Výhybkári z Vorkuty 5/6

4. časť Kirov - Pobaltie - Slovensko

24. deň, nedeľa 11. augusta 2024

Vorkuta – Kirov

Priebežne sa zobúdzam a zase zaspávam. Za oknom je opäť vidno. Obraz sa trocha zmenil. Pribudli polia, lúky a pasienky. Pribudlo viac farieb a zvierat. Pribudla civilizácia a ľudia. Neklamný znak, že sa blížime čoraz viac do vnútrozemia krajiny a drsný sever s jeho krásami a nezameniteľnou prírodou zostal niekde tam v hĺbke včerajšej noci.

Ani vo vagóne sa toho moc počas noci nezmenilo. Občasná zastávka a trocha ruchu. Niekto vystúpi, niekto zase nastúpi. Nezmenilo sa nič ani v našom kupé. Zatiaľ si stále užívame súkromie.

Raňajky strieda obed, film za oknom neunaví oči ani za celé hodiny pozerania. Kedysi pred rokmi som išiel vlakom na trase Vladivostok – Moskva. Vo vlaku som strávil takmer týždeň. Vyrážal v sobotu ráno a prišiel do cieľa v piatok večer. Tam bol obraz asi nasledovný. Či si sa pozrel von oknom v pondelok, videl si to isté čo v nedeľu, alebo v stredu. Brezy, brezy a močiare, brezy a iné brezy.

Dnes je pohľad von oknom rozmanitý, a preto aj hodiny rýchlejšie ubiehajú. Je poobedie a do kupé pristupujú nejaké dve ženy staršieho veku. V podstate s nimi strávime len zopár hodín. V podvečer, ktorý sa blíži, vystupujeme.

Mesto Kirov má niečo menej ako pol milióna obyvateľov. Dnes k nim na chvíľu pribudneme aj my dvaja. Vystupujeme okolo 19.00 z vlaku. Dnes nemáme už žiadne povinnosti, len si nájsť ubytovanie a čakať na telefonát.

Dávame o sebe vedieť, že sme tu. S našim miestnym „človekom“ sa stretneme až ráno, no mali sme sa mu ozvať, že sme v poriadku docestovali.

Prechádzame ulicami a hľadáme miesto, kde sa môžeme zložiť na noc. Na druhý pokus nájdeme hotel za normálnu cenu a neďaleko stanice. Odložíme veci a ideme rozhýbať kosti niekam do mesta. Dávame niečo na večeru a Richard tesne pred 21.00 beží do obchodu kúpiť pivo, pretože predaj alkoholu o pár minút končí.

Ja končím písanie o tomto dni, ktorý berieme len ako tranzitný a vo vlaku sa nič neudialo čo by stálo za viac slov.

Keďže motorky sa stále vezú v nejakom vagóne, dnešný stav ako je pochopiteľné zostáva zase na 0 najazdených kilometrov.

25. deň, pondelok, 12. augusta 2025

Kirov – Koteľnič – Ponazyrevo - Jakšanga

Vstávame a raňajky dostávame nečakane až do izby. Jeme a jedným okom pozerám na telefón ktorý mlčí. Zazvoní až okolo 10.00 so slovami „môžeme ísť pred hotel“.

Tu nás čaká naša miestna „spojka“ na svojom pancierovanom aute. Nie nejedná sa o vozidlo na prevoz politikov, ale o klasické auto ktoré používala banka na prevoz peňazí. Chlap ho od banky odkúpil a používa ho na bežné účely. Cítim sa ako celebrita, pretože mi pri nastupovaní vždy otvorí dvere. Dôvod je ale iný, vozidlo sa jednoducho nedá otvoriť z ulice, ale len zvnútra.

Ideme na vlakovú stanicu, kde sme boli už včera, no pokračujeme k nákladnej časti. Tu je množstvo vagónov, ktoré sa vykladajú alebo nakladajú. Ten náš stojí medzi nimi a mierime do jeho útrob. V nich medzi prepravkami so zeleninou, ovocím a inými potravinami stoja v rohu naše motorky. Základom je, že stoja a neležia. Pomaly ich vytlačíme na okraj vagóna a prekladáme na nákladné auto, ktoré tu parkuje. Poprosil som jeho vodiča aby prišiel bližšie, keďže tu niet žiadnej rampy a všetko sa vykladá ručne.

Takže motorky idú z vagóna na auto a z auta už na zem. Pomocníkov je tu kopec, takže nám to zaberá len minútu a obe motorky máme dole. Teraz je ako prvé treba zobrať kanister a ísť na benzínku kúpiť pár litrov paliva. Motorky majú nádrže suché a celú cestu boli aj otvorené, takže benzín je prvoradý. Autom sa odvezieme kúsok od stanice a o chvíľu sme nazad. Nalievame do oboch nádrží, obliekame sa a lúčime s našim sprievodcom.

Ak by niekoho zaujímalo koľko tento prevoz stál, tak lístok na vlak okolo 8800 rubľov (asi 80,-€) na osobu a za prevoz motocyklov sme zaplatili chlapom na ruku po 10 tisíc. Najskôr bola cena za prepravu po 12 tisíc, no nakoniec sami prišli s ponukou „pre motorkárov inostrancov“, že to bude po 9 tisíc. No obaja sme im nechali rovných 10 tisíc, keďže nám ešte museli ísť sami bez nás naložiť motorky.

Odchádzame zo stanice a máme dve povinnosti, natankovať doplna a nájsť pneuservis. Obe veci riešime tu neďaleko. Pneuservis som si všimol cestou autom, keď som bol brať benzín do kanistra. Mierime preto sem. Zhadzujem predné problémové koleso a chlapi mi medzi disk a pneumatiku namažú tesniacu hmotu, ktorá zabráni úniku tlaku, ktorý je stále dosť výrazný.

Po pár minútach práce a kontroly kolesa vo vode môžeme pokračovať. Tankujeme a prepletáme sa mestom smerom na západ. Je poobedie a pred nami je už len akýsi nutný tranzit smerom domov. Okrem toho zopár menších cieľov, z ktorých dnes nebude žiaden. Preto len celý zvyšok dňa až do neskorého večera ideme, tankujeme a obliekame čo sa dá. Je zima, fúka nepríjemný vietor a občas prší.

Krajina sa mení. Lesy sú okolo nás stále, no pribúda viac poľnohospodárstva. Zase raz vidno traktory a domáce zvieratá. Odvykli sme si aj od kamiónov za posledné týždne. Návrat do civilizácie berieme ako nutné zlo cesty domov. Nálada v mužstve je taká, presne ako býva cestou domov. Nikomu nie je príliš do reči, jediné na čo sa tešíme je tých zopár zastávok ktoré máme ešte pred sebou. Inak je to už len povinná každodenná a celodenná jazda.

V tento deň sa už tiež nič podstatné, čo by stálo za zmienku, neudialo. Večer nachádzame pri ceste ubytovanie za naozaj dobrú cenu. Dole je jedáleň, na poschodí ubytovanie. Všetko nové a čisté. Na prespatie úplne stačí. Je tu plno a my berieme jednu z posledných izieb. Vonku je poriadna zima. Stan sa mi veru dnes nechcelo rozkladať niekde na lúke. Dávame večeru a ideme spať.

Dnes po dlhej dobe pribudne iné číslo ako nula. Konečne sme sa pohli vlastnými silami a strojmi a preto zapisujem 307 kilometrov, no nakoľko sme začali až poobede je to pochopiteľné.

26. deň, utorok 13. augusta 2024

Jakšanga – Ľjubim – Vologda - Mirnyj

Klasika každého dňa. Vstať sa nám podarí pomerne neskoro. Treba pobaliť, raňajky a hneď tu na parkovisku aj natankovať. Celý deň ideme, krátke prestávky na tankovanie, jedlo a zohriatie. Je naozaj zima, aj keď slnečno. Krajina pekná, no počas dňa dosť veľká nuda. Deň sa nedá nazvať inak ako tranzit, a preto k nemu nemám čo dodať. Večer štýlové ubytovanie pri ceste za super cenu. Máme toho dosť, aj keď kilometrovo sme niekde v priemere.

Nič iné ako jedlo na večeru a posteľ už neriešime. Koniec dnešného hlásenia.

Štatistika hovorí o 636 prejdených kilometroch.

27. deň, streda 14. augusta 2024

Mirnyj – Vytegra – Ošta – jazero Onega

Včera chladno, dnes teplo. Prvý dojem z rána je dobrý. No až na benzínke, kde tankujeme dopoludnia, vyzliekam prvú vrstvu oblečenia. Dnes je cieľ jasný. Obchádzame ho od rána a je to obrovské jazero Onega. Chceme tu zostať na noc, ideme dlhý čas kým nám počas obednej prestávky niekto neporadí konkrétne miesto kam ísť.

Mierime do dediny menom Vozneseňie a tu čakáme na lodnú prepravu cez rieku Svir ktorá v týchto miestach vteká do jazera. Cesta sem bola po dlhej dobe zábavná, chýba tu totiž asfalt, tak sme išli po rôznych povrchoch. Od prachu, cez kameň až po blato. No vzdialenosť to nebola veľká, len niečo okolo tridsať kilometrov.

V dedine nachádzame obchod, kde sa patrične zásobíme na večer, každý podľa svojich potrieb samozrejme. Loď nás prevezie na druhý breh, kde vieme že je „báza“. To je niečo ako kemping v ktorom chceme na brehu jazera zostať. No ochotný správca objektu nám radí miesto ktoré je pár kilometrov ďalej. Ideme tým smerom cez lesy asi päť kilometrov a na celkom prázdnom brehu nachádzame nekonečnú pieskovú pláž.

Čistý jemný piesok, priezračná voda jazera a neuveriteľné ticho. Je teplo, sucho, svieti slnko a nič lepšie sme si nemohli dnes nájsť. Niet tu jediného človeka, a to je leto a prázdniny. Priamo na brehu jazera vidíme niekoľko napevno zabudovaných grilov, stoja priamo pri vode v piesku. Rozkladáme stany a chystáme kulinárske orgie v podobe šašlika. Richardovi po dlhšej dobe už zase nevadí, že bude mať na večeru tento typ jedla.

Kúpili sme kilogram hotového mäsa, ktoré tu grilujeme a na pozadí grilu máme panorámu jazera a lesov. Dreva je tu veľa, a komárov zatiaľ málo. Dnes to je také menšie obžerstvo, ktoré končí preplneným žalúdkom, po ktorom sa chce len zaliezť do stanu a spať.

Vlny jazera sú ako uspávanka, ktorej zvuky prerušuje len hromadný nálet komárov. Útek do stanu je viac ako nutný, no na tom, že dnešný deň a toto očarujúce miesto boli balzamom na cestovateľskú dušu nič nezmení.

Dnes v stane netreba ani karimatku, jemný piesok je lepší ako anatomický matrac. Spí sa tu neskutočne dobre.

Dnešné číslo je tiež dobré a to aj napriek tomu, že sme vlastne pol dňa oddychovali si zapisujem 368 kilometrov.

28. deň, štvrtok 15. augusta 2024

Jazero Onega – Lodejnoje Pole – Issad – Petrohrad

Ak by dnes nebol v pláne konkrétny program, tak by sme tu asi zostali ešte deň. No tlačí nás trocha aj čas. Balíme na tomto čarovnom mieste a upratujeme po sebe do poslednej smietky.

Trocha sa pohrabeme s motorkami v piesku a už zase čakáme na lodnú prepravu cez rieku. Prechádzame cez miesto, kde nám včera poradili kam ísť kempovať, tak sa zastavíme poďakovať a zjesť raňajky.

Pred nami je ďalšie obrovské jazero Ladoga, no túto prírodnú zásobáreň vody pre mesto do ktorého mierime len míňame po pravej strane.

Dnes je cieľ Petrohrad. Písať o ňom nemá zmysel. Všade je množstvo informácií o tomto ako sa tu nazýva „severné hlavné mesto“ krajiny alebo aj „kultúrne hlavné mesto“ krajiny.

Mierime do centra mesta. Naším prvým cieľom je trocha netradične cintorín. Prichádzame do mesta po niekoľkých hodinách jazdy poobede. Premávka bola v pohode. A cestou sme už okrem niekoľkých dlhých úsekov, kde nebol asfalt, nezažili nič výnimočné. Bežný deň cesty, kde lesy striedali jazerá, polia, lúky a pestrofarebné leto.

Príchod na prvé miesto, ktoré máme v pláne navštíviť, je Bohoslavský cintorín. Tu sa zastavíme na mieste, ktoré je dnes veľmi preplnené a vzdáme hold človeku, ktorý vo svojom krátkom živote dokázal veľa a dodnes je uctievaný po celej krajine. Dnes je výročie jeho tragického odchodu zo sveta a množstvo prítomných ľudí, ako aj kvetov hovorí o jeho výnimočnosti.

Keďže pútame pozornosť v našom oblečení, dostáva sa nám pozornosti, ako aj podania rúk so slovami vďaky za účasť.

Po tejto prvej návšteve už mierime do hotela, ktorý tu neďaleko poznám. Rezervoval som ho dnes telefonicky, a keďže som tu už bol a mali moje údaje, tak máme istotu voľnej izby, keďže je turistická sezóna a je všade plno.

Motorky idú do dvora pod strechu a my do sprchy. Dnes je už na pláne len posedenie s mojim kamarátom a jeho ženou. Obaja motorkári, takže bude o čom debatovať. Stretávame sa pred hotelom a večer sedíme v neďalekej reštaurácii a ostatné ani nemusím opisovať. Motorky, cestovanie a život celkovo sú témy na celý večer. Ten zakončujeme pomerne skoro, keďže zajtra je pracovný deň a obaja idú do práce.

My sa vrátime do hotela a ja zakončujem písanie k dnešnému dňu s posledným údajom ktorý hovorí o vzdialenosti.

Keďže dnes sme potrebovali urobiť len dojazd do Petrohradu, tak nám k tomu stačilo prejsť 362 kilometrov.

29. deň, piatok 16. augusta 2024

Petrohrad

Dnes je na pláne ničnerobenie. Spočíva to v tom, že večer budeme unavení.

Ráno spíme dlhšie a potom ideme do mesta. Opisovať Petrohrad nemá význam. Všetky pamiatky a centrum je možné si pozrieť v iných miestach, kde je podrobný popis všetkého. My sa len kocháme mestom a širokými ulicami.

Prechádzame pešo snáď dvadsať kilometrov. Všade je neuveriteľne veľa turistov, niekedy je problém ísť po chodníku. Nemčina, angličtina a hlavne čínština. Začína mi vadiť také množstvo národa. Ale keďže sme sem mali zámer ísť, tak to beriem ako nutné zlo cestovania.

Meníme lokalitu a oveľa menej turistov je na nábreží rieky Neva a jej okolí. Počasie praje a teplo nás teší. Dĺžka sukieň miestnych dievčat tiež potešila. No ale to len tak, na okraj som spomenul. Sme tu predsa len ako slušní inostránci. Preto sa poobede vrátime slušne do hotela, kde si dáme oddych, sprchu, večeru a ako menej slušní inostránci vyrážame do nočného mesta na adresu „ulica Blochina 15“.

Tu sa nachádza legendárny klub „Kamčatka“, kde je každý večer koncert z repertoáru toho človeka, ktorého sme si včera uctili návštevou cintorína. Koncert v malých priestoroch je elektrizujúci a atmosféra v klube neopakovateľná. Nechám Richarda, nech si užije priestor podľa svojich predstáv a on sa mi stratí v dave.

Nie, vôbec tu nešlo o dievčatá prisahám zase raz. Veď som mu sľúbil, že do cestopisu nebudem písať už žiadne kompromitujúce veci, takže sa teraz presunieme v čase a už sedíme v taxíku smerom do hotela. To, že je už druhý deň je nepodstatné. Hlavne, že je tu krásne. Obľúbená Rišova veta zakončuje tento večer.

Pospať a ráno smer domov, takže na dnes písania stačilo. Už len logicky dodám, že nájazd zase raz 0 kilometrov.

30. deň, sobota 17. augusta 2024

Petrohrad – Pskov – Pečory – Plessi/EST

Balíme a dnes opúšťame krajinu. Čas tlačí hlavne môjho parťáka. Vyrážame na hranicu a cez gigantické zápchy, ktoré merali asi 50 kilometrov, sa po krajniciach, niekedy v protismere a po nedokončenej ceste pokúšame dostať na hranice.

Míňame mesto Pskov a odbočujeme trocha viac na západ. Poznám tu v oblasti jeden menší hraničný prechod pretože tuším, že na tých veľkých bude čakanie dlhé. Robíme si preto trocha zachádzku, no v konečnom dôsledku ušetríme čas. Ísť cez Lotyšsko som zavrhol hneď, pretože tam smeruje hlavný ťah cesta E77 a viem, že tam bude kolóna áut na pár dní.

Mestečko Pečory a jeho malý hraničný prechod som našiel kedysi pred rokmi a osvedčil sa. Prichádzame sem popoludní a vidím, že som nemýlil. Pred nami stojí len jedno auto. Colníčka je pekná a milá. Vybaví nás za minútu a len jedným okom pozrie čo vezieme, aby akože splnila literu zákona. Bolo to viac než formálne a potešilo to.

O pár metrov ďalej diametrálne odlišná príslušníčka polície. Celkom dosť sme si vymenili názory a dali obojstranne najavo nesympatie. Takto by som to v slušnosti zhrnul. Odchádzame so zlým pocitom, no aspoň máme možnosť porovnať fungovanie na spôsob „daj blbcovi moc“.

O niekoľko stoviek metrov ďalej sa cítim ako na inej planéte. Síce milá, pekná a usmievavá dievčina v slušivej uniforme na mňa hovorí rečou, ktorá je zmesou fínskeho, maďarského a asi aj mongolského nárečia z okolia Ulanbáátaru.

Týmto nijako nechcem uraziť miestny jazyk, no z estónskej reči poznám len slovo „tere“ (ahoj) a to bolo aj jediné slovo ktorému som v tej chvíli rozumel.

Prejdeme plynule do mne zrozumiteľnej ruštiny a po pár minútach odchádzame. Zaujímalo ich len či nedovážame drahú elektroniku alebo veľa peňazí. Keďže neoplývame ani jednou z komodít, tak môžeme vstúpiť do Estónska.

Táto severská pobaltská krajina je dnes naším cieľom. Mierime na dohovorené miesto pri krásnom jazere, kde by mal byť kemping. Nachádzame tu len nejaký dom na prenájom a dve maďarské turistky v stane.

Rozkladáme sa na brehu jazera a dojedáme to, čo sme si nakúpili na cestu ešte v Petrohrade. Zvuk motocykla počuť do ďaleka a už vidíme ako sa k nám blíži kamarát Ľubo. To je ten, ktorý nás viezol autom pred mesiacom na hranicu a dnes nám prišiel naproti na svojej motorke.

Večer prebieha podľa očakávania. Rozhovory o ceste a všetkom čo sme zažili. Únava si pýta spánok a rýchlo sa všetci rozchádzame po svojich stanoch.

Sme takmer na konci cesty, nálada je síce dobrá no pocit toho, že sa blížime do cieľa je poznať na všetkom.

Dnes sme k dosiahnutiu cieľa urobili 419 kilometrov.

31. deň, nedeľa, 18. augusta 2024

Plessi /EST – Riga/LT – Tukums – Kolka

Ráno nastal čas si podať ruky navzájom. Rišo a Ľubo idú priamo domov. Ja sa ešte budem motať tu niekde po pobaltských krajinách.

Lúčime sa tentoraz „neďaleko“ domu. Je to len niečo okolo 1700 kilometrov. Na našej predchádzajúcej ceste sme sa rozlúčili trocha ďalej. Vtedy sme sa rozdelili a išli každý svojim smerom. Ja na východ a Richard na západ. Domov z toho miesta bolo približne 10 tisíc kilometrov, takže dnes je to prakticky „za rohom“.

Odchádzam prvý a v prilbe je zvláštne ticho. Akosi je zrazu veľa času premýšľať. V hlave sa mi premieta celý film o tom, čo sme za posledný mesiac spolu prešli. Konštatujem len jediné...ďakujem kamarát za tie nezabudnuteľné dni, a ak budeš poslúchať, zoberiem Ťa niekedy ešte so sebou, lebo sám by si plakal a mohol sa stratiť.

Opúšťam po pár kilometroch Estónsko a som v Lotyšsku. Idem priamo na hlavné mesto Riga, ktoré len prechádzam. Dnes tu neplánujem zastávku. Som tu už štvrtý rok po sebe, takže dnes idem ďalej.

Nakoniec sa mi Riga pripomenie niekedy na jeseň. Domov mi prišiel akýsi pozdrav s fotkou vraj mojej motorky. Je pri ňom aj akýsi papier s číslom 79 km/hod a ešte akési číslo že 40,-€, no naozaj tomu nerozumiem a verím, že to je len nejaký omyl.

Neskôr si robím krátku zastávku na mieste, ktoré som už navštívil viackrát. Pri meste Tukums je pamätník, ktorý pripomína miesto udalosti pri ktorej vyhasol život človeka, pri hrobe ktorého sme boli v Petrohrade.

Aj tu je množstvo čerstvých kvetov a niekoľko ľudí. Je to priam neuveriteľné, keďže od udalosti z roku 1990 uplynulo už tak veľa času.

Pokračujem na miesto pod názvom Kolka. Výbežok pevniny ktorý sa nazýva „mys Kolka“ je lákadlom pre turistov. Stan rozkladám priamo pri mori v kempingu.

Celá oblasť je chránená prírodná rezervácia a mimo vyznačených miest sa nedá stanovať.

Prejdem sa po okolí, pozorujem ako si more postupne ukrajuje z brehových porastov a borovice ležiace na brehu odnáša so sebou. Počasie praje, dnes pršalo len minimálne a aj teplota je prijateľná. No celkovo sa cítim, ako už len na akejsi jazde z povinnosti. Viem, že domov to nemám ďaleko a uberám plyn každý deň na minimum.

Možno to nie je každému pochopiteľné, no ja sa vždy akosi snažím príchod domov oddialiť. A dnes som pre to urobil len 372 kilometrov.

32. deň, pondelok 19. augusta 2024

Kolka – Lierbe - Irbene – Ventspils

V noci poriadne pršalo. Ráno je mokré, no svieži vietor všetko suší, takže sa balím relatívne v poriadku. Ani dnes to nebude žiaden maratón. Jedinou zastávkou na dnes je miesto pri mestečku Irbene.

Tu je možnosť uvidieť obrovské antény, ktoré kedysi za čias ZSSR slúžili podľa informácií na „meteorologické“ účely. Je jasné, že pravda je niekde inde.

Tieto obrovské taniere vidno z diaľky a pri nich sa nachádza komplex budov, ktoré slúžili pre personál, ako aj ubytovacie bloky pre ich rodiny. Také menšie mesto v meste.

Samozrejme, celá oblasť bola neprístupná verejnosti keďže sa jednalo o komunikačné zariadenia, ktoré pomocou ďalších podobných antén umiestnených v Chabarovskej oblasti na Ďalekom východe usmerňovali navigáciu a kontrolu tichomorskej podmorskej flotily.

Dnes je tu len ruina toho všetkého. Síce je tu oplotenie a vidno trocha života v určitej časti objektu, no všetko ostatné je už len torzo čakajúce na demoláciu. Všetko čo malo cenu je preč. Po celom území vidno dlhé kanály, ktorými predtým viedlo potrubie a káble. Dnes je všetko vykopané a odvezené do kovošrotu.

Budovy sú prístupné, prejdem sa po panelákoch až na posledné poschodie. Všade neporiadok, sklo, kusy popadaných stien, no nemôžem sa zbaviť pocitu, že som tu nevítaným hosťom. Nikde nieto dverí, no do bytov akosi nemám záujem vstúpiť. Akoby som čakal, že spoza rohu príde pán domáci v teplákoch a papučiach a spýta sa koho hľadám.

Veľmi smutné a zvláštne tieto miesta. Už som podobné navštívil, no pocit je to vždy rovnaký. Všetko toto aj keď už v nepoužiteľnom stave niekomu patrí aj dnes. Zo zeme zodvihnem akúsi knihu, jej žlté strany dávno rozmočil dážď a roztrhal vietor. Chcem ju odložiť niekam na poličku, no to by som musel vstúpiť ďalej ako do chodby bytu. Aj tak tam žiadnu poličku na knihy nevidím a viem, že ani nenájdem. Dávno zhorela v ohni, ktorým sa hrejú miestny kopáči kovových pokladov.

Na stene vidím zvyšok plagátu. Zjavne je to kus kalendára. Roky z neho vytiahli všetku tlačiarenskú farbu. No rok, v ktorom bol aktuálny, stále vidím prečítať. 1991 je presne ten rok, keď sa skončila éra zväzu a nastal začiatok konca zlatých časov tejto budovy, z ktorej za škrípania skla pod mojimi čižmami odchádzam.

Zásadne tieto miesta nefotím. Rešpektujem akési súkromie toho, kto sa sem aj tak nikdy nevráti. No ja verím, že sa sem vrátim ešte niekedy, pretože napriek tomu, že to tu vyzerá strašidelne, sú tieto miesta akousi oázou ticha a pokoja. Ak niekto z vás bude niekedy v tejto oblasti, rozhodne to stojí za návštevu. Už som sa o tomto mieste zmieňoval v inom cestopise a dalo by sa to porovnať s návštevou Černobyľu, ale bez rizika.

Sadám a odchádzam. Mám pred sebou len asi dvadsať kilometrov jazdy. Áno, dnes je to zase len o potulkách po známych miestach. Ventspils a v ňom žijúci môj kamarát z trocha netradičným menom „German“. Motorkár, cestovateľ a jediný člen dnes už neexistujúceho miestneho klubu, ktorý má svoje sídlo v budove v centre mesta.

Stretávame sa každý rok, tu alebo u mňa doma. Dnes si dáme zase raz prehliadku mesta, okolia, pláže a móla pri mori. Navštívime aj jeho kamaráta, ktorý slúži na lodi. Dostávam prehliadku celej lode, ktorá väčšinu svojej služby stojí v prístave a používa sa na prečerpanie odpadných vôd a olejov z veľkých námorných lodí.

Takže služba je tu takmer ako odmena. Traja členovia služby celý deň robia presne to, pri čom sme ich zastihli. Je poobedie a chlapi spia. Alebo sa tvária, že pracujú no pritom spia. Dobrá práca veru.

Zvyšok večera zakončíme prehliadkou miestnych reštaurácií a barov. Navštívime ich dosť na to, aby German povedal, že ráno skoro nemôžeme vyraziť na motorkách. Takže spať sa bude dlhšie. Mne je to jedno, ja som tu ešte pár dní ako pomalý a stratený turista.

Aj preto si dnes zapíšem číslo 89, ktoré hovorí o veľmi krátkom kilometrovom nájazde.

33. deň, utorok 20. augusta 2024

Ventspils – Kuldiga – Liepaja – Klaipeda/LT

Už vás to nebaví čítať? Ani mňa príliš písať, pretože píšem akoby nasilu o príchode domov. Som ale ešte v Lotyšsku, tak vydržme spolu prosím ešte chvíľu.

Ráno vyrážame v trojici niekam po okolí. Chlapi mi ukážu nejakú zrúcaninu a potom ideme pozrieť najväčší vodopád v Európe. Jeho zaujímavosť je len šírkou, ktorá je 250-270 metrov, no pri výške len dva metre ho robí fotogenickým. Nachádza sa v meste Kulgida a má meno Venta Rapid a určite stojí za návštevu.

Celkovo Lotyšsko má čo ponúknuť, aj keď je rovinaté. Pobrežie je krásne a pieskové. Kilometre pláží ktoré sú takmer prázdne. Samozrejme teplota vody je pre našinca trocha menej zaujímavá. No o to viac je zaujímavejšia cesta popri Baltskom mori smerom na mesto Liepaja. No to sme už preskočili do susedného štátu menom Litva. Malebné prístavné mesto, odkiaľ sa dá prejsť krátkou plavbou loďou na Kurskú kosu.

Tento dlhý úzky polostrov je zaujímavým miestom na dovolenku. Šírka len niekoľko kilometrov a v najužšom mieste len niekoľko sto metrov, je veľmi navštevovaná oblasť. Polostrov rozdeľuje hranica s Kaliningradskou oblasťou. Kedysi tu fungoval aj hraničný prechod, ale od doby keď sa svet bláznil z doby covidovej je zatvorený.

Ja sem dnes neodbočujem, navštívil som tieto miesta už viackrát, dnes len pokračujem popri pobreží a v podvečer pri meste Klaipeda si neviem vybrať z množstva kempingov. Turistov je všade veľa, no nakoniec nájdem dobrý a poloprázdny kemping za 10,-€ a tu zostávam. Stal sa zo mňa obyčajný turista, ktorý sa presúva, tak ako sa mu chce. Už nemám žiadne povinnosti, termíny a preto si tieto dni užívam v pomalom tempe.

Tomu aj napovedá dĺžka textu a fakt, že okrem cestovania, spoznávania a pomalej jazdy sa nič nedeje, čo by stálo za viac denných slov.

K nim je aj primerané množstvo denných kilometrov, dnes sú v počte 287 kilometrov.

34. deň, streda 21. augusta 2024

Klaipeda/LT – Vištytis – Bielostok/PL – Radzyň

Balím pomerne neskoro. Vyrážam smerom popri Kaliningradskej oblasti a kopírujem takmer jej hranicu po cestách, ktoré sú určené už len takmer pre traktory. Idem pomaly a dlho.

Robím si prestávku pri jazere Vištytis, ktoré rozdeľuje Kaliningradskú oblasť a Litvu. Národný park, kde je možné kempovať priamo na brehu jazera je krásny. Hranica ide priamo cez vodnú hladinu, je označená bójami a na vode sa smie používať čln len s veslami a bez motora. Asi kvôli pohraničiarom, aby vedeli čln dobehnúť v prípade narušenia hranice.

O pár kilometrov ďalej je vidno oplotenie, ktoré rozdeľuje obe časti územia. Všade sú kamery a početné hliadky, no cesta je otvorená a nikto nekontroluje. Idem len pár metrov popri plote dobrou a prázdnou cestou.

O chvíľu som v Poľsku. Tu sa len napojím na hlavný ťah smerom na mesto Bielostok. Do večera idem len nutným tranzitom krajinou. Po ľavej ruke mám teraz Bielorusko. Inak nič už k dnešnému dňu dodať neviem. Do neskorého večera len sedím, tankujem a moknem. Poľsko ma privítalo chladom, v podvečer dažďom a večer totálnym lejakom.

Poznám tu jeden hotel priamo pri ceste. Prichádzam k nemu potme až okolo 21.30, voda zo mňa tečie priamo na recepcii a všade po chodbách. Nič neriešim. Na motorku dávam plachtu a do hotela si neberiem nič so sebou.

Tu sa len vyzlečiem a žmýkam veci. Do rána aj tak nič nevyschne. Hrejem sa v horúcej sprche a idem do postele. Takýto dážď sa nestretne každý deň, cítil som sa akoby som stál vo vode a nie sedel na motorke. Ale to už je údel motorkára cestovateľa.

Zápisník dnes nedostane žiaden údaj, je mokrý tak veľmi, že ho suším v hoteli fénom. Ráno do neho zapisujem údaj 556 kilometrov.

35. deň, štvrtok 22. augusta 2024

Radzyň – Lublin – Prešov/SK – Levoča

Presne ako som čakal, ráno je všetko mokré. Nevadí, uschne to na mne počas dňa. Vonku je celkom pekne, ale zima. Oblečenie krásne chladí a ja drkocem zubami až do večera.

Známe mestá ako Lublin, Rzešov prechádzam bez zastávky. Pred hranicou dávam niečo ako neskorý obed, spojený s raňajkami a zároveň aj večerou. Takže jediné jedlo dňa.

Prichádza moment pravdy a tým je hraničný prechod na rodnú hrudu. Vyšný Komárnik a zopár fotiek pri krásnom starom stĺpe s nápisom Československo. Pocity? Žiadne. Tak ako vždy po príchode budem potrebovať niečo na upokojenie. Niekam vypadnúť z domu, kam som vlastne ešte ani neprišiel. A dnes ani neprídem. Mierim do mesta Levoča. Tu sa stretnem s kamarátom Rasťom a odovzdám mu ťažký darček, ktorý veziem už týždne so sebou.

Dostal kúsok autentickej železnice z vyššie opísanej trasy „501“. Myslím, že sa pri čítaní týchto riadkov bude tváriť pyšne, pretože niečo také doma nemá každý. Teda vlastne len on a ja.

Levoča ma dnes nechce pustiť ďalej, zostávam tu spať v záhradnom domčeku. Viem, že je to posledná noc tejto cesty a spím zle. Ale všetko má svoj začiatok i koniec. Aj táto cesta a aj tento cestopis bude mať koniec. Už zajtra. Tak na dnes dobrú noc, Slovensko.

Predposledný deň mi priniesol prejdených 582 kilometrov.

36. deň, piatok 23. augusta 2024

Levoča – Žilina – Trenčín – Pobedim

Štartujem na definitívny záver cesty. Tatry, Liptov, Turiec, preplnené Strečno do Žiliny. Tu nemôžem obísť kamaráta a známeho cestovateľa pod prezývkou „Erbe“. Sedíme si dve hodinky, ako vždy preberáme všetko podstatné.

Posledných 110 kilometrov domov odkladám koľko sa dá. Lúčime sa s Robom, tankujem a po diaľnici len tupo hľadím na prerušovanú bielu čiaru v strede vozovky. Autopilot ma dovezie pred brány našej dediny.

Tu sa trocha preberiem, a ako vždy v tme urobím fotku tabule. Pár otočení plynom a stojím doma na dvore. Robím poslednú fotku pod mapou sveta a zhasínam motor, ktorý nesklamal. Vlastne nielen motor, ale celý stroj nesklamal.

Bez jediného problému ma previezol celou cestou. A to, že som riešil situáciu s kolesom, neberiem ako chybu motocykla. V tých podmienkach by možno iný motocykel bol už dávno mimo hry s inými svojimi časťami.

Takže pochvala teraz pre nielen môj stroj, ale aj pre takmer veterána na ktorom bol Richard.

Pár slov k nemu ešte. Prišiel domov o dva dni po tom, ako sme sa rozlúčili v Estónsku. Takže takisto ukončil cestu v poriadku, a keď som s ním v deň príchodu volal, mal presne takú náladu ako ja. Nič ho nebavilo, nič sa mu nechcelo.

Ale to poznajú asi všetci cestovatelia, aké to je po návrate do reality.

Týmto sa toto písanie a čítanie končí. Zostane tu ešte trocha priestoru na pár záverečných slov, čísiel a štatistických údajov, no tie až v nasledujúcej kapitole. Takže nateraz som v cieli, som doma a som viac menej spokojný, aj keď vo vnútri je to inak.

Ja si teraz už po návrate len zapíšem definitívny stav tachometra a posledný denný nájazd 317 kilometrov.