Prezeráte si mobilnú verziu motoride.sk.
Prepnúť na PC verziu.
Pridané: 09.07.2018 Autor: Ivan Sklenár - ivanxr125l
Čitatelia: 5401 [Mototuristika - Európa - Cestopis]
Na svojich cestách či necestách za dobrodružstvom, vymykajúcim sa bežnému životnému stereotypu, som sa už stretol s kadečím, no toto miesto si ma získalo a na mojich tuláckych čižmách zanechalo svoju povestnú pamiatkovú stopu...
Prečo vravím o pamiatke na úplne obyčajný kemp, ako miesto uchýlenia sa na noc, sklonenie hlavy s troškou povinnej hygieny, či zaslúženého relaxu po náročnom dni? Lebo na tomto mieste som sa ocitol myšlienkami úplne inde ako v bežnej albánskej „divočine“, ktorá pomaly ale isto mizne z tohto sveta. Albánsko, ako krajinu šialených kontrastov divokých, neskrotených horských masívov a srdce trhajúcich občanov som zažil za posledné roky niekoľkokrát, no tu, v Pa Emer je to jednoducho iné...
Príbeh samotného miesta na prespanie začal niekedy večer po práci motaním sa prstom v mape. Prespať niekde nižšie od rušného a turistami preplneného mesta Durres, v kľudnej zátoke, kde sa dá s nohami namočenými v podvečernom odlive dá vychutnávať plnými dúškami západ slnka. Ako inak, miesto som si predbežne zaznačil do hrubého itineráru ako Camp Pa Emer s približnými súradnicami (samozrejme nie správnymi : - ) )
... k moru prichádzam od Elbasanu, zo známej „Kratipackovej križovatky s kruhovým objazdom“ neďaleko Rrogozine – teda z hôr. Svižnejším tempom sa presúvam motorkou po SH4/A2 albánskym tempom – teda rovnomerne s domácimi (na 70 asi tak 110), míňajúc policajnú hliadku s radarom, ktorá zrovna skúma akou rýchlosťou letí ten vták nad nimi. GPS ma nezmyselne stále posiela doprava, no beriem ho s rezervou, lebo viem, že ma nechce len tak dobrovoľne poslať najefektívnejšou cestou, a pokračujem rovno až na koniec mestečka Kavaje, tak aby som neprebehol až do Durres, kde sa niekoľkokrát v správnom smere točím po nových kruhových objazdoch, ktorých smer výjazdu je vždy len jeden. Kruháč, nadjazd, kruháč z ktorého opäť na kruháč, podjazd, kruháč a si na ceste späť do Kavaje, keď tu z ničoho nič sa objaví magická tabuľa „Kamping Pa Emer“ doprava, niečo okolo 8,5 km. Čo už s tabuľou, odbočujem doprava a ocitám sa v zástavbe domov, ktorej stredom sa tiahne šotolinový tankodrom. Áno, na albánske pomery bežná horská cesta, no na okraj mesta, kde sú novovybudované kruhové objazdy a všade prítomný nový asfaltový koberec, trošku nezvyk. Na konci ulice však vyskakujem „schodom“ vo výške obrubníku na nový asfalt a v približne 60-70 % stúpaní vystupujem na most ponad rýchlostnú cestu SH4/A2. V rovnako prudkom klesaní sa prehupnem ponad „bubnovú“ križovatku s kanálom a pokračujem úzkou asfaltkou s novými čiarami asi 300 m po koniec mestečka Kavaje s typickým bordelom, naloženým somárom, somárskym povozom a miestnym kaskadérom na vytuningovanom skútri, ktorý vezie na ňom celú rodinu. Za mestečkom je popri ceste vidieť vidiecky život s rozosiatymi starými farmármi v oblekoch či krojoch na vlastných políčkach pracujúcich vlastným dôchodcovským tempom.
Kochajúci výhľad na život miestnych prerušuje hlas z GPS, ktorý ignorujem, lebo mi káže odbočiť vľavo po nespoľahlivej ceste hneď okolo modrého Ford traktora, ktorý má minimálne raz toľko rokov čo ja. Pokračujeme teda po úzkej asfaltke k technickej pasáži dvoch úzkych zákrut, kde miestne deti značia plný plyn, no tabuľa s obmedzením na 20 mi dáva najavo, že sa decká len tešia z pohľadu na motorku a chceli by vidieť nejaký kaskadérsky kúsok smerom von zo zákruty :- ) Usadlosť Lumi (ako som neskôr vyčítal v mape) je zradná ako deti v technických zákrutách pred chvíľou. Decká prebehujúce cez cestu za rodičmi či starými rodičmi trápiacich sa s mobilným telefónom pripnutým na veľkej anténe na druhej strane cesty. Opäť anomália, ktorá už postupne mizne aj z hôr, lebo mobilné pokrytie je každým rokom širšie a stabilnejšie. Odtiaľto po rovinke s pumpou, kde sa zrovna napájal osol aj s majiteľom a už sme aj v Karpen. 2x vidím tabuľu „Kamping Pa Emer“, doprava, síce znovu sa na nej objavuje 8,5 km, ale tabuľa pod ňou hlási aj „Plazh“ takže smer máme správny.
Nadšení Albánci kývajú na prichádzajúcu motorku a ukazujú na nafukovačky a uteráky so štátnym symbolom pred svojimi domami. Míňame potraviny (kľúčové miesto ako zdroj vody a základných potravín), lokál krčmička s grilom a pred nami sa otvára zátoka s Karpen beach rezortom. Visiaca tabuľka na plote však nesie známy názov kempu, tak odbočujeme vľavo okolo smetiakov rezortu. Za smetiakmi rezortu končí aj asfalt a otvára sa nám výhľad na celú zátoku a typicky rozosiatymi malými bunkrami. Tabuľa by klamať nemala a pokračujúcim offroadom pribúda piesok nafúkaný z pláže. Jazdu v stupačkách sa jednoducho vychutnáva aj sama s prímesou vlhkého slaného vzduchu od mora. Edvenčr skill preverujú technické bubny, ktoré vyjazdila ťažká technika – darmo rozvoj cestovného ruchu nezastavíš a malebnú zátoku o ktorú je záujem treba predsa drancovať... Po technickej pasáži míňame Vilu Barbaut a už aj vstupujeme cez drevenú bránu s vytesaným Pa Emer. Šup hore na asfalt a podľa dreveného smerovníka k recepcií na kopci.
Nedá mi nevšimnúť si typický veľký bunker, z ktorého je teraz priestranná garáž s trčiacim nosom SUV. Tam je ihrisko, záchody, sprchy, vrstovnica s kempovacými miestami, vidím pár karavanov a áno, vidím aj pieskovú pláž. Zastavujem pred bunkrom na vrchole, nad ktorým sa týči veľká drevenica s nápisom recepcie. Majiteľ stojaci na balkóne mi už kýva, smeje sa a kráča mojim smerom. Dávam dolu prilbu a víta ma slovami: „Helou, vilkómen“, albánskym pozdravom Miredita a podaním ruky mu rozširujem už dosť široký úsmev na tvári a hneď ma ťahá hore. „Slováčki?“ pýta sa (no doteraz neviem ako to mohol odhadnúť) a náhle mi ukazuje výhlad z terasy na miesto kde môžem kempovať, kde sú karavany, kde nájdem sprchy, WC, atď...
Špeciálnu pozornosť venuje súkromnej pieskovej pláži a vlastnému ostrovu s reštauráciou prístupovým dreveným mólom s vlastnou lodenicou a prístupom zo stredu kempu. Moja lámavá nemčina mu nedáva na výber a svoj veľký príbeh o tom ako prechádzal cez Slovensko zakončuje vetou: Go, go camping and enjoy your stay. Podávam ruku, „Falaminderit“, široký úsmev a idem k motorke. Nájdem si miesto, rozložím stan, odstavím motorku, okúpem sa, vysprchujem sa, prejdem sa po kempe, navštívim ostrovček. Na večernej prechádzke do potravín ešte stretávam nemecký karavan (pri smetiakoch, kde končí asfalt), kde šofér stojí a čumí s vypleštenými očami na šotolinku s nafúkaným pieskom. Ubezpečujem ho že ide správne a potom si už idem svoje. Vo večerných hodinách ešte debatujem s Holanďanmi, ktorých Iveco karavan nesie náčrt mapy sveta so záznamami z výletov či expedíciami naprieč rokmi života.
Ráno, keď som vyliezol zo stanu a začal variť písmenkovú polievku, ktorá je so mnou na cestách od mojej prvej výpravy už niekoľko rokov (áno, v tomto roku jej končí expiračná doba) si začínam uvedomovať kde vlastne som, ako som sa sem dostal, s kým som sa to večer rozprával. Len tak sedím, pochutnávam si na polievke, sediac na skalke, pohúpavajúc nohami s výhľadom na zátoku a mesto Durres a viem, že ísť sem bolo správne rozhodnutie. Prístupová cesta, cesta sama, lokalita, ľudia, zážitky... K ideálnemu stavu chýba už len Feri, či iný spoľahlivý parťák na cesty. Vír myšlienok mi preruší až manželka vystupujúca von zo stanu a širokým úsmevom sa pýta: Kde si myšlienkami? A ja viem, že na správnom mieste v správny čas...
PS: Ospravedlňujem sa za chabú galériu, ale to nezachytíš, to musíš jednoducho zažiť...
Pridané: 09.07.2018 Autor: Ivan Sklenár - ivanxr125l Zdieľať
© Copyright 2001-2024 Motoride.sk | ISSN 1336-6491 | info@motoride.sk | Podmienky poskytovania služieb. | RSS:
Obsah stránok MotoRide.sk je chránený autorským zákonom. Kopírovanie v akejkoľvek podobe bez súhlasu je nezákonné.
Počet návštevníkov Dnes: 141836 | Včera: 126712