím, upravím a nájdem v ňom všetky nezrovnalosti.

A tie hodiny práce s fotkami ani nespomínam. Jednoducho viem asi lepšie písať, ako robiť s počítačom. Aj keď o tom písaní sa dá tiež celkom dosť pochybovať.

Počas celej tej doby, kým som tieto riadky dával dokopy, som súbežne pracoval (ako asistent) na zostrihu videa z tejto cesty. Množstvo záberov je úplne nepoužiteľných, preto ak sa nakoniec podarí z toho materiálu niečo zlepiť, tak to bude ešte viac amatérske ako tento cestopis.

Nemám odvahu to ani vyložiť niekam na internet, takže ak by to bolo časom pre niekoho zaujímavé k nahliadnutiu, vieme sa o tom porozprávať viac a dám to k nahliadnutiu.

Odbočil som od témy cestopis a keď už som takto mimo tému písania, tak ako aj minule, tak aj dnes si sem dovolím vložiť malé „reklamné“ okienko.

Ako som už spomínal, pred rokmi som začal tradíciu stretnutí cestovateľov. Z počiatku to bolo len také amatérske (ono to vlastne stále aj také je), no v posledné roky sa mi to už vymklo spod akej takej kontroly a musel som to riešiť radikálnejšie.

Hlad po informáciách, ako aj možnosť stretnúť sa a prebrať niektoré veci osobne a nie cez telefón alebo internet, urobili z tej malej akcie už celkom dobré a početné stretnutie. Moje priestory ktoré mám, už dávne nestačia. Akciu som preniesol na iné miesto, ktoré ako som predpokladal, bude bohato stačiť. No dnes s prekvapením zisťujem, že naplniť kultúrny dom do posledného miesta nie je vôbec problém.

Tento cestopis vychádza do sveta približne na prelome mesiacov január a február 2025. V tom čase finišuje vyššie spomínaný zostrih videa z mojej cesty.

No a okrem toho som počas týchto dní plne vyťažený prípravou na 7.ročník zimného stretnutia cestovateľov „u Nora 2025“, ktorý bude dňa 8.2.2025.

Názov, ktorý asi časom zmením, pretože sa to už z vyššie opísaných dôvodov nekoná u mňa doma, ale princíp a myšlienka zostávajú.

Toto všetko čo som tu popísal písmom, bude možné si pozrieť a vypočuť naživo. Okrem toho množstvo iných prednášok, diskusií a stretnutí s oveľa väčšími cestovateľskými kapacitami ako som ja.

Prečo toto teraz píšem? No možno preto, lebo ak sa niekto dočítal až sem, k týmto riadkom a pozerá do kalendára v ktorom vidí dátum 8.2.2025 ešte pred sebou a nie v minulosti, tak si možno povie „a ja by som sa tam šiel pozrieť“.

Je to síce narýchlo, ale ak niekto má záujem a možnosť a reálne by chcel prísť ako divák, poslucháč, cestovateľ, nadšený turista tak nech sa páči.

Neočakávam v tejto chvíli, že sa tu bude hlásiť obrovský počet záujemcov, no ak by som čo i len jednému z vás urobil radosť, tak to vieme riešiť aj v posledný deň a to znamená 8.2.2025.

Dodám len, že v prípade pochybností o cestovaní na túto akciu je rozptyl účastníkov, ktorí prídu asi nasledovný: zo západnej strany Československa začneme mestom Liberec a končíme v meste Humenné na východe.

Takže, kto má záujem a nelení sa mu merať cestu, tak obec Pobedim, okres Nové Mesto nad Váhom. Ja som Noro, teší ma!

V prípade otázok alebo čohokoľvek mi píšte na uvedený email.

Kontrolujem daný email v týchto dňoch trikrát denne, takže odpovedám hneď, prípadne obratom zavolám, ak necháte svoje číslo.

nostalgicrider@mail.ru

Na túto stránku príliš často nechodím, teda skoro vôbec, takže sa ospravedlňujem aj zopár z vás, čo ste mi sem písali a neodpovedal som, keďže som si prečítal vaše správy po roku. Preto ak máte nejaké otázky alebo chcete s niečím poradiť, je lepšie mi napísať sem, ozvem sa každému a určite rýchlejšie ako tu cez stránku.

No, ale som sa rozpísal veru s tou mojou reklamou. Už sa vrátim do reality cestopisu. V tej reálnosti mi ale stále chýba základná. Vy ju už vidíte, no ja stále nemám názov cestopisu. Môj dlhoročný spoločník z knižnice pán Jules Verne, mi akosi nechce tentoraz prepožičať názov svojho diela na moju úpravu. Preto ešte pár dní si budem hlavu lámať s jeho názvom.

Ale teraz zase nazad ku koncu leta a jesene. Doma som sa zdržal pár dní a pobalil som sa zase niekam. Ukrajine som sa tento rok venoval len málo, preto mierim zase po pár mesiacoch tým smerom. Krátke kolečko po známych miestach mi za pár dní prinieslo želaný pokoj na duši po dlhej ceste. Prešiel som síce to, čo už v minulosti toľkokrát, no rád sa vraciam na miesta, kde to poznám a kde sa cítim dobre. Jednoducho východ mi „sedí“ najlepšie zo všetkého.

Po návrate som sa už zapojil do rytmu pracovného, z ktorého som si odskočil ešte raz na týždeň východným smerom. Cez Rumunsko do Moldavska a Podnestreska. A o pár dní zase cez Rumunsko a Maďarsko domov. Jednoduchý a lacný trip s množstvom zaujímavých momentov. Týmto som už zakončil cestovanie na tento rok a vrhol sa na garážové práce na mojich troch motorkách.

No a to by bolo asi tak všetko z mojej strany. Niekto mi písal, žeby cestopisy mohli byť aj dlhšie, niekoho som unudil už po prvých stránkach. Nevyhoviem každému a píšem tak ako píšem. Pre niekoho zaujímavo, pre iného nestráviteľne. Jednému preto ďakujem a druhému sa preto ospravedlňujem.

Ešte je tu zopár z vás ktorých zaujímajú aj čísla a iné detaily. Skúsim ich priblížiť, tak ako ma pamäť a zápisník presviedčajú, že je to správne.

Takže cesta do Vorkuty a domov:

Počet dní na ceste: 36 dní

Tankovanie: 31 krát

Benzín: 341 litrov

Priemerná spotreba: 3,38l/100km

Reálne prejdené kilometre na motocykli: 10 061 kilometrov

Z toho približne 700 km bolo mimo asfaltu, šotolina, tundra, železnica.

Okrem toho odvoz na prívese 1 500 kilometrov a cesta vlakom asi 1 500 kilometrov. No to nepočítam do celej cesty.

Finančné náklady celej cesty približne: 1 800,-€

A tu je ešte približná mapa celej cesty. Červenou farbou je vyznačený ten úsek, kvôli ktorému sme to celé robili...

Porovnávam všetko s predchádzajúcou cestou a zisťujem, že som vlastne na podobnej priemernej sume na deň ako minule.

Dá sa povedať, že v priemere som minul 50,- € na deň. Zase raz otázka sa natíska. Je to málo? Je to veľa? Ťažko odpovedať, no ako vieme, nič nie je nikde zadarmo, a ak je aj niečo tam na východ lacnejšie alebo úplne zadarmo, tak sú to len dve veci. Benzín a ľudská pomoc.

Všetko ostatné je v krajinách na východ od nás priemerne na rovnakej cenovej úrovni. Preto sa mi ťažko hodnotí tá suma. Na počet dní to vyzerá byť veľa, no na prejdenú trasu, podmienky a zážitky mi to príde zanedbateľné.

Každý nech si z toho zoberie to svoje. Pre mňa je opísaný spôsob trávenia „dovolenky“ prijateľný za finančných podmienok, ktoré ma to celé stálo.

Ak by som ale mal stráviť voľno ležaním niekde pri mori na horúcom slnku, tak by som za to nebol ochotný zaplatiť nič. A nešiel by som tam ani keby mi za daný typ „oddychu“ platili. Preto téma málo – veľa, je z mojej strany uzatvorená.

Spočítal som ešte všetky dni, čo som sa túlal po svete počas sezóny. Oproti minulej som si pohoršil. Ale ako som už písal, nesúťažím s nikým ako dlho som preč. Hlavné je sa vždy vrátiť, aby bol zase dôvod odísť. Túto sezónu som odišiel spolu na 72 dní. Každý jeden deň mi priniesol presne to, čo som od neho očakával. A preto tak radi cestujeme a očakávame nové veci, nove dni a nové cestopisy, z ktorých jeden ste práve dočítali.

Chcel by som poďakovať zopár osobám, ktoré mi ako vždy pomáhali s cestopisom, vždy je to o viacerých mozgoch a očiach. Ako to nazýva jeden môj dobrý kamarát, volá sa to „autorská slepota“, keď sám nevidíš do očí bijúce nezrovnalosti.

Ak ste aj napriek tomu našli v cestopise niečo, čo sa mi podarilo nie celkom správne napísať, prosím skúste to brať s porozumením. Nie som a ani nikdy nebudem profesionálny spisovateľ. A pri takom dlhom texte sa vždy niečo nájde.

Bolo mi vytknuté, že sa vždy a často ospravedlňujem. Že vlastne by mali byť všetci radi, že majú čo čítať. No ja si myslím, že ospravedlnenie je aj na mojej strane a preklepy, „chibi“, chýbajúce čiarky a iná drobná nedokonalosť tohto diela budú pripísané na vrub autorovho pokročilého veku a nedokonalému zraku.

Naozaj desiatky hodín mám odsedené pri tomto písaní a poviem pravdu, že niekedy je to ťažšie písať ako to zažiť.

V noci, keď spím ma napadajú priam geniálne súvetia, ktoré by som do cestopisu zaradil, no ráno si neviem na nič spomenúť. Potom sa stáva aj to, že v jeden večer napíšem zopár strán a ráno v tom nevidím logiku a vymazávam celé odseky.

Takto to pokračuje počas celého písania a aj tak nikdy nie som s výsledkom spokojný. Prečítam si svoje cestopisy s odstupom času a vždy nájdem niečo, čo by som tam zmenil. No už to nechávam tak. Dokonalosť nechávam na iných, mne bude stačiť ak sa vám čítalo aspoň z polovice dobre.

Fotodokumentácia je tiež moja slabá stránka. Nemám cit na dobré fotky a často nebol ani čas z objektívnych dôvodov. Takže aj keď sú fotky rôznej kvality, ja si z nich beriem to čo potrebujem. Aj nepodarená fotka mi pripomenie to, ako som sa v roku 2024 dostal tam, kde niet cesty.

Vorkuta mi snáď odpustí, toto takmer hanlivé porovnanie a možno tam raz cesta pre normálnych ľudí a normálnym spôsobom bude postavená.

Tých normálnych ľudí som myslel, bežného človeka, pretože to čo sme išli s Richardom, sa samozrejme nedá nazvať normálnosťou. Ale to sa zase dostávame k tomu porovnávaniu. Jeden to vidí tak že nikdy, iný v tom vidí výzvu a skúsi.

Ak raz bude do Vorkuty cesta z pekného rovného asfaltu a niekto o tom napíše cestopis, rád si to so záujmom prečítam. Ale to už bude iná doba, iné myslenie, iné pohľady a neporovnateľné dva opisy cesty do rovnakého mesta.

Keď sme boli ešte vo Vorkute, niekto zo známych sa ma spýtal, "Noro, išiel by si to ešte raz?". Vtedy som povedal, že v tejto chvíli a na tomto mieste nedokážem úprimne a pravdivo odpovedať, keďže som tu a emócie, únava a celkovo to prostredie to skresľujú.

Dnes s odstupom polroka, počas písania cestopisu viem odpovedať. "Áno, išiel by som to s radosťou znova". A doplním, žeby som to išiel oboma smermi svojimi silami. Či to bude niekedy realita netuším, pretože dnes len o tom prvom pokuse ukončujem písanie. Dnes je ďalšia cesta budúcnosť. Dnes je táto cesta už v mojej spisovateľskej minulosti a vo vašej čitateľskej tiež.

Vyhýbali sme sa teda takmer úspešne všetkým problémom a nástrahám cesty. Vyhýbali sme sa vlakom ako aj počasiu. Nie vždy to išlo ideálne. Niekedy nás výhybka hodila na slepú koľaj, no našli sme riešenie a napravili našu cestu ďalej k želanému úspechu.

A ešte sa vrátim jednému detailu. Cestu sme vlastne nezvládli. Nepodarilo sa nám prejsť všetko tak ako sme chceli. Odviezli sme sa v tom ťažkom úseku vlakom, takže priznávam neúspech výpravy. Nech si to každý posúdi sám, či je to na smiech alebo nad tým len mávne rukou. No ja naozaj čestne priznávam, že sa nám to celé nepodarilo prejsť, aj keď som mohol tento detail v cestopise vynechať, zamlčať a vyhnúť sa mu. Keď už sme raz tí.... Výhybkári z Vorkuty...

Som rád za každé jedno oko, ktoré dopadlo až na tieto posledné riadky a chcem vám ešte raz poďakovať a želám všetko dobré.

Ak dovolíte posnažím sa a stretneme sa tu o rok s novým príbehom.

Dovtedy želám všetkým len to najlepšie, hlavne zdravie a vždy bezpečné návraty domov.

Ďakujem za prečítanie.

S úctou Noro.