Moje motorkové začiatky

V článku sú použité autentické fotografie, ktoré som v tej dobe robil na 3.2 MP Sony-Ericssone C702. Pre túto príležitosť som si, okrem fotiek, dlho uchovával v mysli konkrétne spomienky na sled udalostí, pretože som vždy hovoril: “O tomto raz napíšem článok!”

Ako to celé začalo

Mám 23 rokov a už 10. rok sa motám okolo motoriek. Ak by som pred desiatimi rokmi vedel, že na tom momentálne takto, neuveril by som. Bral by som to všetkými desiatimi. No nepredbiehajme.

Dlhšie som sa zamýšľal, prečo ma vlastne začali zaujímať motorky? Ťažko povedať, no spomínam si na dva dôležité zážitky z detstva. Jeden sa spája so Simsonom, ktorý parkoval u môjho krstného otca. Ten ho spolu s mojím otcom (dvojčatá) dostal ako odmenu za úspešnú maturitu v roku 1987. Simsona som videl párkrát, keď som mal možno 9 rokov, a raz ma na ňom krstný dokonca povozil. Ja som z jazdy takmer naložil do gatí, no nie z rýchlosti alebo náklonu, ale zo psa, ktorý nás naháňal. No niečo mi to aj tak dalo.

Môj druhý zážitok bol, keď ma môj bratranec Neňo, odviezol na Jawe 50 typ 20 k nim domov na oslavu, čo bola vzdialenosť z nášho domu asi kilometer. Jawku sme familiárne volali “sajdka”. Keď som sa na nej vtedy viezol, nevadilo, že som cez Neňa nič nevidel, pamätám si, ako mu vialo biele tričko a pocit, že sme museli ísť aspoň 120. Ten zážitok bol tak silný, že trvalo pár rokov, kým som si sám priznal, že rýchlejšie ako 40km/h sme nemohli ísť. :D

Ako to však v živote chodí, ľudia otupjejevajú a niektorí aj dospievajú. Ranná fáza mojej puberty sa vyznačovala prvými fúzami a silným nutkaním, že chcem nahliadnuť do sveta motoriek. “Motorku? V žiadnom prípade” - toto bola prvá reakcia mojej mamky. Veď čo iné sa dalo čakať. Zvyšok rodiny ma ihneď začal odhovárať a karhať, že si nevážim vlastný život. Ale ba, veď aspoň inzeráty popozerám. Veď aha, babetta nie je žiadne delo a moje sny by to splnilo. Vtedy ma však nikto nepočúval. Neskôr som sa tajne zaľúbil do Hondy CR 85, s ktorej majiteľom som si asi 3 mesiace tajne písal. Bola nádherná. Prvý krát mi učarovala honďácka symetria červenej a bielej farby. Keď mi raz napísal, že to po rovinke ide aj 100km/h, nebolo o čom.

Teda, vlastne bolo. 1 000€ navyše bolo pre rodinný rozpočet veľa. A navyše, ja som stále nemal dovolené jazdiť. Ale pomyselných kilometrov som najazdil aspoň 3 000. Každú rovinku a zákrutu, ktorú som si vedel predstaviť som prešiel minimálne trikrát. Až sa niekedy zamýšľam, akú velkú predstavivosť som mal. :D Niekto by povedal, že je to len nezmysel, no pre mňa to znamenalo nádej, že svoj sen raz môžem uskutočniť. Na pokeci som v tom čase našiel aj (lacný - čínsky) dirtbike 250, ale nič moc, iskra nepreskočila. Krátko na to som však natrafil na dôležitý inzerát.

Zlomový okamih

Pri lustrovaní inzercie som objavil pekný sýto-červený Simson enduro zo SNV, čo bola pre nás dostupná vzdialenosť. Top stav, cena 200€, dokonca na značkách. Vyzeral tak dobre, že aj otec, ktorý dovtedy na motorku nepritakával povedal, aby som sa mu skúsil ozvať. Celý natešený píšem ako o život, aby som zistil, že Simson je dávno predaný. Ale videl som, že cez otca by to už šlo, zatiaľ čo mamku som sa snažil pravidelne lámať. Rok 2009 sa chýlil ku koncu a ja som ešte v októbri natrafil na inzerát, predaj MZ 150 hneď vo vedľajšej dedine. Po troch dňoch, kedy naši pochopili, že moja motorková diagnóza je vážna, sme ju šli pozrieť. No popravde, motorka šrot. Nešla nejak, jeden budík chýbal, cena 250€, ale bola to eMZeta, to už je delo, aspoň tak som to vtedy vnímal.

Keď sme tak pri nej stáli a otec ju držal v rukách (ja oproti z druhej strany), pozrel a hovorí: “To je veľká motorka. Udržíš ju vôbec?” a naklonil ju na mňa. S falošným úsmevom som zaprel všetky svaly a kosti tváriac sa v pohode, pričom som mal čo robiť aby som ju udržal. Ani som sa nepovozil, nezobrali sme ju, no bol tam prvý kontakt, z ktorého som cítil, že ma to ťahá čoraz viac a viac.

Zima bola dlhá, ja som strávil desiatky hodín na motoride čítaním článkov zo sekcie Vaše stroje. Najviac ma dostal článok Moja „slečna“ simson éS 51 enduro. Prečítal som ho snáď 100krát a zeON bol v mojích očiach neskutočný borec. Napísal totiž niečo, po čom som ja skryto túžil a ani sám o tom nevedel. V tom článku som sa našiel.

Nemožné sa stalo možným

Skočila zima a jar, začínalo leto a ja som si povedal, že to už nemôžem vydržať. V tých dňoch mi skrsol nápad stiahnuť Simsona od krstného, veď aj tak mu údajne iba stojí v garáži. V tejto myšlienke som sa spojil so svojím bratom, prezentovali sme to otcovi, ktorý nenamietal, krstný tiež nie a mamka nejakým zázrakom povolila. Simsona si ale trebalo odmakať, preto šiel otec a brat ku krstnému už od rána, zatiaľ čo ja som doma netrpezlivo čakal. Bol to dlhý, veľmi dlhý deň s krásnym koncom.

Na hodinkách bolo už po ôsmej, kedy začala do dvora cúvať biela Felícia s prívesom. To bolo radosti! Ani som nevedel, čo od toho čakať, veď som nikdy na motorke ako vodič nesedel, nemal som potuchy ako sa ovláda, iba som čosi čital. Vybrali sme ju z prívesu, otec zahlásil, že ju pôjde trochu zahriať. S bratom sme sa presunuli na Kamence (poľná cesta za domom), kde už čakal otec. Postavil som sa ku Simsonu a otec vraví: ”No ideš!” Wau, je to tu. Moja prvá jazda...A ako sa vlastne šoféruje motorka? Dostal som asi 5-sekundovú inštruktáž a prišlo to. Prvé nakopnutie, po ktorom motorka hneď zdochla na voľnobehu. Druhý pokus bol už o niečo lepší. Brat to všetko točil na video, za čo som mu veľmi vďačný. Díky Martin. Na videu si odporúčam všimnúť moju pravú nohu počas jazdy. :D Kvalita videa je príznačná pre tú dobu.

Video: Prvá jazda na motorke Simson S51 Enduro

Ten zážitok, prvá jazda, bol veľmi silný, pre mňa magický moment. Mal som pocit, ako keby som bol celý život smädný a vtedy sa prvýkrát napil. Prvé metre som spravil bez udusenia motora, čo len umocnilo môje prežívanie. Bol som z toho taký unesený, že som si vôbec neuvedomil, že svoju pravú nohu len ťahám za motorkou. :D Nádhera, paráda, wau! Toto som chcel, bolo to ešte lepšie, ako som sa dočítal na motoride, krajšie ako som čakal. Pamätám si, keď sme po jazde s bratom prišli domov, chodil som po kuchyni a nevedel sa prestať usmievať. A nemyslím to ako klišé, vážne to nešlo. Mal som kútiky vystrelené od ucha k uchu a cítil sa neskutočne šťastný.

Prvé dni zaľúbenosti

Ďalšie dni boli krásne. Ako prvé dni zaľúbenia sa. Pozná to každý z nás, no nie? Veď to aj bola moja prvá láska, skutočná, žiadne fotky na pokeci a motoride. V škole som myslel iba na to, kedy prídem domov a pôjdem sa povoziť. Zoznamovali sme sa. Pamätám si, keď sa môj dobrý kamarát a sused Ďoďo vrátil z viacdňového výletu a hneď sme šli na jazdu. Po neskutočnej eufórii, kedy som si opäť počas jazdy uvedomil, že sa to podarilo a motorka je doma, som si pomaly začínal myslieť, že som majster sveta. Aj vďaka tomu som sa na prvej jazde s Ďoďom hneď vytrepal. :D Ešte som totiž nevedel, že blato nie je dobrý kamarát s cestnými gumami.

Nasledujúce týždne som sa vozil, riedil benzín s olejom a nič sa nestaral, iba umýval. Nevadí, že Simson mal zlomený ľavý zadný tlmič (taký sme ho už priviezli). Čo tam po tom, či má dosť oleja, hlavne že fičí. Simsona sme prebrali so slovami, že karbec je nastavený a neslobodno doňho šprtať, tak som pre istotu mal z každého zásahu do mašiny veľký rešpekt a radšej nešprtal vôbec. No časom sme robili aj menšie opravy, kúpili sme tlmiče zo Simsona skútra, baterku a nový vzduchový filter. Neskôr sme vypálili výfuk a vymenili olej. Aj keď bývam na dedine a technika mi nie je až tak cudzia, mal som z toho vždy pocit, ako keby sme boli vymakaní inžnieri z Hondy, ktorí presne vedia, čo robia. Skrátka, emócie boli vzácne výrazné.

Simson ma bavil. Odkedy sme ho doviezli šiel max 50, v ojedinelých prípadoch (sólo a zaľahnutý) aj 60 km/h, no až tak mi to nevadilo, veď aj tak som jazdil iba po poľných cestách. Neskôr som sa začal voziť aj so sestrou, robili sme mikrovýlety po okolí. Po čase si sused Ďoďo kúpil babattu 210, tak sme začali brázdiť Kamence dvaja. Ďalšie skvelé zážitky, jazdenie nabralo iný rozmer. Technické poruchy nás až tak netrápili, hlavne, že to šlo. Nikdy nezabudnem, ako sa v marci Ďoďo snažil (tajne) vybrať Babettu cez zadný dvor. Vonku sa pomaly topil sneh, my sme sa už chceli ísť povoziť, ale rodičia boli proti. Nám to ale nedalo a tak sme motorky prepašovali cez zadný sad (dlhý asi 100 metrov), ktorý má kopcovitý terén, teda motorku trebalo tlačiť. Sneh po lýtka, hladké gumy mali efekt ako lyže, ale túžba po prvej jazde v sezóne bola silnejšia. Ja som sa neskutočne bavil, Ďodo ma chcel vtedy zaškrtiť, že som ho na to nahovoril.

Pocit skutočnej slobody

S Ďoďom sme dali aj jeden (na naše pomery) dlhší trip, dostali sme sa cca 25 km od domu po aslfaltovej ceste. Bolo to po menej frekventovanej ceste. Ani sme neverili, že sme to dokázali, no cítili sme sa ako veľkí frajeri. Bez značiek, vodičáku, ale eufórie bolo toľko, že by som s motorkou vzlietol. Pre mňa ten moment znamenal kus slobody, niečo, čo si človek nemôže len tak zaobstarať, ale musí to nájsť. Boli to vzácne chvíle. V tom čase som sa zaregistroval na motoride. Cítil som sa ako motorkár.

Vďaka Simsonu som zistil, čo je to dlhá zima, pochopil mnoho vecí, o ktorých som doposiaľ iba čítal a tie, ktoré som nezažil som si aspoň lepšie predstavoval. Zažíval som ďalšie krásne chvíle, hlavne riedil benzín s M2Tčkom, vypaľoval výfuk, čistil sviečku a občas dofúkal gumy. Všetko bolo krásne, až dokým na dvore nezaparkovalo BMW GS 1200 Adventure. Mastodont, pri ktorom bol Simson ako kolobežka. Na veľkom GSku dorazil Neňo z Londýna. Ten Neňo, ktorý ma vtedy previezol na Sajdke. Na BMW som pozeral ako puk. Šli sme sa povoziť, v prilbe intercom, počas jazdy sme kecali, kam sa chystám na strednú, do toho hral jazz. Bol som unesený zo všetkého. A veľmi. Keď som sa neskôr vrátil k Simsonu, cítil som zvláštny pocit viny. Ten síce časom zmizol, ale pocit z jazdy na BMW mi podvedome ostal. No Simson poslušne slúžil aj naďalej.

Vytriezvenie

Napriek všetkému krásnemu som sa musel naučiť, že všetky pekné emócie raz opadnú a na veci sa musím vedieť pozrieť reálne. A motorka bola tiež ten prípad. Začalo mi prekážať, že do kopca nekopnem inú rýchlosť ako jednotku. Trasu na kamencoch, ktorá mohla mať tak v okruhu dokopy 6 km ma už nebavila, keďže som tu najazdil cez 1 000 reálnych kilometrov (údaj podľa tachometra). Keď sa vozíme dvaja, už vôbec to nie je žiadna sláva. Viacero kopcov za domov som iba obdivoval, lebo jednak by som ich nevyšiel a keby aj, cestu dole by nedali brzdy. Skrátka som sa chcel posunúť ďalej. Začať jazdiť po asfalte a legálne.

Simsona som mal rád, lebo si ho obľúbili aj ostatní v rodine, ale túžba po zmene ma lákala čoraz viac. Celú ďalšiu sezónu som odjazdil, ale pociťoval stereotyp. Navyše, v zime budem mať 16. Hm, čo tak sa ísť opýtať do autoškoly, ako to je s vodičákom? V pomyselnom prasiatku som naškrabal cez 150€, snáď bude dosť. Vodičák v 16-tich rokoch bolo niečo, o čom som v našom okolí (kde mimochodom vtedy nejazdili žiadne motorky) ani nepočul, nie aby ho ešte niekto mal. Napriek tomu mi to nedalo a prihlásil som sa do autoškoly.

Príbeh nekončí

Na motorkách je nádherné to, že tie krásne zážitky z jazdy môžeme stále oživovať a vytvárať ďalšie krajšie, rovnako silné spomienky. Ale tie si zaslúžia iný, osobitný článok.

Úprimne sa teším, že som svoje spomienky a myšlienky mohol dať dokopy. Keď som nemal motorku, myslel som si, že až ju budem mať, budem mať pokoj. Nebolo to tak, prišli ďalšie, väčšie sny a túžby. Vtedy som ešte netušil, čo všetko mi motorkový život prinesie.

Ďakujem za zhliadnutie článku. Skutočne sa poteším každej odozve v komentári. Časom rád doplním pokračovanie môjho príbehu.

Veľa šťastných kilometrov,
Peťo.