Moja „slečna“ simson éS 51 enduro

Keď som bol ešte mladý a krásny (rozumej hlúpy) motorky som nemal veľmi v láske. Bola to obyčajná brzda ľudstva, dve kolesá neochráni človeka pred dažďom neprenesie žiaden náklad, proste nič, skútre som ešte ako tak chápal, veď komu sa chce trepať po meste na bicykli. Zaprisahal som sa sám sebe vo svojom vnútri, že motorku nikdy, ale ako tak roky plynuli, hormóny sa v tele ozývali viac a viac a chcel som auto, ale rôčkov bolo málo a vodičák na auto až od 18. Hold smola, tak presvedčím fotrovcov aspoň na motorečku, nech sa môžem ukázať, že mam vodičák a už môžem chodiť na cestách. A tak začalo denno denne aj celonočné hučanie do mojich stvoriteľov, že SCEEEEEEEM MOTORKU. Neustále sa mi do uší dostávalo „načo ti to bude“, „sa na tom akurát zabiješ alebo dolámeš“, „kde to budeme parkovať“... Bola to zdĺhavá psychologická práca, ale nakoniec sa podarilo. Finančná situácia mi predurčila slečnu, na žiadnu poriadne vyzerajúcu cestnú motorku sme proste nemali a skúter, to sa mi proste nepáčilo, i keď maximálka bola väčšia, ale chcel som proste radiť rýchlosti. A tak prišiel deň D, foter sadol na vlak a šiel do Humenného pre simsona. To čakanie čo za stroj mi donesie, to sa proste opísať nedá, i keď postoj k motorkám bol aký bol, ale predsa mala to byť MOJA motorka. Pred garáž dovrčal oranžový simson, bol nádherný, hneď som naň sadol a test jazda do poľa.

Prvýkrát na vlastnej motorke

Keďže som ešte nemal vodičák (presnejšie ešte som ho len robil) tak som sa v vozil niekoľko týždňov len v poli. Konečne to prišlo, vodičák v rukách a prvé jazdy v meste ako inak v kraťasoch a teniskách samozrejme snaha predbehnúť čo najviac áut, proste debil za volantom až žasnem že to tu ešte dokážem písať. Spoznal som iných chlapcov, poväčšine skútristov tak isto kraťasy tenisky a debiliny cez mesto. Na simsoniku sa vždy sem tam niečo pokazilo ale nebol problém to opraviť, iba raz sa urvala jedna zo štyroch tyčiek čo držia hlavu na valci a motorka musela stáť. Odbornou profihomegarazopravou opravou sa ju podarilo spojazdniť, maximálka bola 40 km/h a čosi v nej chrčalo, ale išla. Motorka sa previezla vo favorite do Kežmarku k dedovi (dlhoročný mechanik na dôchodku). Všetko sa dalo dokopy (to chrčanie bolo spôsobené tým že piest som vložil naopak a pochrúmalo piestne krúžky), slečna dostala novú farbu šatičiek vyzerala (veď aj vyzerá) úžasne.

Predtým a potom

Spiatočná cesta bola pre mňa zaujímavejšia, lebo prevoz v aute bol len po Prešov, ďalej som šiel ja. Bola to moja prvá dlhšia jazda, neskutočný pocit, nebolo to len tak po meste šiel z toho rešpekt. Postupne som začal opúšťať mesto, proste ma to nelákalo chcel som ísť ísť a ísť. Okolie som prejazdil rýchlo, a tak som skúšal čosi nové, hrádze, poľné cesty, lesík to bolo to pravé. Simson mierny terén zvládal v pohode, ale ja som s ním chodil všade (zaradená jednotka by o tom vedela rozprávať). Pribúdali škrabance, sem tam sa niečo urvalo, ale motorke to nevadilo a teda to nevadilo ani mne. Simsona som však stále chcel dať preč a chcel som niečo silnejšie (nejakú nadupanú cestnú 125ku), aby som mohol zase machrovať po meste. Keďže človek je tvor lenivý a o mne to platí najmenej 5-násobne, nechcelo sa mi zas robiť vodičák na 125, lebo potom by som aj tak šiel robiť vodičák na auto.

Vozenie na simsone ma prestavalo baviť ale sem tam som ho aj tak prevetral. Na motoride som chodieval už dávnejšie ale v zime som nemal čo robiť a tak som čítal všetko najviac ma zaujímali cesťáky, ale prečítal som aj cestopisy a všetko ostatné. V hlavičke sa mi to akosi začalo motať a prišiel som na to, že to nie je len o tom sadnúť na motorku hrať frajera pred ostatnými je to o jazde o pocitoch jazdím pre seba a nie pre to aby som sa niekomu ukázal. V zime došlo ku kúpe motooblečka, hoc na mňa každý čumel ako na puka, že načo mi to je na simsona. Na jar to začalo prvé dlhšie výlety, zistenie, že plyn nemá len dva polohy plný a prázdny (len pripomínam že simson je 50tka). Začal som motorku pod sebou cítiť vnímať okolie vychutnávať si to o aute už nechcem ani počuť. Simson zvláda dlhé trasy v pohode, nežere veľa, síce sa sem tam niečo pokazí ale aj to je to správne korenie motorkovania, zadok ma zo sedla ešte nebolel (ale to bude skôr psychikou, že to nevnímam), samozrejme výkon chýba, ale len na dlhých rovinkách a v kopcoch, kvalitný asfalt nie je nutnosť a v pohode sa jazdí aj na rozbitých cestách, odkladací priestor nemá, ale množstvom kapsičiek sa to dá vyriešiť.

"Nabalený"

Reči typu joj veď to máš len simsona alebo načo sa obliekaš, čo sa furt bojíš, že sa vytrepeš to ide jedným uchom dnu druhým von. Svet bez motoriek by pre mňa už nemal zmysel, veď neraz som si vypočul vetu „Škoda že nie si na dievčatá“. Keďže píšem tento článoček je asi jasné, že sa blíži nová motorka niežeby som nebol rád už aj ja chcem konečne prejsť na niečo väčšie, ale slečna mi proste prirástla k srdcu nechce sa mi z nej zosadnúť a bude to o to ťažšie že bude stáť v garáži, ale bude bratova. Ja už na ňu proste nemám nárok, ale ako sa vraví STARÁ LÁSKA NEHRZDAVIE (tak zas až taká pravda to nie je, niektoré šrúbky zvykli zhrdzavieť)

Ja a slečna

Ja so slečnou

V lete snáď konečne už na niečom väčšom.