Rumunsko 2005 (13. 07. - 18. 07.)

Hneď ako som sa rozhodol že idem, volám kamarátovi Peťovi či sa ku mne chce pridať. Bez váhania súhlasí a tak môžu začať prípravy. Termín cesty som naplánoval približne na tretí júlový týždeň. Konečný stav účastníkov bol nakoniec dve moto a štyria ľudia. Ja + Kristínka na Suzuki VL800 Volusia, Peťo + Martina na Yamaha TDM. Dva dni pred odchodom ešte vybavujem poistku, a kupujem lekárničku, lebo stať sa môže všeličo.

1. deň: Bratislava - Polomka (268,1 km)

Je streda 13. júla a je tu deň odchodu. V práci som až do 17.00, rýchlo sa domov prezliecť a najesť. Potom vyrážam pre Kristínku a o 18.30 odchádzame z Bratislavy smer Brezno. Dnes spíme u Peťa na Polomke, cesta ubieha v pohode a prichádzame k nemu okolo pol jedenástej. Preberieme ešte zajtrajšiu cestu a líhame spať.

2. deň: Polomka – Nadlac (459,6 km)

Ráno sa odchod odsúva na neskôr, lebo Martina si musí ešte niečo vybaviť v Brezne. Od rána bolo zamračené a sem tam spŕchlo. Okolo jednej poobede sa lúčime s Peťovými rodičmi, hlavne jeho otec nám rozpráva čo zažil keď robil na Ukrajine a vystríhal nás pred Rumunskom. Najvyšší čas vyraziť a tak naberáme smer Brezno a potom dole na Lučenec. Cesta prebieha v pohode, len pred Lučencom nás zastihne dážď, obliekame regenky a ideme ďalej. Našťastie to trvá len pár kilometrov a pekné počasie nám vydržalo až do Rumunska. Pred hranicami dopĺňame palivo, aby som nemusel tankovať v Maďarsku, kde je predsa len drahší. Okolo pol piatej prichádzame na slovensko-maďarské hranice. Bežná rutina, okrem pasu nechceli vidieť nič iné. Cesta cez Maďarsko bola dosť nudná, samá rovina. Išli sme po vedľajších cestách, preto nám to ubieha pomaly. Cesty majú dobre značené, len v Hatvane trochu blúdime. Pri Cegléde si dávame dlhšiu prestávku spojenú s jedením zásob, ktoré sme si zobrali na dnešnú cestu. V Kecskemete sa napájame na hlavný ťah a pokračujeme smer Szeged. Už je pokročilá nočná hodina a na ceste je hustá premávka. Zastavujeme na pumpe aby sme si očistili priezor na prilbách, cez tú vrstvu múch čo tam máme už skoro vôbec nevidíme. Niečo po polnoci prichádzame na maďarsko-rumunské hranice. Spustí sa tu riadny lejak, našťastie je colnica prikrytá a sme pekne v suchu. Po polhodinke čakania sa dostávame ku okienku a smerujeme do Nadlaku. Prejdeme asi 4 km a zastavujeme na námestí, kde pre nás majú prísť kamaráti Andrej a Ruženka. Za chvíľu sú pri nás a odchádzame k nim domov.

3. deň: Nadlak (8 km)

Dnes si dávame celodenný oddych, aby sme sa zregenerovali po včerajšej ceste. Celý deň trávime obhliadkou miestnych pamätihodností, reštaurácií a podnikov. V celom Nadlaku sa dá dohovoriť po slovensky. Obed si dávame v reštaurácii Slovenská koliba. Dievčatá popozerali niečo v obchodoch, zamenili sme peniaze, za 100 Eur dostávam približne 3.800.000 Lei. Na večer nám vybavili vyhliadku z kostolnej veže odkiaľ je vidno celý Nadlak. Odtiaľ vidíme, že hraničný prechod sa nachádza medzi dvoma veľkými jazerami. Večer máme opekané mäso na grile, ktoré zapíjame červeným vínkom.

4. deň Nadlak – Arefu (448,5 km)

Cieľom dnešného dňa je cesta okolo najvyššieho Rumunského vrchu Moldoveanu a priehrada Vidraru pri ktorej sa nachádza hrad Vlada Tepeša, teda Drakulu. Vyrážame o desiatej smer Arad, cesta je v dobrom stave, len sa prechádza cez veľa dedín, ktoré sú strašne dlhé a spomaľujú nás. Značenie ciest opäť v perfektnom stave, hlavne dievčatá mali radosť z betónových kilometrovníkov, ktoré boli na ceste každých sto metrov a z nich odrátavali koľko sme už prešli a zabíjali tak nudu. Zastavujeme v Deve, kde spravíme nákup potravín. Nasadáme na motorky a vyrážame ďalej. Obed volíme v Simerii na krásnom trávniku pri OMV pumpe. Na mape zisťujeme, že cesta nám ubieha pomalšie ako som myslel. Nevzdávame to a ideme ďalej. V Sibiu stretávame Rumuna na Hayabuse, pýtame sa ho na našu cestu a hovorí že nás čaká krásna príroda a skvelá cesta, ale že na druhej strane kopca je dosť rozbitá. Asi 30 kilometrov od Sibiu odbočujeme z hlavnej cesty smer Cirtisoara. Pár kilometrov za odbočkou nás dobieha Čech na Honde Dominator s ktorým ďalej pokračujeme až hore. Príroda okolo je krásna, na úbočiach kopcov sa pasú stáda oviec. Cesta je úchvatná samá serpentína, stúpame čoraz vyššie a každú chvíľu zastavujeme aby sme porobili nejaké fotky a vychutnali si tú nádheru.

Čím ideme vyššie je stále chladnejšie a o chvíľu vidíme aj sneh. V polovici júla sa šantiť na snehu je dosť veľká sranda. Prichádzame na vrchol (2027 m n. m.). Nachádzajú sa tu stánky so suvenírmi a s rôznymi somarinkami. Je tu aj malé jazierko, na brehu ktorého stojí hotel. Čech sa rozhodol prenocovať pod stanom na vrchole podľa vzoru Rumunov, ktorých tu bolo ako húb po daždi. Kam sme sa pozreli, samý stan. Nechápali sme, ako tam môžu vydržať v stane, v noci tam musí ešte mrznúť. My sme sa rozhodli ísť ďalej a nájsť si ubytovanie niekde v penzióne, predsa len po celom dni cesty si zaslúžime poriadnu posteľ a teplú sprchu. Cesta na vrchole končí pred veľkou čiernou dierou, ktorá je vstupom do tunela a prechádza sa ním na druhú stranu kopca. Tunel bol neosvetlený a plný vody, ktorá stekala popri stenách. Na druhej strane kopca sa značne zhoršila kvalita cesty. Prechádzame popri krásnom vodopáde.

K priehrade je to asi 25 kilometrov dlhý úsek, ktorý nám trval cez 2 hodiny, už som myslel, že to nikdy neskončí. Stále klopiť plne naložený z jednej strany na druhú dalo riadne zabrať na fyzičku ale aj na psychiku. Okolo pol ôsmej prichádzame k priehrade. Ten pohľad nám vyrazil dych, posúďte sami.

Nečudujeme sa, že to tu strážia vojaci so samopalmi na pleciach. Kocháme sa tou stavbou, robíme fotky a rozmýšľame kde budeme spať. Vojaci sú mladí chalani a ideme sa ich skúsiť spýtať na nejaké ubytovanie, odporúčajú nám penzión Dracula, ktorý je vzdialený asi 2 kilometre. Cesta vedie cez krátky tunel na druhú stranu hory a vchádzame do priameho srdca Transylvánie. V šere ešte zbadáme pozostatky z Drakulovho sídla, jeho návšteva nás čaká až zajtra, lebo dnes to už nestíhame. Vchádzame do dedinky Arefu (Capatinenii Paminteni) a hneď pri ceste zbadáme spomínaný penzión Dracula. Zosadáme celý dolámaní a dúfame, že nájdeme voľné miesto, lebo sme totálne vyčerpaní. Vo vnútri nás vítajú dve slečny, dohovoriť sa v Rumunsku je umenie, skoro nikto nevie inú reč ako rumunčinu. Zisťujeme, že jedna z nich vie po španielsky a tak vybavovanie je na Kristínke, ktorá našťastie študuje španielčinu. Dohodne ubytovanie za 1.000.000 lei na noc za štyri osoby, dve dvojposteľové izby so slušným vybavením a aj s televízorom. Nasleduje sprcha, jedlo a zaspávame ako zarezaní.

5. deň: Arefu – Nadlak (464,2 km)

Ráno sa budíme do krásneho slnečného dňa. V zrkadle zisťujem, že na krku nemám žiadne stopy po uhryznutí. Dávame si výdatné raňajky. Čaká nás výstup na skutočný Drakulov „hrad“ lepšie povedané len to, čo z neho ešte ostalo. Z internetu som mal zistené, že tam vedie asi 1400 schodov. Vraciame sa späť asi kilometer kde je pri ceste parkovisko a stánky z občerstvením a suvenírmi. Tu začínajú spomínané schody, Peťo s Martinou ich rátali a skončili niekde na čísle 1470, už si to presne nepamätám. Tesne pod hradom sedí na schodoch dedko, ktorý vyberá vstupné 20.000 lei za vstup a nejaké groše aj za foťák. Samozrejme sme to vedeli, tak sme mali foťáky pekne poschovávané a ostalo len pri vstupnom. Nechávame si uňho prilby a veci aby sme to nemuseli ďalej vláčiť. Z celého hradu zostali len obvodové múry, nebolo tam moc čo pozerať aspoň výhľad bol odtiaľ pekný. Fakt nevieme za čo sa tam vyberá vstupné.

Nasledoval návrat do penziónu, nabalenie motoriek a okolo obeda vyrážame smer Curtea de Arges. Tu odbočujeme na Rimnicu Vilcea a odtiaľ sa ide už priamo do Sibiu. Napájame sa na hlavný ťah smer Nadlak. Zastavujeme asi každých 100 km a dávame si oddych. Zastavujeme v jednom motoreste aby sme si niečo zajedli. Zisťujeme, že okrem držkovej polievky nič iné nemajú. Musím povedať, že ja zjem všetko, ale toto bolo aj na mňa veľa. Bola úplne bez chuti, riedka a plávalo tam niečo neidentifikovateľné. V Deve ideme na oneskorený obed. Dávame si kuracie prsia so šunkou a hranolkami. Porcie to boli riadne, veľmi chutné a cena porovnateľná s našimi. Okolo deviatej večer parkujeme u Andreja vo dvore. Je za nami ďalší náročný deň a zajtra nás už čaká návrat domov.

6. deň: Nadlak – Polomka - Bratislava (710,9 km)

O desiatej sa lúčime a odchádzame domov. Pred hranicami tankujeme plné nádrže a míňame posledné ich groše. Prechod hranicami je bezproblémový a vydávame sa na nudnú cestu cez Maďarsko. V Maďarsku musíme vyriešiť problém s Peťovým lankom od spojky, ktoré si povedalo, že vypovedá službu. Už mu držalo asi len na dvoch vlasoch a nachádzame servis Yamahy v Cegléde. Za hodinu to má vymenené, zbehneme do bankomatu pre 7.000 forintov a frčíme ďalej. Okolo pol siedmej prekračujeme hranice na Slovensko a vstupujeme na našu rodnú zem celí šťastní, že sme to zvládli. K Peťovi prichádzame o ôsmej večer. Ja som sa s Kristínkou rozhodol, že pôjdeme až do Bratislavy, doma je predsa len doma. Peťova mama nám nachystá niečo na zjedenie a o deviatej už sedíme na motorke. Cesta domov ubieha rýchlo, je noc a na ceste je málo áut. Občas musíme zastavovať, lebo Kristínka za mnou už zaspáva, ale zvládneme to a o pol jednej v noci parkujem doma.

Záver

Chcem sa poďakovať Kristínke, že to so mnou vydržala. Počas celej cesty sa nevyskytol problém s ľuďmi, všade boli prívetiví a ochotní pomôcť. Videli sme veľa zaujímavých vecí a krásnu prírodu. Určite by som sa do Rumunska chcel ešte pozrieť.

• Celková dĺžka trasy: 2359,3 km
• Celková spotreba: 118,98 litrov
• Priemerná spotreba: Suzuki VL 800 Volusia – 5,04 l/100 km
• Cena benzínu: 34.500 lei, v prepočte asi 36 Sk